Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/506/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214488
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5712214488.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava,ul.Pribinovač.25,IČO:35807598,zastúpenéhosplnomocnenýmzástupcomFridrichPaľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 36 864 421,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného

súdu Martin zo dňa 1. augusta 2013 č. k. 8C/210/2012-137, takto

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin uznesením zo dňa 01. 08. 2013 č.k. 8C/210/2012-137 konanie zastavil (výrok I.) a
vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (výrok II.).
Citujúc ust. § 7 ods. 1 a 3, § 8, § 103, § 104 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ako i

ust. § 15 ods. 1, 2 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmoci(ďalejlen„zákonač.514/2003Z.z.“)vodôvodneníuzneseniauviedol,žeexistenciasúdnej
právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok konania, ktorej dodržanie je predpokladom
toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd vo veci mohol vydať rozhodnutie.
V danom prípade podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. je preto potrebné, aby nárok
navrhovateľa bol predbežne prerokovaný na základe písomnej žiadosti poškodeného podľa § 4 a §11

zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý upravuje aj prípad, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. V takom prípade má poškodený
právo domáhať sa nároku na súde. Predbežné prerokovanie nároku je teda zákonom stanovená
podmienka, ktorá musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v konaní pred súdom. V
prípade, že táto podmienka konania nie je splnená, nie je založená právomoc súdu vec prejednať a
rozhodnúť. Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 17. 09. 2012 a ani po opakovaných výzvach súdu,

nepredložil kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s príslušným orgánom,
ktorým je Ministerstvo spravodlivosti SR. V tomto prípade ide o tzv. delenú právomoc a preto súd na
preskúmanie svojej právomoci potrebuje kópiu žiadosti podľa § 15 a 16 zákona č. 514/2002 Z. z. V
jednotlivých spisoch, na ktoré navrhovateľ vo svojich podaniach odkazoval, sa žiadosť o predbežné
prerokovanie uplatňovaného nároku nenachádza. Súdu doložil len sprievodný list opatrený prezenčnou
pečiatkou Ministerstva spravodlivosti SR, z ktorého vyplynulo, že každá jednotlivá žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody pozostáva zo šiestich strán a jej prílohou je plnomocenstvo.
Súčasťou tohto sprievodného listu bol aj „Zoznam žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody), ktorý pozostával zo 197 strán. Keďže navrhovateľ nedoložil súdu kópiu podanej žiadosti, súd
nemohol preskúmať, či sa navrhovateľ voči Ministerstvu spravodlivosti SR domáha toho istého nároku
čo sa týka argumentácie, dôvodov, skutkového stavu a uplatňovanej výšky ako žalobou uplatnenou na
súde v predmetnom konaní a teda nemožno preskúmať či vznikla právomoc súdu na prejednanie sporu.

V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa, že rovnopis návrhu na predbežné prerokovanie nároku na
náhraduškodynevyhotovovalzdôvoduhospodárnostiapretožiada,abysasúdoboznámilspríslušnýmispismi odporcu, kde sa nachádza originál žiadosti, okresný súd poukázal na to, že sa jedná o sporové
konanie, kde dôkazné bremeno zaťažuje prioritne navrhovateľa. Túto povinnosť nemožno prenášať na
odporcu. Okresný súd s poukazom na uvedené skutočnosti konštatoval, že nemá právomoc rozhodovať

o nároku navrhovateľa a keďže nedostatok právomoci zakladá neodstrániteľný nedostatok podmienok
konania, konanie podľa § 104 ods. 1 O. s p. zastavil.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O. s. p.
V dôvodoch uviedol, že prvostupňový súd na základe vykonaného šetrenia, nie však dokazovania,
dospel k nesprávnemu záveru, že navrhovateľ pred podaním návrhu nepodal na príslušnom orgáne
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatňuje v tomto konaní a preto
súd vyvodil právny záver, že nemá právomoc konať. Uvedené skutkové zistenie je nesprávne, lebo
na Ministerstve spravodlivosti SR podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

ktorú skutočnosť preukázal v prvostupňovom konaní tým, že predložil zoznam jednotlivých žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo. Navyše odporca, za ktorého koná práve Ministerstvo
spravodlivosti, skutočnosť, že by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v rovnakom rozsahu ako je obsahom žaloby, nikdy nenamietal a táto otázka nie je
v konaní spornou. Navrhovateľ tiež viackrát prvostupňovému súdu označil dôkaz, ktorý žiada v tomto

konaní vykonať a to oboznámenie sa s príslušným spisom Ministerstva spravodlivosti SR. Okresný súd
však tento dôkaz vôbec nevykonal. Prvostupňový súd tak bez skutočného zistenia dospel k záveru, že
žiadosť o predbežné prerokovanie v konkrétnej veci nebola podaná.
Navrhovateľ v ďalšej časti odvolania namietal, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol z ním označených skutočností (uvedených v texte žaloby) dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia slovenských, ako
i medzinárodných súdov, majúc za to, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti je v rozpore s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Poukázal tiež na to, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej

výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.
V ďalšej časti odvolania poukazoval na skutočnosti, ku ktorým v prejednávanej veci ani nedošlo,
prípadne neboli riešené (navrhovateľ napr. namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a nemal
možnosť sa k nim vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení).
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) uznesenie okresného súdu podľa ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/, 2 O. s. p., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

V predmetnom konaní sa navrhovateľ proti odporcovi domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že táto škoda mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Martin, ktorý nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci dlžníka G. B. v exekučnej veci vedenej na exekútorskom

úrade pod sp. zn. EX 5824/2011.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, okresný súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatku právomoci súdu a následne na nedostatku podmienok konania a na neunesení dôkazného
bremena zo strany navrhovateľa na okolnosť, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. S

týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že navrhovateľ navrhol na preukázanie svojho tvrdenia (že podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) vykonať dôkaz - vyžiadať originál
návrhu na predbežné prerokovanie nároku, ktorý odporca založil do svojho spisu (písomné podanienavrhovateľa zo dňa 17. 09. 2013, doručené súdu 27. 09. 2013) keď navrhovateľ zároveň tvrdil, že
originál návrhu na predbežné prerokovanie nároku podal osobne do podateľne, pričom odporca potvrdil
prijatie individuálneho návrhu spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením ich súpisu

prezenčnou pečiatkou. Odporca zároveň poznamenal, že súdu bola predložená príloha - potvrdenie
MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v konaní ZE-3860-1254,
3730-NZP,NP-3180-37, 5212-ISTINA RS.

Za vykonanie dôkazu je zodpovedný súd. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi,

pokiaľ nie sú potrebné pre zistenie skutkového stavu veci. To však v danom prípade nemožno
konštatovať. Navrhnutý dôkaz bol spôsobilý preukázať alebo vyvrátiť tvrdenie navrhovateľa, že bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v totožnej veci totožných účastníkov. Naviac za
situácie, keď ide o skúmanie podmienok konania, je potrebné vychádzať z princípu oficiality. Nemožno
opomenúť ani ust. § 120 ods. 3 O. s. p., ktoré dáva súdu možnosť osvojiť si skutkové zistenia založené
na zhodnom tvrdení účastníkov.

Pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že dôsledným šetrením v
príslušných spisoch zistil, že navrhovateľ mu doložil sprievodný list opatrený prezenčnou pečiatkou
Ministerstva spravodlivosti SR dňa 25. 09. 2012, ktorého súčasťou bol aj „Zoznam žiadostí o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“ pozostávajúci zo 197 strán, odvolací súd
preskúmaním spisového materiálu nezistil, že by označený „Zoznam“ bol jeho súčasťou. Z uvedeného

konštatovania prvostupňového súdu preto vznikajú pochybnosti, aký veľký „Zoznam žiadostí“ opatrený
prezenčnou pečiatkou Ministerstva spravodlivosti SR navrhovateľ doručil a kde ho prvostupňový súd
zadokumentoval.

Odvolací súd naviac dodáva, že mu je z rozhodovacej činnosti známe stanovisko odporcu zo dňa 23.

05. 2013, v ktorom uviedol, že v rozmedzí od 23. 04. 2012 do 25. 09. 2012 mu navrhovateľ doručil
viac ako 43.000 žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, z ktorých (podľa ním
určenýchkritérií)vytvoril8spisov,apretonemôžepredložiťsúdukópiekonkrétnychžiadostíopredbežné
prerokovanie.Označenépísomnépodanietedanenasvedčujetomu,žebyodporcanamietalskutočnosť,
že navrhovateľ nepodal individuálne žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

odporca len nevedel (vzhľadom na ním určené kritériá pri zadokumentovaní žiadostí) predložiť súdu
kópie konkrétnych žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Vo vzťahu k názoru prvostupňového súdu, že v danej veci ide o delenú právomoc podľa § 8 O.
s. p., odvolací súd uvádza, že s týmto názorom sa nestotožňuje. V tomto smere zastáva názor, že

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne štátu predstavuje
osobitnú, odstrániteľnú podmienku konania, keď právnym dôsledkom nepodania žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku je zastavenie konania pre nedostatok podmienok konania. V tejto súvislosti
však poukazuje na skutočnosť, že účelom konania o predbežnom prerokovaní nároku podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. nie je vydanie rozhodnutia, ale len pokus o mimosúdne urovnanie. Pokiaľ ide

teda o podmienku predbežného prerokovania nároku ako podmienku poskytnutia súdnej ochrany,
jej posudzovanie nemôže byť príliš formalistické, čo by v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu
spravodlivosti.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (navrhovateľ vo svojich
podaniach opätovne poukazuje, že žiadny zo sudcov prvostupňového súdu nemôže vec prejednať
a rozhodnúť pre jeho predpojatosť založenú na skutočnosti, že prvostupňový súd zapríčinil svojím

nelegálnym konaním - nesprávnym úradným postupom - vznik škody), odvolací súd uvádza nasledovné:
Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), preto treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov. Vzťah

sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci,
ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich
postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, preto len sama
táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by takapriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom
a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti

sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zák. č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie

nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1Nc/86/2011 zo dňa 24. 11. 2011). Na základe uvedených skutočností preto nie je
daný dôvod na vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci len z
toho dôvodu, že pôsobí na súde, na ktorom malo dôjsť podľa tvrdení navrhovateľa k nesprávnemu
úradnému postupu. To platí zvlášť za situácie, keď navrhovateľ v prejednávanej veci výslovne uviedol,
že námietku zaujatosti voči sudcom prvostupňového súdu v zmysle ust. § 15a O. s. p. nepodáva a

zákonný sudca prejednávajúci predmetnú vec v exekučnej veci (z ktorej si navrhovateľ odvodzuje nároky
z titulu nesprávneho úradného postupu súdu) nekonal a ani neuviedol skutočnosti, pre ktoré by mal byť
z rozhodovania vylúčený.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.