Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžf/46/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013899178
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:4013899178.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej

PhD. a zo sudcov JUDr. Petry Príbelskej PhD. a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci žalobcu:
DOCUGROUP Slovakia s.r.o., sídlom Komárňanská cesta 13, Nové Zámky, IČO: 31 440 398,
zast.: Advokátska kancelária LawComp s.r.o., advokát JUDr. Ľubomír Krivočenko, Jesenského 49/23,
Štúrovo, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/409665/2013 zo
dňa 06. septembra 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11
S/359/2013-37 zo dňa 19.02.2014, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S/359/2013-37 zo dňa 19.
februára 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou žiadal súd o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/409665/2013 zo dňa 06. septembra 2013, ktorým
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 29.05.2013 č. 9412402/5/2305026/2013 a žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že predloženie dokladov žalobcom (faktúra, zmluva o
spolupráci zo dňa 04.01.2008, zmluvy o poskytovaní služieb súvisiacich s archivovaním účtovaných

a personálnych spisov zo dňa 06.03.2008) je len jednou z podmienok pre uznanie odpočítania dane,
ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie, pretože technicky je dnes
možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v
dokladochboloireálneuskutočnenéalebonie.Žalobcomtvrdenýdodávateľsprostredkovateľskejslužby
nepotvrdil, že by v prospech žalobcu vykonal sprostredkovateľskú činnosť smerujúcu k uzavretiu zmluvy
o poskytovaní služieb súvisiacich s archivovaním účtovných a personálnych spisov zo dňa 06.03.2008 a
inými dôkaznými prostriedkami žalobca jej dodanie nepreukázal. Deklarovanému dodávateľovi služby,

teda spoločnosti FEPO, s.r.o., potom nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty
podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a
preto ani žalobcovi nevzniklo právo odpočítať si daň z pridanej hodnoty pri tejto dodávke podľa § 49 ods.
1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 vyššie citovaného zákona. S poukazom na uvedené zistenia potom
i krajský súd rovnako ako daňové orgány dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,že spoločnosť FEPO, s.r.o., mu dodala sprostredkovateľské služby podľa zmluvy zo dňa 04.01.2008,
v dôsledku čoho potom tomuto deklarovanému dodávateľovi služieb nevznikla daňová povinnosť a
teda ani právo žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri formálne deklarovanej, ale reálne

nepreukázanejobchodnejtransakcii.Krajskýsúdknámietkežalobcuorozsahuakspôsobuvykonaného
dokazovania poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Sžf/18/2011 zo dňa 07.09.2011. Bolo povinnosťou žalobcu, aby preukázal, že ním uplatnené
odpočítanie dane z pridanej hodnoty v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie I. štvrťroku 2008 je správne, teda že mu vzniklo právo odpočítať si daň za služby. Žalobca

si mohol odpočítať daň za služby len v prípade, ak inému platiteľovi vznikla pri tejto službe daňová
povinnosť. Krajský súd je toho názoru, že v priebehu daňovej kontroly a ani následného daňového
konania žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal, že spoločnosť FEPO, s.r.o., vykonala
v jeho prospech sprostredkovateľské služby podľa zmluvy o spolupráci zo dňa 04.01.2008, resp. že
mu tieto služby dodala. Na preukázanie uvedeného nestačí vystavenie faktúry, v konkrétnom prípade
vystavenie faktúry spoločnosťou FEPO, s.r.o., ani jej zaplatenie zo strany žalobcu.

Žalobcom predložené listinné doklady (faktúra zo dňa 08.02.2008, zmluva o spolupráci zo dňa
04.01.2008, zmluva o poskytovaní služieb súvisiacich s archivovaním účtovných a personálnych
dokladov zo dňa 06.03.2008, záznam z e-mailovej komunikácie zo dňa 20.11.2007 a 21.11.2007)
jednoznačne nie sú dokladom preukazujúcim, že spoločnosť FEPO, s.r.o., vykonala v prospech žalobcu
sprostredkovateľské služby a teda, že tejto spoločnosti vznikla daňová povinnosť a žalobcovi právo na

odpočítanie dane. Žalovaný vykonal dostatočné dokazovanie a to dožiadaním na príslušnom Daňovom
úrade v Trenčíne a Daňovom úrade v Dubnici nad Váhom (za účelom vypočutia bývalého konateľa
spoločnosti FEPO, s.r.o., a preverenia spoločnosti FEPO, s.r.o.), dožiadaním na českú daňovú správu o
výsluch štatutárnych zástupcov spoločnosti DELVITA, a.s., avšak ani vykonané dokazovanie neviedlo k
preukázaniu dôvodnosti uplatnenia odpočtu dane z pridanej hodnoty. Ani výsluch Ing. R. Q., účtovníka

spoločnosti DELVITA, a.s. by nemohol túto dôkaznú situáciu zvrátiť, nakoľko bývalý konateľ spoločnosti
FEPO, s.r.o., nepotvrdil vykonanie sprostredkovateľskej činnosti na základe zmluvy zo dňa 04.01.2008
pre žalobcu, štatutárni zástupcovia spoločnosti DELVITA, a.s., nepotvrdili, že zmluva zo dňa 06.03.2008
bola uzavretá ako dôsledok sprostredkovateľskej činnosti zo strany spoločnosti FEPO, s.r.o., a napokon
e-mailová komunikácia medzi Ing. R. Q. a žalobcom (v prípade, že sa uskutočnila) jednoznačne nebola

vykonaná na základe zmluvy o spolupráci zo dňa 04.01.2008, ale ešte pred jej uzavretím. Žalobca
nepreukázal v rámci daňovej kontroly reálne plnenie. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby si pri
úprave obchodných vzťahov odstránila všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa
i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadom obchodného partnera. Žalobca si zrejme tieto
informácie neoveril dostatočne a preto je možné dôvodne pochybovať, či mu bola dodaná služba zo

strany spoločnosti FEPO, s.r.o., ktorá túto službu fakturovala ako spracovateľský poplatok, čo neobjasnil
ani konateľ spoločnosti žalobcu prítomný na pojednávaní, ani bývalý konateľ žalobcu, ktorý žalobcu v
priebehu daňovej kontroly zastupoval.

Rozhodnutie o trovách konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k O.s.p.

II.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie. Uviedol, že prvostupňový súd nebral do úvahy, že žalobca podpísal zmluvu o
spolupráci, tzv. outsourcing, čo znamená deľbu práce, pri ktorej nie sú používaní vlastní zamestnanci,
ale takí, ktorí majú kontakt na to, aby sa spoločnosť nezaťažovala vedľajšími činnosťami. Žalobca
má v predmete činnosti sprostredkovanie obchodu, ale jeho hlavná činnosť je správa registratúry

(archivácia). Z tohto titulu postúpila sprostredkovanie obchodu subkontraktovi - spoločnosti FEPO,
s.r.o.,. Táto spoločnosť mala kontakty na ľudí v spoločnostiach BILLA a DELVITA, čo potvrdil vo svojich
vyjadreniach aj pán A.. Poukazuje na § 642 a § 645 Obchodného zákonníka. Zmluva o poskytovaní
služieb súvisiacich s archivovaním účtovných a personálnych spisov medzi žalobcom a DELVITA, a.s.,
bola podpísaná dňa 29.02.2008 na základe ponuky zo dňa 31.01.2008, ktorá je jej súčasťou - viď

článok 17 zmluvy. Vyjadrenie konateľa a prokuristu o jednom z dôvodov výberu žalobcu ako dodávateľa
služby je zavádzajúce. O skutočnosti, že žalobca poskytol v roku 2005 archívne služby i spoločnostiDELVITA SK, s.r.o., sa štatutári DELVITY dozvedeli od člena komisie poverenej výberovým konaním
- Ing. R. Q.. Ing. W. P., v tom čase konateľ žalobcu to uviedol vo svojom liste č.j. 179/207 zo dňa
20.11.2007, ktorým ho požiadal o zaradenie do výberového konania. Práve tento list je dôkazom o

realizácii sprostredkovania a žalovaný ho nepovažoval za dostatočný dôvod pre vypočutie Ing. R. Q..
Odvolateľ namieta, že prvostupňový súd nesprávne posúdil listinné dôkazy o komunikácii žalobcu s Ing.
R. Q., členom výberovej komisie, najmä vo vzťahu k jej časovej postupnosti a k zmluve so spoločnosťou
FEPO, s.r.o.,. Žalobca uniesol dôkazné bremeno preukazujúce dodanie služby v zmysle zmluvy zo
dňa 04.01.2008. Pokiaľ subkontrakt zabezpečil kontrakty na správu registratúry (archiváciu) tak, ako

to bolo zo strany spoločnosti FEPO, s.r.o., uskutočnené a to vo výške 25.175.900,- CZK, potom je
povinnosťou záujemcu naplniť ďalšie články zmluvy a to článok V. ods. 2 a ods. 3. Upozorňuje tiež na
dĺžku kontraktu a to v prípade DELVITY do 01.01.2054 a v prípade BILLY na dobu neurčitú, s ročným
prírastkom dokladov na uloženie v hodnote 500.000,- CZK. Činnosťou sprostredkovateľa zabezpečil pre
záujemcu archiváciu na obdobie 46 rokov, resp. na neurčito. Na základe uvedených faktov musí byť
jasné i to, že výška provízie v hodnote 4.170.840,-Sk je primeraný výdavok na zabezpečenie uvedených

služieb a predstavuje oveľa nižšiu províziu, než bola uvedená v zmluve, t.j. až do výšky max 20%.

III.

Žalovaný sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu len tak, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomného
vyjadrenia k žalobe, keďže odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámené
verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke
www.nsud.sk , najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1,

3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,

ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový
poriadok“) v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad
je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov

daňových subjektov a iných osôb.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním
rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu a preto je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj

odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je

síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa

§ 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 3 ods. 4 daňového poriadku, správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to
neumožňuje. Z úkonov pri správe daní sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-

zvukové záznamy.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie

do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní

neprihliada.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej

len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie

1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo

správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov

kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,

h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak,
ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude
nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne
výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:

Predmetom tohto konania bolo rozhodnutie žalovaného č. 1100304/1/409665/2013 zo dňa 06.09.2013,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 9412402/5/2305026/2013 zo

dňa 29.05.2013 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008
v sume 6.622,18 €.

Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) právo na odpočítanie dane z tovarov a služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká

dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom
prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na
účely svojho podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad v tom smere, že takýto deň
nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že zmluva o spolupráci zo dňa

04.01.2008, uzavretá medzi žalobcom a spoločnosťou DELVITA, a.s., bola uzatvorená ako výsledok
sprostredkovateľskej činnosti vykonanej spoločnosťou FEPO, s.r.o.,.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.
a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v

tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb

zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené
údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt
je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok NS SR vo veci
sp. zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17

z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné
uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si

uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu daneslúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo
na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na
určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky
je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia.

Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu boli už predmetom

žaloby a krajský súd sa s nimi vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s tým,
že prvostupňový súd podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdil listinné dôkazy o komunikácii
žalobcu s Ing. R. Q. (účtovníkom spoločnosti DELVITA, a.s.,). Išlo konkrétne o e-mailovú komunikáciu
zo dňa 21.11.2007 medzi účtovníkom spoločnosti DELVITA, a.s., a žalobcom, ktorá podľa názoru
najvyššieho súdu nepreukazuje sprostredkovanie predmetnej transakcie spoločnosťou FEPO, s.r.o.,.

V e-mailovej správe sa píše len o tom, že Ing. Q. dostal žiadosť žalobcu a rád ho vzhľadom na to, že
ich spolupráca na Slovensku prebiehala vždy na veľmi dobrej úrovni, zaradí do výberového konania.
Najvyšší súd považuje za dostačujúce vykonanie dôkazu výsluchom štatutárnych zástupcov spoločností
DELVITA, a.s., a FEPO, s.r.o., a nepovažuje za relevantné vykonanie navrhovaného dôkazu zo strany
žalobcu - výsluch Ing. R. Q., keďže tvrdenie žalobcu konatelia spoločností DELVITA, a.s., a FEPO, s.r.o.,

o sprostredkovaní predmetných služieb nepotvrdili.

Najvyšší súd dospel zhodne s prvostupňovým súdom k právnemu záveru, že žalobca nepreukázal
uskutočnenie zdaniteľného plnenia od deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre
uplatnenie nároku pre odpočítanie dane. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania
existencie zdaniteľného plnenia medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty a to ním a spoločnosťou

FEPO, s.r.o.,.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2
O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá O.s.p. a § 224 ods. l O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.