Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/58/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210143
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210143.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
16C/223/2012-62 zo dňa 21. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd (v celom rozsahu) zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho,
že k prieťahom (a tým ani k nesprávnemu úradnému postupu) v dotknutom exekučnom konaní (sp.
zn. Okresného súdu Čadca 5Er/53/2011) nedošlo. Jednak žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie bola zamietnutá (v takom prípade neplatí 15-dňová lehota pre vydanie poverenia) a jednak
predchádzajúci postup exekučného súdu bol efektívny, t.j. smeroval práve k vydaniu predmetného
rozhodnutia, pričom samotné rozhodnutie nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Okresný

súd zdôraznil, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní nepodal (riadny) opravný
prostriedokprotizamietajúcemurozhodnutiu.Zároveň vzmysleustálenejjudikatúryÚstavnéhosúduSR
nie každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa
nepovažujeautomatickyzaporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Dodal, že existencia prieťahov v konaní nebola konštatovaná ani v rámci zákonom predpokladaných
konaní - § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
Okresný súd uzavrel, že navrhovateľ taktiež nepreukázal vznik škody, v ktorom smere neuniesol

dôkazné bremeno. V tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom,
resp. s predpismi na ochranu spotrebiteľa poskytoval úvery neplatičom; nadväzne takémuto konaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu. Rovnako navrhovateľ nekonkretizoval, prečo (prípadné) samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Napokon, za naplnený nemal ani
tretí z kumulatívnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi
tvrdeným porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá ním mala
vzniknúť.

Samostatným výrokom okresný súd zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva na zákonného sudcu a
nestranný súd. Prioritne zdôraznil, že už dňa 2.4.2013 prevzal navrhovateľ uznesenie Krajského súdu v
Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania súdenej veci. Následnedospel k záveru, že nebol daný dôvod pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a
taktiež neprebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre súdenú vec (§ 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p). Rovnako nebol dôvod ani odročiť nariadené pojednávanie, pričom tento procesný návrh

navrhovateľ uplatnil až dňa 20.8.2013 (pojednávanie bolo vytýčené na deň 21.8.2013 a predvolanie
prevzal už dňa 2.8.2013). Zároveň návrh na odročenie pojednávania nespĺňal požiadavky podľa § 119
O.s.p.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
nakoľko tieto si v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušeniaavráteniavecinanovéprejednanie.Namietal,ženebolpredvynesenímrozsudkuoboznámený
s písomným vyjadrením odporcu k žalobe. Taktiež nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení;
čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti. Mal za to, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil

s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z
dôležitého dôvodu. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na pojednávaní.
Odvolateľ (opakovane) tvrdil, že konajúceho sudcu bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne

v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Dotknuté rozhodnutie krajského
súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v obdobných
veciach a tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Upozornil, že nebolo vykonané dokazovanie a osobitne nebol vykonaný „esenciálny dôkaz“ -
oboznámenie s exekučným spisom. Naopak okresný súd rozhodoval bez potreby dokazovania, resp. na

základenotoriet.Odvolateľnesúhlasilsaplikáciou„novej“právnejúpravy§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.,
ktorá sa na prejednávaný prípad vzhľadom na okamih vzniku škody nevzťahuje. Taktiež neakceptoval
výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len EP) v tom smere, že lehota 15 dní platí len v
prípade vydania poverenia na vykonanie exekúcie; nie však už pri zamietajúcom uznesení. V otázke
nesprávneho úradného postupu uviedol, že bolo potrebné sa zaoberať nielen zbytočnými prieťahmi, ale

aj nerozhodnutím v zákonnej lehote a neodôvodnenou nečinnosťou.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením

§ 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156
ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania
je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy.

Zásada kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania.
Ťažiskom realizácie ich procesných práv je (práve) pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a
včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať
jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie

tvrdenia a námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady
kontradiktórnosti bezvýznamné.
Rovnako je nepochybné, že prvostupňový súd dňa 19.8.2013 doručil navrhovateľovi vyjadrenie odporcu
k veci samej. Konal pritom bezodkladne, lebo dotknuté vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené až
po nariadení termínu pojednávania. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa, že sa

nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Žiadna iná argumentácia (než vyplývajúca z uvedeného
písomného vyjadrenia) zo strany odporcu v konaní predložená nebola.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonná sudkyňa
(správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení.

Odvolateľ tak v návrhu na prerušenie konania, ako ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne
iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia
nadriadeného súdu.Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4Cdo 228/2013
z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Navyše, navrhovateľom

spomínané rozhodnutia iných krajských súdov (bez ohľadu na to, že sa jednalo o minoritný prístup) nie
sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 135, resp. 226 O.s.p.).

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 21.8.2013) prvostupňový súd určil 24.7.2013 a
navrhovateľovi i jeho právnemu zástupcovi bolo predvolanie doručené dňa 2.8.2013. Až 20.8.2013

bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne (aj v spojitosti s vyššie rozoberaným záverom o nedôvodnosti námietky o konaní a
rozhodovaní vylúčeným sudcom) vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý. Ustanovenie §
101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania
a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k

jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania
bezprítomnostiúčastníkazapodmienokpredpokladanýchzákonomnemôžedôjsťkodňatiuprávakonať
pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a súčasne tým nie je
porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ svojim účelovým postupom, keď o odročenie pojednávania požiadal doslova niekoľko hodín

pred termínom pojednávania (hoci ním tvrdený dôvod mu bol už dlhodobejšie známy), fakticky zmaril
využitie ustanovenia§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (oznámenie neakceptovania návrhu na odročenie
pojednávania). Navyše, je vecne správnym konštatovanie okresného súdu, že dotknutá žiadosť ani
nespĺňala zákonom požadované náležitosti.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa o nevykonaní dokazovania (vôbec), či osobitne o nevykonaní
dokazovania exekučným spisom (sp. zn. Okresného súdu Čadca 5Er/53/2011). Zo zápisnice o
pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením podstatného obsahu
dotknutéhoexekučnéhospisu;ktorýdôkazvýslovnepožadovalnavrhovateľ.Inúskutočnosťniejemožné
vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str.5 odôvodnenia; č.l. 64 spisu).

Okresný súd náležite zdôraznil, že podmienkou zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej
moci je kumulatívne naplnenie všetkých zákonom vymedzených predpokladov. Zároveň zodpovedajúco
judikatúre Ústavného súdu SR (ako orgánu prioritne posudzujúceho otázku prieťahov v konaní pred
všeobecnými súdmi) konštatoval, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty predstavuje automaticky

neopodstatnený prieťah v konaní (napr. I.ÚS16/02).
Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 5Er/53/2011, ktorého ako „esenciálneho
dôkazu“ sa dovoláva i navrhovateľ, je zrejmé, že postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia
na vykonanie exekúcie nebol zaťažený zbytočnými prieťahmi. Neobstojí pritom základné skutkové
tvrdenie navrhovateľa, od ktorého sa (celý) uplatňovaný nárok odvíja, že k zamietnutiu žiadosti o vydanie

poverenia došlo s omeškaním viac ako 96 dní (predmetné rozhodnutie bolo vydané s omeškaním „len“
23 dní od predloženia žiadosti súdnym exekútorom).
Pre úplnosť odvolací súd zdôrazňuje, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný
v spotrebiteľskej veci. V takýchto konaniach, nielen v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ale
predovšetkým v zmysle komunitárneho práva a súvisiaceho pozitívneho záväzku Slovenskej republiky je

nevyhnutnévykonaťprísnejšieakomplexnejšieposúdeniesplneniapredpokladovprevydaniepoverenia
na vykonanie exekúcie. S uvedeným je spojené dôslednejšie posúdenie návrhu na vykonanie exekúcie,
exekučného titulu i samotnej žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie; čo nevyhnutne vedie k
relatívnemupredĺženiučasutrvaniakonkrétnehoúkonuexekučnéhosúdu.Osobitne,čojepresneprípad
návrhov navrhovateľa v pozícii oprávneného, ak ide o nárazové podanie veľkého množstva návrhov/

podaní.

V nemalej miere tendenčne vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať
nielen s tým, či v prípade postupu exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa
nejedná o nerozhodnutie v zákonnej lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Z vyššie vymedzených

všeobecných úvah i konkrétností súdenej veci je zrejmé, že konajúce súdy vyhodnocovali namietaný
postup exekučného súdu komplexne. Navyše, pojmy nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená
nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní.Výklad ustanovenia § 44 ods. 2 EP okresným súdom nie je svojvoľný a ani arbitrárny. Záver o tom, že
15-dňová lehota sa bezprostredne týka len pozitívneho rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia,
bol opakovane akceptovaný aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Navyše, (tvrdeným) exekučným

titulom v dotknutej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok, pričom žiadosť o vydanie poverenia bola
podaná až dňa 31.1.2011. V zmysle v danom čase účinného ustanovenia § 44 ods. 2 EP sa lehota 15
dní na vydanie poverenie nevzťahovala (okrem iného) i na takéto exekučné tituly.
Hoci okresný súd v rámci komplexnejšej argumentácie (okrajovo) poukázal i na aktuálne znenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., označená právna norma nebola základom jeho rozhodnutia. Nadväzne

je bezpredmetnou súvisiaca polemika; napr. i z hľadiska neprípustnej retroaktivity. Bez ohľadu na to, že
(aj) odvolací súd prioritne posudzoval danosť základnej podmienky zodpovednosti štátu za škodu pri
výkoneverejnejmoci(t.j.vsúdenomprípadenesprávnyúradnýpostup),jenamiestedoplniť,žeodvolateľ
fakticky vôbec nereagoval na závery okresného súdu o nesplnení ani ďalších dvoch kumulatívnych
predpokladov tejto zodpovednosti.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným
sudcom (ktorá hypoteticky okrajovo mohla spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná
vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od meritórneho

rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.