Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoP/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513212584
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3513212584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.
Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého F. J., nar.
dňa XX.XX.XXXX, dieťa rodičov matky U. J., nar. dňa XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, zast. v konaní JUDr.
Katarínou Galovou, advokátkou v Piešťanoch, E. Belluša 10, a otca F. J., nar. dňa XX.XX.XXXX, bytom
P., U. XXX/XX, zast. v konaní Mgr. Ľubomírom Karikom, advokátom v Myjave, M. R. Štefánika 638/56,

dieťa v konaní zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, o úpravu
práv a povinností rodičov k maloletému, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 20. februára 2014, č.k. 9P/231/2013-30, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zveril maloletého do osobnej starostlivosti matky (výrok I.), určil
výživné zo strany otca vo výške 150 Eur mesačne počnúc dňom 27.11.2013 (výrok II.), uložil otcovi

zaplatiť nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie 27.11.2013 - 20.02.2014 vo výške 313,33 v
splátkach po 50 Eur mesačne spolu s bežným výživným (výrok III.), upravil styk otca s maloletým (výrok
IV.) a rozhodol o náhrade trov konania (výrok V.). Rozhodol tak o návrhu matky, ktorému vo výške
výživného vyhovel. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že maloletý pochádza z manželstva
jeho rodičov. Rodičia maloletého sú v rozvodovom konaní a spolu v spoločnej domácnosti nežijú od
4/2013. S maloletým žije matka u svojich rodičov, má tam vytvorenú samostatnú domácnosť. Maloletý
navštevuje materskú školu. Výživné zo strany otca bolo pôvodne od rozchodu platené vo výške 150,-

Eur mesačne, v auguste 2013 poslal otec na výživu syna sumu 27,13 Eur a od septembra 2013 v
každom mesiaci po 50,- Eur mesačne. Maloletý navštevuje materskú školu, kde matka platí školné a
stravu.Mábežnévýdavkyzodpovedajúcejehoveku.Matkamaloletéhojezamestnaná,jejčistýmesačný
príjem je vo výške 350,25 Eur mesačne, nemá inú vyživovaciu povinnosť. Žije u svojich rodičov, má
však vytvorené vlastné bývanie. Rodičom platí podľa čestného prehlásenia na bývanie sumu 120,-
Eur mesačne. Otec maloletého je zamestnaný, dosahuje čistý mesačný zárobok vo výške 774,11 Eur.

Rovnako nemá inú vyživovaciu povinnosť. Má bežné výdavky na bývanie, dochádzku do práce (rovnako
akomatkamaloletého).Dokladoval,žesplácaúvervovýške144,43Eura12,-Eur.Poprávnomposúdení
podľa ustanovení § 62, § 65 ods. 1, 2 a § 75 ods. 1,2 Zákona o rodine okresný súd konštatoval, že pri
určení výživného vychádzal z potrieb dieťaťa a možností a schopností oboch rodičov podieľať sa na
jeho výžive. Povinnosť rodiča postarať sa o výživu svojho dieťaťa považoval za prvoradú, pričom iné
výdavky možno zvažovať až následne. Otec maloletého je podľa okresného súdu schopný zo svojho
príjmu platiť výživné vo výške požadovanej matkou (150 Eur mesačne) a bolo potrebné zohľadniť, že

príjem matky (350,25 Eur) nie je dostatočný na to, aby v plnej miere mohla uspokojovať všetky potrebydieťaťa. Matka sa pritom o maloletého aj osobne stará. Určené výživné rešpektuje podľa okresného súdu
zásadu rovnakej životnej úrovne všetkých členov rodiny a potrebu uspokojenia všetkých nevyhnutných
potrieb dieťaťa. Počiatok vyživovacej povinnosti určil súd prvého stupňa od 27.11.2013, teda odo dňa

začatia konania, pretože pre určenie výživného spätne nezistil dôvody.

Proti výrokom II. a III. rozsudku okresného súdu o určení výživného a nedoplatku na výživnom podal v
zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasil a žiadal ho zmeniť a
výživné určiť vo výške 100 Eur mesačne. Okresnému súdu vytýkal nedostatočné zistenie skutkového
stavu, keď vychádzal iba z čistých príjmov rodičov a nezohľadnil výdavky otca a ďalšie okolnosti s

vplyvom na výživné. Otec totiž na maloletého prispieval sumou 150 Eur mesačne do augusta 2013, v
septembri 2013 sumou 27,30 Eur a od októbra prispieva po 50 Eur mesačne. Výživné 150 Eur bolo v
jeho možnostiach pretože mal nízke náklady na bývanie a stravovanie, keďže v rozhodnom období býval
u svojej sestry a o náklady domácnosti sa delil s ďalšími dvoma osobami. Následným presťahovaním
sa do 1-izbového bytu v C. sa však náklady otca na bývanie výrazne zvýšili, okrem iného aj pre potrebu
zariadenia bytu, a preto už nebolo platenie pôvodného výživného v jeho možnostiach. Otec špecifikoval

svoje mesačné výdavky v celkovej výške 759,16 Eur rovnako ako v konaní pred okresným súdom a
doplnil, že v dôsledku výšky výživného určeného okresným súdom bol pre nedostatok financií nútený
ukončiť poistenie zriadené pre maloletého a doposiaľ platené sumou 20 Eur mesačne. Poukázal tiež
na to, že úver splácaný sumou 144,43 Eur mesačne bol čiastočne použitý aj na úhradu rekonštrukcie
vtedy spoločného bývania, ktoré v súčasnosti užíva výlučne matka s maloletým a dlh uhrádzaný otcom

sumou 12 Eur mesačne vznikol počas trvania manželstva celý. Výdavky otca na benzín sú spojené
s každodenným dochádzaním do zamestnania z C. do F., s dochádzaním za maloletým a za matkou
otca. Náklady na telefón sú takisto v nemalej časti spojené s volaním s maloletým. Na druhej strane
boli výdavky matky podľa otca úplne nejasné a účelové, a to najmä s poukazom na čestné prehlásenie
jej rodičov, splátky dlžného poistného, ktoré je od leta 2013 uhradené, či poplatkov za odpad. Otec

maloletého napokon uviedol, že pri jeho príjme 774,11 Eur nie je platenie výživného vo výške 150
Eur mesačne absolútne v jeho schopnostiach a možnostiach a sumu 100 Eur mesačne považoval za
primeranú tak potrebám maloletého ako aj príjmu jeho matky.

Matka sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a viazaný dôvodmi odvolania zistil,
že je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne
správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti stanoví Zákon o rodine kritériá všeobecne tak, že obaja
rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Dieťamáprávopodieľaťsanaživotnejúrovnirodičov(§62ods.2). Ďalšierozhodujúcekritériású,ktorýz
rodičov sa o dieťa osobne stará (§ 62 ods. 4) a prednosť výživného pred inými výdavkami rodičov, pričom
na iné ako nevyhnutné výdavky sa neprihliada (§ 62 ods. 5). Toto vymedzenie rozsahu vyživovacej

povinnosti v zásade vystihuje mieru, akou sa rodičia prirodzene snažia materiálne zabezpečovať svoje
deti. Rovnako ako v nemateriálnej sfére, aj v oblasti materiálnych potrieb sa snažia poskytnúť deťom
maximum, ktoré považujú za potrebné. Na rozdiel od citovej oblasti je síce materiálne zabezpečenie
dieťaťa viac či menej obmedzené možnosťami konkrétneho rodiča, no bez ohľadu na konkrétne
majetkové pomery, považuje každý rodič materiálne zabezpečenie dieťaťa za svoju prvoradú úlohu v

rámci svojho hospodárenia. Rodičia sú často ochotní obetovať vlastný záujem, aby uspokojili potreby
dieťaťa a často preto vynakladajú nemalé úsilie v rámci svojich zárobkových aktivít. Nepočítajú a
neporovnávajú sumy vynaložené na svoje potreby a potreby dieťaťa, ale jednoducho sa snažia dieťa
zabezpečiť aj materiálne čo najlepšie. V duchu uvedených princípov považujúcich dieťa za jednu z
najvyšších priorít života rodiča, potom rodičia spontánne napĺňajú uvedené ustanovenia Zákona o

rodine bez toho, aby vôbec potrebovali poznať ich text. K zmene dochádza, keď v spolužití rodičovzačne dochádzať k vážnejším konfliktom. Tie sa často vzťahujú k otázkam hospodárenia a majetku,
a materiálne zabezpečenie dieťaťa neostáva nedotknuté. Táto zmena však spravidla nepredstavuje
zmenu postoja rodiča k dieťaťu a ten mu naďalej chce dať maximum. Postoj rodiča sa však navonok

zmení preto, že otázku materiálnych potrieb dieťaťa nerieši priamo s dieťaťom, ale s druhým rodičom. Ich
vzájomný konflikt postihne aj otázku materiálneho zabezpečenia dieťaťa, pri riešení ktorej potom rodičia
zaujmú z princípu konfliktu protichodné postoje. Povinný rodič neraz spochybňuje opodstatnenosť
nákladov dieťaťa tvrdených rodičom, ktorý sa o dieťa osobne stará a podhodnocuje svoje možnosti plniť
výživné požadované druhým rodičom. Naopak rodič starajúci sa o dieťa neraz nadhodnocuje reálne

potrebydieťaťaatiežpoukazujenasvojeobmedzenémožnostipodieľaťsanamateriálnomzabezpečení
dieťaťa. Nebyť pritom konfliktu medzi rodičmi, boli by výdavky rodiča na potreby dieťaťa vynaložené
v rámci bežného fungovania rodiny často vyššie, ako výživné, ktoré mu je neskôr určené súdom. Čo
najširšie uspokojovanie potrieb dieťaťa je totiž prirodzenou prioritou rodiča, a v duchu tejto najvyššej
priority rodiča je potom koncipované aj ustanovenie § 62 Zákona o rodine, podľa ktorého okresný súd
vec správne právne posúdil.

Okresný súd sa oboznámil s výdavkami otca, na ktorých výšku otec opakovane poukazuje vo svojom
odvolaní tvrdiac, že okresným súdom určené výživné nie je práve pre tieto výdavky v jeho možnostiach.
Výdavky na primerané bývanie, ako aj na splácanie opodstatnene uzavretých úverov, cestovanie
do práce, stravu a iné základné životné potreby sú nevyhnutné a je potrebné ich pred výživným
uprednostniť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Zmyslom tohto uprednostnenia výdavkov povinného rodiča

je neobmedzovať výživným materiálne potreby rodiča natoľko, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu vlastného
živobytia rodiča a jeho schopnosti materiálne zabezpečiť dieťa. V danom prípade však pri príjme
otca vo výške 774,11 Eur mesačne a bez existencie ďalšej vyživovacej povinnosti nepredstavujú jeho
nevyhnutné výdavky takú časť jeho príjmu, aby boli výživným 150 Eur mesačne ohrozené. Suma 624,11
Eur, ktorá otcovi ostáva na úhradu jeho potrieb po zaplatení výživného je na nevyhnutné výdavky otca

dostatočná a v nemálo prípadoch predstavuje takáto suma bežný príjem, z ktorého iní ľudia dokážu
uhradiť svoje nevyhnutné výdavky. Napokon aj samotná matka maloletého má príjem podstatne nižší,
a to 350,25 Eur a ani s výživným a dávkami na maloletého nedosahuje čiastku, ktorá otcovi ostáva
po zaplatení výživného. Pritom nie je dôvod považovať jej nevyhnutné výdavky za podstatne nižšie od
nevyhnutných výdavkov otca, s výnimkou splátok úverov.

Rovnako neobstojí námietka otca ohľadom potrieb maloletého, ktoré nie sú podľa otca tak vysoké, aby
odôvodňovali výživné 150 Eur mesačne. V prvom rade to nie sú prioritne potreby maloletého, ale životná
úroveň rodičov, ktorá je určujúca pre určenie výživného, no i tak nemožno súhlasiť s otcom, že pre
potreby maloletého je suma 150 Eur privysoká. Nepochybne si nemálo rodičov nemôže dovoliť takéto
výdavky na dieťa, pretože ich príjmy, resp. všeobecne životná úroveň im to neumožňuje, zvlášť pri

viacdetných rodinách. No pri súčasných cenových reláciách nie je spotrebovanie sumy presahujúcej 150
Eur pre potreby 5 ročného dieťaťa žiaden nadštandard. Škôlka, strava, hygiena, zdravotná starostlivosť,
ošatenie a obuv, občasný darček, či voľnočasová aktivita alebo podujatie v škôlke, to všetko sú položky,
ktorétvoriavýdavkymaloletéhodieťaťaamalbydonichpatriťajpodielnanákladochbývaniazdieľaného
s rodičom. Suma 150 Eur mesačne nie je nízka, no uvedené potreby pre 5-ročné dieťa ju v dlhodobom

priemere nepochybne presahujú. Vzhľadom na intenzívny záujem otca o maloletého to ani pre neho nie
je určite neznámou skutočnosťou. Napokon sám uvádza, že pre potreby maloletého počas realizácie
styku (pred rozhodnutím okresného súdu každý druhý víkend a dve popoludnia v týždni) vynaloží cca
40 Eur. Je teda zrejmé, že otec má naďalej záujem zabezpečiť maloletého aj materiálne čo najlepšie,
keď zo sumy, ktorú vynaloží na jeho potreby počas ich spoločných stretnutí je zrejmé, že za celý mesiac

by vynaložil na potreby maloletého sumu presahujúcu priznané výživné. Ako bolo uvedené, výživné
určené podľa § 62 Zákona o rodine by malo predstavovať približne čiastku, ktorú by na potreby dieťaťa
vynakladal rodič za trvania spolužitia rodiny. V tom prípade sa takto určeným výživným dieťa podieľa na
životnej úrovni rodiča, výživné zodpovedá možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom rodiča
a na úkor výživného nie je rodičom vynaložený žiadny iný ako nevyhnutný výdavok. V danom prípade

výživné určené okresným súdom v napadnutom rozhodnutí uvedenému vymedzeniu zodpovedalo.

Vzhľadom na uvedené okresný súd správne vyhodnotil okolnosti rozhodujúce pre určenie výšky
výživného, ktoré vo výške 150 Eur mesačne zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým
pomerom otca bez inej vyživovacej povinnosti a s príjmom 774 Eur mesačne, nezasahuje do jehonevyhnutných výdavkov a maloletému umožňuje podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Vzhľadom na
uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne a podľa ust. § 224 ods. 1 v
spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .