Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/126/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111224850
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111224850.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast.
splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ C. I., nar. XX.
E. XXXX, 2/ G. I., nar. XX. E. XXXX a 3/ H. I., nar. XX. G. XXXX, všetkým bytom V., L. X/XX, o 2.634,31
eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu
spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, zast. advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP

7, o odvolaniach žalobkyne, žalovaných 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 2. júla 2012 č. k. 18C/14/2012 - 76 (správne „-74") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolania žalovaných 1/ a 2/ i vedľajšieho účastníka v časti trov konania žalovaného 3/ a
odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v časti trov konania vedľajšieho účastníka o d m i e t a .

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti trov konania
všetkých účastníkov s výnimkou žalovaného 3/ r u š í a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie

konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobkyni sumu 2.634,31 eur s 13% ročným úrokom z omeškania od 9. decembra 2006 do
zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého; II.
žalovaným 1/ a 2/ uložil tiež povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania

v sume 651,38 eur do 3 dní; voči žalovanému 3/ žalobu zamietol a IV. žalovanému 3/ a vedľajšiemu
účastníkovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 497 a §
369 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); §
100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, § 511 ods. 1, § 517 ods. 2 a §§ 546 - 548 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/2008 Zb.
(v skutočnosti inak nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia č. 586/2008 Z. z., keďže druhým

z takýchto nariadení vlády bolo to prvé len novelizované a obe boli vydané už po zániku ČSFR -
pozn. odvolacieho súdu). Vecne mal za to, že žaloba bola dôvodnou voči žalovaným 1/ a 2/, ktorí boli
spoludlžníkmi a účastníkmi zmluvy o mladomanželskom úvere a uzavretie žalovaným 1/ (24. novembra
2010) dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len „Dohoda“) sa vzťahovalo
aj na žalovanú 2/. Proti týmto žalovaným tak nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, čo ale neplatilo
u žalovaného 3/, voči ktorému (ako ručiteľovi) by bolo uznanie dlhu dlžníkom účinné, len ak by s ním

vyslovil súhlas a to sa nestalo (keďže ručiteľ nemal ani vedomosť o uzavretí Dohody, s touto súhlas
nevyslovil a v konaní vzniesol i námietku premlčania pohľadávky, ktorá so zreteľom k splatnosti dlhu
24. januára 2006 a podaní žaloby až 15. novembra 2011 jednoznačne premlčaná bola); dôvodil potom
okresný súd, ktorý v časti rozhodnutia o úrokoch z omeškania poukázal na výšku úrokovej sadzby platnej
v čase vzniku predmetného vzťahu (?) a priznanie úroku z omeškania od času, v ktorom už žalovaní
boli v omeškaní a inak už odôvodnil len rozhodnutie o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými

1/ a 2/ - to právne iba paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadkuč. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom úspechom žalobkyne a jej trovami
na súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia podľa rozpisu v odôvodnení.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania všetci účastníci konania s výnimkou žalovaného 3/.

Žalobkyňa rozsudok napadla len v časti trov konania vedľajšieho účastníka, v skutočnosti tak však
urobila vo vzťahu ku všetkým účastníkom vyjmúc žalovaného 3/, navrhujúc zmenu rozsudku tak, aby
povinnosťnanáhradujejvzniknutýchtrovkonaniabolauloženáspolusožalovanými1/a2/ivedľajšiemu
účastníkovi, keďže tento sa má (i v zmysle záverov z dvoch odvolaním čiastočne citovaných rozhodnutí
Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. i podľa jedného z českých komentárov k O. s. p.) podieľať
nielen na úspechu, ale i na neúspechu v spore.

Žalovaní 1/ a 2/ odvolaním výslovne napadli čiastkové výroky I., II. a IV. rozsudku, teda rozhodnutie
vo veci samej, pokiaľ im týmto bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu s
príslušenstvom a tiež rozhodnutie o trovách konania medzi nimi a žalobkyňou (tu rozumej uloženie
odvolateľom tzv. náhradovej povinnosti), okrem toho však i rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania žalovanému 3/ a vedľajšiemu účastníkovi. Rozsudok navrhli zmeniť zamietnutím žaloby v

celom rozsahu (reálne teda iba v časti, v ktorej sa tak nestalo už v prvom stupni - pozn. odvolacieho
súdu) a priznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pričom odvolaním okrem poukazu na
poradu s vedľajším účastníkom namietali, že žalovaný 1/ si nepamätá podpis Dohody, túto by ale určite
nepodpísal, ak by vedel o premlčaní dlhu a obaja opätovne vznášajú námietku premlčania.

Vedľajší účastník napadol rozsudok v rovnakom rozsahu ako žalovaní 1/ a 2/, domáhajúc sa však

nad rámec zmeny rozsudku v napadnutej časti zamietnutím žaloby (s alternatívou zrušenia rozsudku
v napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie) a priznania mu náhrady trov
konaniatiežpriznaniainaknevyčíslenejnáhradytrovkonaniažalovaným1/a2/.Odvolanímsúduprvého
stupňa vytkol, že rozhodnutie v časti vyhovujúcej žalobe vychádzalo aj z listiny, ktorá mu (vedľajšiemu
účastníkovi) nebola doručená a ku ktorej obsahu nebolo ani vykonané náležite dokazovanie (najmä

výsluchom žalovaného 1/). Zo skúseností v obdobných veciach je pritom vedľajšiemu účastníkovi
známe, že dohody o uznaní záväzkov vrátane vyhlásení dlžníkov o vedomosti premlčania dlhu bývajú
predformulované druhou stranou zmluvného vzťahu, okrem toho i skryté do dohody o splátkach a
takto neprijateľne podsunuté spotrebiteľovi na podpis, čo priemernému spotrebiteľovi jednak nemôže
byť dobre zrozumiteľné, ale je aj v rozpore s dobrými mravmi a ide tiež o nekalú obchodnú praktiku

odporujúcu európskym i domácim normám na ochranu spotrebiteľa. Ak spotrebiteľ chcel splátky,
musel podpísať celý formulár bez toho, aby tušil význam toho, čo podpisuje a Dohodu predstavujúcu
dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve treba považovať za neplatnú; namietal tiež
vedľajší účastník, ktorý sa v ďalšom zaoberal i problémom možnosti podania ním odvolania, pre prípad
nestotožnenia sa odvolacieho súdu s jeho argumentáciou v tejto časti i v časti posudzovania Dohody a

jej právnych účinkov navrhol prerušenie konania s predložením Súdnemu dvoru Európskej únie dvoch
prejudiciálnych otázok a (v neposlednom rade) poukázal i na procesné pochybenie súdu prvého stupňa,
majúce spočívať v jeho nepredvolaní na pojednávanie skončené napádaným rozsudkom.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolaní (teda prakticky
celý rozsudok vyjmúc rozhodnutia vo veci samej i o trovách konania, týkajúce sa žalovaného 3/) a to bez

pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však najmä so zreteľom k dôvodne
uplatnenej námietke nevykonania dokazovania aj výsluchom žalovaného 1/, zacieleným i na okolnosti
uzavretia Dohody nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou)
a dospel k záveru, že i keď odvolania žalovaných 1/ a 2/ aj vedľajšieho účastníka na ich strane treba
považovať čiastočne za podania neoprávnených osôb, v častiach, v ktorých na toto dôvod usúdiť nebol,

naopak treba prisvedčiť prakticky všetkým odvolateľom najmä v tom, že súd prvého stupňa neposúdil
vec celkom správne (úplne) po právnej stránke a nezistil preto celkom dostatočne ani skutkový stav.

Podľa názoru odvolacieho súdu síce nebolo možné akceptovať tú námietku (z odvolania vedľajšieho
účastníka), podľa ktorej mal súd prvého stupňa procesne pochybiť nepredvolaním vedľajšieho účastníka(neprítomného na pojednávaní vykonanom 11. júna 2012) aj na vyhlásenie rozsudku, nakoľko odročenie
pojednávania výlučne za účelom vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 2 vety druhej O. s. p. je
špecifickým postupom, pri ktorom už súd na novo určenom pojednávaní nevykonáva dôkazy a má

oprávnenie len vyhlásiť rozsudok a postarať sa o jeho doručenie, alebo (za stavu existencie skutočne
závažných dôvodov postupovať inak) uznesenie odročujúce pojednávanie za príslušným účelom (ako
uznesenie upravujúce vedenie konania, ktorým súd nie je viazaný, tu por. i § 170 ods. 2 O. s. p.)
zrušiť a v konaní pokračovať ďalej, v takom prípade však samozrejme s ďalším prejednávaním veci na
pojednávaní len vtedy, ak sú pre to splnené zákonom ustanovené podmienky. Tým je aj vylúčené, aby pri

riadení sa práve uvedeným a využití jednej z do úvahy prichádzajúcich alternatív mohlo dôjsť k postupu
súdu odnímajúcemu účastníkom možnosť konať pred súdom. Na druhej strane sa však okresnému
súdu dôvodne vytýkalo, že 1. výsluch žalovaného 1/ (uzavierajúceho Dohodu) nebol zameraný aj na
objasnenie okolností, za ktorých k podpisu listiny (pre rozhodnutie nepochybne významnej) prišlo,
2. Dohodu nedoručil aj vedľajšiemu účastníkovi (keďže takáto listina bola do spisu založená až po
doručovaní vedľajšiemu účastníkovi príloh žaloby a po jej založení do spisu už vedľajšiemu účastníkovi

bolo doručené len predvolanie na pojednávanie 11. júna 2012, tu por. najmä dnešné č. l. 59 a 62 spisu s
príslušnými doručenkami) a 3. aj na splnenie si povinnosti súdu vykonať dokazovanie listinou, o ktorú tu
ide (tu por. i § 129 ods. 1 O. s. p.) bolo možno usudzovať len formálne, pretože v zápisnici o pojednávaní,
konanom 11. júna 2012, je len všeobecná poznámka o oboznámení obsahu spisu (tu napokon por. i
dnešné č. l. 70).

Prinajmenšom prvé z takýchto pochybení, resp. opomenutí, bolo pritom spôsobené i tým, že súd prvého
stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, ako hodlala žalobkyňa eliminovať pre ňu nepriaznivý
fakt, že už v čase dojednávania so žalovaným 1/ Dohody bola pohľadávka nadobudnutá žalobkyňou od
skoršej veriteľky (Všeobecnej úverovej banky, a.s., Bratislava, Mlynské nivy 1) premlčaná.

Podľa čl. I § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“) nekalé obchodné praktiky sú
zakázané a podľa odseku 4 rovnakého paragrafu i článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa
považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná
praktika podľa § 9.

Podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. g/ z. o o. s. obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje

alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil,
pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza
do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne
správna vo vzťahu k rizikám, ktorým môže byť spotrebiteľ vystavený; podľa odseku 3 rovnakého
paragrafu i článku z. o o. s. sa obchodná praktika tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú

informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o
obchodnejtransakcii,atýmzapríčiňujealebomôžezapríčiniť,žepriemernýspotrebiteľurobírozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil a podľa čl. I § 8 ods. 4 z. o o. s. za klamlivé opomenutie
sa tiež považuje, ak predávajúci (ktorým sa podľa čl. I § 2 písm. b/ bodu 1 z. o o. s. na účely tohto
zákona rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby,

alebo jeho splnomocnenec) skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým
alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel
obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný
spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa § 558 O. z. (inak ustanovenia nazvaného „Uznanie dlhu“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj

dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval; pri premlčanom dlhu má
však také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Práve odcitovanými zákonnými ustanoveniami sa súd prvého stupňa zjavne neriadil.Z obsahu Dohody je totiž evidentné, že táto bola celkom nepochybne vyhotovená žalobkyňou (za
pomoci predtlače obsahujúcej tiež údaje o webovej stránke a telefonickom a faxovom kontakte na túto
účastníčku) a rozčlenená na 5 článkov (častí alebo kapitol), nazvaných 1. Zmluvné strany, 2. Uznanie

záväzku, 3. Forma splatenia záväzku, 4. Rozhodcovská doložka a 5. Záverečné ustanovenia, z ktorých
žalovaný 1/ v samostatnom článku 2 (nečleniacom sa na žiadne body, ale len na dve i podľa odvolacieho
súdu dosť zrozumiteľné vety, z toho prvú obsahujúcu samotný uznávací prejav a druhú definujúcu sumu
reprezentujúcu uznaný záväzok i jej jednotlivé zložky) uznal záväzok a len v článku 3 bode 3.4. (tu
rozumej v štvrtom z celkom piatich bodov príslušného článku) sa nad rámec prijatia záväzku k úhrade

príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo Zmluvy a príslušných úrokov z omeškania (prvá veta, z
ktorej inak nie je celkom zrejmé, o aké úroky z omeškania /takto vynímané z pojmu príslušenstva/ by
tu malo ísť, ak aj o úrokoch z omeškania hovorí tiež čl. V bod 5.3. tzv. úverovej zmluvy, tu por. i č. l. 5
spisu) nachádza i deklarácia (druhá veta) v znení „Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu
a jeho následkoch“ (k práve uvádzanému por. najmä č. l. 49 spisu).

Vyhlásenie dlžníka o vedomosti faktu premlčania dlhu i o následkoch, aké toto bude mať, urobené práve

priblíženým spôsobom, môže byť len so značnou dávkou fantázie považované za vyhlásenie urobené
s plným vedomím osoby toto deklarujúcej, čo takéto vyhlásenie pre ňu bude znamenať. Aj v tomto
prípade (obdobne ako v minulosti pri tunajším súdom konštatovanej neprijateľnosti praxe ukrývania
rozhodcovských doložiek medzi iné menej významné - rozumej spotrebiteľa nie až tak ohrozujúce
- zmluvné dojednania) totiž šlo o model ukrytia toho, čo bolo z pohľadu žalobkyne (disponujúcej v

rozhodnom čase už nepochybne premlčanou pohľadávkou) zásadné a to tak, že tu možno skôr vylúčiť
než predpokladať záujem upozorniť druhú stranu Dohody na to, o čo tu ide.

Za stavu vecí, podávajúceho sa z doterajšieho obsahu spisu, tak i v dôsledku zrejmého neorganického
začlenenia príslušného vyhlásenia do Dohody (ktorou neorganičnosťou treba rozumieť umiestnenie
vyhlásenia na miesto, na ktoré toto systémovo nepatrí a to podľa všetkého práve preto, že na mieste

na toto sa ponúkajúcom by mohlo dôjsť k povšimnutiu si spotrebiteľom príslušnej formulácie a tiež k
vyvolaniu takto zo strany žalobkyne ťažko želaných otázok - vrátane možného trvania na objasnení
významu deklarovaného, či dokonca na odstránení príslušnej deklarácie z Dohody) je problematické
usúdiť na niečo iné, než na posúdenie takéhoto konania (resp. i opomenutia) žalobkyne za klamlivé a
teda i nekalú praktiku (v tomto prípade aj odhliadajúc od mätúceho paralelného používania v Dohode

výrazov „záväzok“ a „dlh“).

Odvolací súd síce rozhodne nemieni bagatelizovať nevyhnutnosť dostatočne uvedomelého
pristupovania kohokoľvek k robeniu právnych úkonov, čiže aj k zodpovednosti za obsah prejavovanej
vôle, je však zároveň pomerne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania), že v spotrebiteľských
vzťahoch je náležitá orientácia sa spotrebiteľa často v množstve zmluvných dojednaní skôr výnimkou.

Práve to je dôvodom, pre ktorý úprava normami tzv. spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle
na úrovni nadnárodnej (tzv. komunitárne právo) i národnej (právo vnútroštátne) pracuje s pojmom
priemerného spotrebiteľa (či so synonymami k takémuto pojmu) a takýmto spotrebiteľom je osoba, ktorá
(spravidla na rozdiel od druhej strany spotrebiteľského vzťahu či osôb formulujúcich prejavy vôle za túto
druhú stranu) potrebným právnym vzdelaním nedisponuje.

Ani v prejednávanej veci tak dostatočne uvážené pristúpenie žalovaného 1/ k uzavretiu Dohody a
teda i nástup Dohodou predpokladanej vyvrátiteľnej domnienky (trvania dlhu v čase uznania) aj novej
premlčacej doby nešlo vylúčiť, podkladom pre toto však mohlo byť len dôkladné „rozkrytie“ okolností,
za ktorých k uzavretiu Dohody došlo a to predovšetkým so zodpovedaním otázok, akých poučení sa v
takejto súvislosti žalovanému 1/ dostalo a akým vzdelaním takýto účastník disponuje (aby tak o. i. šlo

uzavrieť tiež to, či sa na takúto osobu má nazerať ako na spotrebiteľa priemerného, teda štandardne,
alebo naopak ako na takého, ktorý je od kritéria priemernosti vzdialeným /či už jedným alebo druhým
možným smerom/).

Takto ale súd prvého stupňa nepostupoval a rozhodnutie napádaným rozsudkom, ustaľujúce prakticky
bezchybnézaloženiebehunovejpremlčacejdoby,bolopretoprinajmenšompredčasným(aknieicelkomnesprávnym), v čom samozrejme bolo treba prisvedčiť odvolávajúcim sa žalovaným i vedľajšiemu
účastníkovi na ich strane.

Odvolací súd preto i v záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný proces (so všetkými jeho

atribútmi vrátane vykonávania základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov)
rozsudok súdu prvého stupňa v častiach účinne dotknutých odvolaniami podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a
čiastočne i písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec v rozsahu zrušenia
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

To platilo napriek tomu, že u odvolaní žalovaných 1/ a 2/ aj vedľajšieho účastníka v časti trov konania
žalovaného 3/, ako aj u odvolania žalovaných 1/ a 2/ v časti trov konania vedľajšieho účastníka muselo

dôjsť k odmietnutiu odvolaní podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (pre subjektívny nedostatok oprávnení
odvolateľov na podanie odvolania).

Otázka náhrady trov konania prebiehajúceho medzi žalobkyňou a žalovaným 3/ a skončeného v takejto
časti (pokiaľ šlo o vec samu) zamietnutím žaloby je totiž výlučne otázkou vzťahu takýchto osôb, na ktorú
žalovaní 1/ a 2/ nemajú žiaden dosah (a ani sa ich nepriznanie žalovanému 3/ náhrady trov konania

žiadnym spôsobom netýka). I vedľajší účastník by tu (vychádzajúc zo zmyslu úpravy v ust. § 93 ods.
2 O. s. p.) mohol odvolanie podať len vtedy, ak by žalovanému 3/ (ako spotrebiteľovi podporovanému
vedľajším účastníkom) bola uložená tzv. náhradová povinnosť, alebo by mu nebola priznaná náhrada
trovkonania,hocitútožiadalasúdsarozhodoltakútopožiadavkuneakceptovať(pričombysatuaktivitou
vedľajšieho účastníka mala kompenzovať pasivita účastníka tzv. hlavného). O žiaden taký prípad tu ale

nešlo (žalovanému 3/ nebola priznaná náhrada, lebo návrh na jej priznanie nepodal a ani obe v takejto
časti odmietané odvolania netvrdili nič iné). V prípade podania odvolania žalovanými 1/ a 2/ i v prospech
vedľajšieho účastníka na ich strane potom šlo o stav neoprávnenosti na podanie odvolania jednak preto,
že nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa opäť odvolateľov netýkalo, popri tom
však i preto, že podanie odvolania v takomto prípade bolo pomerne kurióznym pokusom tzv. hlavného

účastníka pomáhať účastníkovi vedľajšiemu, hoci zákon počíta len s tzv. opačným garde (s pomocou
vedľajšieho účastníka spotrebiteľovi a nie aj naopak).

Pre rozhodnutie vyššie opísaným spôsobom nevznikla ani potreba prerušovania konania a predkladania
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Takáto potreba tu nebola, nakoľko odvolací súd
vyhovel hoc aj len sekundárnemu odvolaciemu návrhu vedľajšieho účastníka na zrušenie rozsudku a

vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v účinne napadnutých častiach), ako aj preto, že
spôsob riešenia ním (odvolacím súdom) jednej z ponúkaných prejudiciálnych otázok zjavne zodpovedá
argumentácii vedľajšieho účastníka i eurokonformnému výkladu vnútroštátnych noriem spotrebiteľského
práva a do tretice tiež preto, že ani súčasnú podobu ustanovenia § 201 O. s. p. odvolací súd nepovažuje
za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv. spotrebiteľského združenia vo veciach

druhovo totožných s tou prejednávanou bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie
odvolania (samozrejme s výnimkou už spomenutou vyššie). V tomto prípade totiž ide zjavne len o
nedôslednosť zákonodarcu, ktorý buď pre nedostatok znalosti systematiky O. s. p. alebo nedostatočnú
pozornosť v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením § 93 zákona o dnešný
odsek 2 (zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež

ustanovenie viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu
(ktorý spôsob tu, ako je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je);
úpravu z uvedeného pohľadu pochybnú však taktiež treba vyložiť eurokonformne (teda v prospech
zjednania priechodu ochrane spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie,

neobmedzovaného v zákone uvádzanou podmienkou).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o otázkach ostávajúcich
predmetom konania aj po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu i o trovách tohto odvolacieho konania (§224 ods. 3 O. s. p.) a s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede
na relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.