Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/143/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311200022
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2311200022.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobcu: Q. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W., X. X, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom 811 05 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Duslo, a.s., so sídlom Šaľa,
Administratívna budova, ev. č. 1236, IČO: 35 826 487, zastúpený advokátskou kanceláriou agner &
partners, s. r. o., so sídlom Bratislava, Špitálska 10, IČO: 36 722 758, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8 - 10, IČO: 30
807 484, o zaplatenie 64.628,56 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.

k. 17C/1/2011 - 225 zo dňa 6. februára 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 64.628,56 eura. Žalovanému
a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie

odôvodnil jednak tým, že nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia (v ďalšom texte „SSU“) je premlčaný v časti nároku uplatneného na základe
posudku Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie (v ďalšom texte „KPLaT“) z roku 1986 a tiež tým,
že v danom prípade nie sú dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o
odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (v ďalšom
texte „vyhláška č. 32/1965 Zb.“). Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným a vedľajším
účastníkom na strane žalovaného prvostupňový súd uzavrel, že právo poškodeného uplatniť nárok

na zvýšenie odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vzniká poškodenému okamihom,
kedy sa dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. Od tohto okamihu mu podľa ustanovenia
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka plynie dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie
mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSU, pričom tzv. objektívna premlčacia doba v zmysle ustanovenia
§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje.
Mal za to, že poškodený sa o škode spočívajúcej v SSU dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby
jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia

v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii,
objektívne vykonať jeho bodové ohodnotenie. V danom prípade sa nepodarilo prvostupňovému súdu
zistiť presný dátum ustálenia zdravotného stavu žalobcu, preto považoval za takýto dátum deň, keď
došlo k bodovému ohodnoteniu, t.j. pri prvom posudku v roku 1986, subjektívna 2-ročná premlčaciadoba na uplatnenie práva žalobcu potom uplynula najneskôr dňom 31.12.1988. Žaloba bola súdu
doručená dňa 04.01.2011, t.j. po uplynutí premlčacej doby. V prípade druhého posudku KPLaT zo
dňa 15.11.2010 (dobodovanie o 400 bodov z dôvodu progresie v psychickej zložke) nebolo namietané

premlčanie. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa žalobu v časti nároku žalobcu vyplývajúceho
z prvého posudku KPLaT z roku 1986 zamietol z dôvodu premlčania nároku. Súd prvého stupňa
zamietnutie žaloby odôvodnil aj tým, že nezistil dôvody hodné mimoriadneho zreteľa, pre ktoré by mal
odškodnenie priznané žalobcovi na základe bodového ohodnotenia mimoriadne zvýšiť. Mal preukázané,
že žalobca bol v čase vzniku choroby z povolania v pracovno-právnom vzťahu s právnym predchodcom

žalovaného, vykonával funkciu spriadača viskózneho hodvábu. V dôsledku plnenia si pracovných
povinností v prevádzke právneho predchodcu žalovaného, žalobca trpí chorobou z povolania, ktorá bola
u neho zistená v roku 1986 ako chronická otrava sírouhlíkom. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi
sporné. Z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 15.11.2010
mal súd prvého stupňa za preukázané, že u žalobcu došlo v súvislosti so zhoršením jeho zdravotného
stavu v psychickej zložke k dobodovaniu následkov choroby z povolania o 400 bodov základného

bodového hodnotenia, t.j. na celkové bodové ohodnotenie 700 bodov (z maxima 1000 bodov). K
zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu došlo v priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou
z povolania, pričom takéto zhoršenie zdravotného stavu žalobcu nebolo objektívne predpokladané pri
poslednom posudzovaní následkov choroby z povolania na sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu.
Súd prvého stupňa poukázal na to, že samotná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, v

rozsahu základného počtu bodového ohodnotenia zahŕňa odškodnenie za nepriaznivé dôsledky pre
životné úkony poškodeného pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb, alebo pre
plnenie jeho spoločenských úloh, teda zohľadňuje okolnosť, že poškodený je v dôsledku choroby z
povolania obmedzený vo svojich možnostiach, napr. voľby povolania, spôsobu osobného uplatnenia
sa, športového a kultúrneho využitia a podobne. Pri odškodnení sa vychádza zo základného počtu

bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku, pričom jeho zvýšenie je umožnené
v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, a to i nad stanovené najvyššie výmery
odškodnenia. V danom prípade u žalobcu nenastal takýto stav. Choroba z povolania žalobcovi úplne
neznemožňuje zapojiť sa do pracovného procesu. V živote žalobcu pred chorobou z povolania a po
nej prvostupňový súd nevzhliadol výnimočné rozdiely, vzhľadom na pracovný trh v súčasnej situácii,

sú jeho vzdelanie a vek rovnakou prekážkou v uplatnení sa na trhu práce ako jeho zdravotný stav.
Následky, ktorými trpí sú pre danú chorobu z povolania typické, teda také ako ich predpokladá priamo
vyhláška č. 32/1965 Zb. a nijakým spôsobom sa nevymykajú následkom typickým pre tento druh
choroby z povolania. Pre rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo významné aj to, že samotní lekári
(resp. účastníci) pri stanovení bodového ohodnotenia nevyužili postup podľa ustanovení § 5 ods. 3

a § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. a celkové bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia
nedosiahloanivýškumaximálnehopočtubodovpodľavyhlášky,dokoncasaktejtovýškeaninepriblížilo.
Teda ani odborníci pri posudzovaní následkov choroby z povolania nedospeli k záveru, že sa jedná
o prípad hodný mimoriadneho zreteľa. Rovnako závery odborného vydarenia vykonaného v konaní
jednoznačne ustálili, že u žalobcu sa choroba z povolania svojimi príznakmi a následkami neodlišuje od

štandardných príznakov a následkov choroby z povolania, ktorou je chronická intoxikácia sírouhlíkom.
Súčasný zdravotný stav žalobcu nie je vo výlučnej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Na
jeho nepriaznivom zdravotnom stave sa podieľa aj cukrovka so svojimi komplikáciami, liečená mnoho
rokov inzulínom. Podľa odborného vyjadrenia u žalobcu nie je možné badať, v súvislosti s uvádzanou
progresiou ochorenia v psychickej zložke, sťaženie alebo zdravotné komplikácie vymykajúce sa spod

rámca bežných príznakov jeho choroby z povolania. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca síce utrpel
jedno z veľmi ťažkých poškodení zdravia, ale nie najťažších a keď v jeho prípade nešlo ani o špičkového
(vrcholového) športovca, ani o kultúrne či politicky (spoločensky) angažovanú osobu, doteraz priznané
bodové ohodnotenie zodpovedá priebehu tejto choroby z povolania. Vzhľadom na uvedené súd prvého
stupňa žalobu žalobcu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 1, 2, §

262 ods. 1, § 263 ods. 1, 3 Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení účinnom dňom 31.12.1988),
ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a ustanovením § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho
poriadku. Vzhľadom na zdravotný stav žalobcu je podľa súdu prvého stupňa spravodlivé ponechať
znášanie trov konania na žalovanom a vedľajšom účastníkovi na strane žalovaného. Žalovaný bol

síce v konaní úspešný, jedná sa však o právnickú osobu, ktorú finančne nezaťaží takéto rozhodnutie,
naopak pre žalobcu by bolo uloženie povinnosti na náhradu trov konania likvidačné. Okrem toho
žalobca v súčasnosti nikde nepracuje a invalidný dôchodok, ktorý poberá, je potrebný na jeho liečbu a
zabezpečenie základných životných potrieb.Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu

vyhovie. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f) OSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) OSP) a to konkrétne, že rozsudok je vnútorne rozporný, nepresvedčivý,
čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení
s ustanovením § 221 ods. l písm. f) OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Nesúhlasil s právnym záverom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozhodnutí
sp. zn. 4Cdo 152/2010 z 28.2.2011, na ktoré poukázal súd prvého stupňa pri odôvodňovaní svojho
rozhodnutia o premlčaní nároku žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a v zmysle ktorého sa poškodený o škode na zdraví spočívajúcej v sťažení
spoločenského uplatnenia dozvie v momente, kedy je jeho zdravotný stav po skončení liečby natoľko
ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote

a v spoločnosti a kedy je objektívne možné vykonať bodové ohodnotenie. Tento moment Najvyšší
súd SR spája so začiatkom plynutia premlčacej doby pre SSU. Žalobca namietal, že najvyšší súd sa
v tomto rozhodnutí nevysporiadal so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.
zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa. Najvyšší súd SR v rozhodnutí nerozlišuje medzi nárokom

na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom na odškodnenie.
Predmetom tohto konania nie je právo na náhradu škody, predmetom konanie nie je právo na úhradu
základného nároku na odškodnenie za SSU na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku
KPLaT, nie je ním ani právo na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia v
zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ale je ním spravodlivé finančné zadosťučinenie

- mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný
charakter prípadu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR č. k. 7 Sžso 56/2008 je mimoriadne odškodnenie vyplatené na základe rozhodnutí
súdov iným nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože
rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku, vyplývajúcom

z choroby z povolania. Spravodlivé finančné zadosťučinenie je založené výhradne na konštitutívnom
rozhodnutí súdu na základe poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a
osobitný zreteľ prípadu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Premlčanie práva na
spravodlivé finančné zadosťučinenie je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia zmyslenej premlčacej
doby nie je jednoducho na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti, výnimočnosti a

osobitnom zreteli prípadu rozhodne súd až v občianskom súdnom konaní. Právo na súdnu ochranu
realizované žalobcom podaním návrhu na začatie konania o zvýšení odškodnenia podľa ustanovenia §
7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nemôže podliehať premlčaniu. Navyše v prípadoch hodných osobitného
zreteľa môže dôjsť k opätovnej aplikácii citovaného ustanovenia § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, ak na strane
oprávneného dôjde k dobodovaniu, pretože choroba z povolania vyvolala nové následky na jeho zdraví.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 23/1996 z 30.09.1996 a dôvodil, že v
zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. je daná výlučná právomoc súdu na rozhodnutie, že
ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Bez rozhodnutia súdu preto nie je možné hovoriť o vzniku nároku
na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože nie sú splnené predpoklady na
priznanie tohto samostatného nároku a vzhľadom na to nemohla začať plynúť ani premlčacia doba.

Preto súd prvého stupňa neposúdil námietku premlčania správne. Právo na možnosť priznania práva v
dôsledku vyhláškou stanovenej úvahy súdu nie je právom v pravom zmysle a osoba sa stane nositeľom
právneho nároku na základe úvahy súdu. Použitím námietky premlčania nemôže dôjsť k zániku nároku
patriaceho do obsahu práva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 cit. vyhlášky, pretože takýto nárok ešte nevznikol a vznikne až

konštituovaním zodpovedajúceho práva rozhodnutím súdu. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu
v Trnave č. k. 23Co/261/2011 zo dňa 30.04.2012, podľa ktorého až do pozitívneho rozhodnutia
súdu o tomto nároku neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia, preto nemôže prísť ani k premlčaniu tohto nároku. S poukazom
na uvedené skutočnosti je napadnutý rozsudok podľa žalobcu vnútorne rozporný a nepresvedčivý.

Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že následky v živote žalobcu spôsobené chorobou z
povolania sú dramatické, pričom žalobca ochorel na chorobu z povolania vo svojich 45 rokoch. Následky
tejto choroby sa prejavujú najmä v tom, že žalobca predstavuje skôr príťaž pre svoju rodinu, nedokáže
vykonať potrebné domáce a udržiavacie práce; vo vzťahu k blízkym príbuzným, deťom, je sociálneizolovaný; progresiou choroby je uňho zhoršená tolerancia námahy - po chvíľkovej námahe lapá po
dychu, musí si sadnúť a oddychovať - akákoľvek možnosť turistiky, plávania, kolektívnych športov je
vylúčená; práca v záhrade, pri statku sa stala pre neho nezvládnuteľnou; je vylúčený zo sociálnej

interakcie; je odkázaný na pomoc manželky a pri technických veciach pomoc rodiny, suseda; trpí
sexuálnou dysfunkciou; stratil priateľov, je sociálne izolovaný, trpí neustále ťažkou depresiou, dráždi
ho prítomnosť iných ľudí, teda návšteva kina, divadla, spoločenských podujatí, trhov, sa pre neho
stala nadmieru zaťažujúcou; kvôli strate jemnej motoriky skoncoval so záľubami, sledovanie televízie,
čítanie kníh či periodík ho psychicky dráždi a nedokáže sa plnohodnotne sústrediť na dané činnosti;

bolesti mu spôsobujú trvalý dyskomfort; neustále sa v noci budí (štyri - päťkrát), následne nemôže
zaspať; pre poškodenie pamäti stratil možnosť ďalšieho sebavzdelávania; v dôsledku choroby trpí
trvalým dyskomfortom. Z uvedených skutočností je zrejmé, že poškodenie na zdraví má preukázateľne
nepriaznivé následky na život žalobcu už po dobu 27 rokov. Škoda na zdraví zahŕňa psychickú škodu,
škodu v sexuálnej sfére, ujmu schopnosti súťaživosti, stratu potešenia zo života, duševnú skleslosť,
skľúčenosť, existenciálnu ujmu, stratu životného komfortu, zníženie fyzickej a psychickej integrity.

Uvedené skutočnosti boli preukázané odborným vyjadrením lekára Kliniky pracovného lekárstva v
Bratislave, i svedeckými výpoveďami osôb, ktoré so žalobcom prichádzajú každodenne do kontaktu
a zároveň ho poznajú dlhú dobu, na to, aby sami vedeli posúdiť zmenu jeho správania ako aj
iných následkov v jeho živote. Žalobcovi bola neurologickým vyšetrením vykonaným KPLaT v priamej
príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistená polyneuropatia (nezvratné poškodenie nervov)

senzitívnej motoriky dolných končatín, ktorá je dôsledkom dlhodobej expozície sírouhlíkom. Žalobca trpí
organickým psychosyndrómom. Ochorenie sa u žalobcu prejavuje poruchami pamäti, ochudobnením
myslenia a znížením spontaneity. Psychiatrickým vyšetrením žalobcu boli v priamej príčinnej súvislosti s
chorobou z povolania zistené organické zmeny osobnosti na toxickom podklade, žalobca trpí anxiózne
- depresívnym syndrómom, pričom ochorenie progreduje, hlavne v zmysle porúch nálad, správania,

pamäti a pozornosti. Žalobca má zvýšenú emočnú labilitu a je uňho potvrdený výskyt depresií a
emočných oscilácií, trpí poruchami spánku, v noci sa budí na bolesti rôzneho druhu. Lekár KPLaT v
odpovedi na 3. otázku či sú symptómy a obtiaže žalobcu v príčinnej súvislosti s chronickou intoxikáciou
CS2 (sírouhlíkom), uvádza: „Áno, sú v príčinnej súvislosti s chronickou intoxikáciou CS2.“ Žalobca
bol opakovane hospitalizovaný pre akútny infarkt myokardu s realizáciou koronografie so zavedením

stentov. V dôsledku choroby z povolania teda nastali u žalobcu mimoriadne nepriaznivé následky v jeho
živote, ako aj v oblasti uspokojovania jeho potrieb a plnenia úloh vyplývajúcich z jeho spoločenského
postavenia. Žalobca bol chorobou z povolania premenený z aktívneho človeka na prežívajúcu bytosť,
bez schopnosti tešiť sa zo života a vykonávať takmer všetky činnosti. Došlo u neho k zmene osobnosti
na toxickom základe, viac nie je tou osobou, ktorou býval. Takéto dôsledky nemožno za žiadnych

okolnosti hodnotiť ako bežné, či nevymykajúce sa normálu. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie
v žalobcom navrhovanom smere, že následky ktoré v dôsledku choroby z povolania nastali u žalobcu nie
sú predpokladané právnou úpravou a z toho dôvodu ich treba hodnotiť ako mimoriadne t.j. odlišujúce sa
od normálu. Prípad hodný osobitného zreteľa je potrebné vykladať v korelácii s poskytnutou náhradou za
sťaženie spoločenského uplatnenia, t j. v tom smere, či poskytnutá náhrada plní adekvátne satisfakčnú

funkciu alebo na kompenzáciu negatívnych dôsledkov choroby z povolania je potrebné pristúpiť k jej
zvýšeniu. Súd prvého stupňa tak vykonal nesprávne právne posúdenie veci, napriek tomu že sám na
14. strane konštatuje: „...súd nespochybňuje, že život navrhovateľa vplyvom tejto choroby z povolania
je neznesiteľný až katastrofálny...“ čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f)
OSP, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá

odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) OSP. Nepriznanie mimoriadneho zvýšenia
odškodneniažalobcujenespravodlivýmpostupomsúdu,atedaporušenímzásadObčianskehosúdneho
konania, podľa ktorých postup súdu má smerovať k tomu, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie
povinností a na úctu k právam iných osôb(§ 1 OSP).

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že naďalej zastáva názor o premlčaní
nároku žalobcu v časti uplatneného nároku, ktorý žalobca odvodzuje od prvého posudku KPLaT,
vydaného dňa 28.03.1986. Rozhodovanie súdu o priznaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia podľa
§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je podmienené vydaním posudku Kliniky pracovného lekárstva

a toxikológie, ktorým sa poškodenému priznáva základy nárok. Žalobca sa v tomto konaní domáha
titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za SSU zaplatenia konkrétnej sumy, pričom výšku tejto
sumy odvodzuje práve od základného počtu bodov, ktoré mu boli priznané dvoma posudkami KLPaT.
Žalobca si teda svojím návrhom uplatnil mimoriadne zvýšenie náhrady škody - škody určitého druhu,ktorá mu vznikla v určitom rozsahu, pričom k tomu, aby si mohol toto mimoriadne zvýšenie uplatniť na
súde, je potrebné ho vyjadriť v peniazoch. Výška mimoriadneho zvýšenia sa pritom odvíja od počtu
bodov priznaného žalobcovi v posudku KPLaT. Žalovaný má za to, že hneď ako mal žalobca k dispozícií

posudok, v ktorom bolo jeho SSU ohodnotené príslušným počtom bodov, teda hneď ako sa dozvedel,
že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu (o samotnom vzniku choroby z povolania ako aj o tom, kto
za ňu zodpovedá, mal žalobca vedomosť už predtým), mohol si na súde uplatniť nárok na odškodnenie
za SSU, ktorého výška sa odvíja práve od počtu bodov uvedeného v tomto posudku (žalovaný poukázal
na rozsudok NS ČR zo dňa 13.06.2001, sp. zn. 25Cdo 1169/2000). Pre právo na náhradu škody

spôsobenej na zdraví platí len subjektívna premlčacia doba. Pojem „dozvie sa o škode“ vyjadruje nie
len vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj
o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch,
aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť na súde. Podľa § 9 ods. 1 Vyhlášky č.
32/1965 Zb. sa posúdenie SSU vykoná, hneď ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného
za ustálený. O škode sa teda poškodený dozvie v dobe, keď je možné objektívne uskutočniť bodové

ohodnotenie SSU, pretože až vtedy má k dispozícií skutkové okolnosti, z ktorých je možné škodu,
resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, je závislé na
vyjadrení lekára. Z uvedeného vyplýva, že subjektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa vydania
lekárskeho posudku, v ktorom došlo k ohodnoteniu SSU žalobcu, v danom prípade to bolo najneskôr
dňa 28.03.1986, kedy bol vypracovaný prvý lekársky posudok. Na podporu svojich tvrdení, že nárok

na mimoriadne zvýšenie SSU podlieha premlčaniu, žalovaný poukázal na rozhodnutia NS SR, NS ČR
(rozsudok NS SR zo dňa 28.02.2011, sp. zn. 4Cdo 152/2010, rozsudok NS SR, sp. zn. Mcdo 37/2000 (R
68/2003), rozsudok NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 1256/2006 a niektoré rozhodnutia okresného súdu Galanta
a Krajského súdu Trnava. K otázke výlučnej príčinnej súvislosti medzi zdravotnými ťažkosťami žalobcu,
jeho obmedzeniami v kultúrnom, spoločenskom, rodinnom, pracovnom a športovom živote a chorobou

z povolania žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania (odpoveď na otázku č. 1, 6, 10 odborného
stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013) vyplýva, že žalobca trpí aj ochoreniami, ktoré nesúvisia s jeho
chorobou z povolania, avšak jeho zdravotný stav do veľkej miery ovplyvňujú a obmedzujú ho v jeho
živote:“...na poškodení periférnych nervov sa významne podieľa diabetes (cukrovka) liečená inzulínom
už od 80 rokov...“...“V dôsledku ochorenia periférnych nervov navrhovateľ má problémy s chôdzou

a trpí bolesťami predovšetkým chodidiel. Platí ale konštatovanie v prvej odpovedi, že na poškodení
periférnych nervov sa významne podieľa diabetes (cukrovka) liečená inzulínom už od 80 rokov ...“,
t.j. súčasný zdravotný stav žalobcu nie je vo výlučnej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale
podieľa sa na ňom aj cukrovka liečená inzulínom so svojimi komplikáciami (odpoveď na otázku č. 16
odborného stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013). V konaní bolo ďalej preukázané, že najvýznamnejší

dopadnakaždodennýživotužalobcumácukrovka(akoneprofesionálneochorenie)vyžadujúcasiliečbu
inzulínom, pričom desiatky rokov trvajúce ochorenie významnou mierou zasiahlo do každodenného
života žalobcu a príslušná liečba obmedzuje všetky aktivity žalobcu vzhľadom na potrebu striktného
dodržiavania liečebného režimu; poškodenie srdcovocievneho aparátu, obličiek, sietnice a nervov, ktoré
sú u žalobcu zistené sú komplikáciami cukrovky a nie choroby z povolania (odpoveď na otázku č. 17

odborného stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013). Rovnako bolo v konaní preukázané, že pokiaľ ide o
chorobu z povolania žalobcu, tá sa svojimi príznakmi a následkami nijako neodlišuje od štandardných
príznakov a následkov choroby z povolania - chronická intoxikácia CS2 (odpoveď na otázku 15
odborného stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013), navyše následky choroby z povolania vrátane jej
progresie boli plne zohľadnené pri stanovení základného bodového ohodnotenia SSU žalobcu (odpoveď

na otázku 9 odborného stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013). Ďalej bolo v konaní preukázané (výsluch
žalobcu na pojednávaní zo dňa 06.07.2011, odpoveď na otázku č. 20 odborného stanoviska KPLaT
zo dňa 02.11.2013), že žalobca Kliniku pracovného lekárstva a toxikológie 20 rokov nenavštevoval,
t.j. súd musí pri rozhodovaní zohľadniť aj nezodpovedné správanie sa žalobcu k vlastnému zdraviu.
V konaní bolo ďalej preukázané, že žalobca je schopný sám sa o seba postarať, nemá obmedzenú

schopnosť vykonávať nevyhnutné životné úkony (posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo
dňa 02.01.2008, č. sp. 4/2007/993JAM), dokonca sem-tam pomôže manželke pri domácich prácach ako
umytie riadu, drobný nákup (výsluch žalobcu zo dňa 06.07.2011). Pokiaľ ide o obmedzenie žalobcu v
jeho rodinnom živote, nie je pravdou, že je vplyvom choroby z povolania sociálne izolovaný, že stratil
kontakt s rodinou, nakoľko podľa výsluchu žalobcu zo dňa 06.07.2011 „...Máme dve dcéry a staršia

má dve deti. Vidíme sa s nimi raz týždenne. Vnúčencom sa snažím venovať.“ má umožnený styk so
spoločenským prostredím a sprístupnené informácie...“ (posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
zo dňa 02.01.2008), navyše z výpovede svedkyne B. A. (zápisnica z pojednávania zo dňa 19.11.2013)
vyplýva, že žalobca sa s vnúčatami vidí menej často z dôvodu, že sa odsťahovali mimo W. (do P.),nie vo výlučnej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Pokiaľ ide o aktívnu futbalovú činnosť,
v konaní bolo preukázané, že žalobca skončil s aktívnou futbalovou činnosťou v 25.-26. roku veku,
t.j. v rokoch 1966-67 (výsluch žalobcu zo dňa 06.07.2011), t.j. cca. 20 rokov pred zistením choroby

z povolania, potom sa žalobca venoval športu len pasívne. Pokiaľ ide o v žalobe popísanú stratu
možnosti sa sebavzdelávať vplyvom choroby z povolania ide o zavádzajúce tvrdenie žalobcu, nakoľko
ak choroba z povolania bola u žalobcu zistená dňa 22.08.1986 (v čase, keď mal žalobca 45 rokov), t.j.
ak žalobca nenadobudol vyššie vzdelanie pred 45. rokom veku (pred chorobou z povolania) je možné
len ťažko predpokladať, že by ho nadobudol v čase, keď už chorobou z povolania trpel. Žalobca je

od roku 1996 starobným dôchodcom (potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 31.07.2013), čo je tiež
dôležitým faktorom obmedzenia jeho pracovného potenciálu. Z dokazovania vykonaného pred súdom
prvého stupňa nevyplýva, že by sa v prípade ochorenia žalobcu jednalo o prípad hodný osobitného
zreteľa tak, ako ho má na mysli ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č.32/1965 Zb., práve naopak, v konaní
bolo preukázané, že pokiaľ ide chorobu z povolania u žalobcu, tá sa svojimi príznakmi a následkami
nijako neodlišuje od štandardných príznakov a následkov choroby z povolania - chronická intoxikácia

(odpoveď na otázku 15 odborného stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013), navyše následky choroby z
povolania vrátane jej progresie boli plne zohľadnené pri stanovení základného bodového ohodnotenia
SSU žalobcu {odpoveď na otázku 9 odborného stanoviska KPLaT zo dňa 02.11.2013). Skutočnosť, že
sťaženie spoločenského uplatnenia vplyvom žalobcovej choroby z povolania bolo lekárskymi posudkami
KPLaT ohodnotené značne pod hornou hranicou základnej sadzby bodového ohodnotenia (700 bodov

z max.1000 bodov) nenaznačuje, že ide o mimoriadny rozsah postihnutia žalobcu chorobou z povolania
tak, ako to sám tvrdí vo svojej žalobe zo dňa 04.09.2012 (doručená súdu dňa 06.09.2012). Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobcu
na náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

Vedľajší účastník na strane žalovaného sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po
zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie,

ktoré mu predchádzalo v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), a to
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je dôvodné potvrdiť. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov
3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady

rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie o nároku žalobcu na mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za SSU podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a to titulom
choroby z povolania, ktorú žalobca utrpel v priamej súvislosti s výkonom práce pre žalovaného (resp.
jeho právneho predchodcu) vo funkcii spriadača viskózneho hodvábu. Choroba z povolania - chronická

otrava sírouhlíkom, bola žalobcovi diagnostikovaná v roku 1986, v súvislosti s tým bol v roku 1988
ukončený jeho pracovný pomer. V posudku o odškodnení bolesti za sťaženie spoločenského uplatnenia
z roku 1986 bolo SSU žalobcu ohodnotené na 300 bodov (žalobcovi bola vyplatená základná náhrada
SSU v sume 4.500,- Sk) a v roku 2010 z dôvodu zhoršenia následkov choroby z povolania - najmäprogresiavpsychickejzložkebolosťaženiespoločenskéhouplatneniažalobcudobodovanéo400bodov
na celkom 700 bodov. Sociálna poisťovňa po dobodovaní vyplatila žalobcovi 398,33 eura ako základnú
náhradu SSU.

Úlohou odvolacieho súdu je posúdiť správnosť rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa, ktorý žalobu
žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. v celom rozsahu zamietol.

Súd prvého stupňa vychádzal z právneho záveru, že nárok podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965
Zb. podlieha premlčaniu, tak ako ostatné nároky na náhradu škody na zdraví, v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za deň počiatku plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby považoval deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, a
keďže nezistil presný dátum ustálenia zdravotného stavu žalobcu, považoval za tento dátum posledný
deň v roku, keď došlo prvým posudkom k bodovému ohodnoteniu, t.j. deň 31.12.1986 a pri druhom

posudku deň 15.11.2010; potom subjektívna 2 - ročná premlčacia doba na uplatnenie práva žalobcu
uplynula v prípade nároku z prvého posudku najneskôr dňa 31.12.1988, v prípade nároku z druhého
posudku premlčanie nebolo namietané. Návrh žalobcu bol súdu doručený dňa 04.01.2011, teda po
uplynutí premlčacej doby vo vzťahu k nároku uplatnenému na základe posudku z roku 1986.

Podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb., sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie
na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie

jehoživotnýchaspoločenskýchpotriebalebopreplneniejehospoločenskýchúloh(ďalejlen"následky").
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich
predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v
živote a spoločnosti.

Podľa § 7 ods. 1 a 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatneniasaurčujesumou60,-Skzajedenbod(1).Celkovávýškaodškodneniazabolesťazasťaženie
spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000,- Sk; z
toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000,- Sk (2).

Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd
odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu
ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Podľa § 5 od. 2 veta druhá vyhlášky č. 32/1965 Zb., ak bol poškodený pre skoršie sťaženie

spoločenského uplatnenia už odškodnený a ak sa odškodňuje nastavšie zhoršenie pôvodného
poškodenia na zdraví, ktoré sa nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení, odpočíta sa mu zo sumy,
ktorá by zodpovedala jeho terajšiemu stavu (§ 6 ods. 2), suma pôvodne z tohto dôvodu priznaná.

Podľa § 6 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia

sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku
(1). Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na
dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre
uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito
predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom

živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža
alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 (2).

Podľa § 9 ods. 1 a 4 vyhlášky č. 32/1965 Zb. posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno
považovať za ustálený (1). Ak ide o chorobu z povolania, profesionálnu otravu alebo iné poškodenie

zdravia pri práci, podáva posudok výlučne oddelenie (klinika) pracovného lekárstva nemocnice s
poliklinikou príslušné podľa sídla pracoviska poškodeného; ak ide o také poškodenie na zdraví v odbore
vojenskej správy, podáva posudok vojenská nemocnica (4).Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (1). Najneskoršie sa
právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo

dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (2).

Podľa § 100 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (1). Premlčujú sa všetky

majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva
sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka (2). Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na
vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (3).

Pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu zistenej choroby z povolania je potrebné
rozlišovať medzi nárokmi priznanými podľa ustanovenia § 7 ods. 2 a podľa ustanovenia § 7 ods. 3

vyhlášky č. 32/1965 Zb. Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je
iným nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože rozhodovanie
súdunazákladeustanovenia§7ods.3cit.vyhlášky,jerozhodovanímsúduoinomnároku,vyplývajúcom
z choroby z povolania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžso 56/2008, zo dňa 19.11.2008).
Mimoriadne zvýšenie odškodnenia priznávajú súdy v občianskoprávnom konaní, pokiaľ na základe

vykonaného dokazovania zistia, že v konkrétnom prípade, ide o prípad hodný osobitného zreteľa.
V súlade s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU
prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, v ktorých súd môže
odškodnenie primerane zvýšiť i nad vyhláškou stanovené najvyššie sadzby odškodnenia. Takéto
zvýšenie vykonané v rámci voľnej úvahy súdu musí byť vždy náležite odôvodnené s prihliadnutím k

mimoriadnej povahe a okolnostiam konkrétneho prípadu. Správna interpretácia ustanovenia § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 z hľadiska vymedzenia prípadov hodných osobitného zreteľa závisí od okolností
konkrétneho prípadu, pričom významným kritériom je závažnosť spôsobenej škody a možnosti jej
eliminácie. Pri určovaní rozsahu odškodnenia má súd možnosť podľa svojej úvahy posúdiť, aké zvýšenie
náhrady za SSU je v posudzovanej veci primerané. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti môže byť

primerané aj niekoľkonásobné zvýšenie tohto odškodnenia. Úvaha súdu o primeranosti zvýšenia pritom
nie je neobmedzená, pretože vyhláška tým, že rámcovo stanovila predpoklady pre vznik nároku na
základné odškodnenie a pre vznik nároku na jeho mimoriadne zvýšenie, určila zároveň hľadiská, na
ktoré treba vziať zreteľ a ktoré v ich vzájomnej nadväznosti usmerňujú úvahu súdu o miere primeranosti
zvýšenia vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa.

K sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom úrazu alebo iného poškodenia na
zdraví, prípadne zhoršenia ich následkov, nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny,
ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony. Či a aké zmeny v zdravotnom
stave poškodeného následkom choroby z povolania nastali, je možné zistiť až po ustálení jeho

zdravotného stavu. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká v zmysle vyhlášky v dobe, v ktorej
je možné zdravotný stav poškodeného považovať za ustálený a kedy je možné posúdiť, aký má
zdravotný stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného.
Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje jednorazovo a pri hodnotení následkov sa prihliada
k predpokladanému vývoju vzniknutých zmien v zdravotnom stave.

To však nevylučuje pri zhoršení už ustáleného zdravotného stavu alebo ak sa prejavia nové následky
súvisiace s pôvodným úrazom, ďalšie odškodnenie následkov, ktoré sa prejavia neskôr v takej intenzite
a takým spôsobom, že pôvodne neboli, prípadne ani nemohli byť predvídané. V takomto prípade v
dôsledku pôvodnej škodnej udalosti vzniká ďalší nový nárok na náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ktorý predtým neexistoval a nebolo ho možné ani uplatniť s tým, že pri tomto novom nároku
sa porovnáva stav pred zhoršením zdravotného stavu s doterajším stavom. Tento postup, pokiaľ ide o
priznanie odškodnenia za SSU platí pre priznanie základnej náhrady podľa ustanovení § 6 ods. 1 a 2
a § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a je tiež základným a východiskovým rámcom pre priznanie
mimoriadneho odškodnenia SSU súdom podľa ustanovenia § 7 ods. 3 cit. vyhlášky.

Pre priznanie mimoriadneho odškodnenia súdom je však rozhodujúce tiež to, že musí ísť o prípad
hodný osobitného zreteľa, čo môžu byť rôzne situácie, od napríklad nie celkom závažného poškodenia
zdravia avšak významnej osobnosti spoločenského, kultúrneho, športového či politického života, ktoréjej nedovoľuje naďalej sa venovať doterajšej činnosti avšak v bežnom a inom spoločenskom živote
ju zásadne vážne neovplyvňuje, tiež môže ísť o prípady obzvlášť závažných poškodení zdravia so
závažnými následkami najmä v bežnom živote osôb, ktoré síce nemali vysokú a mimoriadnu úroveň

kultúrnych, športových, spoločenských, politických či iných aktivít v dobe pred vznikom choroby z
povolania, avšak vzhľadom na obmedzenie či stratu možností ich spoločenského uplatnenia a okolnosti
prípadu im rovnako treba právo na mimoriadne odškodnenie priznať. Môže ísť o prípady, kedy sa
poškodenie na zdraví prejaví jednorazovo, alebo o prípady, kedy sa postupne dodatočne prejavujú
následky poškodenia zdravia, môže ísť o škodu na zdraví s možnosťou postupného zlepšenia, alebo

o poškodenie chronické, zhoršujúce sa, bez možnosti zlepšenia, ako to bolo aj v danom konkrétnom
prípade.

Hoci sa pri škode na zdraví sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho
zákonníka odškodňuje jednorazovo, neznamená to, že pri zhoršení už ustáleného zdravotného stavu,
na základe ktorého bolo vykonané pôvodné posúdenie, alebo ak sa prejavia nové následky súvisiace s

pôvodným úrazom, by neprichádzalo do úvahy ďalšie odškodnenie následkov, ktoré sa prejavia neskôr
v intenzite a spôsobom, ktoré pôvodne neboli predvídané. Uvedené potvrdzuje aj samotné znenie
ustanovenia § 5 od. 2 veta druhá vyhlášky č. 32/1965 Zb., ktoré ráta a odškodňovaním nastavšieho
zhoršenie pôvodného poškodenia na zdraví, ktoré sa nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení. Keďže
je možné následné odškodnenie SSU, vzhľadom na zhoršenie zdravotného stavu, alebo nové následky

súvisiace s úrazom, nie je možné vylúčiť ani dodatočné priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia
následného SSU súdom podľa ustanovenia § 7 ods. 3 cit. vyhlášky.

V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť spornú otázku, či nárok uplatnený žalobcom na mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za SSU, vychádzajúci z posudku KPLaT z roku 1986 je, alebo nie je premlčaný.

Premlčaním sa rozumie kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť)
možno odvrátiť námietkou premlčania. Inštitút premlčania má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby
podsankcioupremlčaniauplatnilsvojeprávovlehotáchnapríslušnýchorgánochaabytakdonekonečna
neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v

právnych vzťahoch, a to aj prípadne za cenu straty vynútiteľnosti práva. Použitie námietky premlčania
účastníkom v súdnom konaní, má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho
súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému súdne priznať.

Premlčateľnosť majetkových práv je zásadne pravidlom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z

ktoréhosústanovenév§100ods.2a3Občianskehozákonníkavýnimkyvprospechniektorýchvýslovne
menovaných majetkových práv. Nárok žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za
SSU v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania,
predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že
ide o právo majetkovej povahy. Ako také podlieha premlčaniu, a to v lehote podľa ustanovenia § 106

ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody na zdraví
pritom zákonodarca nelimituje objektívnou premlčacou dobou podľa ustanovenia § 106 ods. 2 OZ. Pre
uplatnenie nároku na náhradu škody na zdraví, ktorým nárokom je aj nárok na priznanie mimoriadneho
zvýšeniaodškodneniazaSSU,jetedarozhodujúcasubjektívnadvojročnápremlčaciadoba,ktorázačína

plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Poškodený sa
o škode určitého druhu dozvie až vtedy, keď spozná jej rozsah do takej miery, aby mohol svoj nárok
presne vyčísliť a uplatniť na súde.

Odškodnenie za SSU je právo majetkovej povahy, náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na

to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné požitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení,
strastí a obmedzovania v živote. Ide o nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným
ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku je požiadavka na
zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne

zvýšenia SSU v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., tak v danom prípade je rozhodujúcim
okamžik, kedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo
známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia (§ 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965
Zb.).K sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom úrazu alebo iného poškodenia na
zdraví, prípadne zhoršením ich následkov, nastanú v zdravotnom stave poškodeného také zmeny, ktoré

majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné úkony. Následky sťaženia spoločenského
uplatnenia sa môžu prejaviť nielen naraz, ale môžu sa prejavovať aj postupne, pričom nie všetky môžu
byť vopred predvídateľné.

Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav

poškodenéhozaustálený,tedavdobe,kedyjemožnévykonaťjehoposúdenie.Sťaženiespoločenského
uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Pri určení výšky náhrady za SSU sa vychádza z celkového počtu
bodov, ktorým sa SSU ohodnotilo v lekárskom posudku.

O škode spočívajúcej v SSU sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové

okolnosti z ktorých možno škodu zistiť. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa
posúdenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď, ako je možné považovať
zdravotný stav poškodeného za ustálený.

Za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie SSU, s prihliadnutím na to, že už

predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka je potrebné
považovať deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivé trvalé následky pre životné úkony poškodeného a to
pre jeho životné a spoločenské uplatnenie, t.j. kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa
a kedy je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie SSU. Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší
nárok na náhradu za SSU a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu (pozri

R 9/1986).

S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku
sp. zn. M Cdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho
považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom,

ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii

skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný
stav poškodeného ustálil, závisí od vyjadrenia lekára.

I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu
bolesti alebo SSU a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle

ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu
poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie.

Prvostupňový súd dôsledne pri svojom rozhodovaní postupoval, keď začatie plynutia premlčacej lehoty
pre uplatnenie práva na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za SSU viazal na vyhotovenie

lekárskych posudkov o sťažení spoločenského uplatnenia. V spornom prípade, keďže sa súdu
nepodarilo zistiť presný dátum ustálenia zdravotného stavu žalobcu, možno považovať za takýto dátum
v prípade posudku KPLaT z roku 1986 posledný deň roku, v ktorom došlo k bodovému ohodnoteniu,
t.j. 31.12.1986; potom subjektívna 2 - ročná premlčacia doba na uplatnenie práva navrhovateľa
uplynula najneskôr dňom 31.12.1988. Mimoriadne zvýšenie odškodnenia v zmysle ustanovenia § 7

ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania na súde si žalobca uplatnil
návrhom doručeným súdu dňa 04.01.2011. Vzhľadom na márne uplynutie dvojročnej premlčacej lehoty
súd prvého stupňa žalobu v časti nároku vyplývajúceho z prvého posudku pre premlčanie práva
žalobcu zamietol. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou prvostupňový súd správne právne posúdil
otázku premlčania nároku žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia, iné počítanie lehoty totiž neprichádzalo do úvahy a žalobcom navrhovaná
interpretácia o jeho nepremlčateľnosti neprichádza do úvahy preto, že ide o právo majetkovej povahy.Vo vzťahu k nároku žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia, uplatneného si na základe posudku
KPLaT zo dňa 15.11.2010 bolo predmetom prieskumu odvolacieho súdu posúdenie, či v danom prípade
súd prvého stupňa správne postupoval, keď dospel k záveru, že v prípade žalobcu sa nejedná o stav

odôvodňujúci mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa ustálil, že v
preskúmavanej veci nie sú dané podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

Predpokladom aplikácie ustanovenia § 7 ods. 3 cit. vyhlášky je existencia celkom výnimočných prípadov
hodných mimoriadneho zreteľa. Zákonodarca nedefinoval v čom spočíva takáto výnimočnosť. Je preto
na úvahe súdu (nie však na jeho svojvôli), aby na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil okolnosti
každého konkrétneho prípadu. V preskúmavanej veci z posudku KPLaT zo dňa 02.11.2011 nepochybne
vyplýva, že príznaky a následky choroby z povolania sa u žalobcu neodlišujú od štandardných príznakov
a následkov chronickej intoxikácie sírouhlíkom. Z posudku vyplýva, že súčasný zdravotný stav žalobcu

nie je vo výlučnej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, nakoľko sa na jeho zdravotnom stave
podieľa aj cukrovka liečená inzulínom a táto so svojimi komplikáciami má najvážnejší dopad na
každodenný život žalobcu. Uvedené skutočnosti postačujú pre záver, že v prípade žalobcu sa nejedná
o výnimočný prípad, hodný osobitného zreteľa, nie je preto dôvodné mimoriadne zvýšiť odškodnenie
SSU. Súd prvého stupňa teda správne rozhodol, keď žalobu žalobcu zamietol aj v tejto časti.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné, logické,
presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní
vznesené a bolo vykonané aj dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami formulovanými
v OSP, čím súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k zisteniu pravdivého obrazu

skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym právnym záverom. K odvolacej námietke
žalobcu, podľa ktorej súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v žalobcom navrhovanom smere
za účelom preukázania, že následky, ktoré v dôsledku choroby z povolania nastali u žalobcu nie sú
predpokladané právnou úpravou a z toho dôvodu ich treba hodnotiť ako mimoriadne t. j. odlišujúce
sa od normálu, odvolací súd uvádza, že z obsahu preskúmavaného spisu uvádzané návrhy žalobcu

nevyplývajú. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol v konaní vypočuť manželku a
dcéru žalobcu a vyžiadať si odborné vyjadrenie KPLaT, čo súd prvého stupňa aj vykonal. Iné návrhy zo
strany žalobcu prednesené súdu neboli ani na pojednávaní ani v žiadnom z písomných podaní. Uvedená
odvolacia námietka je preto nedôvodná.

Napriek skutočnosti, že účastníci nenapadli odvolaním výrok o trovách, odvolací súd ho považuje za
napadnutý, pretože výrok o trovách je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. b) OSP závislým
výrokom. Odvolací súd teda aj tento výrok preskúmal v rámci odvolacieho konania a konštatuje, že súd
prvého stupňa správne vyhodnotil okolnosti prejednávanej veci i okolnosti na strane účastníkov konania
keď aplikoval ustanovenie § 150 OSP.

Spoukazomnavyššieuvedenédôvodyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňaakovecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP potvrdil v celom rozsahu.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 OSP v

spojení s ustanovením § 150 ods. 1 OSP. Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného boli v
odvolacom konaní procesne úspešní, pričom žalovaný si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania,
vedľajší účastník na strane žalovaného si neuplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd
v predmetnej veci vzhľadal okolnosti hodné osobitného zreteľa, pričom tieto spočívajú v sociálnych
pomeroch žalobcu, ktorý je starobným dôchodcom, ťažko zdravotne postihnutým chorobou z povolania,

získanou prácou v spoločnosti právneho predchodcu žalovaného. Uloženie povinnosti náhrady trov
konania žalobcovi by pre tohto mohli mať veľmi nepriaznivé dôsledky. Na druhej strane žalovaný, i
keď bol v konaní zastúpený advokátom, je právnickou osobou, u ktorej nie je predpoklad nepriaznivých
následkov v prípade nepriznania náhrady trov konania - právneho zastúpenia.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.