Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 28, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/264/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111210362
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111210362.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, Bratislava, Kubániho 16,
proti povinnému: I. U., nar. XX. S. XXXX, U., X. XXXX/XX, o 4.745,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 9. novembra 2011 č. k. 13Er/348/2011 - 12, EX
428/11 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný jeho vyššou súdnou úradníčkou) zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Patriciusa Baďuru (ďalej len „exekútor“) o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 428/11. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41 ods.
2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže

exekučného poriadku); § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“); § 52, § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007); § 2 písm. a/
a b/ a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“); § 25 ods. 1 a 2
dnes platného zákona č. 129/2010 Z. z. (ktorým bol skorší zákon nahradený); § 87 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O. s. p.“) a čl. 2 písm.

a/, čl. 3 ods. 1 a 3, bodu 1 písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne
o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku
pojatúdotzv.formulárovejzmluvyoprávnenejbolotrebapovažovaťzaustanoveniespôsobujúceznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú
zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (v bode 18

ods. 18.2.1 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere oprávnenej; ďalej tiež len „OP“)
bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo
zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom (resp. rozhodcom) a to tým skôr, ak povinný (v pozícii
dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť
eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Na takomto nazeraní na
vec pritom podľa súdu prvého stupňa nič nemenilo, že do len demonštratívneho, čiže príkladmého a

teda neuzavretého zákonného výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (do § 53
O. z.) sa podmienka obdobná tej z prejednávanej veci (čiže ustanovenie požadujúce od spotrebiteľa
spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní) dostala až od 1. januára 2008 a tzv.
úverová zmluva bola uzavretá už 25. mája 2006, nakoľko tu príslušný výpočet je zákonodarcom neustále
dopĺňaný a precizovaný, podstatným je však účel právnej úpravy (poskytnutie spotrebiteľovi minimálne
takého štandardu ochrany, aký mu zaručuje smernica). Rozhodcovská doložka ani v tejto veci preto

nemohla založiť právomoc rozhodcu na prejednanie a rozhodnutie veci a rozhodcovský rozsudok
uvedené nerešpektujúci bol nulitný a ako exekučný titul neúčinný, dôvodil tiež súd prvého stupňa.Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V praktickej zhode s obsahom svojich skorších odvolaní

v druhovo totožných veciach skončených v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu prvého
stupňa vytkla nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc predovšetkým za to, že ani z rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) použitých na podporu zvoleného postupu nemožno
vyvodiťoprávnenieexekučnéhosúdunahrádzaťpasivituspotrebiteľa(predstavovanúnepodanímžaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Ani výhrady

súduprvéhostupňavočirozhodcovskejdoložkepotomniesúpodľanejprávneopodstatnenými,akvýber
jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ;
pričom za nekalú i s prihliadnutím k spomínanej judikatúre SD aj úprave v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O.
z. možno považovať len doložku nútiacu spotrebiteľa spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní a o
taký prípad tu pre možnosť výberu rovnako nešlo. Napokon ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4
písm. r/ O. z. nemožno usúdiť na neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku, pričom na podporu tohto

názoru môže slúžiť aj rozsudok Okresného súdu Žilina z jeho veci sp. zn. 14C/166/2008 (ktorým došlo
k zamietnutiu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podanej iným spotrebiteľom proti veriteľke
totožnej s odvolateľkou a to pri nevyslovení názoru o neplatnosti rozhodcovskej doložky).

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden
zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu)
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany

oprávnenej tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemá dôvod (a to napriek nesúhlasu oprávnenej), pre ktorý by nemohol
súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu
a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia (čím treba rozumieť

prakticky to, že závery súdu prvého stupňa, pre ktoré treba považovať za vylúčené udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v tejto konkrétnej veci, si osvojuje aj odvolací súd). Práve pre správnosť a i
objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu
samozrejme len z pohľadu nedostatku ambície presvedčiť aj účastníka subjektívne presvedčeného o
svojej pravde) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol
i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní)
a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však
napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho
opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za

potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už prvú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej
(-ých) je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami SD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť
nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej

exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej
doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom
výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje
nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to,
že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného

vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho
k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže „posvätenie“ exekúcie
bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že
„odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípadenezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie

žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul).

Ak potom praktickým doplnením zhora priblíženej právnej úpravy sú i ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK

výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom a to i bez návrhu aj v prípade výskytu
niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku slúžiaceho za exekučný titul a tiež
v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolené
plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci tu vyplýva, že pri uplatnení takéhoto
postupu ZoRK ani iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepočíta.
Je to tak práve preto, že ak by takéto konanie aj v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok

(čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť i poskytnutím takej odpovede na otázky majúce sa inak
vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila
rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia
argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho
zrušenie, by titul samotný bol odstránený (takže by už len celkom akademickou mohla byť diskusia o

tom, či titul trpí alebo naopak netrpí určitými vadami, ak tento by tu už v čase zaoberania sa vecou zo
strany exekučného súdu ani nebol).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže
tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd

nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu.
Prekážkou v tom mu nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vytvárajúce
dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo
byť možným len zastavenie exekúcie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by

sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským
rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa
tzv. všeobecný súd môže - s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu
však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru

by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by
tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych
a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k
legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať
o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu,

ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania
o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu
napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň
za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o
poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia
§ 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež smernice a i bodu 18 ods. 18.2 zmluvy oprávnenej a povinného
z prejednávanej veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie
možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia

prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore
na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné
dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa
k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Pominúc na tomto mieste fakt, že úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou
ustanovenia § 53 ods. 4 O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súv. por. i čl. II bod
3 a čl. VII zákona č. 568/2007 Z. z.) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania vprejednávanej veci (založený zmluvou z 25. mája 2006 č. 8000044337) by bol možným nanajvýš vo
vzťahu k nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (tu por. i prechodné
ustanovenie § 879j O. z. zanesené doň čl. II bodom 14 tu diskutovanej novely) totiž oprávnená najmä

(otázne či úmyselne alebo nevedomky) nepripisovala náležitý význam jednak tomu, že už súčasťou
rozhodného znenia hmotného práva pre túto vec (čiže O. z. pred nadobudnutím účinnosti nielen zákona
č. 568/2007 Z. z., ale i jemu predchádzajúceho zákona č. 335/2007 Z. z.) bolo ustanovenie § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; okrem toho však ani ďalšiemu aspektu veci tkvejúcemu v
tom, že jednou z určujúcich charakteristík výpočtu neprijateľných podmienok zahrnutých do ustanovenia
§ 53 ods. 4 O. z. počas celej doterajšej existencie tejto úpravy je (ako na to dôvodne upozornil už okresný
súd), že ide len o výpočet demonštratívny (príkladmý).

Taktoalesamozrejmemuselabyťcelkombeznádejenaúspechobhajobaexekučnéhotituluoprávnenou

založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok
značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu
spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu
vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a
rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.

Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom
za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou
stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme
nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež

rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho
zmluvnýpartnerpraktickynanútipodrobeniesaprávomocirozhodcuvdôsledkuvýberu(medziviacerými
do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa.
Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu

poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade,
ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle oprávnenej (v čase
uzavretia tzv. úverovej zmluvy vystupujúcej ešte pod niekdajším obchodným menom PROFIREAL

SLOVAKIA spol. s r.o.) povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v tu posudzovanej veci, nakoľko tu pri použití
tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom
problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom
zmluvy mal záujem na nej niečo zmeniť) a to vrátane označenia veriteľa síce nemožno vylúčiť možnosť
podsúvanú odvolaním (teda vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný

spor prejednať), už samotný obsah dojednaní v tomto smere kľúčových však je praktickým svedectvom
ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por. najmä
body 18.1. a 18.2.1 zmluvy na č. l. 11 spisu v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo
výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, druhé z takýchto ustanovení však svojim obsahom
je praktickým popretím toho prvého a riešenie sporu zveruje jednému zo štyroch vopred určených

rozhodcov a to s právom prípadný výpadok všetkých takýchto osôb „sanovať“ určením náhradného
rozhodcu iba veriteľom).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru,
než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia

rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za
exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bolo, že tu nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu
(rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj

náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým
podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). V tomto prípade pôsobila do istej miery aj úsmevne
časť argumentácie z odvolania snažiaca sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej
doložky, nakoľko tu odvolaciemu súdu uniká význam takéhoto snaženia sa v prípade ustálenianeprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu
rozhodujúcou.

Napokon pre úplnosť vhodné sa javí i tu poukázať na to, čo podobne ako väčšinu toho už vyššie
uvedeného tunajší súd pojal v minulosti do odôvodnenia iného svojho rozhodnutia v obdobnej
veci tej istej oprávnenej (tu por. tiež uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k.
10CoE/326/2010-36, inak vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) a síce, že súhlasiť
nešlo ani s tým názorom, podľa ktorého by tu dôkazom prijateľnosti rozhodcovskej doložky mal

byť neúspech iného spotrebiteľa, usilujúceho sa voči oprávnenej z prejednávanej veci o zrušenie
rozhodcovského rozsudku v konaní pred Okresným súdom Žilina. Okrem toho, že tuzemský právny
poriadok nepozná viazanosť súdu vyššieho stupňa právnym názorom vysloveným súdom nižšieho
stupňa navyše vo veci s čiastočne odlišným okruhom účastníkov (ktorá rôznosť nepochybne môže mať
svoj význam), vo vzťahu k argumentácii uplatnenej odvolaním nešlo nepovšimnúť si, že v oprávnenou
pripojenom rozsudku Okresného súdu Žilina o otázke prijateľnosti dojednania diskutovaného v

prejednávanej veci nebolo zmienky a k preskúmaniu takéhoto rozhodnutia odvolacím súdom (Krajským
súdom v Žiline) len v časti trov konania platilo, že inak to ani nemohlo byť, ak odvolanie tam podala
len vo veci úspešná žalovaná (oprávnená z prejednávanej veci, ktorej odvolanie i do veci by muselo
byť odmietnuté pre nedostatok subjektívneho oprávnenia na jeho podanie) a žalobca sa so zamietnutím
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov tunajšiemu súdu neznámych zrejme uspokojil.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)

nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí. Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v
rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť
aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.