Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 8, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/227/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204258
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr.EvaBarcajováaJUDr.MartinaValentová,vprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/119/2013-34 zo dňa 10.3.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal
zaplatenianáhradyškodyvovýške2.178,35Eurapeňažnejnáhradynemajetkovejujmyvovýške435,67
Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože
tento nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote). Zároveň
žalovanej súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil
právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), bod 1 § 9 ods. 1, 2, § 15

ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci ako i § 41 ods. 2 písm. i), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.
Exekučného poriadku, pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd vychádzal
zo zistení, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola Okresnému súdu Senica pod č.k.
6Er/550/2010 v exekučnom konaní proti povinnej K. A. doručená dňa 15.7.2010, pričom súd uznesením
zo dňa ž.12.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z
dôvodu, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone -

rozhodcovskej zmluve a exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom. Vychádzajúc z vykonaného
dokazovania súd považoval nárok žalobcu za neopodstatnený. Súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 144 dňoch od jej doručenia súdu a nie s omeškaním viac ako 259
dní, ako to uvádza žalobca. Uzavrel, že k vydávaniu poverení na základe exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a v
čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon síce určoval lehotu na vydanie poverenia na

základe iných exekučných titulov, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia,
teda ani na zamietnutie návrhu. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia rovnako
zákonná lehota neexistuje. Z uvedeného súd uzavrel, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranomčase, keďže na vydanie rozhodnutia - zamietnutie poverenia zákonom stanovená lehota neexistovala.
Okrem toho ohľadne prípadného prieťahu v danom konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy, v konaní nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky

súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto
podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 1.1.2013 a
návrh bol podaný v roku 2012, súd má ale za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy
ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa citovaného ustanovenia. Žalobca sa v
podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmal rozhodnutia okresných súdov v exekučnom

konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušným v prvom stupni by boli okresné
súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohlo by to smerovať aj k porušeniu inštančného
princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup
by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní
náhrady škody v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o
existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu nebola splnená

základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody. V tejto súvislosti prvostupňový súd odkázal na rozhodnutie ÚS SR
I.ÚS 16/2002. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia pritom preukázalo nespôsobilosť konkrétneho
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Čo sa týka materiálnej škody, žalobca ju vyčíslil

vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu proti dlžníkovi zo vzťahu založeného predmetnou zmluvou o úvere.
Žalobca by ale musel preukázať, či by mu súd priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky
od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje, čo však nepreukázal, ani preukázať nemôže a v druhom
rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného súdu, čo takisto nepreukázal,

ani nepreukáže najmä s ohľadom na to, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí po smrti atď.
Keďže žalobca tak nepreukázal vznik ani výšku škody, žalovaná za ňu nemôže niesť zodpovednosť.
Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súkromnoprávny orgán pred
všeobecným súdom. Súd nevidel dôvod sa nejakou výškou škody sa vôbec zaoberať, keďže mal za
to, že k vzniku škody ani nedošlo, taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti

medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu. Pokiaľ ide o požadovanú náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva, táto nie je podložená nijakými reálnymi skutočnosťami,
či odôvodnenými výpočtami. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Súd považuje konanie navrhovateľa za v rozpore s dobrými mravmi
pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť

práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a v takejto situácii platí, že aj
v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práva musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Žalobca teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenie práva.

Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne
obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá podľa súdnej praxe nie je v súlade
s dobrými mravmi. K námietke premlčania vznesenej žalovanou prvostupňový súd uzavrel, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 15.7.2010,
pričom 30.7.2010 žalobcovi začala plynúť trojročná lehota na uplatnenie nároku a keďže žaloba bola

podaná dňa 27.9.2012 pred uplynutím lehoty, nárok nie je premlčaný. Ohľadne prípadného prieťahu
v danom konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Záverom súd zhrnul,
že nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody boli dôvodom pre zamietnutie

uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a
nepreukázala, že by jej boli vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým

sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa

súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda

sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21

ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica vo veci
6Er/550/2010, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody
v celkovej výške 2.178,35 Eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom

konaní proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si
žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 435,67 Eur, ktorá predstavuje
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac
ako 259 dní.

ZobsahuspisuOkresnéhosúduSenicač.k.6Er/550/2010vovecioprávnenéhožalobcuprotipovinnejK.
A., pre vymoženie 687,50 Eur istiny s príslušenstvom, pri ktorej exekučným titulom mal byť rozhodcovský
rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Senica podľa podacej pečiatky doručená dňa 15.7.2010a Okresný súd Senica o nej rozhodol uznesením č.k. 6Er/550/2010-13 zo dňa 6.12.2010 tak, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie zamietol. Z uvedeného teda nesporne vyplýva,
že predmetné poverenie bolo vydané po 144 dňoch a nie s omeškaním 259 dní, ako tvrdí žalobca.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd

preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie

rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie

uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existenciiprieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v

disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak

by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s

ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.