Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/305/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212216227
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2212216227.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: A. Q., nar. XX. G. XXXX,
bytom V., O. XXX/X, o 387 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu
Dunajská Streda zo 6. decembra 2012 č. k. 12Er/1126/2012 - 10 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora (JUDr. Rudolfa
Krutého) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust.
§ 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného
poriadku); § 45 ods. 2 a 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 53
ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien

a doplnení) a čl. 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tvoriacich súčasť tzv. úverovej zmluvy
účastníčok (ďalej len „VPPÚ“ a „zmluva“) i s odkazom na implementáciu Smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) do tuzemského
právneho poriadku (zákonom č. 150/2004 Z. z.). Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o
spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku bolo
treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v

neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak
podstatou príslušného dojednania bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského
úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinná
(v pozícii dlžníčky z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednala a
nemala ani možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy, pričom takáto doložka
bola dojednaná na začiatku zmluvného vzťahu (v čase nižšej bdelosti spotrebiteľky) a bez významu

nebolo ani jej zanesenie do zmluvy drobným a hustým písmom (o. i. splynutie s ostatnými podmienkami).

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (ktorým
malo aj podľa obsahu odvolania dôjsť k zamietnutiu žiadosti o poverenie /?/) a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na
nesprávnom právnom posúdení veci, majúc predovšetkým za to, že tu došlo k aplikácii nesprávneho
právneho predpisu (ust. § 45 ZoRK v spojitosti s ust. § 44 ods. 2 E. p.), ak je tu navyše len obmedzená

možnosť preskúmavania exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom (zo strany
všeobecného súdu) a okresný súd zaťažil tiež konanie tzv. inou vadou (v podobe vypravenia uznesenia
nenáležitým odôvodnením, ktorým sa nevyporiadal a to i dôvodu nevykonania dokazovania s otázkou,
prečo by sa malo na vzťah z prejednávanej veci nazerať ako na spotrebiteľský).

Povinná odvolací návrh nepodala.Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zamietnutia žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden

zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu)
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne.

Súd prvého stupňa si totiž predovšetkým otázku ním akcentovanej prekážky udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie (teda otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv.
prvotné prejednanie i rozhodnutie veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery
podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených

oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Knámietkeúdajnounepreskúmateľnosťouuzneseniajednakplatí,žetátovprípadeexistenciepríslušnej
vady nie je len tzv. inou vadou, ale aj jednou z možných variácií na postup súdu odnímajúci účastníkom
reálnu možnosť konať pred súdom (v tejto súv. por. najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), v prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo a ani nemohlo

ísť, pretože oprávnenej sú nepochybne známe tie závery zo skoršej rozhodovacej praxe tunajšieho
odvolacieho súdu vo veciach za jej účasti (oprávnenej), podľa ktorých nespotrebiteľský charakter vzťahu
(ako výnimku z pravidla) je povinný preukazovať ten, komu je takéto nazeranie na vec na prospech, čiže
veriteľ (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/5/2010-46, vo
veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8Er/1280/2008).

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však
najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na patričnej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky.
Práve táto otázka bola pritom z pohľadu možnosti vyhovenia žiadosti exekútora o udelenie mu poverenia
ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka =

relevantný exekučný titul = udelenie poverenia“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul
existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný = zamietnutie žiadosti o poverenie“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá
do príslušného bodu všeobecných podmienok poskytnutia úveru (tvoriacich súčasť úverovej zmluvy,
ďalej tiež len „VPPÚ“) je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo

zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ
podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru už štandardne oponuje vlastným,
podľa ktorého tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a
spotrebiteľ sa má právo kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom
alebo rozhodcovskom súde) uplatní svoje právo.

Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky.

Jedným zo základných východísk pri posudzovaní prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu
diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, dnes
zakotvený v ustanovení § 53 ods. 4 O. z. a do 31. decembra 2007 vrátane majúci miesto v odseku 3
rovnakého paragrafu i zákona je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady

podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať
vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše
postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z.
o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu
zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa,

čiže obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen
osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv.
pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slovazmyslenavnútroštátnejúrovnijepatrnýmtiežuvedomovaniesinemožnostireagovaniapriamozákonom
na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby
existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu
zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia
VPPÚ ponúkanú oprávnenou (v prejednávanej veci inak ani nezanesenú do odvolania), ktorej účelom
je presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy
a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné

vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu nielen dnešnej oprávnenej, ale i dnešného povinnej)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platí rovnako o tvrdení (oprávnenou v
týchto veciach taktiež uplatňovaného opakovane a majúceho väzbu na argument o tzv. nevýhradnom
charaktere doložky), že zánik rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom

(naplnením tak rozväzovacej podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,
vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum

potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým
však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner

prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako
potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len

pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej
podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu
k argumentu o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej
podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým i logickým

výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak takejto verzie. Nech aj totiž
je pravdou, že podľa príslušného článku VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán
úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
takto by na problém šlo nazerať len nebyť aj časti vety za bodkočiarkou z tu diskutovaného ustanovenia
VPPÚ, tvorenej slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde

bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento
dovetok je pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože
kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na
všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním

akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť
predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení
faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou
sa či v mnohých prípadoch bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je tiež ďalší záver a síce, že
už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak

umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu
ohľaduplnejší a takto i vylúčiť následok v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým
na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
žetuoprávnenousformulovanározhodcovskádoložkamalacharakterneprijateľnejzmluvnejpodmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i spriechodnenia
exekúcie na jeho podklade.

Neobstála pritom ani námietka údajnou len obmedzenou možnosťou skúmania bezvadnosti
rozhodcovského rozsudku exekučným súdom (s ktorou námietkou sa tunajší súd taktiež vyporiadal už

vo svojej skoršej vyššie spomenutej veci za účasti oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci).

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 2 O. s.
p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred ním súd prvého stupňa o trovách konania
prvostupňového) nerozhodoval, pretože tu šlo o vyporiadanie sa (odvolacím súdom) s rozhodnutím súdu

prvého stupňa, ktoré nebolo konečným (tým je až zastavenie exekučného konania po právoplatnosti
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie; pričom práve tomu patrí aj vyriešenie otázky trov konania
- § 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.