Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/359/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209899
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209899.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/193/2012-65 zo dňa 16. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti
navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Na základe vykonaného dokazovania
okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu prvej zákonnej podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím a to, že nepreukázal existenciu takéhoto postupu ani rozhodnutia. Konštatoval, že žiadosť
o zmenu exekútora je zo dňa 22.11.2010 a súd o nej rozhodol dňa 23.09.2011. Napriek tomu, že nebola
dodržaná zákonom stanovená lehota, nemožno podľa jeho názoru hovoriť o nesprávnom úradnom
postupe. Všeobecný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá
právokonštatovaťprieťahyvkonaní.Posúdiťexistenciuprieťahovmožnovrámcivybaveniasťažnostina
prieťahy v zmysle § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., pri disciplinárnom konaní, môže o nich rozhodnúť

Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR. Navrhovateľ však takéto skutočnosti netvrdil
a ani nepreukázal.
Okrem nedostatku existencie nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, podľa
názoru prvostupňového súdu navrhovateľ nepreukázal ani vznik a existenciu škody, ktorá mu mala
byť ním tvrdeným porušením spôsobená, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to,
že sa jej nemôže domôcť pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci
súdneho konania. Ním vyúčtované režijné náklady nemožno považovať za faktickú škodu, pretože sú

vynakladané na jeho podnikateľskú činnosť a v príčinnej súvislosti s ňou. Rovnako nemal prvostupňový
súd preukázanú ani existenciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákona
č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vychádzal len z predpokladov a na preukázanie svojich tvrdení neuviedolžiadne konkrétne tvrdenia a ani nepredložil dôkazy z ktorých by existencia nemajetkovej ujmy bola
zrejmá.
Ak navrhovateľovi nejaká škoda vznikla, túto si spôsobil výlučne svojím zavinením. Uzatváral

spotrebiteľské zmluvy s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi, návratnosť úveru si nepreveroval.
V čase uzavretia úverového vzťahu, ktorý mal byť predmetom exekúcie bol už povinný zadlžený u
viacerýchsubjektov,vrátanenavrhovateľa.Povinnýprestalsplácaťdlhhneďpouzavretíúverovejzmluvy
a nie až po rozhodnutí súdu o zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia. Navrhovateľ tak neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky, pre zodpovednosť štátu za ním uplatnenú škodu,

a to vznik a existenciu uplatňovanej škody. Na záver okresný súd konštatoval, že neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi navrhovateľom tvrdeným porušením právnych povinností a uplatnenou škodou.

Okresný súd v napadnutom rozhodnutí zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súdenej
veci do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na
zákonného sudcu a nestranne konajúci súd. Konštatoval, že pre takýto procesný postup nie sú splnené

zákonné predpoklady, ani v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci nie je podľa neho v rozpore s ústavou, zákonom, ani
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu
SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu
a ak tak robí opakovane, má právo, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že

nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, odmietol zaplatiť za takúto
námietku súdny poplatok. Vec preto nebola predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu. Procesné
právo navrhovateľa rozhodnutím tohto súdu nemohlo byť porušené. Rovnako sa vo veci vedenej pred
Ústavným súdom nerieši taká otázka, ktorá by mala vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci a ktorú by
si nemohol rozhodnúť prvostupňový súd. Prerušenie konania by bolo v rozpore s účelom žaloby a došlo

by tam len k opätovným zbytočným prieťahom v prejednávanej veci.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi
náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani ich vznik nezistil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že
okresný súd nepostupoval správne pokiaľ vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti postupujúc
podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. napriek tomu, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
preto dôležité dôvody. Ďalej poukázal na to, že v prvostupňovom konaní o veci rozhodol zaujatý sudca,

a to napriek tomu, že okresný súd upovedomil o tomu nasvedčujúcich skutočnostiach. Okolnosť, že
krajský súd v nich nevzhliadol dôvod pre vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach, ako
aj v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti navrhovateľ
poukázal na právne názory vyslovené v obdobných veciach odvolacími súdmi, a to Krajským súdom v
Trnave, Nitre a Prešove. Zároveň uviedol, že rovnaký názor vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR

a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ďalej namietal, že súd nemohol v rovnakom rozhodnutí zamietnuť jeho návrh na prerušenie konania a
zároveň aj vydať konečné meritórne rozhodnutie vo veci. Vydaním meritórneho rozhodnutia predbehol
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu. Nedostatočne sa oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Tým mu znemožnil možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a vyjadriť sa k dôkazom na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Uviedol, že "v konkrétnostiach napríklad" sa súd dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Pokiaľ okresný súd konštatoval, že nepreukázal existenciu majetkovej škody, úplne ignoroval
všetky ním uvádzané tvrdenia, ktoré sa tejto škody týkali. Tým zaťažil odôvodnenie rozhodnutia
nepreskúmateľnosťou, nakoľko sa s týmito tvrdeniami nevysporiadal a ich ignorovanie nevysvetlil.
Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník

(povinný), v konaní hodlal predložiť pred súdom na pojednávaní dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie sám zabezpečil. Rozhodnutie súdu
označil za vnútorne rozporné, kedy napriek tomu, že zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Za irelevantné označil úvahyprvostupňového súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolil o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika u jeho osoby.
Navrhovateľ ďalej namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie, čím bolo rovnako

zasiahnuté do jeho práva na kontradiktórny súdny proces. Naviac, odporca sa nevyjadril k žalobnému
návrhu, teda okresný súd mal vydať rozsudok pre zmeškanie postupom podľa ust. § 153b O.s.p..
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, nakoľko v rovnakom
rozhodnutí súd rozhodol aj o zamietnutí jeho žiadosti na prerušenie konania. Proti tomuto rozhodnutiu
podáva odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby, preto nebolo ešte právoplatne

rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p., za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.), napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predvída najmä procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich
procesných práv je pojednávanie. Navrhovateľ bol riadne a včas na pojednávanie pred okresným súdom
predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredne naplnenie sám

obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol navrhovať jeho
doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený o predbežnom právnom
posúdení veci v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti sú potom ďalšie jeho tvrdenia i námietky
dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.
Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj jeho námietku o tom, že termín na pojednávanie nariadený

okresným súdom mal byť zrušený vzhľadom na ním podané ospravedlnenie a žiadosť na zrušenie
pojednávania. Termín pojednávania na deň 16.09.2013 bol navrhovateľovi ako aj jeho právnemu
zástupcovi riadne doručený, právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo zároveň doručené uznesenie
Krajského súdu v Žiline, ako nadriadeného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení zákonnej sudkyne
Mgr. Zlatice Vysockej z prejednávania a rozhodovania súdenej veci, ako aj o tom, že ostatní sudcovia

Okresného súdu Čadca nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Napriek tomu navrhovateľ
opätovne požiadal o odročenie nariadeného pojednávania z úplne identického dôvodu - zaujatosť
zákonného sudcu, hoci mu rozhodnutie nadriadeného súdu k takejto námietke už bolo známe. Okresný
súd preto správne vyhodnotil uplatnený dôvod na odročenie ako nie dôležitý a vec prejednal a rozhodol.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania

a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia
by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom a nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania
(bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93). Zodpovedá stavu veci, že

zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej
nevylúčení. Navrhovateľ v žiadosti o odročenie pojednávania a ani v predmetnom odvolaní neuviedol
žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie ktoré už boli predmetom
posúdenia nadriadeného súdu. V tejto súvislosti bola o nevylúčení rešpektovaná aktuálna rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013

z 19.06.2013), ako aj výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS
88/2013 zo 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.
Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími

dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacieho dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že "súd sa dopustil viacerých omylov, keď

konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú", nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod
zaoberať sa predmetnom odvolacom námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Jevýlučnenaťarcheodvolateľa,žekargumentunaktoromokresnýsúdzaložilsvojemeritórnezamietajúce
rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu.
Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov okresného súdu o nepreukázaní ním

uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc však zo skutočnosti, že správnosť
záverov okresného súdu o neexistencii nesprávneho úradného postupu odvolateľ nenamietal je
nadbytočné zaoberať sa ďalej jeho námietkami týkajúcimi sa nesprávnosti tejto časti napadnutého
rozhodnutia. Pokiaľ by aj tieto námietky boli dôvodné (čo však už odvolací súd neskúmal) nič by to
nemenilo na závere, že okresný súd ustálil, že k nesprávnemu úradnému postupu na strane odporcu

nedošlo. Tým nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
a to nesprávny úradný postup. Na záver krajský súd opätovne zdôrazňuje, že viazaný konkrétnymi
dôvodmi odvolania, tieto nepovažoval za opodstatnené a zároveň nezistil ani nedostatky v postupe
okresného súdu na ktoré je povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.