Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613203458
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613203458.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - Ing. Ľubomír
Švanda DANIARIK, miesto podnikania Okoličné 187, Liptovský Mikuláš, IČO: 14 176 068, v zastúpení
- JUDr. Peter Janči, advokát, Advokátská kancelária so sídlom Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš,
IČO: 37 979 957, proti odporkyni - Z. J., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXX, v zastúpení - JUDr. Jana
Čončolová, advokátka, Advokátska kancelária so sídlom L. M., Z. XX, o zaplatenie 1.956,86 eur, na
základeodvolanianavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikulášč.k.8Cpr/2/2013-151
zo dňa 18.12.2013, a na za základe odvolania odporkyne čo do výroku o náhrade trov prvostupňového

konania takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania titulom trov právneho
zastúpenia v sume 89,37 eur na účet jej právnej zástupkyne - JUDr. Jany Čončolovej, advokátky so
sídlom Advokátskej kancelárie so sídlom L. M., Z. XX a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 28.3.2013 domáhal od
odporkyne zaplatenia sumy 1.956,86 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 28.3.2013 do
zaplatenia a náhrady trovy konania.

Navrhovateľ tvrdil v žalobe, že odporkyni dal výpoveď (doručil jej 30.12.2009) z pracovného pomeru

podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, výpovedná lehota jej začala plynúť od 1.1.2010 do
31.3.2010.Odporkyniuhradilodstupnévsume1.956,86eur.Počasplynutiavýpovednejdobyodporkyňa
nastúpila na PN trvajúcu do 31.3.2010. Až neskôr sa dozvedel, že v čase výpovednej doby, počas doby
práceneschopnosti sa odporkyňa zamestnala u ďalšieho zamestnávateľa, spoločnosti TK accounting,
s.r.o. Iľjušinova 1042/12, Bratislava. Pracovnú zmluvu uzatvorila s obdobným, rovnakým druhom práce.
Tento ďalší pracovný pomer odporkyňa uzatvorila bez súhlasu zamestnávateľa (navrhovateľa), hoc taký
súhlas zamestnávateľa podľa článku VI. bod 8 pracovnej zmluvy potrebný bol. V prípade, ak by sa

dozvedel v dobe plynutia výpovednej doby o tejto skutočnosti, ukončil by s odporkyňou pracovný pomer
„formou okamžitého skončenia pracovného pomeru“, kedy by odporkyni nevznikol nárok na vyplatenie
sumy odstupného. Navyše odporkyňa svojim konaním (ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi), keď
nesplnila svoju oznamovaciu povinnosť, vyvolala stav, že on - navrhovateľ v dvojmesačnej prekluzívnej
lehote sa nemohol domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Preto sa od odporkyne domáha
vrátenia odstupného v sume 1.956,86 eur i s prislúchajúcim úrokom z omeškania.Odporkyňa sa bránila v konaní, žiadala zamietnutie návrhu. Tvrdila v rámci svojej obrany, že jej pracovný
pomer u navrhovateľa skončil na základe výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nie z
iného dôvodu. Pracovný pomer skončil 31.3.2010 uplynutím výpovednej doby. Navrhovateľ sa nemôže

domáhať ani neplatnosti ním vyhotovenej výpovede, navyše nepreukázal v konaní iný dôvod skončenia
pracovného pomeru, než ten, ktorý sám uviedol vo svojej výpovedi z pracovného pomeru. Namietala
aj výšku vyplateného odstupného. I keď spochybňovala právny základ uplatneného nároku, vzniesla v
konaní voči nemu „námietku premlčania“.

Okresný súd vychádzajúc zo skutkového vymedzenie nároku v žalobe, uplatnený nárok navrhovateľa

posúdilakonároknanáhraduškody,nakoľkopodľanázorusúdutak,akonavrhovateľsvojnárokvžalobe
vymedzil, nejde ani o jeden z prípadov § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka (bezdôvodné obohatenie)
ani o prípad podľa § 222 Zákonníka práce (o vrátenie neprávom vyplatenej sumy). Po konštatácii
dôvodne vznesenej námietky premlčania voči uplatnenému nároku návrh navrhovateľa okresný súd
zamietol.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že odporkyňa u navrhovateľa bola zamestnaná na základe

pracovnej zmluvy uzatvorenej 3.12.2007 v pozícii samostatný účtovník. Pracovný pomer bol dohodnutý
na dobu neurčitú. V článku VI. bod 8 písm. a) pracovnej zmluvy sa odporkyňa zaviazala, že počas trvania
pracovného pomeru nebude bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa vykonávať
zárobkovú činnosť zhodnú, alebo obdobnú s predmetom živnosti navrhovateľa a zaväzuje sa pre
prípad, ak uzavrie pracovný pomer alebo dohodu o vykonaní práce, ktorého predmet činnosti je

zhodný alebo podobný ako predmet činnosti zamestnávateľa, oznámiť túto skutočnosť bez zbytočného
odkladu zamestnávateľovi. Zároveň berie zamestnanec na vedomie, že porušenie uvedených
záväzkov zamestnávateľ považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny s dôsledkami plynúcimi
z príslušných ustanovení Zákonníka práce.

Súd za nespornú skutočnosť označil ukončenie pracovného pomeru odporkyne u navrhovateľa podľa

§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce danou zo dňa 30.12.2009, ku dňu 31.3.2010. V dvojmesačnej
prekluzívnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce ani zamestnanec ani zamestnávateľ neuplatnili
na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Odporkyňa bola práceneschopná počnúc dňom
20.1.2010 do 12.6.2010, u iného zamestnávateľa bola zamestnaná počnúc 14.1.2010 (počas plynutia
výpovednej lehoty) do 13.6.2010 v pozícii pracovník marketingu spoločnosti TK accounting, s.r.o.,

Bratislava. Navrhovateľ listom zo dňa 6.7.2010 podal sťažnosť adresovanú Sociálnej poisťovni, pobočka
Liptovský Mikuláš ohľadne vystavenia dokladu o dočasnej práceneschopnosti MUDr. T. O.. Súd skúmal
plynutie tak objektívnej, ako aj subjektívnej premlčacej lehoty. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že navrhovateľ už v mesiaci júl 2010 subjektívnu vedomosť o tom, že odporkyňa sa zamestnala u
iného zamestnávateľa mal, o tom svedčí jeho sťažnosť zo dňa 6.7.2010 adresovaná Sociálnej poisťovni,

pobočka Liptovský Mikuláš, keď už v tejto sťažnosti poukazoval na vznik pracovného pomeru odporkyne
u iného zamestnávateľa. Súd uzavrel, že už v mesiaci júl 2010 navrhovateľ nadobudol vedomosť
o rozsahu ním tvrdenej majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne
vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, ďalej o tom, kto za škodu
zodpovedá. Odporkyňa dôvodne vzniesla námietku premlčania pretože navrhovateľ žalobu na súd podal

až 28.3.2013. Po konštatácii opodstatnenosti námietky premlčania voči uplatnenému nároku, návrh
navrhovateľa zamietol a už sa s ďalšou obranou odporkyne nezaoberal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnej procesnej strane - odporkyni súd priznal náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby a prislúchajúci režijný paušál. Aplikoval
pri rozhodovaní o výške trov ustanovenia § 10 ods. 1, § 13a písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 vyhl. MS

SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby. Nepriznal
odmenu za úkon právnej služby - písomné podanie na súd zo dňa 2.10.2013, podľa názoru súdu sa
nejednalo o úkon účelne vynaložený, keďže rovnaké podanie právna zástupkyňa odporkyne predniesla
na pojednávaní.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ. Vytýkal nesprávne právne posúdenie

veci, nesprávnu aplikáciu ust. § 106 ods. 1, § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o
posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby v súdenej veci, ale vytýkal najmä neaplikáciu ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka na tento konkrétny prípad. V tejto súvislosti poukazoval na rozpor výkonu
práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi. Odvolateľ zvýraznil, že o škode a kto za ňu
zodpovedá on kvalifikovanú vedomosť získal až 24.1.2012, to znamená okamihom ako preukázateľne

získalinformáciuaoficiálnepotvrdenieodiného,resp.ďalšiehozamestnávateľaodporkyne-spoločnosti
TK accounting, s.r.o., Bratislava. Informácie, ktorými disponoval do 24.1.2012 by nepostačovali na
uplatnenie práva na súde, jednalo sa o informácie „z druhej ruky“ resp. informácie neoverené a
nepotvrdené, prípadne informácie od tretích osôb, o informácie nespôsobilé ako podmienka na podanie
žaloby.

Odvolateľ v súvislosti s hodnotením plynutia objektívnej premlčacej lehoty poukazuje na závery
judikačnej činnosti súdov SR napr. R 122/1949, R 3/1984, na judikačnú činnosť súdov ČR (rozsudok
NS ČR 25Cdo/871/2002 z 30.9.2003, 25Cdo/721/2005 z 29.11.2006, 33Cdo/477/2001 z 30.4.2002,
25Cdo/599/2006 z 30.6.2008). Podľa názoru odvolateľa okolnosť, že podal sťažnosť listom zo dňa
6.7.2010 nepreukazuje jeho vedomosť o škode, ani o tom, kto za škodu zodpovedá, navyše ani o tom,
že by ku škode došlo. On sa o škode dozvedel dňom 24.1.2012, pritom pojem „dozvedieť sa o škode“

znamená dozvedieť sa o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne
vyčísliť v peniazoch, že možno právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde. Z vyššie popísaných
dôvodovnavrhovateľpovažovalnapadnutýrozsudokzanesprávny,nezákonný,neobsahujúcináležitosti
požadované v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

Odvolateľ vytýkal ďalej súdu, že neposúdil a nezaoberal sa s jeho zásadným argumentom, že

prihliadnutie na námietku premlčania by v súdenom prípade bolo v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľ
bol názoru, že v danom prípade sú splnené predpoklady rozporu výkonu práva uplatniť námietku
premlčania s dobrými mravmi, pričom je dôvodné na súdenú vec aplikovať ust. § 3 ods. 1 O.z. Rozpor
uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi je citeľný vo všetkých aspektoch a okolnostiach
prejednávaného prípadu. Za zásadný aspekt posúdenia hľadiska dobrých mravov považoval okolnosť,

že ak by sa dozvedel počas plynutia výpovednej doby o skutočnosti, že odporkyňa počas výpovednej
doby počas svojej PN uzatvorila ďalší pracovný pomer s iným ďalším zamestnávateľom bez jeho
písomného súhlasu, ukončil by s ňou pracovný pomer formou okamžitého skončenia pracovného
pomeru, kedy by odporkyni nevznikol nárok na vyplatenie sumy odstupného. On však počas plynutia
výpovednej doby vzhľadom na správanie sa odporkyne do dňa 24.1.2012 nedozvedel a nezískal také

vedomosti o skutkových okolnostiach, ktoré by ho mohli viesť k záveru, že mu bola spôsobená škoda a
o tom, kto za škodu zodpovedá. On márne uplynutie subjektívnej premlčacej doby nezavinil. Svoj nárok
vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnil včas a vyplatil odporkyni sumy, ktoré jej zo zákona neprislúchali.
Vedomým konaním odporkyne mu vznikla ujma resp. škoda v uplatnenej výške. Odporkyňa si pritom
musela byť vedomá porušenia pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy. Tvrdenie opaku

je účelové, zavádzajúce a neakceptovateľné. Podľa názoru odvolateľa je vzhľadom na okolnosti prípadu
nutnémaťnazreteli,žeakbyvýkonprávanamietaťpremlčanieuplatnenéhonárokubolibaprostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a
účelu sledovaného právnou normou by preňho zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez
významu, išlo by síce o výkon práva, ktoré je formálne v súlade so zákonom, ale išlo by o výraz zneužitia

tohto subjektívneho práva (označovaného aj ako šikanovanie) na úkor druhého účastníka, a teda o
výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľ zároveň poukazuje na výchovnú funkciu výkonu
súdnictva a na to, že prípadné zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu by malo výchovný vplyv nielen
na účastníkov konania, ale aj ako prevencia a predchádzanie obdobným prípadom zneužitia práva.
Napokon by malo i satisfakčný účinok a morálny význam.

Z týchto dôvodov žiadal zmenu napadnutého rozsudku, v rámci tejto zmeny návrhu vyhovieť v celom
rozsahu, alternatívne domáhal sa zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenia mu veci na ďalšie
konanie.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala potvrdenie rozsudku pre vecnú správnosť. Bola
názoru, že súd prvého stupňa premlčanie nároku posúdil správne, začiatok subjektívnej dvojročnej

premlčacejlehotyposúdilvobdobí,kedysanavrhovateľpreukázateľnedozvedelovznikujejpracovného
pomeru u iného zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru uňho a v dôsledku vedomosti o
tejto skutočnosti mohol (bez ohľadu na nedôvodnosť nároku na náhradu škody) uplatniť nárok na súd v
dvojročnej premlčacej dobe. Bez ohľadu na nesporne zistenú skutkovú okolnosť, že jej pracovný pomertrval u iného zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru u navrhovateľa 6 dní s druhom práce
odlišným od druhu práce, aký vykonávala u navrhovateľa, teda z jej strany preukázateľne nešlo o výkon
konkurenčnej činnosti, navrhovateľ sa o vzniku pracovného pomeru u iného zamestnávateľa dozvedel

v mesiaci júni 2010. V súvislosti so získanou vedomosťou navrhovateľa odporkyňa poukazuje na
obsah originálu doporučenej zásielky - list navrhovateľa doručený jej dňa 24.6.2010, výslovné tvrdenie
navrhovateľa na pojednávaní dňa 12.9.2013 (zápisnica z pojednávania str. 2 posledný odstavec - č.l.
65 spisu), sťažnosť navrhovateľa zo dňa 6.7.2010 adresovaná Sociálnej poisťovni, pobočka Liptovský
Mikuláš, obsah ktorej preukazuje vedomosť navrhovateľa o vzniku jej pracovného pomeru u iného

zamestnávateľa. Okrem námietky premlčania práva na náhradu škody ona namietala v konaní, že
prijatím odstupného ako zákonného nároku pri skončení pracovného pomeru u navrhovateľa výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti, nie je splnený žiaden zo
štyroch základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia Občianskeho
zákonníka, preto bez ohľadu na premlčanie nároku na náhradu škody, nie je nárok navrhovateľa
dôvodný.

Napokon navrhovateľ podľa jej názoru neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie čo je obsahom
žalovanej sumy - ona namietala túto okolnosť i v konaní, nakoľko v žalovanej čiastke boli podľa
výplatnej pásky za mesiac marec 2010 vyplatené okrem časti odstupného aj iné zákonné nároky
plynúce jej z pracovného pomeru napr. náhrada za dovolenku, za stravné lístky, za prácu nadčas,
čo sú nároky, ktoré jej navrhovateľ vyplatil len na základe kontroly vykonanej Inšpektorátom práce

Žilina, ide o zákonné nároky zamestnanca, ktoré nemôžu zakladať oprávnenie navrhovateľa uplatniť
voči zamestnancovi náhradu škody. Hodnotila odvolaciu argumentáciu navrhovateľa za účelovú a
nedôvodnú, žiadala potvrdenie rozsudku pre vecnú správnosť a uplatnila si trovy odvolacieho konania,
ktoré aj vyšpecifikovala.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu čo do výroku o náhrade trov prvostupňového konania

podala odporkyňa. Namietala porušenie jej práva na náhradu účelne vynaložených trov konania proti
neúspešnej procesnej strane. Nesúhlasila s nepriznaním náhrady za úkon právnej služby - písomné
podanie na súd zo dňa 2.10.2013. Nemožno považovať argumentáciu v písomnom vyjadrení, ako aj
argumentáciu na nasledujúcom pojednávaní za totožné. Zvýraznila, že obsahom každého z pojednávaní
nasúdeprvéhostupňa,ktorénasledovalipopísomnompodanínasúdzodňa2.10.2013(dňa19.11.2013

a 18.12.2013) boli rôzne navrhovateľom tvrdené skutkové okolnosti, proti ktorým sa musela brániť,
či ide o nárok z titulu náhrady škody alebo z titulu bezdôvodného obohatenia, namietaný nedostatok
špecifikácie uplatneného nároku a iné. Podľa názoru odvolateľky, písomné podanie na súd zo dňa
2.10.2013 bol účelne vynaložený právny úkon, ktorým okrem poukazu na nedôvodnosť nároku bránila
svoje práva v súdnom konaní. V tejto časti rozhodnutia sa domáhala zmeny, v rámci nej žiadala zaviazať

navrhovateľa k náhrade trov prvostupňového konania v celkovej výške 616,17 eur. Zároveň si uplatnila
náhradu trov odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia za l úkon právnej služby - odvolanie
proti výroku o trovách konania, vo výške 48,71 eur.

Navrhovateľvpísomnomvyjadreníkodvolaniuodporkynepoukazovalnasprávnyzáverokresnéhosúdu
- keď právnej zástupkyni odporkyne nepriznal odmenu pre neúčelnosť vynaloženia za dotknutý úkon

právnej služby. Zotrvával v celom rozsahu na dôvodoch ním podaného odvolania.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu i z dôvodov daných v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3
O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) rozsudok

okresného súdu potvrdil (v celom rozsahu, vrátane výroku o náhrade trov prvostupňového konania).

Preskúmaním spisu krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa a odvolanie odporkyne za
bezdôvodné.

V súdenej veci bolo nepochybné preukázané, že odporkyňa na základe pracovnej zmluvy bola v trvalom
pracovnom pomere u navrhovateľa. Jej pracovný pomer navrhovateľ ukončil výpoveďou danou jej vzmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda z organizačných dôvodov. Výpovedná lehota
odporkyne u navrhovateľa začala plynúť od 1.1.2010 a bola skončená 31.3.2010. Navrhovateľ vzhľadom
na dôvod skončenia pracovného pomeru vyplatil odporkyni odstupné v zákonnej výške.

V konaní nebola spochybnená právna kvalifikácia uplatneného nároku, ktorú okresný súd považoval
za nárok na náhradu škody podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc
potom z tejto hmotnoprávnej charakteristiky nároku okresný súd sa podrobne zaoberal či má/
nemá opodstatnenie odporkyňou vznesená námietka premlčania voči uplatnenému nároku. V záujme
hospodárnosti konania bol postup súdu účelný, keďže v prípade, ak je nárok premlčaný, je podľa

rozhodovacej praxe nadbytočné sa zaoberať ďalšími hmotnoprávnymi otázkami.

Právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za
10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (§
106 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 106 O.z. je osobitným ustanovením vo vzťahu k všeobecnej úprave dĺžky premlčacej
doby a k podmienkam jej plynutia. Zákon navyše v prípade tohto ustanovenia rozlišuje medzi dvoma
druhmi premlčacích dôb, ktoré sa navzájom prelínajú. Je to tzv. subjektívna premlčacia doba (§ 106
ods. 1 OZ) a tzv. objektívna premlčacia doba (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ich začiatok je
stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna

plynieododňakedysapoškodenýdozvieovzniknutejškodeaotom,ktozaňuzodpovedá.Ichvzájomný
vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí priebeh
jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne ustálil tak začiatok plynutia premlčacej doby ako aj
jej ukončenie. Je jednoznačné, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania - z výsluchu navrhovateľa na

pojednávaní - na č.l. 65 spisu, aj z obsahu tzv. sťažnosti, ktorú podal navrhovateľ u Sociálnej poisťovne,
že najneskôr už v mesiaci júl 2010 mal kvalifikovanú vedomosť o vzniku škody (už v tej dobe odstupné
odporkyni vyplatené bolo) kto za škodu zodpovedá ( podľa tvrdenia navrhovateľa to bola odporkyňa) a
bola mu známa aj výška škody ( navrhovateľ výšku škody stotožnil s výškou vyplateného odstupného
odporkyni.) Nemožno sa stotožniť s jeho odvolacou argumentáciou spochybňujúcou skutkové a právne

závery súdu prvého stupňa pri hodnotení tejto otázky.

Následne, osobitne bola významná odvolacia argumentácia navrhovateľa vo vzťahu k aplikácii
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to v takej súvislosti, aby uplatnenie námietky
premlčania odporkyňou v konaní súdom prípustné nebolo pre rozpor s dobrými mravmi vzhľadom na
okolnosti prejednávanej veci a okolnosť riešenej problematiky.

V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou krajský súd poukazuje na obsahové znenie ust. § 100
Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvuje právny význam inštitútu premlčania práva, jeho dopady a
dôsledky. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 OZ). Na
premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané
právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Premlčanie nemá za následok zánik

práva, ale len jeho oslabenie. Dovolanie sa premlčania je jednostranným právnym úkonom dlžníka, ktorý
má hmotnoprávnu povahu. Ak došlo k platnému uplatneniu námietky premlčania, má to za následok, že
súd nemôže premlčané právo priznať.

V súdenej veci je jednoznačné, že odporkyňa v priebehu vedeného konania uplatnila jednostranný
právny úkon hmotnoprávnej povahy, vzniesla námietku premlčania voči peňažnému nárokunavrhovateľa. Za tejto preukázanej situácie vychádzajúc z výsledkov dokazovania t.j. z výslovnej
konštatácii premlčania práva navrhovateľa, súd nemohol premlčané právo navrhovateľovi priznať.
Nepripustenie vznesenia námietky premlčania účastníkom s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 O.z.

by bolo v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Krajskému súdu je známa rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. v rozhodnutí sp.
zn. 25Cdo/2648/2003 z 31.8.2004) ktorá pripúšťa aplikovateľnosť ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka týkajúce sa zásady dobrých mravov aj vo vzťahu k vzneseniu námietky premlčania. Opačné
nazeranie na uvedenú problematiku však vyplýva z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, podľa

neho dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 O.z.)
nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 O.z. , tento
záver vyslovil v Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Cdo/148/2004, jeho závery si krajský súd v dotknutej
otázke osvojil a na súdený prípad aplikoval.

Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke spĺňa požiadavky podľa
§ 157 ods. 2 O.s.p., okresný súd dáva v ňom účastníkom konania relevantné odpovede na všetky

podstatné skutkové a právne otázky, uvádza konkrétne ustanovenia právnych predpisov, ktoré na danú
vec aplikoval a odpovede na to ako prípad účastníkov konania uzavrel. Rozhodnutiu nemožno vytýkať
ani nepreskúmateľnosť, ani nedostatok dôvodov.

V súhrne všetkých uvádzaných skutočností krajský súd odvolaniu navrhovateľa vyhovieť nemohol.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania konštatoval odvolací súd obdobne vecnú

správnosť rozhodnutia. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania v celom rozsahu zohľadnil
princípúspechu/neúspechuúčastníkovvkonaní,účelnosťvynaloženýchnákladovaichopodstatnenosť,
so závermi okresného súdu sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a na ne poukazuje. Pokiaľ ide
o 1 úkon právnej služby, za ktorý okresný súd titulom trov právneho zastúpenia nepriznal odporkyni
trovy, záver súdu konštatujúci neúčelnosť a nehospodárnosť vynaloženia trov za tento dotknutý úkon

má svoje opodstatnenie a zákonný rámec. Odvolací argument odporkyne vo vzťahu k tejto otázke nebol
spôsobilý narušiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V štádiu odvolacieho konania úspešnou účastníčkou vo vzťahu k meritórnemu výroku bola odporkyňa,
ktorá má právo od navrhovateľa ( v odvolaní neúspešnej procesnej strany ) na náhradu trov odvolacieho
konania titulom trov právneho zastúpenia za l uplatnený a vyčíslený úkon právnej služby - písomné

vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa. Vychádzajúc z účinných ustanovení Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z. za tento úkon právnej služby odporkyni priznal odvolací súd sumu 89,37 eur ( odmena 81,33 eur
a režijný paušál 8,04 eur ). Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd postupoval
podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142 ods. l O.s.p.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .