Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 22, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/69/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708206939
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6708206939.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom ul. Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom ul. Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát
a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., X.
XXX/X, vedenej pod sp. zn. EX 4460/2008 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom

Exekútorského úradu ul. Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo
výške 339,91 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen,
č. k. 24Er/534/2008-21 z 19.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku I. o zastavení exekúcie a vo výroku II., ktorým súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu, vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, zastavil podľa § 57 ods. 1, písm. a/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej „Exekučný poriadok“), súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie
a nevylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.

V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že dňa 30.06.2008 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške istiny 339,91 Eur s príslušenstvom (úrokom
z omeškania vo výške 0,25% denne) a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 01090/08 z 29.02.2008, ktorý sa
stal právoplatným dňa 31.03.2008 a vykonateľným dňa 03.04.2008. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný

na základe Zmluvy o úvere zo dňa 11.07.2007, ktorú okresný súd s ohľadom na povahu
zmluvných strán posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Poukázal na európsku právnu úpravu, dotýkajúcu
sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne Smernicu Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „smernica 93/13/EHS“)
a Smernicu Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov
a správnych opatrení členských štátov, ako aj na rozhodnutia Súdneho dvora.

Okresný súd ustálil, že v danom prípade ide o zmluvu spotrebiteľskú. Ex offo skúmal, či zmluva
neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vychádzal pritom zo základnej zásady spotrebiteľských
zmlúv, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t. j. také
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.Exekučný súd konštatoval, že ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy obsahuje exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Súd preto nie je pri posudzovaní neprijateľných

zmluvných podmienok týmto výpočtom viazaný s tým, že rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky
zmluvných podmienok. V posudzovanej veci
je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný titul, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci
rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle

čl. 2 písm. a/ smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q/ smernice 93/13/
EHS výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský
súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane
vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní
uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru je podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou

podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, avšak účinkom dojednania rozhodcovskej doložky
bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému
priznal.

Okresný súd zdôraznil, že rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych

a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ale neskúmal ani neprijateľné
zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve a oprávnenému priznal plnenie, a to
úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne v rozpore s dobrými mravmi.
Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými
ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale je aj v príkrom

rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške
je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť
včas. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z
obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ. Zákon sankcionuje absenciu

tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta
zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Súd záverom odôvodnenia rozhodnutia zhrnul, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla

k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS a smernice Rady 87/102/EHS, Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských
úveroch. V danom prípade dojednanie rozhodcovskej doložky predstavuje právny úkon obchádzajúci
zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
Okrem toho, rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, v zmluve o

úvere nebola dojednaná individuálne, ale bola súčasťou formulárovej zmluvy. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť
všetkým Všeobecným obchodným podmienkam aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej odporuje
dobrým mravom. Ak rozhodcovský súd odvodzoval svoju legitimitu rozhodnúť spor medzi účastníkmi

od takejto, neplatne dojednanej rozhodcovskej doložky, nemal právomoc predmetný majetkový spor
rozhodnúť. Pokiaľ takáto právomoc chýba, ide o nulitný právny akt, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa
naň,akobyneexistoval.Pretorozhodcovskýrozsudoknemoholnadobudnúťaaninenadobudolformálnu
amateriálnuvykonateľnosť,atedaniejespôsobilýmexekučnýmtitulomnavykonanieexekúcie.Okresný
súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju.
Trovy exekúcie súd exekútorovi nepriznal, pretože tento si ich napriek výzve súdu, v ktorej mu oznámil,
že exekúcia bude zastavená, nevyčíslil a exekučný spis súdu nepredložil.
Súdneho exekútora nevylúčil z vykonávania exekúcie z dôvodu, že exekúciu zastavil.

Hoci rozhodnutie okresného súdu bolo oprávnenému doručené iba 06. 02. 2012, už 17. 01. 2013
podal oprávnený proti nemu odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálnyproces, zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný
súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že
z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia, smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto,
že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna

oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné
využiťdodatočnepotom,čotakýtoprostriedokužnemožnouplatniťatocestoukontrolyrozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva

spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného
súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.

V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že
ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom
smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností
rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez

časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci
žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase,
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a

preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.
Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.. Všeobecný
súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí
v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka.

Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p. .
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s

exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadunemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil

a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej

dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,

ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom
rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný
podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právnehoposúdeniavecivzmysleust.§205ods.2písm.f/O.s.p..Poukázalnaustanovenie§45Zákona
o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského
rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu

svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky
uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom
je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná
možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu

možnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.Niejeanimožnéstotožniť
sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe
spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil
anisprávnymposúdenímpredmetnejzmluvyakozmluvyospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. §

497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami
Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť
dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých

úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania,
dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje

úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.
Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné
podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je
možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený

z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku.
Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu.
Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie.
Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky

žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súčasnesodvolanímoprávnenýalternatívnenavrholokresnémusúdu,pokiaľjehoodvolaniunevyhovie,
aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a súdnemu dvoruEurópskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európske únie predložil prejudiciálne otázky,
ktoré formuloval v závere podania. Poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú
záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a

právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo
aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru,
ževspotrebiteľskýchzmluváchsúrozhodcovskédoložkyzakázané,čovyplývaztoho,žejeneprípustné,
aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje

rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia
prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/

ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských
konaní je za každých okolností vždy zakázané. V závere svojho podania uviedol, že považuje za správne
a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov),
keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku
je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny

dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudicálne otázky v znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý

vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
v texte len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu
v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a
následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia
zmluvy, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil.

Odvolací súd zdôrazňuje, že snaha dodávateľa použiť pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný
zákonník naráža na prednosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy,
a tiež vykonávacích predpisov k nemu.

K odvolacej námietke oprávneného, smerujúcej k možnosti preskúmať rozhodcovský rozsudok, odvolací

súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd nielen v procesnom štádiu vydania poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie
posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, ale počas celého exekučného
konania je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základeplatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný

titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk, zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie
vykonateľnétakpostránkeformálnejakoajmateriálnej(vyslovenéstanoviskojeplnevsúladesnázorom
vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo
146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o

rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a
presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať, sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení
okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu, vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.
novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v
tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v
rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i
bez návrhu zastavená“.

Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s

právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.
Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací

súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.
Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojípreto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého

členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica

Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 cit.
smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k
ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Nedôvodná je námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným
je spotrebiteľ, súdna prax vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho“
voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby

nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Pre záver
o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 11.07.2007 vyplýva, že oprávnený poskytol
povinnému úver, pričom v zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa
zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskú doložku tak, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35

922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/
B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany

sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy). Rozhodcovská doložka sa neodlišuje od ostatného
textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami
vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe
štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a

v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od
počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy,
boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavujeneprijateľnúzmluvnúpodmienku,ktorájeodpočiatkuneplatná(§53ods.5OZúčinnéhovčaseuzavretia
zmluvy), pričom výkon práv a povinností z doložky odporuje dobrým mravom. Ak je rozhodcovská
doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že

spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane
spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť
požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem prípadu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal
(výslovne si ho želal).

Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade
je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že spotrebiteľa núti, aby sa podrobil
rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka odporuje dobrým mravom a boli splnené
podmienkynazastavenieexekúcie.Odvolacísúduznesenieokresnéhosúdupotvrdilakovecnesprávne
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p..

Krajskýsúdpopreskúmanívecizistil,ženeboldanýanidôvodprerušiťprebiehajúceexekučnékonaniez
dôvodu, že okresný súd požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,
orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o
predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých

čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie
vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za
akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho

ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru
návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka
konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, krajský súd uvádza,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok

rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal
konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných
zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka ne/
predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu zakotvujúcu
rozhodcovskúdoložku.Nazákladeuvedenéhoskúmaniadospelsúdkzáveru, ženakoľkorozhodcovskú
doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si spotrebiteľ preukázateľne osobitne

nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami, dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil
význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, či pravidlá, podľa
ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber
rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a neplatnou podmienkou. Otázka
odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická,

ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm.
q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vovšeobecnýchzmluvnýchdojednaniachoprávnený.Uvedenáotázkazhľadiskasprávnostirozhodnutia

a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej
nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho
poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie

v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že
daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.

v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú

nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný

výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

K tretej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd poukazuje
naustálenújudikatúraSúdnehodvoraEÚ(rozsudokvoveciElisaMaríaMostazaClaroprotiCentroMóvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98). Je

zrejmé, že pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Podľa slovenského práva je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve

na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ a bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keďtoto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,

keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Súdny exekútor proti výroku o nepriznaní trov exekúcie odvolanie nepodal. Tento výrok posudzoval
odvolací súd len ako súvisiaci [§ 212 ods. 2 písm. b/ Exekučného poriadku] a z dôvodu neexistencie
námietok proti nemu ho ako vecne správny potvrdil.

Výrok o nevylúčení exekútora odvolaním napadnutý nebol.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.