Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sž/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010007
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:9014010007.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.

a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci navrhovateľky: MAC TV,
s.r.o., so sídlom Brečtanova 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpená: Advokátska kancelária
Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a
retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky proti
rozhodnutiu odporkyne č. RP/087/2013 zo dňa 19. novembra 2013, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/087/2013 zo dňa 19. novembra 2013
p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke u k l a d á povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici,
Bratislava.

Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Navrhovateľka sa včas podaným opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dňa 14.01.2014, domáhala postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/087/2013 zo dňa
19.11.2013.
Odporkyňa (ďalej aj „Rada“), ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/ zákona
č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v
zneníúčinnomkudňuvydanianapadnutéhoadministratívnehorozhodnutia(ďalejlen„zákonč.308/2000

Z.z.“), rozhodnutím č. RP/087/2013 zo dňa 19.11.2013, vydaným v správnom konaní č. 311-PLO/
O-4376/2013, uložila navrhovateľke podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu
určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 4.000 € za porušenie povinnosti
uvedenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že program Rýchlo a zbesilo: Tokijská jazda,
odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 15.06.2013 o cca 20:32 hod. v trvaní cca 143 minút a 36
sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát.

Uvedený program však bolo možné reklamou prerušiť len štyrikrát.

V napadnutom rozhodnutí Rada zhrnula priebeh správneho konania predchádzajúceho uloženiu pokuty,
pričom poukázala na fakt, že navrhovateľka na žiadnu z dvoch výziev nezaslala svoje stanovisko,nenavrhla dôkazy a nevyjadrila sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní.
Odporkyňa ako podklady pre napadnuté rozhodnutie označila záznam vysielania programu Rýchlo a
zbesilo: Tokijská jazda, odvysielaného na programovej službe JOJ zo dňa 15.6.2013 o cca 20:32 hod.

a prepis/popis skutkového stavu, pričom ďalej konštatovala, že Rada sa po získaní všetkých podkladov
pre rozhodnutie oboznámila so skutkovým stavom a v danej veci rozhodla dňa 19.11.2013.

Citujúc ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pokračovala právnou úvahou výkladu
tohto ustanovenia, predovšetkým vo vzťahu k spôsobu určenia 30-minútového časového úseku, počas

ktorého nie je možné vysielané audiovizuálne dielo prerušiť zaradením reklamy alebo telenákupu. V tejto
súvislosti odporkyňa poukázala na článok 11 smernice č. 89/552/EHS, v súčasnosti článok 20 smernice
č. 2010/13/EÚ, ktorého obdobou je § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., právny záver Európskeho
súdneho dvora (ďalej len „ESD“) vyplývajúci z jeho rozhodnutia vo veci AKD v. PRO Sieben Média AG,
sp. zn. C-6/98, podľa ktorého trvaním audiovizuálneho diela je potrebné rozumieť jeho hrubý čas (teda
čas programu + čas reklamných prerušení). Podľa odporkyne z predmetného zákonného ustanovenia

vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo
telenákupu na každý 30-minútový časový úsek. Z gramatického hľadiska je pre odporkyňu zrejmé, že
časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ prerušiť. Uvedené odporkyňa podporuje aj
odkazomnazneniesmerniceč.2010/13/EÚoaudiovizuálnychmediálnychslužbách(ďalejlen„smernica
o AVMS“), ktorá v článku 20 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že audiovizuálne diela „môžu byť prerušené

televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30
minút“ („may be interrupted by television advertising and/or teleshopping once
for each scheduled periód of at least 30 minutes“). Z uvedeného znenia predmetného ustanovenia
odporkyňa uzavrela výklad § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tak, že časový úsek nemôže trvať
menej ako 30 minút. Vysielateľ teda môže prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút, nemôže však

prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Zároveň sa odporkyňa odvolala na sledovaný
účel vyššie citovanej smernice, vyplývajúci z č. 86 smernice o AVMS, podľa ktorého je cieľom smernice
chrániť špecifický charakter európskych televízií, ktorým je zaraďovanie reklamy medzi jednotlivé
programy, a preto uvedená smernica obmedzuje počet možných prerušení v audiovizuálnych dielach.
Ako bolo uvedené už vyššie, účelom obmedzenia prerušení audiovizuálnych diel je chrániť divákov pred

nadmerným reklamným tlakom a tiež chrániť integritu audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov
daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Odporkyňa má za to, že pokiaľ by bolo
možné prerušiť aj časové úseky nedosahujúce 30 minút, nebolo by to v súlade s účelom samotnej
smernice o AVMS.

Odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zároveň konštatovala opakované porušenie
povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. navrhovateľkou a poukázala na
jej predchádzajúce sankcionovanie rozhodnutiami odporkyne za porušenie predmetnej povinnosti;
rozhodnutiami č. RL/39/2011, právoplatným dňa 08.06.2011, č. RL/40/2011, právoplatným dňa
08.06.2011 a č. RL/86/2011, právoplatným dňa 13.10.2011, bola navrhovateľke uložená sankcia

upozornenie na porušenie zákona a rozhodnutím č. RP/025/2012, právoplatným v časti výroku o
porušení povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. dňa 23.05.2012. Uvedeným
rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods.
3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že program Hitman odvysielaný na programovej službe JOJ dňa
05.03.2011 o cca 20:20 hod. v trvaní cca 114 minút 42 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil

päťkrát.

Pri určovaní výšky sankcie odporkyňa vychádzala zo závažnosti správneho deliktu, rozsahu a dosahu
vysielania, miery zavinenia, následkov porušenia povinnosti, trvania správneho deliktu, spôsobu
porušenia povinnosti a pokutu určila vo výške 4.000 €.

II.

Navrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/087/2013 zo dňa 19. novembra 2013 zrušil a vec

vrátilsprávnemuorgánunaďalšiekonanie.Zároveňsivprípadeúspechuuplatnilanáhradutrovkonania.

Navrhovateľka namieta, že konanie odporkyne trpí takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov a zistenieskutkovéhostavupovažujezanedostačujúcenaposúdenieveci,pričomnapádavykonaniedokazovania
v rozpore so zákonom, resp. nevykonanie dôkazov.

Poukazujúc na povinnosť odporkyne postupovať v preskúmavanom správnom konaní podľa zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),
argumentovala znením ustanovení § 34 ods. 2, ods. 4 a § 22 ods. 1 až 3 Správneho poriadku,
podľa ktorých mala odporkyňa o vykonaní dôkazu vzhliadnutím obrazovo-zvukového záznamu z
predmetného vysielania, ako o vykonaní ohliadky spísať zápisnicu. Keďže odporkyňa nevyhotovila

zápisnicu o vykonaní dôkazu, postupovala v rozpore s citovanými ustanoveniami Správneho poriadku.
Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku spochybnila samotné vykonanie dôkazu potrebného
k zisteniu skutkového stavu veci - ohliadkou audiovizuálneho záznamu, pretože hoci odporkyňa v
napadnutom rozhodnutí tvrdí, že sa oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie, neosvedčuje to žiadna
zápisnica a z napadnutého rozhodnutia a ani z obsahu administratívneho spisu nie je zrejmé, akým
spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný a akým spôsobom vykonanie

tohto dôkazu prebiehalo.

Podľa navrhovateľky, vysielateľ ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu, má plné právo
zostať počas celého konania absolútne pasívna, nevyjadrovať sa, ani nenavrhovať žiadne dôkazy,
nakoľko správny orgán zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak

porušenie povinnosti odporkyne preukáže bez dôvodných pochybností. Až zákonným spôsobom zistený
obsah záznamov z vysielania, zachytený v zápisnici, je spôsobilým podkladom pre vydanie rozhodnutia,
ku ktorému vysielateľ musí mať možnosť sa vyjadriť.

Navrhovateľka má za to, že členovia Rady, ako kolektívneho orgánu oprávneného rozhodovať vo veci,

sa s predmetným dôkazom, záznamom z vysielania, nijakým spôsobom priamo neoboznámili. Podľa
navrhovateľky vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania členmi Rady je možné považovať
za špecifickú formu ohliadky podľa § 38 Správneho poriadku. Vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu
(ohliadky záznamov vysielania) má pre vysielateľa zásadný význam, je to významná procesná záruka,
pretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania a formalizovaným súhrnom. Vykonávanie

dôkazov nemôže prebiehať „kabinetným spôsobom“ a nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu
stotožňovať s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady.
Prepis/popis skutkového stavu nie je datovaný, podpísaný, opečiatkovaný a nie je z neho zrejmé, kto
a akým spôsobom ho vyhotovil, čo má tento dokument predstavovať a akú výpovednú hodnotu má v
konaní predstavovať.

Podľa navrhovateľky povinnosťou členov Rady je, aby sa s každým dôkazom, ktorý tvorí podklad
pre rozhodnutie v správnom konaní, dôsledne oboznámili a tento vykonali zákonným spôsobom. Zo
samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, že práve bezprostrednosť
a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu

vyhnúť odkazom na sprostredkovaný prepis bez toho, aby členovia Rady obrazovo-zvukový záznam,
za ktorý môžu udeliť citeľnú sankciu, na vlastné oči videli. Je totiž možné predpokladať, že v mnohým
prípadoch sa bude jednať o hraničné javy, ktorých hodnotenie má vysoko subjektívne a hodnotové
aspekty, ktoré úradnícka analýza, ktorá ich zhŕňa, rozhodne nemôže nahradiť. Veľmi podstatnou je
skutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia do prepisu je prejavom subjektívneho

náhľadu na vec, takže v prípade, ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by
de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/zamestnanci, namiesto osobného rozhodovania členov
Rady. Rada je v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z. kolektívny správny orgán, ktorého členovia sú volení
Národnou Radou Slovenskej republiky. K právomoci Rady patrí rozhodovanie o závažných otázkach
ústavnoprávneho charakteru, najmä svojimi rozhodnutiami obmedzovať slobodu prejavu vysielateľov.

Je preto vcelku zásadné, aby v rámci správneho konania členovia Rady rozhodovali osobne. V tejto
súvislosti navrhovateľka poukázala na uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR
sp. zn. 7As/57/2010-82 zo dňa 03.04.2012 (z ktorého argumentačne čerpala - poznámka najvyššieho
súdu).

Nesprávne právne posúdenie veci navrhovateľka vidí v nesprávnom výklade predmetného ustanovenia
§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom podľa jej názoru jazykový výklad tohto ustanovenia
je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť minimálne dve rôzne interpretácie; ad 1/ je povolenéprerušenie programu len v prípade ak pôjde o dokončený (kompletný) 30-minútový úsek, alebo ad 2/ je
povolené prerušenie programu aj v prípade ak pôjde o začatý, ale nedokončený 30-minútový úsek.

Podľa navrhovateľky odporkyňa bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila výklad podľa prvej vyššie uvedenej
možnosti, kedy určila, že v prípade, ak niektorý (posledný) z úsekov programu nedosiahne 30 minút,
vysielateľ nie je oprávnený ho prerušiť reklamou. Avšak navrhovateľka má za to, že takéto právne
posúdenie veci nie je správne, nakoľko predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver,
že vysielateľ je oprávnený prerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom úseku

trvania programu. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. bližšie nešpecifikuje dokonavosť,
resp. nedokonavosť 30-minútového časového úseku. Jazykový výklad celého ustanovenia § 35 ods.
3 citovaného zákona stanovuje, že v prípade, ak trvanie programu nepresiahne 30 minút potom
sa povoľuje prerušenie aj takéhoto programu. Druhá časť vety „a to aj v prípade, ak plánované
trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút“ sa musí
primerane aplikovať aj na tie časti programov, ktoré sú síce začaté, ale nedosiahnu kompletných

30-minút. Rada sa v napadnutom rozhodnutí nesprávne vysporiadala s ustanoveniami smernice a
nejednoznačnosťou tohto ustanovenia a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov len konštatovala, že
musí ísť o „dokončený“ (kompletný) 30-minútový úsek.

Ustanovenie Článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady, 2010/13/EÚ, z 10.03.2010

o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej len „smernica“), ktoré bolo transponované do zákona č.
308/2000 Z. z., nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je možné prerušiť vysielaný program reklamným
prerušením aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom úseku.

Z vyššie uvedeného dôvodu navrhovateľka v opravnom prostriedku navrhuje, aby Súdny dvor EÚ na

základe prejudiciálneho konania vyvolaného Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydal rozhodnutie o
predbežnejotázke,ktorouvyložíustanovenieČlánku20ods.2smernicevpriamejsúvislostisotázkou,či
sa má ustanovenie Článku 20 ods. 2 smernice vykladať tak, že umožňuje vysielateľovi prerušiť program
aj v začatom, hoci nedokončenom 30-minútovom časovom úseku vysielaného programu alebo nie.

Ďalej navrhovateľka namietala, že odporkyňa jej napadnutým rozhodnutím uložila sankciu bez
predchádzajúceho upozornenia na opakované porušenia namietanej povinností, keďže rozhodnutia,
ktorými ho Rada upozornila na porušenie povinností - rozhodnutia rady RL/39/2011, RL/40/2011 a RL/
86/2011 boli napadnuté žalobou na Krajskom súde v Bratislave, pričom do dnešného dňa nedošlo
k právoplatnému rozhodnutiu o tom, či predmetné rozhodnutia boli zákonné alebo nie, v dôsledku

čoho odporkyňa vec nesprávne právne posúdila a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia trpí takou vadou, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej
súvislosti dala navrhovateľka do pozornosti uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu
ČR z 3. apríla 2012 sp. zn. 6 As/26/2010.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má navrhovateľka za to, že konanie predchádzajúce
vydaniu napadnutého rozhodnutia Rady bolo vadné a protizákonné, konaním odporkyne bola
navrhovateľke odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, odporkyňa vec nesprávne právne
posúdila, zistený skutkový stav je nedostatočný a v rozpore s obsahom spisov.

III.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhla, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/087/2013 zo dňa 19.11.2013 potvrdil.

K námietke o nezákonnom vykonaní dôkazu odporkyňa uviedla, že podkladom pre vydanie rozhodnutia
sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu
veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom
je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán. S poukazom na § 34 ods. 3 Správneho poriadku uviedla, že

navrhovateľka bola povinná navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú jej známe.

Navrhovateľka bola odporkyňou vyzvaná v oznámení o začatí správneho konania, aby zaslala svoje
stanovisko a navrhla dôkazy, to znamená, že odporkyňa postupovala podľa § 33 ods. 2 Správnehoporiadku a dala navrhovateľke možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadrila k podkladu pre
rozhodnutie a spôsobu jeho zistenia. Navrhovateľka bola v oznámení o začatí správneho konania
vyzvaná, aby sa vyjadrila k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými boli záznam

vysielania programu Rýchlo a zbesilo: Tokijská jazda, odvysielaného na programovej službe JOJ
dňa 15.06.2013 o cca 20:32 hod. a prepis/popis skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu predmetného
oznámenia. Navrhovateľka bola súčasne vyzvaná, aby sa vyjadrila k predmetu správneho konania a
navrhla ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, čo však neurobila. Súčasťou oznámenia o začatí
správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník konania svoje procesné práva v

stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené doklady a dôkazy sú dostačujúce,
aj bez jeho stanoviska. S poukazom na uvedené odporkyňa uviedla, že navrhovateľke poskytla možnosť
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu jej tvrdení,
pričom navrhovateľka bola zároveň poučená, že pokiaľ svoje práva nevyužije, odporkyňa rozhodne aj
bez jej stanoviska.

Spochybnenie sledovania záznamov vysielania, ktorých obsah je predmetom správnych konaní, členmi
Rady nemá podľa odporkyne racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky sú len
nepodloženými a zavádzajúcimi tvrdeniami. Odporkyňa trvá na tom, že sa riadne oboznámila so
skutkovým stavom potrebným pre vydanie rozhodnutia.

Písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať so zápisnicou, pretože slúži na
zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, t.j. na hmotnom substráte,
do písomnej podoby, v ktorej ho je možné potom použiť na účely správneho konania, t.j. zaslať ho
účastníkovi konania ako jeden z podkladov pre rozhodnutie a dať mu možnosť sa k jeho obsahu vyjadriť
a v konečnom dôsledku ho použiť ako súčasť odôvodnenia rozhodnutia.

Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v podobe záznamu vysielania, avšak
vzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného
rozhodnutia,jenutnétentoobsahpreniesťdopísomnejpodoby,vktorejjezaznamenaný(prepísaný)text
a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Odporkyňa uviedla, že písomnosť označená v

administratívnom spise ako prepis/popis skutkového stavu je neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia a je
tiež písomnosťou, ktorá sa zasiela účastníkovi konania už pri začatí správneho konania práve z dôvodu,
aby sa mohol k jej obsahu ako k jednému z podkladov pre rozhodnutie vyjadriť.

Vzhľadom na uvedené je podľa odporkyne potrebné prepis/popis skutkového stavu, ktorý je súčasťou

administratívneho spisu a zároveň je obsiahnutý aj v rozhodnutí správneho orgánu, vnímať výlučne
ako prejav zásady písomnosti správneho konania a z toho dôvodu ho nie je možné zamieňať, resp. ho
považovať za dokument, ktorý by nahrádzal zápisnicu o zhliadnutí záznamu vysielania odporkyňou.

Zároveň odporkyňa poukázala na to, že ani sama navrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým

stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. Navrhovateľka sa
vo svojom odvolaní obmedzuje len na všeobecné tvrdenia ohľadne autenticity zisteného skutkového
stavu a subjektívneho vnímania odvysielaného obsahu členmi Rady, prípadne zamestnancami Rady,
čo však opäť nemá racionálny základ a neopiera sa o konkrétne skutočnosti. Navrhovateľka ani
nijakým spôsobom nespochybňuje zistený skutkový stav. Hoci jedným z dôvodov jej odvolania je aj

údajné nedostačujúce zistenie skutkového stavu na posúdenie veci, vo svojom odvolaní namieta len
formálnu stránku tohto zistenia, pričom odporkyňa považuje jej námietky v súvislosti s vyššie uvedeným
za neopodstatnené. Odporkyňa v prípade vykonania dôkazu vzhliadnutím záznamu audiovizuálnej
nahrávky nijakým spôsobom nepochybila, dôsledne zistila skutočný stav veci a pri jeho zisťovaní
postupovala v súlade so zákonom. V danej súvislosti dala do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu

sp. zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012 a 6Sž/21/2012.

Námietku navrhovateľky k nesprávnemu výkladu § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. odporkyňou
a argumentáciu navrhovateľky, že keď možno prerušiť audiovizuálne dielo zaradením reklamy aj
keď jeho trvanie nepresahuje 30 minút, tak možno prerušiť aj nekompletný 30-minútový časový

úsek audiovizuálneho diela, považuje odporkyňa za neopodstatnenú. Zákonodarca dal vysielateľom
možnosť prerušiť zaradením reklamy aj programy netrvajúce dlhšie ako 30 minút. Z toho však nie
je možné analogicky usúdiť, že možno prerušiť aj časové úseky nedosahujúce 30 minút v prípade
programov trvajúcich viac ako 30 minút. Vnútroštátne orgány aplikácie práva sa musia vždy usilovaťo eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t.j. aj v súlade so smernicou č. 2010/13/EÚ). Tak z
ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj z čl. 20 ods. 2 smernice č. 2010/13/EÚ vyplýva,
žečasovýúsektrvaniaaudiovizuálnehodielamusítrvaťaspoň30minút,abyhomoholvysielateľprerušiť

zaradením reklamy. 30-minútovým časovým úsekom sa myslí dokončený (celý) 30 minútový časový
úsek, a nie len jeho časť. Podľa odporkyne k rovnakému názoru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 3Sž/12/2013.

Odporkyňa nesúhlasí s tvrdením navrhovateľky, že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č.

308/2000 Z.z. je nejednoznačný. Argumentovala, že z gramatického výkladu slovného spojenia „jedno
prerušenie na každý 30-minútový časový úsek“ vyplýva, že v každom jednom 30-minútovom časovom
úseku môže byť zaradené len jedno reklamné prerušenie, poukazom na to, že takáto formulácia
predmetného ustanovenia teda okrem počtu povolených prerušení reguluje aj spôsoby zaraďovania a
takýto výklad je aj v súlade s účelom tohto ustanovenia, t.j. zabezpečiť celistvosť programu, umeleckú
hodnotu audiovizuálneho diela a chrániť tak spotrebiteľa (teda diváka) pred príliš frekventovaným

prerušovaním programov, ktoré by pôsobilo rušivo. V danej súvislosti odporkyňa poukázala na rozsudok
Krajského súdu Bratislave sp. zn. 2S/114/11, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sž/7/2012. Konštatovala, že ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. rovnako, ako aj znenie
článku 20 ods. 2 smernice o AVMS je nejednoznačné len v tom, že z ich znenia nie je zrejmé, či sa
trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela (t.j. iba časť trvania diela bez reklamných prerušení),

alebo hrubý čas diela (t.j. aj s reklamnými prerušeniami), poukazom na to, že Rada v tomto prípade
postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozhodnutia vo veci ARD v. PRO
Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98.

Návrh navrhovateľky na prerušenie odvolacieho konania za účelom podania návrhu na Súdny dvor EÚ

s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v súvislosti s výkladom článku 20 ods. 2
Smernice o AVMS odporkyňa považuje za nedôvodný, pretože predmetná povinnosť pre vysielateľov je
zákonom stanovená jednoznačne a neumožňuje mnohopočetný výklad.

Odporkyňa nesúhlasila ani s námietkou navrhovateľky, že ju napadnutým rozhodnutím sankcionovala

bez predchádzajúceho upozornenia na opakované porušenie namietanej povinnosti, v rozpore s
ustanovením § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Uviedla, že pri ukladaní sankcie sa riadila všetkými
zákonnými kritériami, pričom uloženie sankcie náležite zdôvodnila na strane 7 a 8 napadnutého
rozhodnutia.Poukázalanato,žerozhodnutiaRadyč.RL/39/2011aRL/40/2011nadobudliprávoplatnosť
dňa 8. júna 2011 a rozhodnutie Rady č. RL/86/2011 dňa 13. októbra 2011, pričom k spáchaniu správneho

deliktu došlo v predmetnom správnom konaní dňa 15. júna 2013. Na základe uvedeného je teda
zrejmé, že v čase spáchania správneho deliktu boli všetky vyššie uvedené rozhodnutia právoplatné,
a preto pokiaľ ich krajský súd alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatným rozhodnutím
nezruší, nie je ich možné za iné ako právoplatné ani považovať. Samotná skutočnosť, že sú uvedené
rozhodnutia predmetom súdneho prieskumu, nie je pre predmetné správne konanie relevantná. V danej

súvislosti odporkyňa poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/28/2011
a 3Sž/2/2013.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom
podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 O.s.p. a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. a
na pojednávaní súdu dňa 07.10.2014, po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po
oboznámení sa s ústnym vyjadrením pracovníkov odporkyne, s obsahom pripojeného administratívneho

spisu č. 311-PLO/O-4376/2013, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/087/2013 zo dňa 19.11.2013, ako
aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne potvrdí.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že v prejednávanej
veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľka v správnom konaní, ani v konaní pred súdom nepoprela

odvysielanie programu Rýchlo a zbesilo: Tokijská jazda na televíznej programovej službe JOJ dňa
15.06.2013, rovnako neboli medzi účastníkmi konania sporné ani spôsob a dĺžka prerušenia uvedených
programov reklamou, ani ich obsah a znenie.V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. (§
250l ods. 1 O.s.p.). Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia
(§ 250q ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Vrámcisprávnehoprieskumuzákonnostirozhodnutísúdtedaskúmaajprocesnépochybeniasprávneho
orgánu namietané v opravnom prostriedku, najmä či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu
je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a
z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci
Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „kancelária“).

Podľa§5ods.1,písm.g/,h/,m/,n/ zákonač.308/2000Z.z.ovysielaníaretransmisiidopôsobnostirady
v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnejmediálnejslužbynapožiadanie,akoajtým,ktorívysielajúaleboprevádzkujúretransmisiu

bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa§71ods.1zákonač.308/2000Z.z.nakonaniepodľatohtozákonasavzťahujevšeobecnýpredpis
o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,

56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo
osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa § 64 ods. 2 vety prvej zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží,
ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu
rady opakovane porušila zákonnú povinnosť.

Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 € do 165.969 € a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej
komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho
diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje
jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v
prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje
30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy

alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem
viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych programov), kinematografických diel a spravodajskýchprogramov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované
obdobie v dĺžke najmenej 30 minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou
reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v

prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je
možné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup.

Podľa § 3 ods.1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a

právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o
vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny
orgán spíše zápisnicu.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa§33ods.1Správnehoporiadkuúčastníkkonaniaazúčastnenáosobamáprávonavrhovaťdôkazy

a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným
osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a zákonnosť napadnutého
rozhodnutia odporkyne, ktorým bola navrhovateľke uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinností podľa § 35 ods. 3 citovaného zákona.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený najvyššiemu súdu vyplýva, že v tejto veci bolo
začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 311-PLO/O-4376/2013 zo dňa
10.09.2013, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľky dňa 11.10.2013 spolu s prílohou,
prepisom audiovizuálneho záznamu predmetného programu. V spise je pripojený obrazovo-zvukový
záznam programu Rýchlo a zbesilo: Tokijská jazda, vysielaného v relevantnom čase. V pripojenom

administratívnom spise sa ďalej nachádza opätovná výzva odporkyne adresovaná navrhovateľke, na
vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie vo vyššie uvedenom správnom konaní, zo dňa 25.10.2013, v
ktorej okrem iného Rada poučila navrhovateľku o následkoch nevyužitia práv navrhovateľky podľa §
33 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku. Táto opätovná výzva bola právnemu zástupcovi navrhovateľky
doručená dňa 30.10.2013, avšak navrhovateľka sa, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, k

oznámeniu o začatí preskúmavaného správneho konania, ani k opätovnej výzve odporkyne, nevyjadrila.

Námietku navrhovateľky spochybňujúcu proces zisťovania skutkového stavu samotnou Radou ako
kolektívnym orgánom, z dôvodu nevyhotovenia zápisnice zo vzhliadnutia záznamu z predmetného
audiovizuálneho záznamu, najmä v kontexte absencie uvedenia konkrétneho rozporu skutkového stavu

zisteného správnym orgánom a skutkovým stavom tvrdeným navrhovateľkou, najvyšší súd hodnotí ako
nedôvodnú. Taktiež následná právna argumentácia navrhovateľky k odlišnému výkladu ustanovenia §
35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a obhajoba prerušenia ostávajúceho zvyšného času audiovizuálnehodiela v dĺžke kratšej ako 30 minút zaradením reklamy, svedčí o tom, že čo do exaktnosti zistenia
skutkového stavu, tento bol správnym orgánom zistený správne, čo ani navrhovateľka nespochybňuje.

Navrhovateľka napáda nezákonnosť procesného postupu odporkyne pri zisťovaní podkladov pre
vydanie preskúmavaného rozhodnutia argumentáciou čerpanou z uznesenia rozšíreného senátu
Najvyššího správního soudu Českej republiky (ďalej aj „nejvyšší správní soud“) sp. zn. 7As/57/2010 - 82
zo dňa 3. apríla 2012. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že právne závery uvedené v citovanom
uznesení nejvyššího správního soudu vychádzajú z rigoróznejšej právnej úpravy Správního řádu (§ 18

ods. 1 zákona č. 500/2004 Sb.) účinného v českom právnom poriadku, podľa ktorého má správny orgán
povinnosť spísať protokol o úkone dokazovania v správnom konaní vykonanom „mimo ústní jednání“.
Najvyšší súd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Najvyššího správního soudu
Českej republiky uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený a vychádza z
právnej úpravy platnej na území iného štátu.

Predovšetkým je potrebné prihliadnuť na slovenskú právnu úpravu regulácie vysielania a retransmisie,
kedy v rámci realizácie pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy táto môže vychádzať z
podkladov pripravených zamestnancami Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu, plniacich úlohy
spojené s jej činnosťou (§ 4 ods. 4 v spojení s § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 308/2000 Z.z.).

Podľaokolnostíprípadujenazváženísprávnehoorgánu,ktoréúkonyvkonaní vyhodnotíakopodstatné,
čo vyplýva i z dikcie zákona (§ 22 ods. 1 Správneho poriadku). Zápisnica predstavuje písomný záznam
o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec
správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom
zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú

hodnotunežinédôkazyasprávnyorgánjepovinnýjuhodnotiťvsúlades§34ods.5správnehoporiadku.

Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že navrhovateľka v preskúmavanom
správnom konaní nevyužila svoje právo na vyjadrenie sa k zistenému skutkovému stavu zo strany
správneho orgánu, ani nenavrhla vykonanie iných dôkazov, s odporkyňou, napriek dvom výzvam,

nespolupracovala, teda ani nevzniesla pochybnosti k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní,
uvedených v oznámení o začatí správneho konania, hoci záznam z vysielania a prepis/popis skutkového
stavu bol jeho prílohou.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že v danom prípade namietané nevyhotovenie

zápisnice, resp. iného záznamu, odporkyňou o oboznámení sa s obsahom záznamu predmetného
vysielania, nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p.

Najvyšší súd nemôže prisvedčiť názoru navrhovateľky ani ohľadne právneho výkladu ustanovení § 35

ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/
EÚ z 10. marca 2010, argumentujúc ich nepresným, nejasným a nedostatočne špecifikovaným znením,
vedúcim podľa navrhovateľky k viacerým interpretáciám.

Naopak, najvyšší súd zastáva názor, že právna úprava obmedzenia, resp. regulácie prerušovania

audiovizuálnych diel reklamou uvedenými ustanoveniami, je stanovená jasným a určitým spôsobom a
nedovoľuje mnohostranný výklad.
Navrhovateľkou predkladaný výklad tejto právnej úpravy, podľa ktorého je vysielateľ oprávnený prerušiť
vysielaný program reklamným prerušením aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom
úseku, s poukazom navrhovateľky na druhú časť vety „a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto

spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút“, ktorá sa podľa jej názoru
musí primerane aplikovať aj na tie časti programov, ktoré sú síce začaté, ale nedosiahnu kompletných
30-minút, najvyšší súd považuje za účelový a zavádzajúci, potierajúci účel a zmysel predmetnej právnej
úpravy, spočívajúci v ochrane práv diváka ako i umeleckej hodnoty audiovizuálneho diela pred jeho
nadmerným prerušovaním reklamou z komerčných záujmov vysielateľa.

Poukaz navrhovateľky na nešpecifikovanie dokonavosti, resp. nedokonavosti 30-minútového časového
úseku v ustanovení § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je z hľadiska výkladu celého znenia
obmedzujúcej normy irelevantný, a to i vzhľadom na druhú upresňujúcu časť prvej vety citovanéhozákonného ustanovenia, pretože táto určuje výnimku zo stanoveného pravidla - povolením jedného
prerušeniazaradenímreklamyalebotelenákupunakaždý30-minútovýčasovýúsek,atoinaprípady, ak
plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút.

Z uvedeného dôvodu nie je možné prijať právny výklad navrhovateľky a bez povšimnutia ponechať
príslušným správnym orgánom jej konanie, spočívajúce v prerušení audiovizuálneho diela reklamou v
jeho úseku kratšom ako 30 minút, hoci plánované trvanie tohto audiovizuálneho diela presahuje, resp.
presahovalo 30 minút. S prihliadnutím na jej objektívnu zodpovednosť ako vysielateľa audiovizuálneho

diela, je potrebné za uvedené konanie vyvodiť zákonom predpokladané konsekvencie formou
administratívneho trestania.

V súvislosti s výkladom namietaného nejednoznačného znenia ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z.z. najvyšší súd taktiež poukazuje i na svoje skoršie rozhodnutie, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž/12/2013 zo dňa 10. októbra 2013, v ktorom uviedol: „Ustanovenie

§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. výslovne určuje, že zaradením reklamy alebo telenákupu je
možné prerušiť každý 30 minútový časový úsek. Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu
reklamou alebo telenákupom aj kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri
vysielaní programu sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý
30-minútový časový úsek. Programy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút zákonodarca umožnil prerušiť

reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku nestanovil pri programoch, ktoré trvajú dlhšie ako
30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom sa delia na ucelené 30-minútové úseky.
Výklad zákona, ktorý použil správny orgán v napadnutom rozhodnutí je aj v súlade s európskym právom,
konkrétne so smernicou č. 2010/13/EÚ. Vnútroštátne orgány aplikácie práva (tak súdne, ako aj správne
orgány) sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.“

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd návrh navrhovateľky na prerušenie konania z dôvodu podania
návrhu na Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia
článku 20 ods. 2 smernice č. 2010/13/EÚ, považuje za nedôvodný a konštatuje, že právna úprava
ustanovená v čl. 20 smernice č. 2010/13/EÚ je jednoznačná. Odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí

porušenie právnej povinnosti navrhovateľkou posúdila správne, v súlade s § 35 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z.z., ako aj s relevantným ustanovením smernice č. 2010/13/EÚ.

Navrhovateľka namietala, že odporkyňa jej uložila sankciu bez predchádzajúceho upozornenia na
opakované porušenia predmetnej povinnosti, pretože rozhodnutia, ktorými ju odporkyňa upozornila na

porušenie povinností - rozhodnutia Rady č. RL/39/2011, č. RL/40/2011 a č. RL/ 86/2011, boli napadnuté
žalobou na Krajskom súde v Bratislave, o ktorých doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že rozhodnutia Rady č. RL/39/2011 a RL/40/2011 nadobudli
právoplatnosť dňa 8. júna 2011 a rozhodnutie Rady č. RL/86/2011 dňa 13. októbra 2011 a k spáchaniu

správneho deliktu, kladeného navrhovateľke v preskúmavanom správnom konaní za vinu, došlo dňa
15. júna 2013.

Z právnej úpravy vyplývajúcej z § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva, že proti rozhodnutiu
o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd

do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady. V zmysle uvedenej právnej úpravy je zrejmé, že proti
rozhodnutiu Rady, ktorým bola vysielateľovi uložená sankcia „upozornenie na porušenie zákona“ podľa
§ 64 ods.1, písm. a/ citovaného zákona, nie je možné podať opravný prostriedok a teda rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť okamihom doručenia. Takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom postupom
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na základe žaloby (§ 247 a nasl. O.s.p.).

V danom prípade podmienka ustanovená v § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého pokutu
Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému
upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť, bola splnená.

V danej súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti právnu úpravu vyplývajúcu z ustanovenia § 250l ods.
1 v spojení s ustanovením § 250i ods. 1 O.s.p., podľa ktorej pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý
tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.V čase vydania napadnutého rozhodnutia navrhovateľ opakovane porušil uvedenú povinnosť, nemôže
najvyšší súd v rámci prieskumu predmetnej veci na uvedenú námietku prihliadnuť.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní
relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté
rozhodnutie Rady č. RP/087/2013 zo dňa 19.11.2013 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5
ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému
zákonu v znení účinnom od 01. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet
súdu súdny poplatok v sume 500 €. Účet najvyššieho súdu je vedený v F. pod č. XXX XXX XXXX/XXXX.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.