Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219899
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219899.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov

JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. 25, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
č. 4, Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom a
konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. októbra 2013, č.k. 8C/238/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Ďalším
výrokom zamietol aj návrh vo veci samej. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil konštatovaním, že nepovažoval za opodstatnený návrh navrhovateľa na prerušenie konania
ako aj návrh vo veci samej.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania, tak uviedol všeobecne platné zásady vyplývajúce zo znenia
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/, ako aj odseku 2 písm. c/, podľa ktorých povinnosť súdu prerušiť
konanie vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť
súdu prerušiť konanie vzniká vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

vplyv pre rozhodnutie súdu a touto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je
objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci, týkajúcej sa ústavnosti
rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. V predmetných veciach bolo rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu súdu
prvého stupňa, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný a podanie sťažnosti navrhovateľa
na Ústavný súd Slovenskej republiky, proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej

nezávisí od tejto skutočnosti a rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Vyslovil názor, že samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie
navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak poukázal na postup tamojšieho súdu v exekučnej veci sp.zn.
16Er 203/2005, kedy oprávnený, t.j. navrhovateľ podal žiadosť o zmenu exekútora dňa 24.09.2010.
Súd výzvou z 01.02.2011 vyzval poverenú súdnu exekútorku o vyjadrenie k tejto zmene a zaslanie

exekučného spisu a následne vyzýval aj oprávneného na doloženie úverovej zmluvy. Následne
uznesením č.k. 16Er/203/2005-23 zo dňa 15.03.2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil a
rozhodol aj o trovách exekúcie. Exekúcia bola zastavená z dôvodu neuznania notárskej zápisnice ako
spôsobilého exekučného titulu a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2012 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č.k. 4CoE/364/2011-38 zo dňa 31.01.2012. V tejto veci vidí

navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene
exekútora oneskorene a bol nečinný viac ako 180 dní. Súd mal však preukázané, že o zmene exekútora
nebolo vôbec rozhodované, pretože exekúcia bola zastavená. Vyslovil názor, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
je kompetentný preskúmať len Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä z pohľadu zložitosti

veci, správanie sa účastníka a postupu súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003, ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
malo by to za následok záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov

a uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré
môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môžu byť aj súdy vyššieho stupňa.
Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že
pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch
sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vyslovil názor, že aj keď súd v exekučnom konaní urobí
úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Napokon, aj keby takýto nesprávny úradný postup bol daný,

navrhovateľ nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym
úradným postupom, pričom v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj
správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote nereagoval. Za nepravdivé považoval
tvrdenia navrhovateľa o tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté po viac ako 180
dňoch. Zistil zo spisu Okresného súdu Prievidza 16Er 203/2005, že oprávnený podal návrh na zmenu

exekútora dňa 24.09.2010, pričom súd výzvou zo dňa 01.02.2011 žiadal poverenú súdnu exekútorku o
vyjadrenie a doručenie exekučného spisu. Uznesením z 15.03.2011 vyhlásil exekúciu za neprípustné a
túto zastavil, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23.03.2012 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu Trenčín. V exekučnej veci teda k rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora vôbec nedošlo, a to
z dôvodu zistenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie, pretože

oprávnený sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní preto nemožno považovať postup exekučného
súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď exekučný súd prednostne
v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako celku, v porovnaní s čím
rozhodnutie o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné. K posúdeniu zákonnosti exekučného

titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným, ako i pôvodným súdnym exekútorom.
Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a
to existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza vo veci 16Er/203/2005, ktorý
by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, výškou uplatnenej škody sa
potom súd nezaoberal. Nepovažoval taktiež za preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene

súdnehoexekútoravzákonnejlehote 30dní, bydošlokúčinnémuvymoženiupohľadávkyoprávneného,
a tým naplneniu účelu exekučného konania. Vyslovil názor, že zmena osoby súdneho exekútora
je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný
postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie
je možné konštatovať, keď exekúcia bola zastavená. Pre úplnosť dodal, že poverený súdny exekútor

mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora alebo do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie, a preto v súvislosti s nevydaním rozhodnutia
o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia
navrhovateľa o tom, že mu vznikla majetková škoda v sume 175 Eur a nemajetková ujma 331,92Eur považoval za nepodložené aj s ohľadom na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať,
že exekúcia bude právoplatne zastavená v dôsledku zavinenia na strane oprávneného, ktorý navrhol
vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu a práve naopak, vymožením plnenia v

prospech oprávneného, a to i po zmene súdneho exekútora by vznikol stav, kedy by sa oprávnený
dostal k plneniu na základe nezákonného exekučného titulu.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní
uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, ďalej písm. c/, d/, f/ O.s.p. Súdu prvého stupňa

takvyčítal,žeprejednalvecvneprítomnostiodporcu(zrejmemalnamyslinavrhovateľa).Poukázalnato,
že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Zotrval na svojom stanovisku, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení,
v dôsledku čoho navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na Ústavný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie neprichádzalo do úvahy aj

preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ sa
taktiež nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
ani k dôkazom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Ďalej súdu vyčítal, že rozhodol bez toho, aby
umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a
právnym otázkam veci a nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť sa k

týmto dôkazom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ďalej tvrdil,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a pokiaľ tak súd prvého stupňa
urobil, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

Pokiaľ ide o majetkovú škodu, tak súdu prvého stupňa vyčítal, že ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode s tým, že navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného

pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku.
Ďalej prejavil nespokojnosť s tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 09.10.2013, a to dňa 17. júla
2013, pričom predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 23.07.2013.

Navrhovateľ mailom zo dňa, ktorý došiel okresnému súdu 09.10.2013 žiadal „zrušenie nariadeného

pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Z prílohy vyplýva,
že navrhuje prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávať vec. Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským súdom v Trenčíne
bolo už rozhodnuté o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza, a to uznesením č.k.

17NcC/639/2012-16 zo dňa 6. novembra 2012 a následne aj č.k. 17NcC/4/2013-21 zo dňa 15. januára
2013. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté
Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn.
3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých
dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec

prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno
akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa
prekážku pojednávania a vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na

vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,

pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo pritom navrhovateľovi doručené spolu s
predvolaním na pojednávanie, a preto neobstojí námietka, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu. Okrem toho nariadením pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom

rozsahu, a preto neobstoja jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k
tvrdeniam protistrany, k dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu
túto možnosť nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ
za tejto situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali
neskoršie dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods.

1 O.s.p., ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní,
tak ako ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretože v prípade nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok
vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p.Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.,
najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým

odstupom od podania žiadosti o zmenu exekútora nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci
v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ
(vec 16Er 203/2005) a zistil, že medzi jednotlivými úkonmi síce uplynula dlhšia doba, avšak v konečnom
dôsledku súd ani nerozhodoval o zmene exekútora, keďže došlo ku zastaveniu exekúcie. Pokiaľ ide

o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely
medzi jednotlivými úkonmi exekučného súdu nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný
postup okresného súdu.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa

nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu

súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúťprvostupňovémusúduvprípade,akbyzobraldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazov

alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa

citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktoréhonesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených

nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím
konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .