Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/420/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610201361
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2610201361.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, vedenej u súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 60, o zaplatenie 155,45 eur s prísl., na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 5Er/107/2010 - 15 zo dňa 27. júna 2012 t
a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu, pričom súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal. Exekúcia prebiehala na základe rozhodcovského rozsudku. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2
zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu uzatvorenú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú.
Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorá je v zmysle
§ 53 ods. 4 OZ absolútne neplatná, pretože znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie štátnym
súdom, spotrebiteľ si túto podmienku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými podmienkami, mohol zmluvu ako celok len prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská
doložka sa prieči dobrým mravom, výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko tento si trovy exekúcie neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa prekročil rámec
preskúmavacej činnosti v zmysle Exekučného poriadku. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný
konať iba ako exekučný súd, a nie ako súd vyššej inštancie. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda
hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať
rozhodnutia vo veci samej. Ani z európskeho práva za súčasného stavu nemožno vyvodzovať záver,
podľa ktorého by mal exekučný súd povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu
spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom súdu dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov
právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní a takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ
účinného do 31.12.2007 (teda účinného v čase uzatvorenia zmluvy) sa ustanovenia § 52 až 54 OZ
vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na

zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník
je spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ. V dôvodovej správe
k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory
výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 vyvodil,
že dôvodom umožňujúcim zastaviť exekučné konanie je len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané,
odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná
podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s §
45 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§
212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (2)

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje pochybenie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V predmetnej veci bola medzi povinnou a právnym predchodcom oprávneného dňa 09.11.2005
uzatvorená zmluva o pôžičke.

V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy
o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ.

Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom
alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako
zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať
aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Vzhľadom na uvedené možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia
zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany
spotrebiteľa v OZ.

Z predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorá je uvedená v Článku VIII., písm. p) Všeobecných obchodných
podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a.s., ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou
príslušnej Zmluvy, vyplýva dohoda zmluvných strán, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy a
v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade, ak nedôjde medzi zmluvnými
stranami k dohode, budú spory riešené prostredníctvom a) všeobecného súdu odporcu, alebo b) v
rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom v
súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Na záver sa uvádza, že podpisom tejto Zmluvy
dáva dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.

Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnej dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú
jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom
Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť Zmluvy o pôžičke, ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a
spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok
len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne
dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko
slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybraného rozhodcovského súdu objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci taktiež odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ v
znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 O.s.p. a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne
trovy nevznikli.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
posledná veta č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.