Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, December 18, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/95/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225942
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3112225942.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421 proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06. augusta 2013, č. k.

27C/324/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom, podaným na tamojšom súde dňa
27.09.2012, sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou
právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere
v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je registrovaná Obchodným registrom Okresného
súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. Žalobca ďalej uviedol, že ako oprávnený
subjektpostupompodľaust.§38anasl.Exekučnéhoporiadkuzvolenémusúdnemuexekútorovivykonať
exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku,

vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3110853 uzavretej s dlžníkom: E. B., nar. X.X.XXXX. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 4549/2008.
V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní
pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho
povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom
ustanovenej dobe. Žalobca preto požadoval, aby súd: 1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. §
152 ods. 2 veta druhá in fine O.s.p. rozhodol o základe veci tak, že Slovenská republika a jej menom:
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č.: 3110853 dlžníkom (povinným): E. B., nar. XX.X.XXXX,v zákonom stanovenej lehote;
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej
ujmy sumu 935,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je zároveň povinný

v rovnakej lehote zaplatiť žalobcovi trovy súdneho konania a poukázať ich k rukám jeho právneho
zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Súd na základe tvrdení žalobcu,uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal
uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v

zákonnej lehote. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku
prieťahov konaní žalobca navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej veci žalobcu
proti povinnému: E. B., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3110853, pričom exekútor uvedenú exekučnú

vec zaevidoval pod spis. zn. EX 4549/2008. Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa
07.07.2008 bola na tamojší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, v ktorom oprávnený, žiadal od povinného
vymôcť viac, ako mu patrilo v zmysle predloženého exekučného titulu. Súd preto oprávneného písomne
vyzval na predloženie exekučného titulu i ohľadne prevyšujúcej sumy, ktorú oprávnený navrhol vymôcť,
avšak oprávnený na ňu žiadnym spôsobom nereagoval. Na základe uvedeného súd dňa 30.12.2008

vydal uznesenie č.k. 49Er 1125/2008-11, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v časti o zaplatenie sumy 171,28 eur zamietol a vo zvyšku dňa 07.01.2009 vydal poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5309 055366 pre súdneho exekútora. Rozhodnutie súdu bolo teda vydané viac
ako 5 mesiacov po doručení žiadosti. V prvom rade súd uviedol, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku sa tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá

poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že procesná lehota
15 dní dopadá aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu
potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd pri preskúmavaní
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistil jej rozpor so zákonom v tom zmysle, že

oprávnený žiadal od povinného vymôcť viac, ako mu patrilo v zmysle predloženého exekučného titulu.
Súd sa následne pokúsil odstrániť túto vadu, avšak bez súčinnosti oprávneného bezúspešne. Súd
poukázal na to, že oneskorenie exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu vo väčšom rozsahu, ako mu
priznával exekučný titul, a teda jeho návrh na vykonanie exekúcie a naň nadväzujúca žiadosť exekútora

o udelenie poverenia boli v rozpore so zákonom. Vzhľadom k tomu, že žalobca argumentoval aj tým, že
exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného
práva, súd k tejto požiadavke žalobcu uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.
Za skutočnú škodu treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe
trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku
poškodeného pred vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku Ušlý zisk predstavuje ušlý

majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním
tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na vykonanie
exekúcie a rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Ide o náklady, ktoré

mal žalobca vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume
15,- eur. Žalobca nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a
neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd mal z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané
nákladyvcelkovejvýške125,-euruplatnilžalobcaajvinýchnávrhochonáhraduškodyprotižalovanému
vskutkovoobdobnýchveciachpodanýchnatamojší súd,atedaichurčilakopaušálnenáklady,pričomaj

v samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami,
hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádzaz účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.
Žalobca sa však nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody

tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia žalobcu
o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba
vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody.
Súd potom uzavrel, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.
Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá

sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a na
túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel žalobca využívať nielen
počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a
vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak
by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol skôr. V exekučnom
spise sa pritom nenachádza žiadna urgencia zo strany žalobcu za účelom rozhodnutia o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako ani sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní adresovaná
predsedovi okresného súdu. Okrem toho, v predmetnom exekučnom spise nie je žiaden záznam o

tom, že sa žalobca čo len telefonicky informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období
tvrdených prieťahov. Súd potom uzavrel, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku
majetkovej škody. V danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj
žalobca zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť

s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t.j. žeby
mu náklady nevznikli aj za situácie, ak by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej lehote. Rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia si navrhovateľ v konečnom dôsledku zavinil
sám, a to tým, že podal nezákonný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému a následne súdu
neposkytol súčinnosť ohľadne odstránenia tejto nezákonnosti. Žalobca potom musí znášať následky

takéhoto vlastného postupu, pričom mu nič nebránilo reagovať na výzvu súdu obratom a urýchliť tak
rozhodnutie exekučného súdu. Žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc
z nárokov priznávaných Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust.
§ 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Súd bol
toho názoru, že rozhodnutie exekučného súdu v prejednávanej veci nezasahuje do práv žalobcu
v takej miere, že je na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca nepreukázal, že
by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný subjekt zanikol Aj ak by
povinný zomrel, Občiansky zákonník upravuje postup, ako si môže žalobca ďalej uplatniť svoju

pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie
je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a tak isto
nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné
uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti

u riadiacich členov navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby
bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby
nejakým spôsobom zúčastňujú. Žalobca nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd

náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., súd návrh žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol. Keďže žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia §
142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania. Žalovanému trovy konania nevznikli, preto mu súd

ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p.), že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g/ O.s.p.), že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221

ods. 1 písm. h/ O.s.p.), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvého stupňa

nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil,
odňal tým jeho právo na konanie pred súdom. Poukázal na to, že uskutočnil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. S vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
neobstojí pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva, a s vedomím, že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, zastával názor, že je neprípustné, aby sa v konaní naďalej pokračovalo a rozhodoval
vylúčený sudca. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k
skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho

právo na kontradiktórny súdny proces bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v
exekučnom spise. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Ďalej uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom

vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil
len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jeho práv na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval za vnútorne rozporné, pretože súd prvého stupňa napriek tomu, že zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Taktiež nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania. S poukazom na uvedené
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Skôr než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku v dôsledku podaného
odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na
podanie odvolania oprávnený, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný
prostriedok pripúšťa.

Podľa § 204 ods. 1 veta prvá O.s.p. sa odvolanie podáva do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 45 ods. 2 O.s.p. údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) sa

považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.

Podľa § 57 ods. 1, 3 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej
začiatok lehoty. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie
odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene (t.j.
po lehote ustanovenej zákonom na podanie odvolania).Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol žalobcovi doručený
dňa 20.08.2013, čo má súd za preukázané z vrátenej doručenky. To znamená, že deň 20.08.2013
je potrebné považovať za deň doručenia napadnutého rozsudku. Lehota na podanie odvolania proti

napadnutému rozsudku začala žalobcovi plynúť nasledujúci deň po dni doručenia, t.j. dňa 21.08.2013
a jej posledný deň pripadol na stredu 04.09.2013. Žalobca podal odvolanie prostredníctvom kuriéra vo
štvrtok 05.09.2013, teda po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej odvolacej lehoty.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu ako oneskorene podané odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. a/ O.s.p., pričom odvolaním sa po vecnej stránke nezaoberal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .