Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, December 18, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200372
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6012200372.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobcu:JánValentíkJáva-WARP,sosídlomHrádocká
678/5, Pliešovce, IČO: 30 452 881, zastúpeného Aequitas s.r.o., Na troskách 26, Banská Bystrica,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1040503/1/39884/2012 zo dňa 27. februára 2012, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/40/2012-44 z 21. septembra

2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/40/2012-44 z
21. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/40/2012-44 z 21. septembra 2012 podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1040503/1/39884/2012 zo dňa 27. februára 2012,
ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Daňového úradu vo Zvolen č. 685/230/76988/11/Uhr zo dňa 15.
novembra 2011 tak, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III.
štvrťrok 2007 zo sumy 1 928,46 eur na sumu 1 817,09 eur. Správca dane dospel k záveru, že žalobca
porušil ustanovenie § 19 ods. 2 a § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keďže k daňovej kontrole predložil ručne

vypísané odberateľské faktúry, ktorými vyfakturoval pre rôznych odberateľov nákladnú prepravu tovaru
v tuzemsku, pričom z týchto faktúr neodviedol DPH. Správca dane dožiadaniami preveril u vybraných
odberateľov uvedených na kontrolovaných faktúrach, či sa realizovalo dodanie služby a či na základe
týchto faktúr si odberatelia uplatnili odpočet dane. Správca dane zistil, že preverované obchody sa
uskutočnili, pričom túto skutočnosť nepopieral v daňovom konaní ani samotný žalobca. Ten však
namietal, že ručne vypísané faktúry, ktoré sú predmetom dovyrubenia dane, boli zaradené do zoznamu

DPH dokladov „súhrnne“ na faktúre č. 2007095 a daň bola uhradená. Tieto „súhrnné faktúry“ mali byť
podľa tvrdenia žalobcu vystavené pre jeho vlastnú potrebu ako zoznam k ručne vystaveným faktúram,
neboli však odberateľom zaslané, ani zaplatené, pričom uvedené zoznamy podľa žalobcu nespĺňajú
náležitosti faktúry.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného dospel krajský súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie je v medziach žalobných námietok v súlade so zákonom. V odôvodnení napadnutého

rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca dôvody nezákonnosti v podanej žalobe nekonkretizoval.
Každé z ôsmich napadnutých rozhodnutí vychádza z konkrétne v ňom špecifikovaného skutkového
stavu a pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav pre nesprávne vyhodnotenie
predložených dokladov, musí žalobca v žalobe konkrétne uviesť, ktorý doklad bol žalovaným nesprávne
vyhodnotený a prečo, resp. v čom. Žalobca napadol osem rozhodnutí žalovaného bez toho, aby
konkretizoval vady každého z nich. Odkaz na prílohy žaloby bez uvedenia súvzťažnosti jednotlivých

príloh k jednotlivým rozhodnutiam, nemôže podľa krajského súdu takúto konkretizáciu nahradiť. Súd jeoprávnený v správnom súdnictve preskúmavať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu
výlučne z dôvodov uvedených v žalobe. Tieto dôvody za žalobcu nenahrádza, nedopĺňa, nevyhľadáva,
ani nekonkretizuje.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Žalobca
poukázalnafaktúryvystavenévrámcijehopodnikateľskejčinnostizatretíštvrťrok2007(f.č.VF2007/43
z 9. júla 2007, VF 2007/44 z 13. júla 2007, VF 2007/45 z 24. júla 2007, VF 2007/46 z 27. júla 2007,

VF 2007/47 z 30. júla 2007, VF 2007/48 z 31. júla 2007, VF 2007/49 z 31. júla 2007, VF 2007/50
z 3. augusta 2007, VF 2007/51 z 3. augusta 2007, VF 2007/52 z 3. augusta 2007, VF 2007/53 zo
17. augusta 2007, VF 2007/54 zo 17. augusta 2007, VF 2007/55 zo 17. augusta 2007, VF 2007/56
z 21. augusta 2007, VF 2007/57 z 21. augusta 2007, VF 2007/58 z 24. augusta 2007, VF 2007/59 z
24. augusta 2007, VF 2007/60 z 31. augusta 2007, VF 2007/61 z 30. augusta 2007, VF 2007/62 z 8.
septembra 2007, VF 2007/63 z 10. septembra 2007, VF 2007/64 z 15. septembra 2007, VF 2007/65

zo 14. septembra 2007, VF 2007/66 z 15. septembra 2007, VF 2007/67 z 13. septembra 2007, VF
2007/68z18.septembra2007,VF2007/69z20.septembra2007,VF2007/70z21.septembra2007,VF
2007/71 z 19. septembra 2007, VF 2007/72 z 24. septembra 2007, VF 2007/73 z 28. septembra 2007),
ktorých celková fakturovaná suma predstavuje spolu 526 787,20 Sk. Daň z pridanej hodnoty za dodanie
služieb uvedených na týchto faktúrach žalobca priznal a odviedol. Z dôvodu vlastnej vnútornej evidencie

žalobca vytlačil „súhrnnú faktúru“ č. 2007095 z 30. septembra 2007, v ktorej zhrnul vyššie uvedené
prepravy s uvedením sumy jednotlivých faktúr, pričom celková fakturovaná suma „súhrnnej faktúry“ je
526 787,20 Sk. Žalobca administratívnou chybou do zoznamu DPH dokladov zaradil „súhrnné faktúry“
namiesto ručne vypísaných faktúr. Daňový úrad však vysvetlenia žalobcu nevzal do úvahy a zameral
sa na čisto formálne riešenie situácie. Daňový úrad napriek tomu, že predmetom „súhrnnej faktúry“ bolo

dodanie služby ôsmim odberateľom, daňovú kontrolu vykonal len u troch z nich (Premac, spol. s r.o.,
Bučina DDD, spol. s r.o. a Barbora Gundová G-TRANS), čím nemohol objektívne a dostatočne zistiť
stav veci. Adresátom uvedeným na „súhrnnej faktúre“ bola spoločnosť AUTOMOT s.r.o., u ktorej daňový
úrad, na rozdiel od kalendárneho roka 2008, nevykonal kontrolu za III. štvrťrok 2007. Vzhľadom na
chýbajúce doklady spoločnosti, by daňový úrad analogicky k daňovej kontrole za rok 2008 pristúpil k

určovaniu dane podľa pomôcok. K nákladom uvedeným v „súhrnnej faktúre“ by si daňový úrad nevedel
na základe získaných pomôcok priradiť žiadne súvisiace výnosy, a tak rovnako ako v zdaňovacom
období IV. štvrťroka 2008 by tieto nákladové („súhrnné“) faktúry nezohľadnil. Skutočnosť, že „súhrnná
faktúra“, ktorá podľa názoru daňových orgánov je podkladom pre odvedenie DPH, nikdy neopustila
dispozíciu žalobcu, nepriamo dokazuje aj skutočnosť, že AUTOMOT s.r.o. si nikdy zo „súhrnnej faktúry“

neuplatňovala nárok na odpočet dane.

Daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH vzniká dňom dodania služby, daňový úrad však
požaduje od žalobcu zaplatenie DPH za tú istú prepravu duplicitne. Na základe „súhrnnej faktúry“ sa
preprava nikdy nevykonala, nikdy nebola odoslaná adresátovi a nikdy ju nikto neuhradil.

Žalobca poukázal na ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o DPH, ktoré taxatívne vymedzuje náležitosti

faktúry, pričom „súhrnná faktúra“ nespĺňa náležitosť podľa písm. f/, g/, h/ a i/ uvedeného ustanovenia a
z toho dôvodu nemôže byť považovaná za faktúru.

Žalobca nesúhlasí ani s odvolávaním sa žalovaného na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH, podľa
ktorého „ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je
povinný platiť túto vyššiu sumu dane“. Žalobca na „súhrnnej faktúre“ nielenže neuviedol vyššiu sumu

dane, než tvorí súčet uvedených ručne vypísaných faktúr, ale „súhrnná faktúra“ neobsahuje žiadny údaj
o výške resp. základe dane, preto nie je možné toto ustanovenie aplikovať na uvedený prípad. Účelom
tohto ustanovenia bolo zaviesť povinnosť pre platiteľa dane odviesť vyššiu sumu dane, ktorú uviedol na
faktúre, ako je suma dane, ktorú mal platiť podľa zákona.

Podľa žalobcu žalovaný sa nesprávne odvolával na rozhodnutie ESD č. C 454/98, v ktorom bolo konanie

účastníkov označené za zneužitie a nie chybu. V uvedenom konaní účastníci vystavili faktúry a daliich k dispozícii prijímateľom faktúr bez toho, aby poskytli služby uvedené na faktúrach. Žalobca však
„súhrnnú faktúru“ nikdy neodoslal, keďže k plneniu nikdy nedošlo a žiadny subjekt si nikdy žiadnu daň
neodpočítal, štát nebol poškodený a k žiadnemu úniku na daniach nikdy nedošlo.

Žalobca nesúhlasí so záverom krajského súdu, že v žalobe neboli uplatnené vady spôsobujúce
nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Žalobca však v žalobe jasne uviedol nezákonnosť vyrubenia
dane, predovšetkým, že správcovia dane zdanili jednu uskutočnenú prepravu dvakrát.

V odvolaní žalobca namietal aj procesný postup krajského súdu, ktorý rozdelil podanú žalobu na osem
samostatných konaní, pričom v súvislosti so siedmimi z nich nariadil pojednávanie na ten istý termín
(21. septembra 2012 o 11,15 hod). Súd nevydal uznesenie o spojení veci a na tom istom pojednávaní

pojednával súčasne sedem konaní, pričom dôkazy z jedného štvrťroka boli posudzované spolu s
dôkazmi z ostatných štvrťrokov. V závere pojednávania súd rozhodol v siedmych veciach tak, že žalobu
zamieta. Z uvedeného nie je zrejmé, o ktorú žalobu (žalobu ktorého štvrťroka) sa jedná.

V podaní z 18. decembra 2012, označenom ako doplnenie odvolania z 22. novembra 2012, žalobca
opätovne namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že

žalobca v žalobe ani v priebehu konania neuviedol, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu. Krajský súd mal podľa žalobcu vychádzať z obsahu žaloby, z ktorej
žalobcom namietané porušenie jeho práv vyplýva. Pokiaľ by žaloba skutočne neobsahovala dané
tvrdenie, mal krajský súd vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril podaním z 10. decembra 2012, v ktorom poukázal na

to, že žalobca v odvolaní uvádza tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom samotnej žaloby a s ktorými
sa žalovaný vysporiadal vo svojom vyjadrení k žalobe z 25. júna 2012. Za nepravdivé a zavádzajúce
tvrdenie označil žalovaný vyjadrenie žalobcu, že predmetom dorubenia dane z priadnej hodnoty vo
výške 1 928,46 eur bolo dorubenie dane za dodanie služieb uvedených na ručne vypísaných faktúrach,
ktorú žalobca priznal a odviedol do štátneho rozpočtu. Predmetom vyrubeného rozdielu dane v sume

1 817,09 eur (54 742 Sk) bolo neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených
spoločnosťou T-Mobile Slovensko, a.s. v sume 1 831 Sk a dorubenia dane v sume 52 911 Sk z
uskutočnených a fakturovaných služieb prepravy, ktoré žalobca ako daňový subjekt nezaevidoval v
evidencii DPH, nepriznal v podanom daňovom priznaní a daň z pridanej hodnoty z týchto poskytnutých
a fakturovaných služieb neodviedol do štátneho rozpočtu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nie je

pravdivé tvrdenie žalobcu o dorubení dane za to isté dodanie služieb v sume 1 817,09 eur. Predmetom
vyrubenéhorozdieludaneniejedaňzpridanejhodnotyuvedenána„súhrnnýchfaktúrach“,ktoréžalobca
nepovažoval za faktúry a považoval ich len za svoju evidenciu o vykonaných prepravách. Predmetom
vyrubenéhorozdieludanevsume52911Skjedaňzpridanejhodnotyzuskutočnenýchslužiebnákladnej
prepravy v tuzemsku, za ktoré žalobca ručne vyhotovil a ku kontrole predložil odberateľské faktúry č. VF

2007/73, č. VF 2007/43, č. VF 2007/44, č. VF 2007/45, č. VF 2007/46, č. VF 2007/48, č. VF 2007/50, č.
VF 2007/54, č. VF 2007/55, č. VF 2007/57, č. VF 2007/72, č. VF 2007/67, č. VF 2007/59, č. VF 2007/68,
č.VF2007/47,č.VF2007/49,č.VF2007/52,č.VF2007/54,č.VF2007/61,č.VF2007/63,č.VF2007/66,
č. VF 2007/70, č. VF 2007/65, č. VF 2007/71. Prepravné služby z týchto faktúr boli reálne uskutočnené,
čo potvrdzuje aj žalobca, avšak žalobca práve z týchto faktúr nepriznal a neodviedol daň z pridanej

hodnoty. Žalobca vystavil na počítači pre spoločnosť AUTOMOT s.r.o. faktúru č. 2007095, z ktorej priznal
a odviedol daň z pridanej hodnoty na nej uvedenej (84 108,90 Sk), napriek tomu, že následne tvrdil, že
plnenie uvedené na tejto faktúre nevykonal. Pokiaľ žalobca zistí, že daň uvedenú na tejto faktúre, ktorú
priznal a odviedol do štátneho rozpočtu, priznal a odviedol v rozpore s platnou legislatívou, je právom
žalobcu, aby v súlade s platnou legislatívou vykonal nápravu. Záverom žalovaný vo svojom vyjadrení

žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja O.s.p.,
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa §
212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.Podľa § 249 ods. 2 O.s.p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho

orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde.
Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony
je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite

odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe
čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Žalobca v žalobe napadol osem rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa vyrubeného rozdielu DPH za
zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2007 a I. až IV. štvrťrok 2008. Krajský súd v Banskej Bystrici
preskúmal každé z ôsmich napadnutých rozhodnutí v samostatnom konaní, v súlade s rozvrhom práce

krajského súdu na rok 2012. V rozsudku krajský súd zhrnul predmet a obsah napadnutého rozhodnutia
žalovaného, obsah žaloby, vyjadrenie žalovaného k žalobným námietkam, ako aj tvrdenia účastníkov
konania prednesené na ústnom pojednávaní.

Na strane 1 až 3 rozsudku krajský súd zhrnul námietky žalobcu uvedené v žalobe. V závere odôvodnenia
krajský súd ešte stručne pripomenul tvrdenia žalobcu, a to, že

· žalobca si pre vlastnú evidenciu zhrnul ručne spísané faktúry na jeden dokument, ktorý označil pre
účely žaloby „súhrnná faktúra“,

· na základe „súhrnných faktúr“ žalobcovi daňová povinnosť nevznikla, keďže v skutočnosti nedošlo k
preprave tovaru,

· žalovaný zamenil prípad nesprávneho vypočítania dane podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH s prípadom,

keďvystavenýdokladsajavíakofaktúra,vktoromjedaňvypočítaná,avšakkuvznikudaňovejpovinnosti
nikdy nedošlo.

Po takto zhrnutých námietkach žalobcu krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca
dôvody nezákonnosti nekonkretizoval, pričom v správnom súdnictve je súd oprávnený preskúmavať
zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu výlučne z dôvodov uvedených v žalobe.

Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle zákonných pravidiel
a požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobu zamietol z dôvodu, že neobsahovala
konkrétne tvrdenia nezákonnosti postupu a rozhodnutia správnych orgánov. S uvedeným záverom
krajského súdu sa odvolací súd nestotožňuje. Žalobca podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia ôsmich
rozhodnutí žalovaného, pričom v podanej žalobe uviedol, z akých dôvodov považuje tieto rozhodnutia

za nezákonné. Argumenty žalobcu sa týkali všetkých napadnutých rozhodnutí a je pravda, že žaloba
neobsahuje konkrétne čísla kontrolovaných faktúr, resp. konkrétnu výšku ceny fakturovaných služieb
a prislúchajúcej DPH. Ak bol krajský súd presvedčený, že všeobecné argumenty žalobcu je potrebné
doplniť konkrétnymi údajmi, bolo jeho povinnosťou vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby. V tomto
prípade nešlo o to, aby žalobca rozšíril dôvody žaloby, čo v správnom súdnictve po uplynutí lehoty

na podanie žaloby neprichádza do úvahy. Krajský súd mal žalobcu vyzvať na konkretizáciu žalobnýchnámietok, ak to súd považoval pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia za potrebné.
Základné princípy a argumenty, na základe ktorých žalobca považuje postup a rozhodnutie žalovaného
za nezákonné, zhrnul krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, preto nie je pravda, žeby žaloba

neobsahovala konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Krajskýsúdvnapadnutomrozsudkuvdostatočnejmierereprodukovaldôvodynapadnutéhorozhodnutia
žalovaného, námietky žalobcu, ako aj vyjadrenie žalovaného k týmto námietkam, avšak následne
namiesto logického a právneho zhodnotenia uvádzanej argumentácie účastníkov sa krajský súd
obmedzil na konštatovanie chýbajúcich argumentov a žalobu zamietol. Odvolací súd podotýka, že

na prejednanie veci bolo nariadené aj ústne pojednávanie, na ktorom mohol súd žiadať od žalobcu
upresnenie jeho tvrdení, čo však krajský súd neurobil.

Nazákladevyššieuvedenéhonajvyššísúdkonštatuje,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkunemožno
považovaťzapresvedčivéazákonné.Svojímpostupomkrajskýsúdporušilprávožalobcunaspravodlivé
súdne konanie a v konečnom dôsledku mu odňal možnosť konať pred súdom. Celým súdnym konaním,
ako aj konaním pred správnymi orgánmi, sa vinie základná argumentácia žalobcu, ktorý namieta

duplicitné zdanenie, ako aj nesprávny výklad ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH žalovaným.

Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia, žiadosťou osobne podanou na krajskom súde dňa 30. augusta 2012.

Podľa § 250c ods. 1 veta druhá a tretia O.s.p. na žiadosť účastníka môže predseda senátu uznesením
vykonateľnosťrozhodnutiaodložiť,akbyokamžitýmvýkonomnapadnutéhorozhodnutiahrozilazávažná

ujma. Ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ účastník konania požiada o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia správneho orgánu, vo veci konajúci súd (konkrétne príslušný predseda senátu) buď vydá
uznesenie o odložení vykonateľnosti rozhodnutia alebo upovedomí účastníka konania, že jeho žiadosti
nevyhovie. Krajský súd nepostupoval ani podľa jednej z týchto dvoch zákonných možností a na podanú

žiadosť žalobcu adekvátne nereagoval. V súdnom spise je len ručne zapísaný záznam z 31. augusta
2012 o súhlase s odkladom vykonateľnosti, avšak žiadne uznesenie vydané nebolo. Týmto postupom
krajský súd pochybil a konal v rozpore s ustanovením § 250c ods. 1 veta druhá a tretia O.s.p.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikypodľa§221ods.1 písm.f/O.s.p.napadnutýrozsudokkrajskéhosúdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd preskúma

zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách
odvolaciehokonania,podľa§224ods.3OSP.Vosvojomrozhodnutísakrajskýsúdnáležitevysporiadas
vyššieuvedenýminámietkamižalobcuazároveňpreskúma,čisasnimivysporiadalužžalovanýsprávny
orgán v odôvodní napadnutého rozhodnutia. Je potrebné zamerať sa aj na to, či napadnuté rozhodnutie
presvedčivo odpovedá na otázku, či vo veci mohlo dôjsť k dvojitému zdaneniu tej istej dodanej služby, či

žalobca dostatočne preukázal tieto svoje tvrdenia, či bolo preverené žalobcovo tvrdenie, že tzv. „súhrnné
faktúry“ neboli nikdy doručené odberateľom, a teda nikdy nebol uplatnený odpočet DPH z týchto faktúr,
a tiež je potrebné zamerať sa na aplikáciu a výklad namietaného ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.