Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/47/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013201123
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4013201123.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej

PhD. a zo sudcov JUDr. Petry Príbelskej PhD. a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci žalobcu:
DOCUGROUP Slovakia s.r.o., sídlom Komárňanská cesta 13, Nové Zámky, IČO: 31 440 398,
zast.: Advokátska kancelária LawComp s.r.o., advokát JUDr. Ľubomír Krivočenko, Jesenského 49/23,
Štúrovo, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/403889/2013 zo
dňa 06. septembra 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11
S/360/2013-38 zo dňa 19.02.2014, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S/360/2013-38 zo dňa 19.
februára 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal súd o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/403889/2013 zo dňa 06. septembra 2013, ktorým
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 29.05.2013 a žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že predmetom daňovej kontroly dane z príjmov za rok 2008
u žalobcu boli i faktúry zo dňa 08.02.2008 č. 20080201 na sumu 1.050.000,-Sk, zo dňa 15.07.2008

č. 20080701 na sumu 1.050.000,-Sk, zo dňa 10.10.2008 č. 20081001 na sumu 1.050.000,-Sk a zo
dňa 30.11.2008 č. 2008-0029 na sumu 1.020.840,- Sk vystavené spoločnosťou FEPO, s.r.o., ako
dodávateľom pre žalobcu. Týmito faktúrami dodávateľ žalobcovi fakturoval „spracovateľský poplatok“
na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 04.01.2008, pričom žalobca si výdavky vynaložené na úhradu
týchto faktúr uplatnil do daňových výdavkov za rok 2008.

Žalobcom tvrdený dodávateľ sprostredkovateľskej služby nepotvrdil, že by v prospech žalobcu
vykonal sprostredkovateľskú činnosť smerujúcu k uzavretiu zmluvy o poskytovaní služieb súvisiacich

s archivovaním účtovných a personálnych spisov zo dňa 06.03.2008 a inými dôkaznými prostriedkami
žalobca jej dodanie nepreukázal.Krajský súd je toho názoru, že v priebehu daňovej kontroly a ani následného daňového konania
žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal, že si dôvodne uplatnil výdavky vynaložené na
úhradu faktúr vystavených spoločnosťou FEPO, s.r.o., do daňových výdavkov. Dôkazné bremeno v

tomto smere jednoznačne zaťažuje žalobcu. S poukazom na uvedené zistenia potom i krajský súd
rovnako ako daňové orgány dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že spoločnosť
FEPO, s.r.o., mu dodala sprostredkovateľské služby podľa zmluvy zo dňa 04.01.2008. Na preukázanie
uvedeného nestačí vystavenie faktúry, v konkrétnom prípade vystavenie faktúry spoločnosťou FEPO,
s.r.o., ani jej zaplatenie zo strany žalobcu.

Žalobcom predložené listinné doklady (faktúra zo dňa 15.07.2008, zmluva o spolupráci zo dňa
04.01.2008, zmluva o poskytovaní služieb súvisiacich s archivovaním účtovných a personálnych
dokladov zo dňa 06.03.2008, záznam z e-mailovej komunikácie zo dňa 20.11.2007 a 21.11.2007)
jednoznačne nie sú dokladom preukazujúcim, že spoločnosť FEPO, s.r.o., vykonala v prospech žalobcu
sprostredkovateľské služby a teda nie je preukázaná dôvodnosť vynaložených výdavkov a dôvodnosť
zníženia základu dane v zdaňovacom období roku 2008. Žalovaný vykonal dostatočné dokazovanie a

to dožiadaním na príslušnom Daňovom úrade v Trenčíne a Daňovom úrade v Dubnici nad Váhom (za
účelom vypočutia bývalého konateľa spoločnosti FEPO, s.r.o., a preverenia spoločnosti FEPO, s.r.o.,),
dožiadaním na českú daňovú správu o výsluch štatutárnych zástupcov spoločnosti DELVITA, a.s., avšak
ani vykonané dokazovanie neviedlo k preukázaniu dôvodnosti uplatnenia daňových výdavkov zo strany
žalobcu. Ani výsluch Ing. H. F., účtovníka spoločnosti DELVITA, a.s., by nemohol túto dôkaznú situáciu

zvrátiť, nakoľko bývalý konateľ spoločnosti FEPO, s.r.o., nepotvrdil vykonanie sprostredkovateľskej
činnosti na základe zmluvy zo dňa 04.01.2008 pre žalobcu. Štatutárni zástupcovia spoločnosti DELVITA,
a.s., nepotvrdili, že zmluva zo dňa 06.03.2008 bola uzavretá ako dôsledok sprostredkovateľskej činnosti
zo strany spoločnosti FEPO, s.r.o., a napokon e-mailová komunikácia medzi Ing. H. F. a žalobcom
(v prípade, že sa uskutočnila) jednoznačne nebola vykonaná na základe zmluvy o spolupráci zo dňa

04.01.2008,aleeštepredjejuzavretím.Žalobcanepreukázaluskutočneniedeklarovanéhozdaniteľného
plnenia zo strany deklarovného dodávateľa. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby si pri úprave
obchodných vzťahov odstránila všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i
povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadom obchodného partnera. Žalobca si zrejme tieto
informácie neoveril dostatočne a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu bola dodaná služba zo

strany spoločnosti FEPO, s.r.o., ktorá túto službu fakturovala ako spracovateľský poplatok, čo neobjasnil
ani konateľ spoločnosti žalobcu prítomný na pojednávaní, ani bývalý konateľ žalobcu, ktorý žalobcu v
priebehu daňovej kontroly zastupoval.

Rozhodnutie o trovách konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k O.s.p.

II.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Uviedol, že prvostupňový súd nebral do úvahy, že žalobca podpísal zmluvu o
spolupráci, tzv. outsourcing, čo znamená deľbu práce, pri ktorej nie sú používaní vlastní zamestnanci,
ale takí, ktorí majú kontakt na to, aby sa spoločnosť nezaťažovala vedľajšími činnosťami. Žalobca
má v predmete činnosti sprostredkovanie obchodu, ale jeho hlavná činnosť je správa registratúry

(archivácia). Z tohto titulu postúpila sprostredkovanie obchodu subkontraktovi - spoločnosti FEPO,
s.r.o.,. Táto spoločnosť mala kontakty na ľudí v spoločnostiach BILLA a DELVITA, čo potvrdil vo svojich
vyjadreniach aj pán M.. Poukazuje na § 642 a § 645 Obchodného zákonníka. Zmluva o poskytovaní
služieb súvisiacich s archivovaním účtovných a personálnych spisov medzi žalobcom a DELVITA, a.s.,
bola podpísaná dňa 29.02.2008 na základe ponuky zo dňa 31.01.2008, ktorá je jej súčasťou - viď

článok 17 zmluvy. Vyjadrenie konateľa a prokuristu o jednom z dôvodov výberu žalobcu ako dodávateľa
služby je zavádzajúce. O skutočnosti, že žalobca poskytol v roku 2005 archívne služby i spoločnosti
DELVITA SK, s.r.o., sa štatutári DELVITY dozvedeli od člena komisie poverenej výberovým konaním
- Ing. H. F.. Ing. Q. L., v tom čase konateľ žalobcu to uviedol vo svojom liste č.j. 179/207 zo dňa
20.11.2007, ktorým ho požiadal o zaradenie do výberového konania. Práve tento list je dôkazom o

realizácii sprostredkovania a žalovaný ho nepovažoval za dostatočný dôvod pre vypočutie Ing. H. F..Odvolateľ namieta, že prvostupňový súd nesprávne posúdil listinné dôkazy o komunikácii žalobcu s Ing.
H. F., členom výberovej komisie, najmä vo vzťahu k jej časovej postupnosti a k zmluve so spoločnosťou
FEPO, s.r.o.,. Žalobca uniesol dôkazné bremeno preukazujúce dodanie služby v zmysle zmluvy zo

dňa 04.01.2008. Pokiaľ subkontrakt zabezpečil kontrakty na správu registratúry (archiváciu) tak, ako
to bolo zo strany spoločnosti FEPO, s.r.o., uskutočnené a to vo výške 25.175.900,- CZK, potom je
povinnosťou záujemcu naplniť ďalšie články zmluvy a to článok V. ods. 2 a ods. 3. Upozorňuje tiež na
dĺžku kontraktu a to v prípade DELVITY do 01.01.2054 a v prípade BILLY na dobu neurčitú, s ročným
prírastkom dokladov na uloženie v hodnote 500.000,- CZK. Činnosťou sprostredkovateľa zabezpečil pre

záujemcu archiváciu na obdobie 46 rokov, resp. na neurčito. Na základe uvedených faktov musí byť
jasné i to, že výška provízie v hodnote 4.170.840,-Sk je primeraný výdavok na zabezpečenie uvedených
služieb a predstavuje oveľa nižšiu províziu, než bola uvedená v zmluve, t.j. až do výšky max 20%.

III.

Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu len tak, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomného
vyjadrenia k žalobe, keďže odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámené
verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke

www.nsud.sk , najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1,
3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo

všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový
poriadok“) v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad
je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov,

chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a iných osôb.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním

rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu a preto je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní ibaprávne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa

§ 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 3 ods. 4 daňového poriadku, správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to
neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-

zvukové záznamy.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie

do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní

neprihliada.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej

len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie

1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho

prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,

h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči

daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak,
ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebudenadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne
výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:

Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1100304/1/403889/2013 zo dňa 06.09.2013,

ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 9412402/5/2297037/2013 zo
dňa 29.05.2013 o vyrubení rozdielu dane na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume
26.246,36 €.

Podľa § 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do
31.12.2008 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) na účely tohto zákona sa rozumie

b) predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem

osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12,

c) príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne
používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery
opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej
osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10

alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku
veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou,

h)zdaniteľnýmpríjmompríjem,ktorýjepredmetomdaneaniejeoslobodenýoddanepodľatohtozákona
ani medzinárodnej zmluvy,

i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne

vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii
daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak,

j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní
vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom
období, ak tento zákon neustanovuje inak,

l) zdaňovacím obdobím kalendárny rok, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis,
preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak
výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento
zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových

výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu)
limitujetentozákonvýškoudosiahnutéhopríjmualebovýškoupríjmuzprijatejúhrady,uplatnísavýdavok
(náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý
príjem alebo prijatá úhrada.

Podľa§21ods.1zákonaodanizpríjmov,daňovýmivýdavkaminiesúvýdavky(náklady),ktorénesúvisia

so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých
vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, (a ďalej písm. a) až k)).

Najvyšší súd je toho právneho názoru, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať správnosť a dôvodnosť
postupu,žedodaňovýchvýdavkovzazdaňovacieobdobieroku2008zahrnulvýdavkynaúhraduštyroch
faktúr vystavených v roku 2008 spoločnosťou FEPO, s.r.o., (zo dňa 08.02.2008 č. 20080201 na sumu

1.050.000,-Sk, zo dňa 15.07.2008

č. 20080701 na sumu 1.050.000,-Sk, zo dňa 10.10.2008 č. 20081001 na sumu 1.050.000,-Sk a zo
dňa 30.11.2008 č. 2008-0029 na sumu 1.020.840,-Sk). Každý výdavok musí byť fyzicky doložený a
zaúčtovaný v zmysle zásad pre vedenie účtovníctva.Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní

sprostredkovateľských služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru
a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je
nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má
všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že určité plnenie bolo aj reálne uskutočnené.

Zhodne s právnym názorom krajského súdu má potom najvyšší súd za to, že výdavky, ktoré

mal žalobca zaplatiť na úhradu faktúr vystavených spoločnosťou FEPO, s.r.o., ako „spracovateľský
poplatok“ nespĺňajú náležitosti daňového výdavku, nakoľko v daňovom konaní nebolo preukázané, že
zaúčtovanie týchto výdavkov bolo v súlade so zákonom. Nebol naplnený žalobcom tvrdený predmet
sprostredkovania, čo vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania a to výsluchov štatutárnych
zástupcov spoločností FEPO, s.r.o., a DELVITA, a.s.,.

Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, boli už predmetom
žaloby a krajský súd sa s nimi vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s tým,
že prvostupňový súd podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdil listinné dôkazy o komunikácii
žalobcu s Ing. H. F. (účtovníkom spoločnosti DELVITA, a.s.,). Išlo konkrétne o e-mailovú komunikáciu
zo dňa 21.11.2007 medzi účtovníkom spoločnosti DELVITA, a.s., a žalobcom, ktorá podľa názoru

najvyššieho súdu nepreukazuje sprostredkovanie predmetnej transakcie spoločnosťou FEPO, s.r.o.,.

V e-mailovej správe sa píše len o tom, že Ing. F. dostal žiadosť žalobcu a rád ho vzhľadom na to, že
ich spolupráca na Slovensku prebiehala vždy na veľmi dobrej úrovni, zaradí do výberového konania.
Najvyšší súd považuje za dostačujúce vykonanie dôkazu výsluchom štatutárnych zástupcov spoločností
DELVITA, a.s., a FEPO, s.r.o., a nepovažuje za relevantné vykonanie navrhovaného dôkazu zo strany

žalobcu - výsluch Ing. H. F..

Najvyšší súd dospel zhodne s prvostupňovým súdom k právnemu záveru, že žalobca nepreukázal
uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre
uplatnenie daňových výdavkov.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2

O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.