Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/506/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209990
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209990.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/208/2012-67 zo dňa 12. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právonazaplateniesumy125,-Eurztitulumajetkovejškodyasumy275,-Eurztitulunemajetkovejujmy,
ktorémubolispôsobenénesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduČadca.Tenmalvexekučnom
konaní rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej
doby. Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a

nestranný súd.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. 6Er/481/2010 bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 05.08.2010,
pričom poverenie bolo vydané dňa 27.08.2010. Zákonná 15- dňová lehota v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku dodržaná nebola. Zároveň však okresný súd poukázal na to, že exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok, preto na tento prípad bolo možné analogicky aplikovať novelu
Exekučného poriadku, a to § 44 ods. 2 účinnú od 01.06.2010, v zmysle ktorého sa 15-dňová lehota na

vydanie poverenia pre súdneho exekútora v prípade, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
nevzťahuje. Ďalej uviedol, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný
postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Tieto môžu byť konštatované v rámci vybavenie
sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Musí ísť

o významné prieťahy v konaní, ktoré možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup. Z
uvedených dôvodov okresný súd nemal preukázanú splnenú jednu z podmienok vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím, a
to existenciu nesprávneho úradného postupu alebo existenciu nezákonného rozhodnutia. Naviac,navrhovateľ nepreukázal vznik a existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi tvrdeným porušením právnych povinností a takto uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou.

Pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu na prerušenie konania okresný súd nedospel k záveru, že všeobecný
záväzný predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná, preto nepostúpil návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Ďalej dospel k záveru, že nie je daný dôvod, aby rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť. Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči

sudcom Okresného súdu Čadca, z ktorého dôvodu o vylúčení sudcov nerozhodol Krajský súd Žilina ako
nadriadený súd na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu
Čadca z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu a ten následne
nadriadenému súdu. V prípade prerušenia konania podľa § 109 ods. 2, písm. c/ O.s.p. nejde o kogentné
ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Otázku zaujatosti si ako prejudiciálnu
môže súd vyriešiť aj sám a táto už bola vyriešená zákonným postupom nadriadeným súdom. Z

rovnakých dôvodov nevyhovel ani návrhu navrhovateľa na zrušenie termínu pojednávania, ktoré posúdil
ako žiadosť o odročenie pojednávania. Uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z konania
prevzal navrhovateľ dňa 28.8.2013.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý

si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej lehote tieto nevyčíslil, preto mu ich náhradu trov konania
nepriznal.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.

Navrhovateľ namietal, že okresný súd mu nedoručil pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu
a tak nemal vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu, nemal možnosť
sa k nemu vyjadriť. Okresný súd vykonal pojednávanie napriek tomu, že podal žiadosť o zrušenie
pojednávania z dôležitých dôvodov, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. V tejto žiadosti
poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia

daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove, tiež na judikatúru Ústavného
súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za
takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou
praxou iných krajský súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
neobstojí a podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie

je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
Tvrdil, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignorovaljehožiadosťozrušenie (odročenie)nariadenéhopojednávaniazdôležitéhodôvodu.Vžiadosti

sapritomzdôrazňovalo,ženavrhovateľtrvánaosobnejúčastiprávnehozástupcunapojednávaní,avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Takto došlo k porušenie zásady kontradiktórnosti, k

porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Namieta,
že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v

konaní nevedela.
Namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahupomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd svojím rozhodnutím de iure
a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že v prípade nevyhovenia žiadosti na udelenie poverenia
sa nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mohli by tak
vzniknúť dve situácie, a to :
a. exekučný súd vykonal posúdenie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po uplynutí 15 - dňovej
lehoty; dospel k záveru, že poverenie nie je možné vydať a rozhodol o zamietnutí žiadosti na vydanie

poverenia. V tomto prípade konal so zbytočnými prieťahmi, pretože vec posudzoval a rozhodoval po
uplynutí zákonnej lehoty,
b. vykonal posúdenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pred uplynutím lehoty 15 dní; dospel k
záveru, že nie je možné vydať poverenie, avšak o zamietnutí žiadosti rozhodol po uplynutí neprimeranej
dlhej doby. Teda konal so zbytočnými prieťahmi, pretože napriek tomu, že vykonal rozhodovací proces
(v zákonnej lehote zistil nesúlad žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom), skutočné rozhodnutie vydal a doručoval po uplynutí primeranej lehoty. Jeho činnosť bola
takto nesústredená a neefektívna.
V oboch modelových situáciách je nevyhnutné dospieť k záveru, že ak exekučný súd včas nevydá či už
poverenie alebo uznesenie o zamietnutí návrhu, spôsobuje zbytočné prieťahy.
V konkrétnostiach uviedol, že súd sa zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe

zbytočných prieťahov. Navrhovateľ však poukazuje na podstatu nesprávneho úradného postupu, ktorý
pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej
lehote, neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov. Opätovne poukazuje na
nesprávne použitie ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo včlenené do právneho poriadku
až dňa 1.1.2013 zák.č. 412/2012 Z.z. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je

zrejme, že by vykonal dokazovanie vo vzťahu k všetkým spôsobom, ktoré ust. § 9 ods. 2 zák.č.
514/2003 Z.z. predpokladá. Rozhodnutie bolo vydané bez toho, aby vo veci bolo vykonané dokazovanie
zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Uviedol, že rozhodoval bez potreby
dokazovania, resp. na základe notoriet, neskôr konštatuje, že nemal preukázanú výšku škody a ani
príčinnú súvislosť. Práve na preukázanie týchto okolností navrhovateľ navrhol vykonanie dokazovania,

ktoré súd nevykonal. Navrhol vykonať dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom súdu, s
urgenciami, ktoré navrhovateľ vykonal. Na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok
znaleckou organizáciou, ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti a bude súdu predložený ihneď
po jeho spracovaní.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného
súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolateľ predovšetkým namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Požiadavka nestrannosti súdu
vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danej veci uznesením Krajského súdu

Žilina 10NcC/293/2013-17 zo dňa 13. marca 2013 bolo rozhodnuté, že zákonná sudkyňa Okresného
súdu Čadca Mgr. Andrea Kubjatková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ
by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský
súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom
vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania

aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania

je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, s týmto
konštatovaním možno v celom rozsahu súhlasiť. Túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale
len vo väzbe s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania
realizuje svoje procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol na

pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto svoje práva
sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Z obsahu
spisu vyplýva, že okresný súd predvolanie na termín pojednávania určený na 12.09.2013 doručil
navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi dňa 28.08.2013. Právny zástupca navrhovateľa až
dňa 26.08.2013 doručil elektronickou formou prvostupňovému súdu žiadosť o odročenie pojednávania

z dôvodu podania ústavnej sťažnosti, v ktorej sa má rozhodovať o otázke, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu (vylúčenie/nevylúčenie sudcu z prejednávania veci). K tejto otázke odvolací súd
poukazuje na vyššie odôvodnenie tohto rozhodnutia.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednávacia zásada.

Prejednávacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju
preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu
tvrdenia. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľkapoukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie
v jej neprítomnosti, odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne. Ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví

na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu a bezodkladne, kedy sa dozvedel o dôvodoch, pre ktoré
žiadal odročiť pojednávanie. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na odročenie nie je možné hodnotiť ako
dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.

Teda v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka pri splnení podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konania pred súdom a zároveň tým nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Následne sa nemožno stotožniť ani s námietkou navrhovateľa
o tom, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesmi účastníkov konania. Ako už bolo
zdôrazňované, tým, že sa pojednávania nezúčastnil o túto možnosť sa ukrátil sám. Naviac vo veci
boli vykonané dôkazy označené práve navrhovateľom, ktorými sa snažil preukázať oprávnenosť

ním uplatneného nároku, a to oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením
exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 6Er/481/2010. Rovnako bolo oboznamované písomné
vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu. Odvolací súd poukazuje aj na to, že odporca vo všetkým
žalobách navrhovateľa rovnakého typu podáva rovnaké vyjadrenie, preto navrhovateľovi predmetné
musíbyťznámeajzinýchkonaní.Jetedanepochybné,žeotýchtodôkazochvedomosťmalavsúvislosti

s podaným žalobným návrhom aj na ne reagoval. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti
zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. V odvolaní navrhovateľ

poukazoval, že na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou,
ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti. V žalobnom návrhu však predmetný dôkaz nenavrhol
vykonať a ani k odvolaniu uvedený dôkaz nepriložil. Z vyjadrenia navrhovateľa ani nie je zrejme na
preukázanie akých nákladov má byť tento znalecký posudok vypracovaný, keď z odôvodnenia žaloby
nevyplýva, že by sa domáhal náhrady nejakých nákladov.

Navrhovateľ sa v dôvodoch odvolania dotkol hmotnoprávnych dôvodov minimálne.

Vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku okresný súd skúmal naplnenie predpokladov

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Okresný súd nezistil naplnenie ani jedného z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu. Hoci okresný súd vyhodnotil v napadnutom rozsudku všetky predpoklady zodpovednosti
štátu za škodu, navrhovateľ v odvolacích námietkach spochybnil iba nesprávne posúdenie nedodržania

zákonných lehôt na vydanie rozhodnutia, ktoré podľa navrhovateľa znamenajú nesprávny úradný
postup, ďalej že boli priznané retroaktívne účinky ust. § 9 ods. 2 zák.č. 5143/2003 Z.z. a na preukázanie
výšky škody navrhol dôkazy, ktoré súd nevykonal.

Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že exekučným titulom v danom prípade bol

rozhodcovský rozsudok a základ právneho vzťahu vychádzal zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto exekučný
súd bol oprávnený a zároveň povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ust.
§ 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy a že pri riešení tejto otázky nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil
rozhodcovský súd. Správne preto exekučný súd už v tomto štádiu konania skúmal nielen formálnu, ale

aj materiálnu stránku exekučného titulu. Za tým účelom sa musel podrobne zaoberať nielen exekučným
titulom ale aj dokladmi, z ktorých vychádzal právny vzťah a boli podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku.

Na danú vec je potrebné aplikovať ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012.

Podľa citovaného ustanovenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnejmoci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto

postupom spôsobená škoda.

Krajský súd sa nestotožňuje s čiastkovým záverom okresného súdu, že na predmetnú vec sa vzťahuje
ustanovenie § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013.
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou

demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s
princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že
pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá
retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných
cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako

jeho platnosť (skôr, než začal existovať).
Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.

Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej

úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy.
Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie, ktoré by upravovalo, že nová právna
úprava prijatá zákonom č. 412/2012 účinnej od 1.1.2013 sa vzťahuje aj na právne vzťahy, ktoré vznikli

pre účinnosťou tohto zákona.

Okresný súd správne konštatoval, že bol to práve navrhovateľ, ktorý poskytoval úvery bez toho, aby
si overil návratnosť svojej pohľadávky, bez akéhokoľvek zabezpečenia tejto pohľadávky. Podmienky
poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly v rozhodcovskom konaní, boli

kvalifikované ako neprijateľné podmienky. Rozhodnutie ESĽP vo veci Asturcom Telecomunicaciones
C-40/08 zdôrazňuje povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka
konania. Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice 93/13/EHS. Odvolací súd osobitne poukazuje na
Uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu z 16.11.2010 vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti

Iveta Kočkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu k navrhovateľovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu,
ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez
účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o
úvereuzavretejposkytovateľomúverusospotrebiteľomauplatnenejvtomtorozhodnutí,aktentosúdmá

na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere,
upravujúca sankciu v neprimerane vysokej výške považovať za nekalú v zmysle článkov smernice.
V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho

vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto
podmienkou. V zmysle uvedeného predmetné slúži aj na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 smernice,
nakoľkopreskúmanienekalýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchmôžemať ajodradzujúciúčinok
smerujúci k ukončeniu používania takejto nekalej podmienky. S poukazom na uvedené výkon právanavrhovateľabolajvrozporesdobrýmimravmipredstavujúciúčelovovykonštruovanýnárok,obsahujúci
nepravdivé tvrdenia o dĺžke konania . Taktiež nemožno prehliadať aj množstvo žalôb rovnakého typu
podaných žalobcom na všetkých súdoch SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu

práva.

Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ si ako majetkovú škodu uplatnil istinu
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní. Odvolací súd tu poukazuje na skutočnosť, že ak exekučným súdom je

konštatované, že predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je nulitný právny akt (z pohľadu
práva neúčinný), tento nemôže zakladať prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci
všeobecným súdom.

Nesprávnyúradnýpostup môžemaťzanásledokvznikzodpovednosti podľazák.č.514/2003Z.z. lenvo

vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené
práve (iba) týmto postupom. V ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvého
stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno,
že ním tvrdená škoda vznikla v priamej súvislosti s konaním odporcu. Vychádzajúc z uvedeného nie
je dôvodná ani námietky navrhovateľa v odvolaní, že dal vo veci vypracovať znalecký posudok na

vyčíslenie nákladov (keď ani nešpecifikoval akých nákladov, takýto dôkaz nenavrhoval do vyhlásenia
rozsudku a nepredložil ani spolu s odvolaním).

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu o tom, že navrhovateľ
neuniesoldôkaznebremenoohľadnevyčíslenejnemajetkovejujmyavcelomrozsahunanepoukazujev

zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Bližšie neodôvodnil z akého dôvodu nepostačuje samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, ako dostatočné zadosťučinenie. Uviedol
len všeobecne, že predmetný nárok uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Pokiaľ poukazuje na zamedzenie

vymoženia pohľadávky cestou exekúcie, odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ ani nevyužil
opravné prostriedky proti rozhodnutiu, ktorým nebolo vyhovené na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Správnosť postupu exekučného súdu bolo možné preskúmavať iba v rámci odvolacieho
konania v predmetnej exekučnej veci.

Na základe konštatovaného, odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie
náležitým spôsobom, v potrebnom rozsahu plne zodpovedajúcom kontradiktórnosti sporového konania
umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak
procesnú aktivitu účastníkov konania ako aj meritum veci.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu okresného
súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.

§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné

podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existenciedôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky

konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktoromsariešiakonkrétnevecnéotázky,ktorémánamysliust.§109ods.2písm.c)O.s.p..Navrhovateľ
z rovnakých dôvodov navrhoval prerušiť konanie aj v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Žiadnym

spôsobom však neodôvodnil svoj návrh, ktorý všeobecne záväzný právny prepis je v rozpore s ústavou
a tiež sa nejedná rozhodnutie nezávisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený súd riešiť. Ako
bolo vyššie konštatované o vylúčení/nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania veci bolo rozhodnuté
zákonným procesným postupom. Okresný súd postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie
konania zamietol.

Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol povinný nahradiť odporcovi jeho

trovy. Keďže si odporca náhradu trov konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, odvolací
súd mu tieto trovy nepriznal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.