Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/463/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214285
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214285.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 8C/194/2012-111 zo
dňa 16.04.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 8C/194/2012-111 zo dňa 16.04.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol a vyslovil, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva.

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s
obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
18Er/1648/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Z obsahu spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 18Er/1648/2011 vyplýva, že dňa 08.06.2011 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 25.02.2011, sp. zn.
SR 15589/2010, zriadeného zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou, a. s., so sídlom v Bratislave
na vymoženie sumy 1.899,23 Eur s príslušenstvom. V predmetnej exekučnej veci vydal Okresný súd
Martinuzneseniedňa07.07.2011,ktorýmžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie zamietol. Dôvodom bola skutočnosť, že súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj exekučného titulu z hľadiska jeho súladu so
zákonom v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c), ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002
Z. z. zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, ktorý potom bližšie v tomto uznesení odôvodnil. Toto
uznesenie bolo dňa 15.07.2011 doručené tak právnemu zástupcovi oprávneného, ako aj exekútorovi
a povinnému. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2011. Následne uznesením zo dňa
23.09.2011 súd exekúciu zastavil podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa
citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vzniku škody (teda v znení
účinnom pred 01.01.2013).

V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 4.352,63
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 870,53 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 18Er/1648/2011), ktorý nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§44
ods. 2 zák. NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného v čase začatia exekučného konania). V predmetnej

žalobe žalobca uvádzal, že k udeleniu poverenia malo dôjsť po uplynutí viac ako 90 dní.

Z pripojeného exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom dňa 08.06.2011 a o predmetnej žiadosti
súd rozhodol uznesením zo dňa 07.07.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k presvedčeniu, že exekučný súd sa v konaní prieťahov nedopustil
napriek tomu, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol rozhodnutím
vydaným po 15-dňovej lehote, a to po uplynutí 30 dní (nie po uplynutí viac ako 90 dní, ako nesprávne
uvádzal žalobca). S poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia súd nebol viazaný 15-dňovou lehotou od doručenia žiadosti o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. V konaní
súdu nie je tak možné vidieť žiadny prieťah. Pokiaľ žalobca v žalobe konštatoval, že škoda mu vznikla
tým,ženebolakceptovanýexekučnýtitul,keďsúdvykonalopätovnéposúdenieprávanazaplateniečasti
istiny, okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca bol nespokojný s rozhodnutím súdu o žiadosti exekútora o
vydanie poverenia vo veci, kde vystupoval ako oprávnený, mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto

pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Voči predmetnému
uzneseniu bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol žalobca riadne v predmetnom exekučnom konaní
poučený.

Súd mal za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie konal priebežne, úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonávané v

súlade s Exekučným poriadkom. Súd nemal v konaní preukázané žiadne prieťahy - opomenutie vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nebol preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov, ako bolo konštatované vyššie, pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Súd preto návrh navrhovateľa, ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ žalobca žiadal vykonať dokazovanie znaleckým posudkom na vyčíslenie výšky vzniknutej škody,

súd má za to, že predloženie takéhoto znaleckého posudku by bolo neúčelné vzhľadom na preukázaný
skutkový stav a irelevantné pre právne posúdenie nároku navrhovateľa, preto takýto dôkazný návrh
zamietol a dôkaz nevykonal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná,
právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo, žalovanej v tomto

štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemalmožnosťvyjadriťsaktýmtodôkazomaprednesomanemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise.

Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo

veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúťalebopredložiť

ďalšie dôkazy. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti
vydával za odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu
za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať
svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne
z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-
právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je

založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri
rozhodovaní vo veci Okresného súdu Martin sp. zn. 18Er/1648/2011, z ktorej si uplatňuje svoj nárok
žalobca žalobou v tomto súdnom konaní, nedošlo (a ani nemohlo dôjsť) k prieťahom v súdnom konaní, v
dôsledku čoho by mala vzniknúť majetková škoda vo výške 4.352,63 Eur a nemajetková ujma vo výške

870,53 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný

sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa Mgr. Magdaléna Šmidtová
konštatovala, že sa vo veci necíti zaujatá, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom alebo k
ich zástupcom (č.l. 16 p.v. spisu). Zároveň žalobca vo svojom podaní zo dňa 30.10.2012, ktoré došlo na
Okresný súd Martin dňa 02.11.2012 uviedol, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle § 15a ods. 1 O.s.p.
(č.l. 15 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal nariadený súd

rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu
spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal Mgr. Magdalénu Šmidtovú
považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že by došlo
ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne,
preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení

tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči

súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr.
Magdalény Šmidtovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (16.04.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 14.03.2014 a tento bol
doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 19.03.2014 (č.l. 100 p.v. spisu). Dňa 10.04.2014

bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu, ktoré súd zaevidoval dňa 11.04.2014.Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom,
keď na pojednávaní uznesením rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov a právneho
zástupcu žalobcu. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie

dôležitého (§119 ods. 1 O.s.p.) ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti
tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na

odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a
právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca v
návrhu na odročenie pojednávania len poukázal na svoje predchádzajúce podania, v ktorých označuje
skutočnosti, pre ktoré by mal byť sudca poverený systémom súdneho manažmentu z prejednávania a
rozhodovania vylúčený. V nadväznosti na uvedené podania žalobca už v podaní zo dňa 30.10.2012
jednoznačne na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p..

Keďže od tohto zásadného vyjadrenia žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na
nestrannosť zákonnej sudkyne, argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná,
a teda jeho návrh na odročenie pojednávania bol nedôvodný.

Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými

slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,
nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo116/93)azároveňniejeporušenázásadakontradiktórnostisporovéhokonania.Ustanovenie§101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.

Nedôvodným je aj tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný svoje
vyjadrenie k žalobe zo dňa 12.02.2014 doručil Okresnému súdu Martin dňa 17.02.2014, ktoré okresný

súd doručil právnemu zástupcovi žalobcu spolu s predvolaním na súdne pojednávanie a ktoré prevzal
dňa19.03.2014.Nemenejvýznamnoujeajskutočnosť,žedôvodomneúspechužalobcuvkonanínebola
právna argumentácia žalovaného uvedená v jeho vyjadrení k žalobe a taktiež je z úradnej činnosti súdu
známe, že žalovaná vyjadrenia k podaným žalobným návrhom doručuje hromadne v totožnom znení.

Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaný sa k žalobe vyjadril a preto postup súdu v zmysle ust. § 153b

O.s.p. je vylúčený, z ktorého dôvodu na uvedenú námietku z odvolania krajský súd prihliadať nemohol.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 10.04.2014 navrhol zrušenie
nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Nezodpovedá stavu veci tvrdenie z odvolania, že okresný súd nepoučil žalobcu podľa ust. § 120 ods.

4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že poučenie o procesných právach účastníkov, ktorého súčasťou je aj poučenie podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p., bolo účastníkom doručované spolu s predvolaním na súdne pojednávanie na deň
16.04.2014 (č.l. 103 spisu).

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a

rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
18Er/1648/2011- ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie

je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup

exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie

dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Ohľadne samotného meritórneho posúdenia prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu
za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna

úvaha/protiargumentácia vo vzťahu ku konkrétnym dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov
(chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom
titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany; dôvody, pre ktoré v dotknutej exekučnej veci
„neplatí“15-dňoválehotanarozhodnutieožiadostinavydaniepoverenia),naktorýchokresnýsúdzaložil

svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie žalobcu o neakceptovateľnosti takého
postupu okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúci
jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve navrhovateľom podané odvolanie je svojou zmätočnosťou
(namietanie okolnosti, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonávané

bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa
s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky zapríčinil dlžník, resp. so záverom o dodržaní
namietaných lehôt - takéto tvrdenia však okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého
podávania odvolaní.

V protiklade s odvolaním žalobcu odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa

všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné právne otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať

namiesto neho odvolacie dôvody. Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so
závermi, ktoré nevyslovil.

Nakoľko odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský súd
viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok

ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.