Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/183/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512205596
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8512205596.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala
Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35838825,
Bratislava, Košická 56, právne zastúpeného spoločnosťou HMG & PARTNERS, s.r.o., IČO: 35885459,
Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovanému J. I., nar. X.X.XXXX, V. B. X, právne zastúpenému JUDr.
Stanislavom Lampartom, advokátom so sídlom v Starej Ľubovni, Námestie sv. Mikuláša 29, o zaplatenie
18.811,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.
k. 1C 377/2012-120 zo dňa 10.1.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ,,prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému k rukám právneho zástupcu
žalovaného trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalovaného v tomto konaní vo
výške 1.083,69 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že podaná žaloba nie je
dôvodná.

V prvom rade súd poukazuje na to, že zo strany PSS došlo k odstúpeniu od Zmluvy. Ustanovenie
§ 349 ods. 1 OBZ upravuje zánik zmluvy odstúpením „keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle
oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane“. Žalobca v žalobe poukazoval na
účinnosť odstúpenia dňom 2.4.2003, z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že prejav vôle PSS
o odstúpení od Zmluvy bol dlžníkom (každému z nich) doručený až 2.5.2003 - nakoľko žalobca
nepreukázal čas prvotného odoslania tohto prejavu vôle PSS dlžníčke H. Y., nie je možné v tomto smere
použiť ustanovenie bodu 1. čl. XXI. VPZSS a odvodzovať účinnosť odstúpenia od Zmluvy ani od prvého
odoslania uvedeného prejavu dlžníkovi L. Y., ku ktorému došlo až 4.4.2003 (č.l. 12 spisu). K účinnosti
odstúpenia od Zmluvy teda došlo 2.5.2003.

Zároveň odstúpenie od Zmluvy malo za následok zánik všetkých práv a povinností strán zo Zmluvy (351
ods. 1 veta prvá OBZ), pričom dlžníci boli povinní vrátiť zostatok dlžnej istiny medziúveru a úroky (§ 351
ods. 2 OBZ), kde výška istiny sa oproti dňu 2.4.2003 podľa predloženého výpisu z účtu konta medziúveru
k 2.5.2003 nezmenila, úroky však boli povinní uhradiť iba vzniklé do času účinnosti odstúpenia od

Zmluvy (vzhľadom na následný zánik práv a povinností zo Zmluvy) - tieto boli podľa výpisu z účtu konta
medziúveru ako je uvedené vyššie ku dňu 2.4.2003 vo výške 1.056,16 eur, a pri sadzbe 8,50 % ročne
zo sumy 14.695,20 eur (podľa výpisu z účtu konta medziúveru istina ku dňu odstúpenia - správne ku
dňu spísania odstúpenia) od 3.4.2003 do 2.5.2003 patrilo PSS na úrokoch ešte 102,67 eur (úrok 8,50
% ročne z vyššie uvedenej dlžnej istiny 14.695,20 eur za 30 dní), pričom v odstúpení od Zmluvy im bola
poskytnutá lehota na zaplatenie 7 dní od doručenia. Dlžníci teda mali uhradiť dlžnú istinu 14.695,20 eur
a dlžné úroky, ktoré sa jej týkali (§ 503 ods. 1 veta tretia OBZ a vznikli do zániku práv a povinností zo
Zmluvy) v celkovej výške 1.158,83 eur (1.056,16 + 102,67) najneskôr 9.5.2003. Keďže tak v daný deň
neurobili, dostali sa dňom nasledujúcim do omeškania.

Za ďalšie obdobie nebol tak právny predchodca žalobcu, ako ani žalobca, oprávnený účtovať ďalšie
zmluvné úroky z medziúveru (a požadovať ich tak od samotných dlžníkov, ako ani od žalovaného ako
ručiteľa), ani ich nie je žalobca oprávnený požadovať (tak od samotných dlžníkov, ako ani od žalovaného
ako ručiteľa), za obdobie od 1.12.2006 do 2.2.2007, ani v sadzbe 8,50 % zo sumy 13.155,01 eur od
3.2.2007 do zaplatenia (k tomu súd poukazuje na obdobné závery v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Obo 143/98, ako aj rozsudku KS v Prešove sp. zn. 18Co/116/2011 z 28.5.2012, či právoplatne
skončených veciach tunajšieho súdu sp. zn. 1C/444/2012, 1C/76/2012, 1C/376/2012). Totiž tým, že v
posledný deň určenej splatnosti záväzku dlžníkov (vzhľadom na čas doručenia odstúpenia od Zmluvy a
poskytnutú lehotu na plnenie - 9.5.2003) bol tak právny predchodca žalobcu ako aj žalobca oprávnený
požadovať z neuhradenej istiny a úrokov naviac iba úroky z omeškania.

K tomu treba dodať, že platby dlžníkov po 2.4.2003 (prakticky všetky po 2.5.2003, teda po účinnosti
odstúpenia od Zmluvy) do 30.11.2006 v celkovej výške 391,66 eur započítané na úroky neoprávnene
účtované po účinnosti odstúpenia od Zmluvy tak treba (s poukazom na § 330 ods. 2 OBZ) započítať
na úhradu úrokov vzniknutých do účinnosti odstúpenia od Zmluvy, teda sumu 391,66 eur odpočítať od
vyššie uvedenej sumy 1.158,83 eur (úroky vzniknuté do účinnosti odstúpenia od Zmluvy) - vzniknutý
rozdiel predstavuje 767,17 eur, ktorú sumu mohla PSS platne postúpiť z titulu neuhradených úrokov
žalobcovi.

Už z týchto dôvodov súd zamietol žalobu v časti žalovanej istiny prevyšujúcej sumu 767,17 eur z titulu
vyčíslených nezaplatených úrokov (t.j. v časti 4.874,19 eur /rozdiel medzi sumou 5.641,36 eur a sumou
767,17 eur/) a v celej časti požadovaných úrokov 8,50 % ročne zo sumy 13.155,01 eur od 3.2.2007 do
zaplatenia.

Po odstúpení od Zmluvy (vzhľadom na § 351 ods. 1 vetu prvú OBZ) nebol daný taktiež žiaden dôvod
na účtovanie poplatkov za vedenie účtu - zanikli práva a povinnosti zmluvných strán zo Zmluvy a každé
vyrubenie poplatku za vedenie účtu po odstúpení od Zmluvy (1.1.2004, 1.1.2005, 1.1.2006) bolo bez
právneho podkladu a PSS ani nemohla započítať 1.1.2005 a 1.1.2006 platby na vtedy vyúčtované
poplatky (spolu vo výške 25,23 eur /13,28 plus 11,95/) za vedenie účtu a tieto platby mali byť v zmysle
§ 330 ods. 2 OBZ započítané na úhradu vyššie uvedených zostávajúcich úrokov.

Preto zamietol súd žalobu čo sa týka zostávajúcej časti vyčíslených neuhradených úrokov - konkrétne
v časti 25,23 eur. Zároveň aj v časti v tomto konaní požadovaných nezaplatených poplatkov vo výške
9,96 eur (poplatok za vedenie účtu vyúčtovaný 1.1.2004).

Na neuhradených úrokoch tak ostáva suma 741,94 eur (767,17 mínus 25,23). Na žalovaných
nezaplatených poplatkoch suma 5,31 eur.

Nezaplatené poplatky boli žalobcovi „postúpené“ vo výške 53,11 eur. Pozostávali pritom z poplatkov za
vedenie účtu z 15.11.2001 (8,30 eur), z 1.1.2002 (8,30 eur) a 1.1.2003 (9,96 eur) a z dvoch poplatkov
za 2. upomienku po 8,30 eur, na ktoré PSS platby dlžníkov vykonané do 2.4.2003 nezapočítala, ako aj
z vyššie už zamietnutého poplatku za vedenie účtu z 1.1.2004 (9,96 eur).

Žalobca, ako je uvedené vyššie, z platieb dlžníkov po postúpení pohľadávky započítal na postúpenú
sumu nezaplatených poplatkov spolu sumu 37,84 eur a v konaní sa domáhal z tohto titulu zaplatenia
15,27 eur. V dôsledku odstúpenia od Zmluvy a zániku práv a povinností strán zo Zmluvy však nebol
oprávnený sumu 37,84 eur započítať na nezaplatené poplatky (lebo právo PSS na ne a povinnosť
dlžníkov a teda aj ručiteľa ich uhradiť zanikla odstúpením /K poplatkom za upomienky treba dodať, že
takéto poplatky v Zmluve vyslovene neboli dohodnuté a v konaní nebola predložená jediná upomienka
s dokladom o čo i len jej zaslaní dlžníkom, ktorá by bola podkladom na samotné účtovanie poplatku
za upomienku./), preto súd zamietol žalobu aj v časti zostávajúcej sumy nezaplatených poplatkov
uplatnenej podanou žalobou (5,31 eur) a úhrady 37,84 eur započítané žalobcom na zostávajúcu časť
nezaplatených poplatkov, postupom podľa § 330 ods. 2 OBZ započítava na úroky a v časti uvedenej
sumy 37,84 eur zamietol žalobu opätovne čo sa týka nároku uplatneného z titulu úrokov.

Na neuhradených úrokoch tak ostáva suma 704,10 eur (741,94 mínus 37,84).

Ďalšie platby dlžníkov realizované po 2.4.2003 do 30.11.2006 spolu vo výške 1.540,22 eur („Vklady“)
započítal podľa výpisu z účtu konta medziúveru právny predchodca žalobcu na úhradu dlžnej istiny
úveru ku dňu spísania odstúpenia od Zmluvy, ktorá po tomto započítaní predstavuje 13.154,98 eur, ku
ktorej sume boli pripočítané 3 položky po 0,01 eur označené podľa výpisu z účtu konta medziúveru
v období od 2.4.2003 do 30.11.2006 ako „Prechod na EUR“ (išlo podľa všetkého o vyrovnanie
zaokrúhľovacích rozdielov pri prepočte úhrad na menu euro), dlžná istina tak ku dňu postúpenia
pohľadávky predstavovala 13.155,01 eur.

Ďalej dňa 13.7.2005 PSS vyúčtovala na ťarchu dlžníkov sumu 28,55 eur, teda sumu rovnajúcu sa výške
trov, ktoré jej vznikli v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Uvedenú sumu taktiež PSS
postúpila žalobcovi. Žalobca, ako je uvedené vyššie, započítal zvyšnú časť úhrad dlžníkov vykonaných
po postúpení pohľadávky na úhradu tejto sumy. Opätovne však mal postupom podľa § 330 ods. 2 OBZ
započítať ju na úroky. Preto súd zamietol žalobu aj v časti 28,55 eur zo zostatku požadovaných úrokov
(ich zvyšku uvedeného vyššie) čím na úrokoch ostáva suma 675,55 eur (704,10 mínus 28,55).

Okrem toho, žalobca nebol oprávnený započítať úhradu dlžníkov na vyššie uvedenú sumu 28,55 eur
ani z dôvodu, že tieto trovy vznikli v súvislosti s exekučným konaním vedeným na základe notárskej
zápisnice, ktorá nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, a to z nižšie uvedených dôvodov.

Dlžníci spísali notársku zápisnicu na notárskom úrade JUDr. Ščensnej v Starej Ľubovni sp. zn. N 302/01
NZ 302/01 dňa 11.10.2001, teda v deň podpisu samotnej Zmluvy, pričom (odhliadnuc od formálnych
nedostatkov tejto zápisnice čo sa týka nedostatku presného a určitého vyjadrenia záväzku dlžníkov ako
povinných osôb v zmysle uvedenej zápisnice) bolo preukázané, že nemôže byť riadnym exekučným
titulom, pretože od počiatku nezodpovedá stanoveným zákonným požiadavkám pre notársku zápisnicu
ako titulu pre exekúciu § 41 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom v čase začatie
exekučného konania). Nedostatkom notárskej zápisnice N 302/01 NZ 302/01 zo dňa 11.10.2001, ktorá
obsahuje vyhlásenie dlžníkov o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou uvedenej zápisnice je, že
vyhlásenie dlžníkov o uznaní dlhu v notárskej zápisnici a ich vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou
pre výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu, vzniklo súčasne (t.j. v ten istý deň) s uzavretím Zmluvy, v
ktorý deň dlžníkom medziúver ani ešte nebol vyplatený/poskytnutý (prvá jeho časť bola poskytnutá až
15.11.2001), teda v čase, keď na strane dlžníkov ešte žiadny dlh neexistoval - do budúcna bolo len
možné predpokladať, že môže vzniknúť, nebolo však určité a zrejmé, osobitne pre prípad odstúpenia
veriteľa od Zmluvy, v akej výške a z akých nárokov by pozostával. Ak v čase spísania notárskej zápisnice
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška v tomto čase, nemohli dlžníci realizovať právo dlh uznať
a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Uznanie záväzku alebo dlhu je právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti mohol realizovať, alebo nemusel, čo by záležalo od rôznych okolností, ktoré by nastali až
po tom, ako by na ich strane záväzok skutočne vznikol, pričom možno uznať iba existujúci dlh.

Výška dlhu, ako aj čas plnenia musia byť v notárskej zápisnici presne uvedené, nestačí odvolať sa
iba na zmluvu o medziúvere a stavebnom úvere a už vôbec nie ak by mala byť notárska zápisnica

exekučným titulom v dôsledku odstúpenia od Zmluvy - tak ako v tomto prípade - nakoľko odstúpením
od Zmluvy zanikli všetky práva a povinnosti strán zo Zmluvy (§ 351 ods. 1 OBZ) a vznikol de facto nový
záväzok spočívajúci v povinnosti podľa § 351 ods. 2 OBZ. V danom prípade v čase spísania notárskej
zápisnice žiadny dlh neexistoval a teda vykonateľnosť notárskej zápisnice podľa príslušných predpisov
procesného práva ani nemohla nastať.

Z uvedených dôvodov vyššie uvedená notárska zápisnica o uznaní dlhu a súhlase dlžníkov ako
povinných osôb s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nie je materiálne vykonateľným exekučným
titulom, pretože v čase uznania dlhu a vyhlásenia dlžníkov o súhlase s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice ešte žiadny dlh neexistoval a uznať možno len dlh, ktorý už vznikol, a nie ktorý možno v
budúcnosti vznikne. Je pritom zrejmé, že na základe vyššie uvedenej notárskej zápisnice bolo súdnemu
exekútorovi nesprávne udelené poverenie na vykonanie exekúcie (spis tunajšieho súdu 5Er/115/2003),
táto exekúcia však nepochybne musí byť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, aj bez návrhu
účastníkov, zastavená (viď obdobne uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 31. augusta 2010,
sp. zn. 15CoE 147/2010).

Z uvedeného vyplýva, že nemožno jednak od dlžníkov a teda ani od žalovaného ako ručiteľa úspešne
požadovať zaplatenie nákladov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie na základe
materiálne nevykonateľného exekučného titulu a rovnako tak sa nemožno voči nim domáhať zaplatenia
dlžnej istiny a úrokov v konaní vedenom na základe takéhoto „exekučného“ titulu.

Preto z uvedených dôvodov súd uznal v tomto konaní žalovaným vznesenú námietku premlčania
za dôvodnú, pretože podanie návrhu na vykonanie exekúcie na základe materiálne nevykonateľného
exekučného titulu nemôže mať za následok prerušenie plynutia premlčacích lehôt v zmysle § 402 OBZ,
na ktoré poukazoval v podanej žalobe žalobca, a to ani voči dlžníkom, ako ani voči žalovanému ako
ručiteľovi. Navrhnutie začatia exekúcie na základe materiálne nevykonateľného exekučného titulu ani
nesprávne udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takého exekučného titulu nemôže
mať za následok, že premlčacia doba prestane plynúť, pretože celé exekučné konanie vykonávané
na základe takéhoto „nulitného“ exekučného titulu je nezákonné a nemôžu v súvislosti s ním vzniknúť
následky v zmysle § 402 OBZ. Preto premlčacia doba plynula tak vo vzťahu k dlžníkom, ako aj vo vzťahu
k žalovanému ako ručiteľovi.

Žalobca taktiež v celom konaní neuviedol, či úhrady dlžníkov realizované po odstúpení od Zmluvy
(prvá až dňa 2.11.2004, teda až po začatí vyššie uvedenej exekúcie) boli úhradami dobrovoľnými alebo
získané cestou vyššie uvedenej exekúcie (pričom v konaní bol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a to aj
na pojednávaní), preto ani v dôsledku týchto úhrad nemožno vyvodiť následky uznania záväzku či zvyšku
dlhu dlžníkmi podľa § 407 ods. 2, ods. 3 OBZ, ktoré uznanie by malo účinky aj voči žalovanému ako
ručiteľovi, a plynutie novej štvorročnej premlčacej doby od takého uznania (§ 407 ods. 1 OBZ). Okrem
toho, ako vyplýva z podanej žaloby, posledná úhrada dlžníkov bola pripísaná na účet žalobcu 2.2.2007,
žaloba bola doručená súdu 26.9.2012, pričom ak by aj v dôsledku poslednej žalobcom uvedenej úhrady
zo strany dlžníkov začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba podľa § 407 ods. 1 OBZ, aj táto by
uplynula najneskôr ňom 2.2.2011, teda žaloba bola podaná po uplynutí aj takto určenej premlčacej doby
a teda došlo k premlčaniu pohľadávky tak vo vzťahu k dlžníkom, ako aj vo vzťahu k žalovanému ako
ručiteľovi.

Preto súd z dôvodu premlčania zamietol žalobu aj v celej časti žalovanej istiny 13.155,01 eur, ako aj v
zostávajúcej časti úrokov 675,55 eur a zostávajúcej časti nezaplatených poplatkov 5,31 eur (t.j. v ich
zostávajúcej časti po zamietnutí sumy 9,96 eur z dôvodov uvedených vyššie). Premlčanie je taktiež
ďalším dôvodom zamietnutia žaloby aj vo vyššie uvedených častiach žalovanej istiny z titulu vyčíslených
úrokov (spolu 4.965,81 eur) a žalovanej časti istiny 9,96 eur z titulu nezaplatených poplatkov (v ktorej
súd žalobu zamietol už z vyššie uvedených dôvodov). Pre premlčanie samotnej istiny 13.155,01 eur by
(odhliadnuc od vyššie uvedených dôvodov zamietnutia žaloby v časti úrokov 8,50 % ročne od 3.2.2007
do zaplatenia zo sumy 13.155,01 eur) taktiež nebolo možné priznať žalobcovi ani právo na požadované
úroky 8,50 % ročne od 3.2.2007 do zaplatenia zo sumy 13.155,01 eur, nakoľko ich priznaním by bol

žalovaný napriek premlčaniu práva na zaplatenie samotnej istiny, z ktorej boli požadované, túto istinu
uhradiť, pretože inak by sa záväzku platiť takéto úroky nemal ako zbaviť.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol v celom rozsahu, pričom z týchto
dôvodov sa už, s ohľadom na hospodárnosť konania, nezaoberal námietkami žalovaného čo do platnosti
samotného prevzatia ručiteľského záväzku z jeho strany voči právnemu predchodcovi žalobcu, a preto
súd aj zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania prednesené právnym zástupcom žalovaného,
ako ani otázkou aký vplyv mohlo mať nedomáhanie sa právneho predchodcu žalobcu plnenia od
žalovaného ako ručiteľa po uplynutí lehoty danej dlžníkom na plnenie (teda až po účinnosti odstúpenia
od Zmluvy a uplynutí lehoty danej dlžníkom v odstúpení od Zmluvy, nakoľko oznámenie od odstúpení
bolo doručené žalovanému ešte pred samotný začatím plynutia lehoty určenej samotným dlžníkom na
plnenie - viď k tomu § 306 ods. 1 OBZ „veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len
v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval“),
resp. ani otázkou toho, či domáhanie sa žalovaných nárokov voči žalovanému až žalobou podanou súdu
26.9.2012, pričom lehota na plnenie uplynula dlžníkom 9.5.2003, je v súlade s dobrými mravmi (resp.
zásadami poctivého obchodného styku).“

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že aj napriek odstúpeniu od zmluvy má veriteľ právo na úrok
z úveru až do úplného splatenia istiny. Mal tiež za to, že prvostupňový súd neoprávnene a nesprávne
prejudikoval otázku oprávnenosti exekúcie vedenej voči dlžníkom. Exekučné konanie sp. zn. 5Er
115/2003 riadne začalo, exekučný súd vydal vo veci poverenie exekútorovi a exekúcia je doteraz riadne
vedená, preto nastali účinky spočívania premlčacej doby podľa § 402 Obchodného zákonníka. Keďže
právo nie je premlčané proti dlžníkovi, nemôže byť premlčané proti ručiteľovi. Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril považujúc rozhodnutie prvostupňového súdu za spravodlivé.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214
O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je správny. Odvolací súd rozhodol o odvolaní postupom podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku
boli oznámené na úradnej tabuli súdu.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Odstúpením od zmluvy (§ 351 Obchodného zákonníka) zaniká zmluva a všetky práva a povinnosti strán
vyplývajúce zo zmluvy, a to ex nunc.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila, že žalobca nemá
nárok na úroky z medziúveru a poplatky za vedenie účtu od odstúpenia od zmluvy.

Nepochybil prvostupňový súd, ak námietku premlčania považoval za dôvodne uplatnenú a odvolací súd
v celom rozsahu poukazuje na presvedčivú argumentáciu prvostupňového súdu. Je v súlade so zásadou
hospodárnosti konania, aby pri premlčanom práve súd už dokazovanie k vecnej stránke uplatneného
práva nevykonával. K odstúpeniu od zmluvy došlo v máji 2003 a žaloba bola podaná na súde 26.9.2012.

Navyše nad rámec dôvodov uvedených prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za potrebné
poukázať na to, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere je zmluvou spotrebiteľskou
(§ 23a zákona č. 634/1992 Zb.).

Podľa § 879f ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) spotrebiteľské
zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu
s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v
časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto
zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však
poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

Ide pritom o nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“) sledujúce
inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa oproti následku,
ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa domnievať, že
zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona, v ktorom je naň
priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje
kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách nie je možné
dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech
spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával
tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie
ako účastníka zmluvy....“.

Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované
použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky
pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v právnom
vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn. 6Co
81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z

porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu
popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi
účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.

Navyše v zmysle ust. § 548 ods. 3 Občianskeho zákonníka uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči
ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný s uznaním dlhu voči
priamym dlžníkom vyslovil súhlas. Námietka premlčania je o to viac dôvodná.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil a tomu zodpovedá aj výrok o nepriznaní trov
odvolacieho konania postupom podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.