Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 15P/32/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111218310
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Tisová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5111218310.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou Mgr. Silviou Tisovou v právnej veci navrhovateľa -

oprávneného dieťaťa: A., právne zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Nám. Slobody 12,
Bratislava proti odporkyni - matke: B., právne zastúpená JUDr. Jánom Kasenčákom, advokátom so
sídlom Žilina, Veľká Okružná 2134/76, o určenie výživného matky na plnoleté dieťa, takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa je p o v i n n áprispievať navrhovateľovi na výživu výživným vo výške 310 € mesačne od
23. 3. 2011 do 31. 5. 2013 a vo výške 93 € mesačne od 1. 6. 2013 do 7. 1. 2014, pričom nedoplatok na
zročnom výživnom za obdobie od 23. 3. 2011 do 7. 1. 2014 vo výške X XXX € jej súd povoľuje uhradiť
v mesačných splátkach po 250 € splatných 5. deň v tom ktorom mesiaci k rukám navrhovateľa.

Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu XX. X. XXXX sa stará matka vtedy maloletého oprávneného dieťaťa
domáhalajehozvereniadonáhradnejosobnejstarostlivostiaurčeniavýživnéhoodporkyne(ďalejmatka)
vo výške 100 € mesačne.

V priebehu konania A. nadobudol plnoletosť, preto súd konanie vo veci zverenia maloletého do
náhradnej osobnej starostlivosti zastavil a vo veci ďalej konal o určenie výživného oprávneného dieťaťa
voči jeho matke na základe jeho návrhu na pokračovanie v konaní a určenia výživného 310 € mesačne.

Matka so zverením vtedy mal. A. do náhradnej starostlivosti starej matky nesúhlasila, poukázala na to,
že maloletý A. sa vyhrážal v deň odchodu do Švajčiarska, že si siahne na život, ak ho matka nenechá
pri starej matke. Túto upozornila, že na výživu vtedy maloletého A. prispievať nebude, nakoľko sa sama

stará o štyri maloleté deti, na ktoré ich zosnulý otec nijak neprispel, pričom tieto deti nemajú nárok na
sirotský dôchodok. Matka má pritom ďalšie štyri maloleté deti, nemá žiaden príjem a o všetkých sa
stará manžel matky, preto odmieta akokoľvek prispieť na výživu maloletého A.. Poukázala tiež na to,
že priznanie výživného vzhľadom na uvedené odmietnutie odísť s ňou do cudziny by bolo v rozpore s
dobrými mravmi; pre prípad, že by ju súd zaviazal na platenie výživného, navrhla minimálne zákonné
výživné.

Svoju neprítomnosť na pojednávaní nariadenom v tejto veci matka ospravedlnila starostlivosťou o deti a
vzdialenosťou, preto súd vo veci konal a rozhodoval bez jej prítomnosti. Súd nepovažoval za potrebné

výsluch matky uskutočniť osobne, nakoľko jej súčasné pomery boli súdu známe z predchádzajúcehokonania (o zverenie maloletých detí do starostlivosti matky vedenom na OD., z vyjadrení matky
prostredníctvom jej právneho zástupcu a predloženými listinnými dôkazmi.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom starej matky oprávneného dieťaťa, dieťaťa a oboznámením

sa s listinnými dôkazmi týkajúcimi sa príjmov a výdavkov účastníkov konania, oboznámením sa s
obsahom spisov vedených pôvodne na F. pod spis. zn. XXP XX/XXXX a XXP/XX/XXXX a vo veci
rozhodol podľa nasledovných ustanovení zákona:

Podľa § 62 Zákona o rodine (ZR)

- ods. 1 - plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času,
kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

- ods. 2 - obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a
majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

-ods.3-každýrodičbezohľadunasvojeschopnosti,možnostiamajetkovépomeryjepovinnýplniťsvoju
vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené
neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

- ods. 4 - pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa
o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

- ods. 5 - výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a
majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je
nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 65 ods. 3 ZR, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh.

Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre mal. dieťa možno priznať najdlhšie na dobu 3 rokov spätne
odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 75 Zákona o rodine:

- pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného
prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku,
majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba
berie.

- Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre
maloleté dieťa.

Podľa § 76 ods. 1 Zákona o rodine, výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sumách, ktoré sú zročné
vždy na mesiac dopredu.

Podľa § 68 Zákona o rodine predkovia, potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť iba v prípade,

že to nevyhnutne potrebujú.

Podľa § 69 odsek 1 a 2 Zákona o rodine, ak potomkovia nemôžu svoju vyživovaciu povinnosť splniť,
prechádza táto povinnosť na predkov. Vzdialenejší príbuzní majú vyživovaciu povinnosť len ak ju
nemôžu plniť bližší príbuzní. V prípade, že súd určí výživné pre mal. dieťa ustanovenie § 63 sa použije
primerane.Nakoľko dieťa po nadobudnutí plnoletosti vznieslo pred súdom návrh na určenie vyživovacej povinnosti
matky súd ďalej konal vo veci určenia výživného v súlade s cit. ustanovením § 65 odsek 3 Zákona
o rodine. Plnenie vyživovacej povinnosti je zákonnou povinnosťou rodiča (v tomto prípade matky),

ktorá trvá do času kým dieťa nie je schopné samo sa živiť a to bez ohľadu na to, či je ešte maloleté
alebo už nadobudlo plnoletosť. Vykonaním dokazovaním mal súd preukázané, že oprávnené dieťa
sa pripravovalo na budúce povolanie štúdiom na strednej škole. Stredoškolské vzdelanie ukončilo
maturitnou skúškou vykonanou dňa 29. 5. 2013. Do konca školského roku t. j. do 31. 8 2013 poberal ešte
navrhovateľ príspevok pri náhradnej osobnej starostlivosti. Následne sa zaevidoval ako nezamestnaný

a nepoberal žiaden príjem a to ani v podobe dávok v hmotnej núdzi. Od februára 2013 do júna 2013
mal navrhovateľ príjem z brigád spolu v sume 150 € a počas letných prázdnin do 100 €. Dňa 8. 1. 2014
sa navrhovateľ zamestnal za základnú mesačnú mzdu XXX € brutto a to na dobu určitú do 7. 7. 2014.
Týmto dňom bol aj vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie, do ktorej bol zaradený pôvodne
od 1. 9. 2013.

V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo zákona (zákonná

vyživovacia povinnosť) a nie až na základe rozhodnutia súdu. Výživou sa rozumie zaobstarávanie
všetkých životných potrieb pre všestranný telesný a duševný vývoj dieťaťa. Plnenie vyživovacej
povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť.
Kedy nastane takýto právny stav závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce
faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu,

odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod.

Len samotná skutočnosť, že dieťa je schopné nejakej zárobkovej činnosti nestačí, aby došlo k zániku
vyživovacej povinnosti. Uprednostňuje sa záujem oprávneného, preto v prípade ak sa dieťa rozhodne
pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na konkrétne povolanie, povinnosť rodičov
vyživovať dieťa nezaniká. K výkladu tohto ustanovenia zákona nie je možné pristupovať formalisticky a

chápať ho tiež tak, že ukončenie štúdia, respektíve prípravy na ďalšie povolanie, je okolnosť automaticky
spôsobujúcou zánik vyživovacej povinnosti. Dôležitým faktorom v tomto prípade je aj skutočnosť, že
existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Je potrebné tiež vziať vždy do
úvahy, že na nájdenie si práce je potrebné určitý čas, pričom súčasne na možnosť zamestnať sa vplýva
aj hospodárska situácia v regióne, kde oprávnené dieťa žije. Možno konštatovať, že dieťa je schopné

samo sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby.

S poukazom na uvedené v danej veci súd dospel k záveru, že samotné ukončenie stredoškolského
štúdia navrhovateľom nespôsobilo zánik vyživovacej povinnosti matky a táto trvala do času, kým sa
navrhovateľ nezamestnal v riadnom pracovnom pomere, čo nastalo 8. 1. 2014; od tohto obdobia
aj navrhovateľ ako oprávnená osoba vzal svoj návrh späť, v ktorej časti bolo konanie zastavené.

Skutočnosť, že navrhovateľ ukončil prípravu na budúce povolanie štúdiom, sa však odzrkadlila v
rozhodnutí súdu rozsahom vyživovacej povinnosti, ktorú súd matke určil. Súd mal preukázané, že od
ukončenia stredoškolského štúdia do nástupu do zamestnania mal navrhovateľ pracovné možnosti a
teda aj možnosti uspokojovať svoje potreby u oprávneného dieťaťa, avšak len veľmi obmedzene, keďže
si privyrábal len príležitostnými brigádami.

Súd výživné priznal od 23. 3. 2011, t. j. od vykonateľnosti nariadeného predbežného opatrenia, ktorým
bol vtedy mal. Marián dočasne zverený do starostlivosti svojej starej matky.

Pri určovaní výšky výživného súd prihliadol k tomu, že otec zomrel a teda vyživovacia povinnosť v plnom
rozsahuzostávanamatke.Vyživovaciapovinnosťmatkypredchádzavyživovaciupovinnosťstarejmatky
dieťaťa, respektíve iných príbuzných. V danom prípade nie je možné spravodlivo požadovať, aby tieto

výdavky hradil niekto iný, respektíve aby si ich dieťa zabezpečovalo samo. Nakoľko dieťa nemá nárok
na sirotský dôchodok, z ktorého by aspoň čiastočne mohol hradiť svoje potreby, súd výživné dieťaťa
určil vo výške jeho nevyhnutných bežných mesačných výdavkov. Tieto súd na základe vykonaného
dokazovania vyhodnotil v sume 310 € mesačne (strava 150 €, ošatenie 35 €, hygiena 15 €, bývanie 60
€, mobil a kultúra 15 €, škola 25 €, zdravotná starostlivosť 10 €), pričom vychádzal jednak z vyčíslenia

navrhovateľkystarejmatkydieťaťa,ktoráosobnústarostlivosťodieťavykonávalapočasjehomaloletosti,z výsluchu oprávneného dieťaťa ako aj z vlastnej praxe. Ďalšie výdavky mal navrhovateľ v súvislosti so
stužkovou, keď bolo potrebné zakúpiť oblečenie a zaplatiť iné výdavky vo výške 200 €. Medzi ďalšie
výdavky patrili výdavky na zdravotnú starostlivosť, napríklad za vyšetrenie u zubára zaplatil navrhovateľ

32 €. Súd považuje sumu 310 € výživného počas štúdia navrhovateľa ako nevyhnutnú až primeranú
vychádzajúcz10€nadeňpodľanajdlhšíchmesiacovvroku.Zanevyhnutnévýdavkypoukončeníštúdia
súd považoval 3 € na deň podľa najdlhších mesiacov v roku, t. j. 93 € mesačne, pretože prihliadol k
tomu, že navrhovateľ aspoň čiastočne už mohol uhrádzať svoje potreby z príležitostných brigád, pričom
mu nevznikali výdavky spojené so štúdiom. Zúžený je rozsah nevyhnutností, ktoré navrhovateľ už ako

plnoleté dieťa potrebuje, t. j. určité výdavky na kultúru či ošatenie. V podstate súd po ukončení štúdia
vyhodnotil nevyhnutné výdavky len tie na stravu a bývanie navrhovateľa.

K zmene výšky výživného súd tiež nepristupoval formalisticky, podľa dátumu maturitnej skúšky, pretože
má za to, že výživné na mesiac máj 2013 bolo splatné vopred a znižovanie výživného v niektorý deň
v mesiaci by nezodpovedalo účelu zákona, preto výživné v zníženej sume 93 € určil až od mesiaca
nasledujúceho po vykonaní maturitnej skúšky.

Súdopakovaniezdôrazňuje,ževýživnéurčovallenvsumenevyhnutnýchbežnýchmesačnýchvýdavkov
dieťaťa a pokiaľ sa uvedená suma môže zdať oproti bežne určovanému výživnému vysoká, tu je nutné
prihliadnuť k tomu, že vyživovaciu povinnosť si plní len jeden rodič, pretože druhý rodič zomrel a
teda nemôže sa podieľať na plnení potrieb dieťaťa. Rovnako súd nemohol prihliadnuť k príspevku pri
náhradnej osobnej starostlivosti, ktorý navrhovateľ poberal spolu s rodinnými prídavkami vo výške 113 €,

nakoľko tento príspevok bude navrhovateľ povinný vrátiť štátu podľa výsledkov v tomto súdnom konaní.
Súd tiež dopĺňa, že nemohol prihliadnuť k vlastníctvu nadobudnutému navrhovateľom v dedičskom
konaní, nakoľko toto pozostáva z ornej pôdy evidovanej v registri „E“ kat. územia J. vo výške 1.446 m2,
ktorý pozemok teda nie je čo sa týka hraníc vyznačený v teréne, takže aj jeho hodnota je neurčitá, preto
jeho nepatrná hodnota nemôže znižovať vyživovaciu povinnosť matky.

Pokiaľ súd určil výživné len v absolútne nevyhnutnom rozsahu, bolo to z dôvodu pomerov na strane
matky, ktorá v súčasnosti nepracuje, je ženou v domácnosti starajúcou sa o niekoľko maloletých detí
a nemá príjem, avšak všetky jej potreby ako aj potreby jej mal. detí zabezpečuje jej manžel. Pokiaľ
manžel matky prispieva na výživu troch detí, ktoré nie sú jeho biologickými deťmi, je možné od neho
spravodlivo požadovať, aby matke poskytol prostriedky aj na plnenie vyživovacej povinnosti k ďalšiemu,

i keď plnoletému dieťaťu, ktoré s nimi v spoločnej domácnosti nežije. Či už tak urobí formou pôžičky
či daru matke, je internou záležitosťou matky a jej manžela. Súd takto rozhodol aj s prihliadnutím na
ďalšie vyživovacie povinnosti matky a jej manžela jednak k mal. deťom pochádzajúcich z manželstva a
to ku Kevinovi nar. 19. 7. 2011, mal. Sarah, nar. 4. 4. 2010 a mal. Alissii a Linde, nar. 22. 3. 2009, ako aj
k trom súrodencom navrhovateľa, teraz už plnoletého Michala a Dagmar a mal. Simonu. Sama matka

uviedla ešte v konaní vedenom pred Okresným súdom v Banskej Bystrici pod spis. zn. 31P 57/2010
záujem osobne sa starať o výchovu, výživu, opateru všetkých svojich mal. detí, ku ktorým deklarovala
vybudovaný silný citový vzťah s tým, že spolu so svojím terajším manželom je schopná zabezpečiť
a vytvoriť pre všetky deti riadne rodinné zázemie. Matka už v tom čase deklarovala, že má vhodné
podmienky pre starostlivosť v nájomnom rodinnom dome pozostávajúcom zo 6 izieb, kuchyne, dvoch

kúpeľní, WC a garáži, pričom dom bol riadne zariadený a vybavený takými elektrospotrebičmi, ako
chladničkou, práčkou, sporákom a umývačkou riadu, pričom uvedený rodinný dom bol v prenájme za
nájomné 1.500 CHF. Z uvedené opisu domácnosti je zrejmá životná úroveň rodiny matky, preto nie je
dôvod, aby sa na tejto nemohol podieľať aj syn matky, ktorý s ňou v spoločnej domácnosti nežije a to
bez ohľadu na to, že matka nie je pracovne činná. Matka preukazovala výdavky, ktoré bežne vznikajú v

ich domácnosti, listinnými dôkazmi; súd si je však vedomý finančnej náročnosti životnej úrovne vo K. aj
z vlastnej praxe. Konkrétne matka preukázala, že náklady na nájomné v ich dome 1.500 švajčiarskych
frankov (ďalej len CHF), na elektrickú energiu 324 CHF, na vodu 200 CHF, na telefón 180 CHF, na
internet 100 CHF, na zdravotné poistenie 845 CHF, všetko mesačne, na káblovú televíziu 115 CHF na
3 mesiace, ďalej na poistenie domácnosti 132 CHF ročne. Musia sa podieľať aj na ďalších platbách

na zdravotnú starostlivosť.

Súd zistil nasledovné ďalšie náklady rodiny matky: na povinné poistenie automobilu 1.121 CHF ročne,
na školné na deti, ktoré napr. v septembri 2011 na Michala činilo 380 CHF a na Simonu 44 CHF, cestovné
u Michala do školy 272 CHF a u dcéry Dagmar 200 CHF mesačne, školné na mal. Simonu bolo 29 CHFa iné bežné náklady spojené so starostlivosťou o mal. deti a domácnosť, pričom za návštevu lekára sa
dopláca 10 %, u zubára 100 % z úkonu.

V tejto súvislosti však musí súd poukázať na to, že pokiaľ by navrhovateľ žil s matkou vo Švajčiarsku,

rozsah jeho výdavkov, na ktorých by sa matka respektíve jej manžel museli podieľať pri zabezpečovaní
jeho potrieb, by celkom zrejme prevýšil súdom určené výživné. Pokiaľ napr. školné na Michala Broza v
októbri 2012 činilo 1.150 CHF, pričom išlo o štátnu a nie súkromnú školu, podobné výdavky by vznikli aj
v súvislosti so štúdiom navrhovateľa, teda len samotné školné je v podstate dvojnásobné ako najvyššie
výživné, ktoré súd určil. Preto sa súd nemohol stotožniť s návrhom matky, aby jej bolo určené výživné

maximálne vo výške minimálneho výživné 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené dieťa (t.
j. v súčasnosti 27,13 € mesačne), nakoľko by tým navrhovateľa uvrhol do stavu hmotnej núdze, pričom
by takéto výživné nezodpovedalo pomerom matky, ani pomerom a životnej úrovni jej ďalších detí, ku
ktorým má vyživovaciu povinnosť. Všetky ostatné deti matky bez ohľadu na to, či ide o biologické deti
jej manžela, bývajú v rodinnom dome, majú riadne zabezpečené svoje stravovacie, bytové, kultúrne
a vzdelávacie potreby, vysokú úroveň zdravotnej starostlivosti, pričom matka sa o ne ešte aj osobne

stará, preto určenie takéhoto nízkeho výživného by nezodpovedalo pravidlám morálky, na ktorých je táto
spoločnosť a teda aj vyživovacia povinnosť rodičov postavená. Súd musel rozhodnúť tak, aby pomery
účastníkov boli spravodlivo usporiadané. Neobstojí tvrdenie matky, že nepracuje, že má ďalších sedem
vyživovacích povinností, pretože právo na súkromný a rodinný život patrí síce medzi základné (ústavné)
ľudské práva a koľko detí sa matka rozhodla mať, je jej slobodná voľba, na strane druhej však nesie

matka za svoje rozhodnutia zodpovednosť a pokiaľ sa rozhodla mať mnohopočetnú rodinu, je povinná
svoje deti živiť a to bez ohľadu na to, či žijú s ňou v spoločnej domácnosti. Súd zdôrazňuje, že starostlivo
skúmal pomery na strane matky a jej rodiny, nemal pochybnosť o tom, že mnohopočetná rodina zrejme
bráni matke v súčasnosti nájsť si zamestnanie a znamená tiež záťaž pre finančný rozpočet rodiny,
opakovane súd zdôrazňuje, že bolo slobodnou voľbou matky (respektíve spolu s jej manželom) viesť

takýto život a jej rozhodnutia nemôžu ísť na úkor dieťaťa, ku ktorému má vyživovaciu povinnosť, najmä
ak si túto dokáže plniť voči ostatným deťom.

Podľa potvrdenia na č. l. 68 spisu v pôvodnom konaní manžel matky v roku 2009 mal celoročný čistý
zárobok66.218CHF(5518CHFmesačne).Nakaždézdetíjemesačnevyplácaných200CHFrodinných
prídavkov, čo teda zodpovedá príjmu v domácnosti pri siedmich deťoch 1.400 CHF. Podľa vyhlásenia

matky bol príjem jej manžela v roku 2011 vo výške 5.264 CHF a v roku 2012 vo výške 5.790 CHF
mesačne, čo pri kurze 1,2 CHF/1 € zodpovedá 4.386 € - 4.825 € mesačne (z príjmu 5.360 € sa platia
odvody do sociálnych fondov 770 CHF podľa potvrdenia na č. l. 168 spisu). Úplná suma dane z príjmu
manžela za rok 2012 činila 5.291 CHF, pričom daň sa vyčísľovala z ročného príjmu 54.900 CHF (z č. l.
286 vyplývala len predpokladaná suma dane 3.500 CHF za rok 2012 a z č. l. 283 predpokladaná suma

dane 5600 CHF za rok 2011). Z predloženého majetkového priznania z 9.3.2013 vyplynulo, že rodina
matky vlastnila len pohľadávku vo výške 917 CHF a vozidlo Ford v hodnote 2.760 CHF.

Pokiaľtedavýživnénaplnoletédieťažijúcemimodomácnostibolourčenévovýškemenejnež7%príjmu
domácnosti (z cca 4500 €/ mesiac), po ukončení štúdia vo výške 2 % príjmu domácnosti, možno ho
hodnotiť ako primerané, nezasahujúce neprimeraným spôsobom do životnej úrovne členov domácnosti

matky, keďže napr. len za telefón vrátane televízie a internetu platia podľa vyhlásenia matky 150 - 1.000
CHF.

Pre úplnosť súd uvádza, že matka všetky svoje výdavky a príjmy preukazovala listinnými dôkazmi
v nemeckom jazyku. Nakoľko však nešlo o súvislý text, súd mohol aj s pomocou elektronických
prostriedkov zabezpečiť si preklad jednotlivých listín, prípadne vychádzal aj z prekladu poskytnutého

matkou. V konečnom dôsledku protistrana správnosť uvedených listinných dôkazov nenamietala a
súd ich rovnako vyhodnotil ako pravdivé, preukazujúce pomery matky. Vzhľadom k tomu súd zamietol
vykonanie dôkazu prešetrením pomerov matky v cudzine prostredníctvom švajčiarskych štátnych
orgánov, nakoľko súd nemal pochybnosť o správnosti listinných dôkazov, takýto dôkaz nevykonal. Aj z
obsahu predchádzajúceho konania vyplýva, že matka od roku 2008 nemala príjem, pretože materská

dávka je vyplácaná len v prípade, ak matka pracuje aj to len 6 mesiacov po narodení dieťaťa. Rovnako
z predchádzajúceho konania bol známy príjem jej manžela a nájomné spolu s ostatnými výdavkami,
ktoré v rodinnom dome platia; to sa týka aj vyplácaných rodinných prídavkov, pričom tieto sa zhodovalis dôkazmi vykonanými v tomto konaní. Vzhľadom k tomu súd dôkaz dožiadaním cudzieho štátu ako
nehospodárny nevykonal.

Pre úplnosť súd dodáva, že nemohol vyhodnotiť skutočnosť, že navrhovateľ odmietol s matkou odísť po

rozhodnutí F., ktorým bol vtedy ešte ako maloletý zverený do starostlivosti matky, s ňou do Švajčiarska,
za rozpor s dobrými mravmi, pre ktorý by nebolo možné výživné priznať. Navrhovateľ bol v tom čase
takmer dospelý a preto bol dostatočne zrelý vyjadriť svoj názor a rozhodnúť sa, kde chce žiť a dokončiť
štúdium, pričom mal zrejme aj miestne väzby a možno aj strach zo života v cudzine, keď cudzí jazyk
neovládal (čo vyplýva v konečnom dôsledku aj z výsledkov maturitnej skúšky, keď v predmete nemecký

jazyk dosiahol výsledok dobrý). Súd má za to, že matke prislúchalo rozhodnutie syna rešpektovať a
nemala by syna za toto rozhodnutie sankcionovať odmietaním plnenia si vyživovacej povinnosti. Naopak
takéto konanie matky súd považuje za necitlivé, účelové, v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 160 ods. 1, 2 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní
od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť lehotu dlhšiu alebo určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí. Ak súd odsúdil na opakujúce sa plnenie

v budúcnosti zročných dávok, treba ich plniť, len čo sa podľa rozsudku stanú zročnými.

Celkové zročné výživné za obdobie od 23.3.2011 do 7.1.2014 činí 8.729 € (za 03/11 - 90 €, za
04/11-05/2013 je to 26 mesiacov x 310 €, t. j. 8.060 €, za 06-12/2013 je to 6 mesiacov x 93 €, čo je 558
€ a od 1.1.2014 do 7.1.2014 je to 21 €).

Matka v rozhodnom období na výživu oprávneného dieťaťa prispela celkovo sumou 320 € (10/2011

sumou 100 €, 01/2012 sumou 50 €, 06/2012 sumou 60 €, 10/2012 sumou 25 €, 01/2013 sumou 55 €,
02/2013 sumou 30 €), vzhľadom k tomu jej nedoplatok na zročnom výživnom za uvedené obdobie činí
8.409 €. Súd matke povolil uvedený nedoplatok splácať v mesačných splátkach po 250 €, ktorú splátku
považuje za primeranú vzhľadom na pomery matky opísané vyššie.

V prípade omeškania s niektorou splátkou sa nestane splatný celý nedoplatok, takýto následok by súd

považoval za príliš prísny. Súd však poučuje matku, že rozsudky odsudzujúce na plnenie výživného sú
predbežne vykonateľné a teda bez ohľadu na to, či niektorá zo strán podá odvolanie, je matka povinná
začať uvedený nedoplatok splácať.

Podľa § 146 odsek 1 písm. a/ O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa
jeho výsledku a konanie mohlo začať aj bez návrhu. Konanie o náhradnej osobnej starostlivosti začalo

eštevčasemaloletostioprávnenéhodieťaťa,pretovtejtočastidonadobudnutiaplnoletostinavrhovateľa
žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania nemá. Ďalej bol v konaní o určenie výživného
navrhovateľ v plnom rozsahu úspešný len čo sa týka výživného určené od 4.7.2011 do 31. 5. 2013, čo
sa týka určenia výživného od 1. 6. 2013 do 7. 1. 2014 bol len úspešný v 30 percentách a následne vzal
svoj návrh späť. Vzhľadom k tomu v tejto časti súd rozhodol o trovách podľa § 142 odsek 2 O. s. p.,

podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, a žiadnemu z účastníkov konania náhradu
trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia

prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní je potrebné uviesť: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované. Ďalej je potrebné označiť rozhodnutie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napadá, v čom vidí odvolateľ nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa
domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jedenrovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak osoba povinná podľa tohto rozhodnutia dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie,
môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu /
Z. č. 233/1995 Z. z. v znení zmien a doplnkov/, a ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.