Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 23, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/198/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4604116812
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4604116812.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4 , Bratislava, proti povinnému: C. D., bytom Y. Q. XXX/X, L., o vymoženie sumy 628,36
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k.
8Er/318/2004-20 zo dňa 18.04.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 8Er/318/2004-20 zo dňa 18.04.2012 p o
t v r d z u j e .

2. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok), § 22 ods.

1, ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa po oboznámení sa so skutkovým a právnym základom exekučného titulu - notárskej
zápisnice uviedol, že notárska zápisnica je neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu a
zároveň zákon obchádza. Mal za preukázané, že v danom prípade existuje reálny rozpor v záujmoch
povinného a v záujmoch Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý zastupoval povinného pri spisovaní notárskej
zápisnice. Uviedol, že splnomocnenie neobsahuje špecifikáciu právneho záväzku, pričom v prípade Mgr.

Tomáša Kušníra ide o osobu známu iba oprávnenému a vybranú výlučne oprávneným bez možnosti
ovplyvnenia tohto výberu povinným. Konštatoval, že záujmy splnomocnenca a splnomocniteľa sú
diametrálne odlišné a preto Mgr. Kušnír nie je spôsobilý zastupovať povinného pri spisovaní notárskej
zápisnice. Na základe uvedeného preto mal za preukázané, že ide o absolútne neplatný právny úkon
podľa § 39 OZ. Na základe uvedeného preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil.
Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedol,ževzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuexekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal,
že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie

požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácieprenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká
právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu

revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný
súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými
predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Zdôraznil, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným

titulom. Súd pri rozhodovaní o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Odlišné zaobchádzanie
so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného
odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej
úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto

tvrdil, že žalobca bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom
postavení,ďalejženemalmožnosťovplyvniťprípravuobsahurozhodnutiaaneboloboznámenýstým,že
exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd rozhodnutím

vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej namietal, že
plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných
zmluvných podmienok. Dodal, že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po
udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal
že zástupca povinného žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe

plnomocenstva oprávnený uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia
na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil súd prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako: „Návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd konštatoval, že ak exekučný
súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v

súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa
povinnosť nesplní alebo sa nezistí iní dôvod na to, aby sa v exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom
by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom
č. 384/2008 Z. z. z 23.09.2008 sa Exekučný poriadok doplnil o ust. § 42 ods. 3, pričom v prechodnom
ustanoveníkzákonuč.384/2008Z.z.jeuvedené,ženanotárskezápisnicevyhotovenépred15.10.2008

sa tento zákon nevzťahuje. Na základe uvedeného mal preto za preukázané, že zákon umožňoval a
aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Tvrdil ďalej, že udelením plnomocenstva povinný
dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh. Dodal, že ak by povinný zmenil názor,
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Na základe uvedeného preto zdôraznil, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jej neprospech. Dodal, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Uviedol ďalej, že jednotlivé
ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte v prospech jednej zo zmluvných strán.
Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa12.04.2012,čl.17,čl.47ačl.51ods.1ChartyzákladnýchprávEÚnavrhol,abysúdnazáklade§109ods.
1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ
predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku

považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v
jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2, Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
právEÚtakérozhodovanievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesnéajhmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), a
zitil, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť. Rozhodol
tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 26.11.2004, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe Notárskej zápisnice
N2371/2004, NZ69332/2004, ktorú vyhotovila notárka JUDr. Jarmila Kováčová, dňa 12.09.2004. Dňa
21.12.2004 súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Následne
súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho
jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v
ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že
napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vzťahujúci sa k

vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia, a preto, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, sa v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho,
aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať
iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmyktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne
relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu
na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom,

nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, ktorého
záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitost
i upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto
právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.

Ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba

exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez
návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s

celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie

a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium

SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím

rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu

dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na

postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný

poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.