Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/84/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712212028
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8712212028.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava
811 09, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Advocate, s.r.o., so sídlom
Bratislava 811 09, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: P. B., bytom L. D. XXXX/XX, XXX XX G.,
štátna občianka SR, o vymoženie 795,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Poprad č. k. 13Er/429/2012-19 zo dňa 24.4.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR 04395/11 zo dňa 7.6.2011. K návrhu

na vykonanie exekúcie oprávnený priložil uvedený rozhodcovský rozsudok, zmluvu o úvere zo dňa
23.7.2010 spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami a rozhodcovskú zmluvu uzavretú toho
istého dňa. Z rozhodcovskej doložky upravenej v čl. II rozhodcovskej zmluvy zistil, že táto síce
zdanlivo dáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom,
avšak v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovský súd predtým, ako spotrebiteľ podal
žalobunavšeobecnýsúd,jespotrebiteľnútenýpodrobiťsarozhodcovskémukonaniunarozhodcovskom

súde, ktorého právomoc je založená vyššie uvedenou rozhodcovskou doložkou a žalobou dodávateľa
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku síce spotrebiteľ osobitne podpisoval na pripravenom
formulári, avšak je zrejmé, že túto si osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej spojenie so
zmluvou predloženou mu na podpis spolu s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam pripraveným oprávneným a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovská doložka je neprijateľná,

pretože núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Zároveň poukázal na to, že dojednanej rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že je
tu hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka,
ako to vyplýva z tzv. geograficky neprijateľného miesta rozhodcovského konania. Miesto konania ani
zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti, nakoľko rozhodcovský súd sa nachádza

na druhom konci republiky. V tom smere poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora, najmä v
rozsudkoch C-240/98 až C-244/98 (spojené prípady Océano Grupo Editorial SA) a C-40/08 Asturcom
Telecomunicationes SR proti Cristina Rodríguez Nogueira. Vzhľadom na uvedené mal za to,

že neplatná rozhodcovská zmluva ako neprijateľná podmienka spôsobuje, že rozhodcovský súd nemal
právomoc rozhodovať a vydať exekučný titul, na základe takéhoto exekučného titulu nie je možné viesťexekučné konanie a preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že exekučný súd vec
nesprávne právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Má za to, že exekučný súd v prejednávanej
veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z., ako
aj § 45 zákona číslo 244/2002 Z. z., v dôsledku čoho na správny zistený skutkový stav nesprávne
aplikoval právny predpis. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržiavanie

všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovského súdu) tak, ako
ich vyžaduje ustanovenie § 34 Zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky
zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť
a súlad s dobrými mravmi). V rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže
exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie. Exekučný súd sa má obmedziť len na skúmanie
výroku exekučného titulu. V rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a

úvahy k výroku samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len
na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami
povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na Nález
ÚS SR 5/2000 uverejnený pod číslom 18/2000. Ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval § 45
ods. 2 spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského rozsudku, ukrátil tým strany

exekučného konania práv, ktoré im priznáva Zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny
poriadok, a to hlavne právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Strana exekučného konania
sa tak môže vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa. Civilné konanie je však konaním dvojinštančným a postupom súdu v napadnutej veci
došlo k pozbaveniu účastníka konania jeho základných práv, a to práva na prejednanie veci. Súd

v tomto prípade rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia, ako otázky, ktoré sa riešia v
exekučnom konaní bez toho, aby mu na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom
súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k
nahradzovaniu konania o žalobách o zrušení rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v
rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Taktiež má za to, že konajúci súd pri

posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že
zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Poukazuje
na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzavrel rozhodcovskú zmluvu formou samostatného právneho
úkonu a to na samostatnej listine. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil
konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Sudca, ktorému bola vec po podaní odvolania pridelená na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel
a postúpil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie oboznámením sa s dokazovaním vykonaným súdom
prvého stupňa a keďže uznesenie nepotvrdzuje, ani nemení, urobil tak bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi

podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto

uzneseniepreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimku
však tvoria vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
oprávneného nie je možné vyhovieť.

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo potrebné vyriešiť v prvom rade právnu otázku, či a v akom
rozsahu je preskúmateľný právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, v ktorom je
neplatná rozhodcovská zmluva, ktorá by mala zakladať jeho právomoc.Je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 23.7.2010 podpísaná medzi oprávneným a povinným je
zmluvou spotrebiteľskou.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť,

že rozhodcovská doložka, uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len
„VPPÚ“) zmluvy o úvere nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR prejednávajúcu danú

problematiku. Tak napríklad v uznesení sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012 Najvyšší súd SR
zaujal názor, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy resp. jej neplatnosťou nebránia ust. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z.. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej
veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúcim materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takouto skutočnosťou spôsobujúcou neplatnosť rozhodcovskej zmluvy je aj
neprijateľnosť zmluvného ustanovenia o rozhodcovskej doložke z dôvodu, že táto nebola individuálne
dohodnutá, a že spôsobila nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech povinného.

Vrozhodcovskejdoložke,ktorájeobsiahnutávčlánkuII.rozhodcovskejzmluvy,zmluvnéstranyformálne
dohodli možnosť výberu medzi rozhodcovským súdom a všeobecným (štátnym) súdom.

Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 1, 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v znení účinnom už aj v
čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy medzi účastníkmi konania, nesmú spotrebiteľské zmluvy
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve je aj
dojednanie, vyžadujúce v rámci individuálne

nedojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom
konaní pred rozhodcom, ktorého sídlo je neprijateľne vzdialené od bydliska spotrebiteľa.

Rozhodcovská zmluva, či rozhodcovská doložka, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nesmú zhoršovať

postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní v porovnaní s jeho základnými právami v súdnom
konaní. Jedným z týchto práv je aj právo na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom
spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84, § 85 ods. 1 O.s.p.).

V preskúmavanej veci si zmluvné strany dohodli alternatívnu právomoc rozhodcovského súdu, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Takéto dojednanie rozhodcovskej

doložky spĺňa podmienku neprimeraného (nekalého) zmluvného ustanovenia, pretože zakladá
právomoc na rozhodnutie rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave, ktoré je vzdialené od miesta
bydliska povinného (G.) viac ako 400 km, a tým spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 26 ods. 1 z. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní predpokladá ústne pojednávanie pred rozhodcovským súdom, pokiaľ

sa účastníci nedohodnú inak, alebo pokiaľ rozhodcovský súd nerozhodne, že konanie bude písomné.
Zmluvné ustanovenie vylučujúce ústne pojednávanie rozhodcovského súdu, ktoré nebolo individuálne
dohodnuté, či aj teoretická možnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu, že konanie bude písomné,
zhoršujú postavenie spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním, a teda zväčšuje rozsah nerovnováhy
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo
poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na
zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním.

Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo neprijme rozhodcovskú
zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená s možnosťou
neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto podmienok
individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú.

Ani zo zmluvy o úvere, ani z ďalších listín, ktoré mal rozhodcovský súd a exekučný súd k
dispozícii nevyplýva, že povinný pred podpisom zmluvy bol oprávneným takto poučený. V dôsledku toho
nastupuje zákonom stanovená domnienka, že tam dohodnutá rozhodcovská doložka sa nepovažuje
za individuálne dojednanú. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa.

Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky je daná tým, že sídlo rozhodcovského súdu nie je totožné

so sídlom všeobecného súdu spotrebiteľa, a už vôbec nemá sídlo na inom mieste výhodnejšom pre
spotrebiteľa. V preskúmavanej veci by bol všeobecným súdom povinného Okresný súd Poprad. Sídlo
rozhodcovského súdu je v Bratislave, kde má sídlo aj oprávnený.

Pokiaľ rozdiel v procesných právach a povinnostiach vyplývajúcich z dojednania rozhodcovskej
doložky v porovnaní s právami a povinnosťami podľa Občianskeho súdneho

poriadku, týkajúcich sa sídla rozhodcu, spôsobuje výraznú nerovnosť v neprospech spotrebiteľa,
jedná sa o neprijateľnú, a preto neplatnú rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa
04.06.2009 vyslovujúce stanovisko, podľa ktorého vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne

dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého
sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska
Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle
Smernice všetky podmienky nekalosti (neprijateľnosti) už len dojednanie, že príslušným na riešenie
sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie

všeobecný súd spotrebiteľa.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 z.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

V Prešove dňa 26. novembra 2013

JUDr. Milan Šebeň

predseda senátuČlen odvolacieho senátu JUDr. Milan Šebeň, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím väčšiny senátu, v súlade s
§ 3 ods. 9 z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch, pripája svoje odlišné stanovisko k tomuto rozhodnutiu

V preskúmavanej veci nie sú splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého uznesenia.

Vadou konania je aj porušenie oprávnenia účastníkov konania domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na súde (článok 46 ods. 1 Ústavy SR), ako aj oprávnenia, aby sa mohli vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom (článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR). Hoci táto vada konania bola
fakticky napravená využitím práva oprávneného namietať tieto skutočnosti v podanom odvolaní, nemá
odvolací súd možnosť sa vyporiadať s ďalšími vadami rozhodnutia súvisiacimi s vymáhaním nárokov
zo zmenky.

Každý účastník súdneho konania má aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
predovšetkým vtedy, keď ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci. Pokiaľ odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neobsahuje jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, dochádza k narušeniu základného
práva účastníka na spravodlivý proces a súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu SR IV.ÚS 115/03).

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí nedostatočne vyporiadal so záverom rozhodcovského

rozsudku, že predmetom konania sú nároky zo zmenky a že zmenkový

právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Z preskúmavaného uznesenia nie je zistiteľné, ako sa súd
vyporiadal s tým, že povinná uzavrela zmluvu o úvere za účelom povolania.

Prvostupňový súd bez dodržania zákonom stanoveného postupu revidoval skutkový stav, na ktorom bol
založený exekučný titul jednak v časti týkajúcej sa posudzovania, či právny vzťah založený zmenkou

zo dňa 23.7.2010 je vzťahom spotrebiteľským a jednak tým, že rozhodcovskú doložku dojednanú v
rozhodcovskej zmluve označil za neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka ako neprimeranú
zmluvnú podmienku. Z tohto hľadiska sa jedná o rozhodnutie prekvapivé.

Podľa § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len
Exekučný poriadok, súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pri posudzovaní toho, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, sa exekučný súd nezaoberá
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje
za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť

rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za
neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak
tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6M Cdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013).

V zmysle § 21 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní - ďalej len ZoRK je to v prvom
rade rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým
aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností prerokúvanej veci je zrejmé, že rozhodcovský súd po preskúmaní
okolností v konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím uznal aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorátúto právomoc zakladá. Prvostupňový súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky vychádzal
jednak z rovnopisu uzavretej úverovej zmluvy, ako aj z rozsudku rozhodcovského súdu.

Prvostupňový súd svoj záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky založil na ustanovení § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej

zmluvy, podľa ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné.

Niet pochybností o tom, že rozhodcovská zmluva zo dňa 23.7.2010 spĺňa formálne podmienky platnosti
uvedené v § 4 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Prvostupňový súd sa nevyporiadal s tým, či a z akého dôvodu možno takúto samostatnú zmluvu
považovaťzazmluvuspotrebiteľskúvzmysle§52ods.1Občianskehozákonníka.Vprípade,žesajedná

o spotrebiteľskú zmluvu, môže ísť o neplatnú zmluvu len v prípade, že túto zmluvu možno považovať
za zmluvnú podmienku, teda za súčasť inej, spotrebiteľskej zmluvy, že táto podmienka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako aj
za podmienky, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Základnou podmienkou individuálneho dojednania je dôkaz o poučení spotrebiteľa o

nevýhodách rozhodcovského konania v porovnaní so súdnym konaním z hľadiska práv a povinností
spotrebiteľa. Za takýto dôkaz nemožno považovať samotné Vyhlásenie dlžníka, že bol takto poučený.

Predpokladom záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka

obsiahnutá, ako spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ďalšou podmienkou

je individuálne nedojednanie spochybňovanej zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho
zákonníka). Treťou, nevyhnutnou a v tomto prípade opomenutou podmienkou je zistenie, či takáto
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre aplikáciu uvedených
ustanovení Občianskeho zákonníka sú konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia

záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka s
individuálne nedojednanou rozhodcovskou doložkou a na druhej strane záver o značnej nerovnováhe
v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Konkrétne skutkové zistenia súdu týkajúce sa právnej povahy zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej,
zahrňujú najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa.

Spotrebiteľskou zmluvou je akákoľvek súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi
uvedenými v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/EHS

bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným
osobitným zákonom.

Pojem „spotrebiteľ“ sa v ustanovení § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka definuje tzv. negatívnym

vymedzením. Z hľadiska posúdenia právneho statusu spotrebiteľa je rozhodujúci okamih uzavretia
zmluvy. Neskoršia zmena statusu nemení nič na charaktere zmluvy.

Nemecký Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. VIIIZR 91/2004 v tejto súvislosti rozhodol: „Ak spotrebiteľ
predstiera, že je podnikateľom, napríklad preto, že inak by druhá zmluvná strana s ním zmluvu
neuzatvorila, je potrebné takýto záväzok charakterizovať ako obchod,

a nie ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je potrebné chrániť dobrú vieru dodávateľa a dobrá viera je aj
všeobecným princípom zmluvného práva“.Dôkazné bremeno na zistenie, či odberateľ zo zmluvy spĺňa znaky spotrebiteľa, je vymedzené v
hmotnom práve, predovšetkým v ustanovení § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale aj v § 3 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch číslo 258/2001 Z. z. v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy - ďalej len ZSÚ, či v § 2 ods. 1 zákona číslo 129/2010 Z. z..

Kým § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľa nepovažuje len toho, kto uzavrel zmluvu v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a)
ZSÚ, účinnom v čase uzatvárania zmluvy, sa za spotrebiteľa nepovažuje fyzická osoba, ktorá koná v
rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

Keďže zmluva o úvere zo dňa 23.7.2010 obsahuje ustanovenie, že dlžník pri uzatváraní zmluvy

prehlásil, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon povolania, bolo by možné považovať zmluvu za
spotrebiteľskú, keď by túto zmluvnú formuláciu bolo možné vysvetliť viacerými spôsobmi, čo by malo za
dôsledok výklad priaznivejší pre dlžníka, ktorý by mohol byť spotrebiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Sžo 258/2009 zo dňa 21.3.2010).

K preskúmavaniu tejto časti zmluvy o úvere však bude dôvod pristúpiť až vtedy, keď bude prípustné

uviesť takúto kauzálnu námietku proti uplatneným zmenkovým nárokom.

V preskúmavanej veci totiž rozhodoval rozhodcovský súd o zmenkových nárokoch. Bez vyporiadania
sa s tým, či na rozhodovanie o nárokoch zo zmenky je možné aplikovať ustanovenia zákonov slúžiacich
k ochrane spotrebiteľa, nie je možné v exekučnom konaní urobiť záver o neprijateľnosti rozhodcovskej
zmluvy, či inej zmluvnej podmienky.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 zaujíma aj právny názor k
oprávnenosti exekučného súdu preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodnutie, ktoré
tvorí exekučný titul.

„V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné

rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného
právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomocí rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods.

1 písm. c)), vylučujú skúmanie právomocí rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto
ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta
sund“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre

bdelých“).Nevyužitiepostupupodľatýchtoustanoveníviných,než spotrebiteľských veciach, znamená
stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by
tieto ustanovenia strácali svoj zmysle - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver

neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura scriptasund“vspotrebiteľskýchveciachvkonkrétnychsúvislostiach,tedavzávislostiod konkrétnych okolností,
ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť, a teda
nezáväznosť takéhoto exekučného titulu.

Neúčinnosť rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom na základe neplatnej

rozhodcovskej zmluvy (v spotrebiteľskej veci) je dôvodom pre zamietnutie žiadosti pre udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku“.

Podľa môjho názoru patria zmenkové nároky do súboru „iného právneho vzťahu“ a nie do vzťahu
spotrebiteľského. Táto skutočnosť vylučuje právomoc exekučného súdu preskúmavať právomoc
rozhodcovského súdu. Vyplýva to aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2012 sp. zn. 4Obo

21/2012.„Pohľadávkamajiteľazmenkyapovinnosťdlžníkazaplatiťzmenkovúsumusúprávnenezávislé
od základného právneho pomeru, majú samostatnú právnu povahu a existenciu. Záväzok zo zmenky
je teda záväzkom nesporným a žalobca ako majiteľ zmenky nemá povinnosť svoj nárok preukazovať
iným spôsobom, než predložením prvopisu zmenky, ktorá, ak spĺňa formálne náležitosti, zabezpečuje
svojmu majiteľovi právo na jej zaplatenie“.

Pokiaľ prisúdené zmenkové nároky nemôžu byť posudzované podľa § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka, zostala by platnosť rozhodcovskej zmluvy nedotknutá

Rozhodovanie o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku je
dokazovaním v zmysle § 122 O.s.p.. V zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj §
123 O.s.p., účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, ako aj ku všetkým dôkazom, ktoré

sa vykonali. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného
pojednávania).

V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 10.7.2013 rozhodoval Nálezom pod sp. zn. II.ÚS
499/2012-47 o základných ľudských právach a slobodách, ktorým sú viazané všetky súdy (§ 135 ods.
1 O.s.p.). Tento nález v bode 15.6 vyslovil záver: „Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy, než tie, ktoré sú výslovne uvedené v
citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia),
ako aj v prípadoch, keď exekučný súd (či už po vykonaní takýchto dôkazov alebo bez toho) na ťarchu
oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému
možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a k takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí

bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové
posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže
legitímne očakávať

opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri novom otvorení musí mať účastník opätovne
možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak

prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule“.

Znamená to, že pokiaľ v preskúmavanej veci prvostupňový súd pri preskúmavaní súladu exekučného
titulu so zákonom dospel na rozdiel od rozhodcovského súdu k záveru o neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy a tým aj o neúčinnosti rozhodcovského rozsudku

tvoriaceho exekučný titul, bol povinný informovať oprávneného o tomto svojom názore a dať mu

priestor a príležitosť predložiť prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, vakom bol zistený v rozhodcovskom rozsudku, tvoriacom exekučný titul. Tým, že tak prvostupňový súd
nepostupoval a napriek tomu dospel k odchýlnemu skutkovému stavu, na ktorom založil svoj právny
záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky, znemožnil oprávnenému uplatniť svoje právo priznané

exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 ZoKR). sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku a jedná sa z jeho strany o tzv. prekvapivé rozhodnutie.
Takýmto postupom súd v rozpore s článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znemožnil realizáciu
práv oprávneného na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na právo vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Nesprávny postup, ktorým súd znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu procesné predpisy priznávajú, považuje konštantná judikatúra za odňatie možnosti konať pred
súdom (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 132/2012, 5 Cdo 375/2012, 6 Cdo 467/2012, ale aj
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 499/2012).

Za tohoto stavu prvostupňový súd svojím rozhodnutím odňal oprávnenému právo na súdnu ochranu,
pričom naviac vec nesprávne právne posúdil.

Prvostupňový súd svoj záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky (správne zmluvy) zdôvodnil tým,
že táto nebola s povinným individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle geograficky neprijateľného miesta
rozhodcovského konania.

Pri posudzovaní toho, či dojednanie rozhodcovskej doložky v preskúmavanej veci je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je treba vyporiadať sa aj so
skutočnosťou, že predmetom rozhodcovského rozsudku boli zmenkové nároky v zmysle § 48 ods. 1
zákona číslo 191/1950 Zb.. Keďže Zákon o rozhodcovskom konaní neumožňuje rozhodcovskému
súdu rozhodnúť vydaním zmenkového platobného rozkazu (§ 175 O.s.p.), spojeného s výraznou

koncentračnou zásadou týkajúcou sa obrany dlžníka, je dojednanie rozhodcovskej doložky výhodou pre
dlžníka a nevýhodou pre dodávateľa (veriteľa). Na druhej strane, pokiaľ sú uplatňované aj zmenkové
úroky uvedené pri vyplňovaní zmenky (v preskúmavanej veci 0,25 % denne), nie je možné takýto
nárok uplatňovať zmenkovým platobným rozkazom podľa § 175 O.s.p., ale len žalobou podanou na
všeobecnom súde alebo návrhom na rozhodcovskom súde. Z hľadiska prisúdených nárokov v tejto veci

je práve tento posledne uvedený nárok najspornejší.

Pojem „značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán“ podmieňujúci záver o
neprimeranosti zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka) vyložil Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku zo dňa 14.3.2013 415/11 nasledovne: „Článok
3 ods. 1 smernice 90/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:

- pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych
predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a
prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než
právne postavenie zakotvené na platnom

vnútroštátnom práve. Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie

uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii
na zabránenie uplatňovania nekalých podmienok,

- na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny
preklad), treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a
rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po

individuálnom dojednaní“.Súdny dvor EÚ v rozsudku C-472/11 zo dňa 21.2.2013 vyslovil názor, podľa ktorého „Článok 6 ods. 1 a
článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, že
spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. V každom
prípade zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavaná ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a
vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Vnútroštátny súd musí na účely vykonania preskúmania prípadnej nekalej
povahy zmluvnej podmienky, na ktorej bol založený návrh, ktorý mu bol podaný, vziať do úvahy všetky
ostatné ustanovenia zmluvy“.

Podobne v rozsudku Súdneho dvora C-40/08 bod 59 Asturcom, ale aj v rozsudku C-243/08, body 33 a
35 Pannon je konštatované, že „vnútroštátny súd nemusí podľa smernice vylúčiť uplatnenie dotknutej
podmienky, pokiaľ spotrebiteľ, potom, čo bol upozornený súdom, nepovažuje za potrebné namietať

nekalý a nezáväzný charakter podmienky“ (rozsudok Súdneho dvora C-472/11, bod 27).

„Táto možnosť spotrebiteľa vyjadriť sa v tomto smere takisto zodpovedá povinnosti vnútroštátneho
súdu tak, ako je pripomenutá v bode 25 tohto rozsudku (Pokiaľ ide o vyvodene dôsledkov zo zistenia
nekalej povahy podmienky, článok 6 ods. 1 Smernice vyžaduje, aby členské štátny zabezpečili, aby
taká podmienka nebola záväzná pre spotrebiteľov „podľa ich vnútroštátneho práva“), vziať prípadne do

úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho, že nekalá podmienka nie je záväzná,
nepraje si však, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje slobodný a vedomý súhlas s dotknutou
podmienkou (rozsudok Súdneho dvora C-472/11, bod 35).

Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí s týmito základnými zásadami nevyporiadal, a už vôbec
neriadil.

Pochybil preto exekučný súd, keď pred zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky (zmluvy)
neoboznámil oprávneného o svojom úmysle a nedal mu priestor sa k tomu vyjadriť.

Ztýchtodôvodovmalobyťnapadnutéuzneseniepodľa§221ods.1písm.f)O.s.p.zrušenéavecvrátená
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.