Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 25, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/366/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312202740
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5312202740.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: M. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom F.,
E. č. XXX, proti odporcom: 1/ K. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., ul. R. č. XX, W. A., 2/ C. L., nar. XX.
XX. XXXX, bytom N. U. H., V. I. č. XX/XX, 3/ H. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., ul. U. č. XXXX/XX, W.
A., 4/ N. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. č. XXX, 5/ K. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., ul. M. č. XX/
XX, 6/ N. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. č. XXX, 7/ H. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. č. XXX, 8/ L.

G., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. č. 1, 9/ K. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., F. č. XXX, 10/ H. L., nar.
XX. XX. XXXX, bytom F., F. č. XXX, 11/ C. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., E. č. XXX, 12/ H. E., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F., E. č. XXX, 13/ K. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., E. č. XXX, 14/ G. D., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F., E. č. XXX, 15/ Y. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., E. č. XXX, 16/ K. Q., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F., N. U. L. č. XXX, 17/ G. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., N. U. L. č. XXX, 18/ K. Z.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom R. č. XX, W. A., 19/ C. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., ul. Q. č. XXXX, W.

A., 20/ D. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., ul. L. č. XXX/X, 21/ Slovenský pozemkový fond, so sídlom
Bratislava, Búdkova cesta č. 36, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
odporcu 21/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 13C/32/2012-122 zo dňa 26. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

:

Napadnutým rozsudkom č. k. 13C/32/2012-122 zo dňa 26. 06. 2012 Okresný súd Čadca určil,
že navrhovateľ M. R., rodený R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., E. č. XXX, je výlučným vlastníkom
nehnuteľností v podiele 1/1 CKN č. 703 - TTP o výmere 2153 m2 kat. úz. F., F. identickej
s dielom 1 z parcele EKN č. 6363/2 zapísanej na LV č. XXXX katastrálneho územia F., F., ktorá bola
vytvorená geometrickým plánom č. 102/011 geodetom Bc. C. C. dňa 19. 12. 2011, overeným SK Čadca
pod č. 1192/011 dňa 25. 01. 2012, ktorý bude tvoriť neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Zároveň rozhodol,

že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal jednoznačne preukázané,
že formálne vykazované podielové spoluvlastníctvo k pozemnoknižnej parcele PKN 6363, s ktorou je
identická aj parcela predmetu konania - nehnuteľnosť CKN č. 703, ku ktorej sa navrhovateľ domáhal
určenia vlastníckeho práva, bolo už v dávnej minulosti (do roku 1950) zrušené vykonanou reálnou
deľbou zodpovedajúcou parcelám EN, pričom právnym predchodcom navrhovateľa pripadla parcela

EN č. 195 - lúka o výmere 2161 m2, ktorá zodpovedá v súčasnosti parcele CKN 703. V rámci tejto
deľby nehnuteľnosti pripadli vo vydelenej časti do výlučného vlastníctva jednotlivých spoluvlastníkov
na základe výsledkov tejto reálnej deľby. K takto reálne vydeleným častiam pôvodného predmetu
spoluvlastníctva každý z týchto spoluvlastníkov, ktorý mal pridelenú reálne vydelenú časť, nadobudol
vlastnícke právo vydržaním podľa § 115 a nasl. Zákona č. 141/1950 Zb. v spojení s ust. § 498
Občianskeho zákonníka.K hore uvedenému záveru dospel prvostupňový súd po oboznámení sa s celým radom listinných
dôkazov (najmä osvedčením o dedičstve 21D/795/2009, Dnot 230/2009, dedičským rozhodnutím sp.
zn. D 799/79, potvrdením Mesta Turzovka, výpis z LV č. XXXX, vyjadrenie G. I., rozhodnutím D 90/93,

Dnot 359/93, osvedčením o dedičstve sp. zn. D 1487/97, Dnot 318/97, sp. zn. 9D 417/05, Dnot 104/05,
výpisom z LV č. XXXX, výpis z evidenčného listu č. 115 - čiastočný, mapovým operátom na spornú
nehnuteľnosť, vyjadrením Správy katastra Čadca, z ktorého vyplynulo, že v popisných informáciách
katastra nehnuteľnosti bola parcela CKN 703 vedená na evidenčnom liste 115 na užívateľa L. G., F.
č. X, vyjadrením správy katastra z ktorého vyplynulo, že parcela CKN č. 703, katastrálne územie F. je

totožná s EN parcelou č. 195 - lúka o výmere 2161 m2, ktorá bola na evidenčnom liste č. 973 vedená
na užívateľov L. C. a G., bytom F., F. č. X, evidenčným listom na kontingenty, vyjadreniami Mesta Martin
a Mesta Turzovka a ďalšími) výsluchom účastníkov konania a tiež svedka - geodeta. Z jeho výpovede
bolo preukázané, že novovytvorená parcela CKN 703 o výmere 2153 m2 zodpovedá v dávnej minulosti
vydelenej nehnuteľnosti EN 195 - lúka o výmere 2161 m2 na evidenčnom liste č. 973 (neskôr CKN
703, evidenčný list 115), ktorý bol vedený na právnych predchodcov, starých rodičov navrhovateľa C.

L. a G.. Tieto údaje sú z jednotnej evidencie pozemkov z 50-tych rokov, čo svedčí, že EN parcele v
reálnom stave vznikli do roku 1950 deľbou a evidenčný list podchytil len reálnu deľbu do roku 1950.
Geometrický plán označuje totožnú parcelu čo do hraníc a výmery a preukazuje zároveň kontinuitu z
hľadiska časového, z hľadiska hraníc pozemkov, výmery pozemkov s nehnuteľnosťou, ktorá vznikla do
roku 1950. Ostatní spoluvlastníci mali nehnuteľnosti vydelené v iných častiach pozemnoknižnej parcele

alebo iných pozemnoknižných parciel zapísaných v totožnej pozemnoknižnej vložke, resp. aj v iných
pozemnoknižných vložkách, ak došlo aj k zámenám. Evidenčný list č. 115 na parcelu 703 je na čl. 32
spisu na L. G. a L.. Rovnaké závery vyplývajú aj z mapy na čl. 33 na parcelu CKN 703 a z mapy EN pred
THM čl. 34 parcela EN 195, ktorá zodpovedá CKN 703 a novovytvorenej parcele geometrickým plánom.

Zvykonanéhodokazovaniabolozrejmé,žeajkeďevidencianehnuteľnostivzniklaažvroku1964došlok

zamapovaniu reálnej deľby realizovanej do roku 1950. K reálne vydeleným nehnuteľnostiam na základe
evidenčnýchlistovsasprávaliužívateliaakovlastníci,nieakoužívatelia,snehnuteľnosťouvnadväznosti
na § 123 Občianskeho zákonníka disponovali, teda nešlo k vydeleniu len čo do užívania, ale došlo
k deľbe aj čo do vlastníckych vzťahov, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že uvedení užívatelia platili
kontingenty z celej vydelenej nehnuteľnosti, neplatili kontingent len zo svojej výšky spoluvlastníckeho

podielu. Bolo by v rozpore s logickým výkladom, že by niekto bol ochotný platiť kontingent za ostatných
pozemnoknižných spoluvlastníkov z ich spoluvlastníckych podielov, keby nebolo došlo k deľbe aj čo do
vlastníckeho práva. Rovnaký záver vyplýva aj z identifikácie parciel čl. 38 spisu na parcele EN 195 - lúka
o výmere 2161 m2, ktorá bola vedená na L. C. a ženu G..

S poukazom na uvedené okresný súd konštatoval, že za situácie, kedy neexistuje podielové

spoluvlastníctvo medzi bývalými spoluvlastníkmi v hmotnoprávnej rovine, ale len vo formálnej rovine,
došlo k jeho zrušeniu a vyporiadaniu v hmotnoprávnej rovine v dávnej minulosti, bol daný naliehavý
právny záujem navrhovateľa podľa § 80 písm. c) O. s. p. na podanie žaloby o určenie vlastníckeho
práva k reálne vydelenej nehnuteľnosti. Navrhovateľ má právo zosúladiť formálny evidenčný stav
so skutočným reálnym hmotnoprávnym stavom, pretože nemôže s nehnuteľnosťou v rozpore s §

123 Občianskeho zákonníka disponovať ako vlastník, hoci v hmotnoprávnej rovine vlastníkom je. Za
takéhoto skutkového a právneho stavu by bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho
zákonníka, aby ostatní spoluvlastníci, ktorí majú svoj podiel vydelený v iných nehnuteľnostiach sa
naďalej domáhali svojho spoluvlastníckeho podielu v ideálnej podobe k nehnuteľnostiam, ktoré boli
reálne vydelené v prospech navrhovateľ a jeho právnych predchodcov. Navyše všetci účastníci konania,

resp. ich právni nástupcovia s výnimkou SPF (neznámych spoluvlastníkov) s návrhom súhlasili, súhlasili
s tým, že v dávnej minulosti došlo k reálnej deľbe do roku 1950 s tým, že navrhovateľ a jeho
právni predchodcovia nehnuteľnosť nerušene, dlhodobo užívali, nikto zo spoluvlastníkov a ich právnych
nástupcov si do nehnuteľnosti nerobil nároky a ani si nerobí. Zároveň z ich vyjadrení bolo zrejmé,
že nehnuteľnosť výlučne užívala rodina navrhovateľa a jeho právnych predchodcov tak, že užívali

nehnuteľnosť sami, reálne vydelenú a sami si brali výsledok úrody z tejto nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť
nebola užívaná všetkými spoluvlastníkmi podľa výšky spoluvlastníckych podielov a nedelili sa o úrodu
podľa výšky spoluvlastníckych podielov. Formálny spoluvlastnícky stav, ktorý existoval, predstavoval
ideálny spoluvlastnícky podiel, ktorý mal vzťah k pozemnoknižnej vložke a k pozemnoknižnej parcele
PKN 6363 (prípadne k ostatným pozemnoknižným parcelám, ktoré v tejto vložke boli zapísané), podiel

nemal vzťah k vydeleným parcelám EN, resp. CKN jednotlivo. Súd preto musel skúmať, či došlo
k zrušeniu celej pozemnoknižnej parcely v dávnej minulosti, tento záver mal preukázaný mapovýmoperátom na čl. 34 spisu, z ktorého je zrejmé, že celá pozemnoknižná parcela bola podelená na
parcely EN pred THM, teda došlo k zrušeniu celej pozemnoknižnej parcely a nielen jej časti. Podielové
spoluvlastníctvo tak zaniklo reálnou deľbou, bolo vyporiadané rozdelením do roku 1950. Právnym

predchodcom navrhovateľa pripadla nehnuteľnosť EN 195 čl. 34 spisu, ktorá po prečíslovaní zodpovedá
CKN 703 na čl. 33 spisu a nehnuteľnosť tvoriacej predmet sporu vytvorenej geometrickým plánom. K
takejto deľbe došlo do roku 1950, čo je preukázané aj záverom Správa katastra Čadca čl. 35 spisu, z
ktorého je zrejmé, že EN parcele boli zamapované síce po roku 1964, ale ako prvotný podklad, tvoril
doklad k jednotnej evidencii pozemkov z 50-tych rokov.

Z rozhodnutia 911/32 úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky,
naktorésaprisvojomrozhodnutíokresnýsúdodvolalvyplýva,ževdlhotrvajúcomstavedržbyaužívania
vydelenej nehnuteľnosti je treba vidieť dohodu strán o deľbe, zámene, nielen čo do držby, ale aj čo do
vlastníckehopráva,pričomdohodamôžebyťuzavretámlčkyajkonkludentne.Zuvedenéhojezrejmé,že
dlhotrvajúci stav držby užívania bol v prejednávanej veci dôkazom o tom, že k takejto deľbe, zámenám
do roku 1950 došlo a nie je potrebné dokazovať v konkrétnej rovine, kto s kým delil a kto s kým zamieňal,

pretože za takýchto okolnosti by boli spoluvlastníci a vlastníci v dôkaznej núdzi. Už skutočnosť samotná,
že si nikto z bývalých pozemnoknižných spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov nerobil nároky do
vydelenej časti nehnuteľnosti je dôkazom o tom, že k takejto deľbe došlo, každý si užíval svoju reálne
vydelenú nehnuteľnosť, každý si len zo svojej reálne vydelenej nehnuteľnosti bral úrodu. Nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom sporu sa neužívala všetkým spoluvlastníkmi a o úrodu z tejto nehnuteľnosti sa

nedelili podľa výšky podielov. Ide teda o zákonnú domnienku, že reálna deľba v minulosti a zámeny
existovali, ak je preukázaný stav držby užívania vydelenej nehnuteľnosti. Takúto skutočnosť v konaní
mal súd preukázanú, a preto ďalšie dôkazy považoval za nadbytočné. Zákonná domnienka sa vyvracia
spôsobom podľa § 133 O. s. p. a zákonnú domnienku je povinný vyvrátiť a preukázať ten, kto s touto
zákonnou domnienkou nesúhlasí, resp. ju chce vyvrátiť. Nie je povinný navrhovateľ v tomto smere

uniesť dôkazné bremeno, ale ten, kto chce zákonnú domnienku vyvrátiť. V konaní žiaden z účastníkov
konania nevyvrátil zákonnú domnienku dlhotrvajúcej držby, užívania, reálne vydelenej nehnuteľnosti,
preto okresný súd mal za to, že treba túto zákonnú domnienku vyplývajúcu z rozhodnutia č. 911/32 UZ
aplikovať a mať za to, že v dávnej minulosti došlo k reálnej deľbe, zámenám v prospech navrhovateľa
a jeho právnych predchodcov.

Pokiaľ ide námietku zástupcu SPF, že ústna darovacia zmluva medzi matkou navrhovateľa a
navrhovateľom nemôže byť spôsobilým predmetom vydržania, s takým záverom sa okresný súd
nestotožnil. Pokiaľ by totiž mal navrhovateľ k dispozícii platný právny titul písomnú zmluvu darovaciu
od svojej matky, nebol by odkázaný na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva. Podkladom -
počiatkom behu vydržacej lehoty je právny titul čo i neplatný, k takému neplatnému právnemu titulu

patrí aj ústna darovacia zmluva. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že nikto túto ústnu darovaciu
zmluvu nespochybnil, nikto nespochybnil skutočnosť, že navrhovateľ vstúpil po dare do užívania spornej
nehnuteľnosti, nerušene, dlhodobo nehnuteľnosť užíval až do uplynutia vydržacej lehoty, správal sa ako
vlastník, bol dobromyseľný, užívanie bolo nerušené, preto spornú nehnuteľnosť vydržal do vlastníctva.

Z uvedených dôvodov prvostupňový súd návrhu vyhovel a určil navrhovateľa za výlučného vlastníka

spornej nehnuteľnosti. V závere rozhodnutia ešte konštatoval, že dobromyseľnosť navrhovateľa vyplýva
aj z tej skutočnosti, že 30 rokov nehnuteľnosť užíval ako svoju, po tom čo sa postaral, dochoval
pôvodného vlastníka. Pokiaľ by nebol dobromyseľný, že je vlastník, je zrejmé, že starostlivosť o rodičov
bybolarozdelenámedziostatnýchsúrodencov.Tátoskutočnosťsvedčíosúrodeneckejdeľbeaotom,že
nehnuteľnosťbolanazákladenatakejtodohodyvrámcirodinydarovanánavrhovateľovizostranymatky.

Počasužívania,počasdoby30-tichrokov,sanevyskytolžiadenspor,nazákladektoréhobysasúrodenci
navrhovateľa domáhali vlastníckeho práva, resp. užívania nehnuteľnosti. Sporná nehnuteľnosť nemohla
byť prejednaná alebo určená do dedičského práva do dedičstva po zosnulej z toho dôvodu, že ku dňu
úmrtia už vlastníkom nebola, za života došlo k daru.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. vychádzajúc z toho, že navrhovateľ

bol v konaní úspešný a patrila by mu preto plná náhrada trov konania. Na inak úspešného účastníka
konania však súd aplikoval ust. § 150 O. s. p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov videl v tom, že ostatní spoluvlastníci nezavinili neusporiadaný stav vlastníckeho práva na
strane navrhovateľa, v danej lokalite.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca 21/ odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal,
aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Prvostupňovému súdu vytýkal, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam resp., že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V
podrobnostiach ďalej uviedol, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s právnou argumentáciou
uvádzanou odvolateľom už v prvostupňovom konaní a ktorá spočívala v tom, že dobromyseľným
držiteľom s možnosťou vydržania vlastníckeho práva k držanej nehnuteľnosti nemôže byť držiteľ,
ktorý sa uchopí držby na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Navrhovateľ na základe

predložených podkladov a tvrdení nepreukázal existenciu nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním
ako právny nástupník po jeho matke Y. R. resp. starej matke G. L.. Podľa listu vlastníctva XXXX
je ako podielová spoluvlastnícka pôvodnej EKN parcely 6363/2 uvedená tatka navrhovateľa Y. R.
v spoluvlastníckom podiele 1/36-ina, čo predstavuje výmeru pripadajúcu a jej spoluvlastnícky podiel
797,36 m2. Spoluvlastnícky podiel, ktorý mal nadobudnúť navrhovateľ po jeho starej matke G. L.
dedením 9D417/05 nie je na predmetnom liste vlastníctva uvedený ani na meno navrhovateľa ani na

meno jeho starej matky, pričom táto skutočnosť nebola preukázaná, nakoľko navrhovateľ nepredložil
osvedčenie o dedičstve 9D417/05.

Právnym titul vydržania CKN parcely 703, ktorým mal navrhovateľ vstúpiť do držby, má byť darovacia
zmluva uzavretá medzi ním ako obdarovaným a jeho matkou Y. R. niekedy po roku 1992, kedy matka
navrhovateľa zdedila po jej otcovi C. L. spoluvlastnícky podiel vo výške 1/36-iny. Tento podiel resp. celú

reálne vydelenú časť EKN parcely 6363/2, neskôr zameranú geometrickým plánom ako CKN parcela
703 mala matka darovať navrhovateľovi. Takýto dôkaz ale nebol v konaní predložený, pokiaľ navrhovateľ
uvedie, že darovanie medzi ním a jeho matkou bolo vykonané neformálne ústnou darovacou zmluvou je
potrebné uviesť, že ústna darovacia resp. kúpna zmluva nie je spôsobilým právnym titulom pre založenie
oprávnenej a dobromyseľnej držby ako základného predpokladu inštitútu vydržania. Ústna darovacia

zmluva by bola uzavretá v roku 1993, teda za platnosti terajšieho Občianskeho zákonníka platného od
roku 1964, ktorý na prevod nehnuteľnosti vyžaduje písomnú formu. Takáto zmluva by nemohla zakladať
prevod vlastníckeho práva a nemohla by ani vyvolať dojem u účastníkov zmluvy, že jej uzavretím došlo
k reálnemu prevodu vlastníctva.

Na podloženie vyššie uvádzaných tvrdení odvolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29. 03. 2011 v ktorom sa okrem iného konštatuje: „V dobrej viere
je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti
tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať
k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda
ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval

s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať.
O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť
overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ
držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na

základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu
vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba
nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. " Obdobné stanovisko zaujal
aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 30. 08. 2007 sp. zn. 22Cdo 459/2007, v ktorom

sa uvádza, že pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu držiteľa sa vychádza z objektívnych hľadísk,
neskúsenosť držiteľa resp. nižšia úroveň vzdelania, ktorú dosiahol nie sú významné.

Podľa vyššie uvedenej judikatúry omyl navrhovateľa v tom, že si myslel, že od svojej matky nadobudol
ústnou darovacou zmluvou v roku 1993 nehnuteľnosť nie je ospravedlniteľný a preto takáto držba
nemôže viesť k vydržaniu.

V konaní nebolo preukázané ani nadobudnutie vlastníckeho práva v dávnej minulosti starými rodičmi
navrhovateľa,ktorýmiboliC.L.aG.L.,kuktorémumalodôjsťnazákladereálnejdeľbymedzipôvodnými
pozemnoknižnými spoluvlastníkmi ešte za platnosti uhorského obyčajového práva na Slovensku do roku
1950,kedypodľaobyčajovéhoprávavdohodebývalýchspoluvlastníkovzapísanýchvpozemkovejknihe
o deľbe alebo zámene parciel, na základe ktorej určití spoluvlastníci po dlhú dobu taktovydelené nehnuteľnosti, bolo treba vidieť dohodu strán nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho
práva. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo39/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a Krajského
súdu v Žiline 5Co86/2010 z 20.4.2010 / ide o jedno súdne konanie/, ktoré riešilo otázku preukázania

reálnej deľby nehnuteľnosti v dávnej minulosti za platnosti uhorského obyčajového práva s právnymi
dôsledkami nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa. Súd prvého stupňa v danej
veci t.j. Okresný súd Martin rozsudkom z 11. novembra 2009 č. k. 7 C 161/2005-257 zamietol
návrh navrhovateľa o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru,

že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Uviedol, že samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti
automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva.

V predmetnej veci bolo potrebné skúmať, či došlo k nadobudnutiu vlastníctva reálnym rozdelením
nehnuteľnosti dohodou, nakoľko táto nehnuteľnosť bola v pozemkovej knihe zapísaná na viacerých
spoluvlastníkov.Podľanavrhovateľavminulostidošloeštezaúčinnostiuhorskéhoprávaktakejtoreálnej
deľbe dohodou spoluvlastníkov avšak reálnu deľbu v konaní nepreukázal. Ďalej nepreukázal žiadnu

dohodu o reálnej deľbe pozemkovo-knižných spoluvlastníkov, kedy sa spoluvlastníci dohodli a akým
spôsobom. Súd prvého

stupňa poukázal na to, že ak by mala byť dohoda platná, museli by byť jej účastníci všetci spoluvlastníci
a súhlasiť s ňou, čo i len konkludentne. Keby v minulosti bola takáto dohoda, bolo by logické, že by
riešila aj zvyšnú časť nehnuteľnosti, teda jej reálne delenie aj medzi ostatných spoluvlastníkov, čo však

taktiež nebolo preukázané.

Správnosť záveru prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu potvrdzoval aj nepomer veľkosti
podielu právnej predchodkyne navrhovateľa v predmetnej nehnuteľnosti a výmery, ktorej sa domáhal
navrhovateľ. Keďže navrhovateľ v konaní uvádzal titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, tým sám
fakticky poprel existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na základe reálnej deľby. Súd prvého

stupňa mal za to, že navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia nemohli vydržať niečo, čo im už
vlastnícky patrilo. Zo svedeckých výpovedí vyplývalo, že sa nikto z nich nevedel vyjadriť k reálnej
deľbe nehnuteľnosti dohodou. Uvádzali len kto a ako nehnuteľnosť užíval, kedy sa stavalo oplotenie a
podobne. Súd prvého stupňa uviedol, že žiadne iné dôkazy nenavrhovali účastníci a ani súd nevidel
žiadnu možnosť vykonať iné dôkazy, ktorých vykonanie by bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci v

zmysle § 120 O. s. p. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Žiline rozsudkom z 20. apríla 2010 sp.zn.
5 Co 86/2010 v celom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcomtrovyodvolaciehokonania.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žesaplnestotožňujeso
záverom uvedenom v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa v tom smere, že navrhovateľ nezvládol
dôkazné bremeno. V zmysle svojich tvrdení poprel existenciu nadobudnutia vlastníctva parcely na

základe reálnej deľby. Odvolací súd uviedol, že taktiež nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním.

Slovenský pozemkový fond konštatoval, že z predloženého návrhu neboli preukázané skutočnosti
ohľadne reálnej deľby pôvodnej pozemnoknižnej parcely medzi pôvodnými spoluvlastníkmi C. a G. L. a
ostatnými podielovými spoluvlastníkmi v dávnej minulosti. Navrhovateľ iba uviedol, že ostatní podieloví

spoluvlastníci mali svoje nehnuteľnosti vydelené inde a nikto z nich si nároky do reálne vydelenej časti
po jeho starých rodičoch nerobil. Ďalej uviedol, že starí rodičia zamenili ich spoluvlastnícky podiel s
podielom H. M., o deľbe medzi ostatnými podielovými spoluvlastníkmi navrhovateľ nič bližšie neuvádza.

V súvislosti s preukazovaním reálnej deľby je v odôvodnení predmetného rozsudku Okresného súdu
Čadca na strane 5 uvedené: „Z rozhodnutia 911/32 vyplýva, že v dlhotrvajúcom stave držby a užívania

vydelenej nehnuteľnosti treba vidieť dohodu strán o deľbe, zámene, nielen čo do držby, ale aj čo do
vlastníckeho práva, pričom dohoda môže byť uzavretá mlčky aj konkludentne“. Z uvedeného je zrejmé,
že dlhotrvajúci stav držby užívania je dôkazom o tom, že k takejto deľbe, zámenám do roku 1950
došlo a nie je potrebné dokazovať v konkrétnej rovine, kto s kým delil a kto s kým zamieňal, pretože
za takýchto okolností by boli spoluvlastníci a vlastníci v dôkaznej núdzi. Už skutočnosť samotná, že

si nikto z bývalých pozemnoknižných spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov nerobil nároky do
vydelenej časti nehnuteľnosti je dôkazom o tom, že k takejto deľbe došlo, každý si užíval svoju reálne
vydelenú nehnuteľnosť, každý si len zo svojej reálne vydelenej nehnuteľnosti bral úrodu. Nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom sporu sa neužívala všetkými spoluvlastníkmi a o úrodu z tejto nehnuteľnosti sa
nedelili podľa výšky podielov. Ide teda o zákonnú domnienku, že reálna deľba v minulosti a zámenyexistovali, ak je preukázaný stav držby užívania vydelenej nehnuteľnosti. Takúto skutočnosť v konaní
mal súd preukázanú, a preto ďalšie dôkazy považoval za nadbytočné. Zákonná domnienka sa vyvracia
spôsobom podľa § 133 O. s. p. a zákonnú domnienku je povinný vyvrátiť a preukázať ten, kto s touto

zákonnou domnienkou nesúhlasí, resp. ju chce vyvrátiť. Nie je povinný navrhovateľ v tomto smere uniesť
dôkazné bremeno, ale ten, kto chce zákonnú domnienku vyvrátiť.

Vodôvodnenírozhodnutia911/1932jeokremvyššiecitovanýchustanoveníuvedenétaktiežnasledovné:
„Odvolací súd, osvojivši si skutkový stav zistený v rozsudku prvého súdu a jeho dôvody, vzal na
základe posudku znalca Ing. G. G. za dokázané, že terajší faktický stav držby sa skutočne líši od stavu

pozemnoknižného a to tak, že pomer skutočnej držby medzi stranami je „približne " taký, ako to tvrdili
žalujúci. "

Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že v tomto prípade sa nejedná o zákonnú domnienku v
zmysle, ako to tvrdí súd vo svojom odôvodnení, nakoľko i v samotnom rozhodnutí 911/1932 je uvedené,
že reálna deľba bola dokázaná/preukázaná na základe znaleckého posudku ako jedného z dôkazných
prostriedkov. Dôkazné bremeno je jednoznačne na strane navrhovateľa, ktorý v predmetnom konaní

nepredložil žiadny relevantný dôkaz na podporu svojich tvrdení (okrem iného ani len výpis z pôvodnej
pozemnoknižnej vložky).

Navyše, matka navrhovateľa je uvedená ako podielová spoluvlastnícka k EKN parcely 6363/2 v podiele
1/36-ina, na ktorý pripadá výmera 797,36 m2, hoci pripojeným geometrickým plánom žiada v petite
návrhu určiť vlastnícke právo kCKN parcele 703 vo výmere 2 153m2, čo je neporovnateľne väčšia

výmera, ako pripadá na matku navrhovateľa podľa spoluvlastníckeho podielu z pôvodnej EKN parcely.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu 21/, odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.

Uviedol, že „dobromyseľnosť držby treba hodnotiť vždy objektívne. Samozrejme, že nestačí subjektívne
presvedčenie, že vec držiteľovi patrí" /V5/1989/. „ Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že

nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorne presvedčenie
subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Týmto môžu byť okolnosti, z ktorých
možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľností, že mu vec patrí". /R 45/86/. V návrhu
bolo uvedené že spornú nehnuteľnosť navrhovateľ z časti nadobudol titulom daru /ústneho/ od svojej
matky Y. R., rod. L., kedy nadobudol presvedčenie, že mu parcela patrí. Medzi základné okolnosti, ktoré

svedčia o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť ako navrhovateľ vec nadobudol, či mu svedčí nejaký
oprávnený titul. Jeho oprávnenými titulmi je z časti darovacia zmluva umocnená ďalšími písomnými
dokladmi, ktoré jeho dobromyseľnosť výslovne dokazujú a z časti dedenie po starej mame G. L. , čo
je možné vidieť z právoplatného dedičského konania sp. zn. 9D 417/05. Keby ostatná rodina nevedela,
že spornú parcelu navrhovateľovi matka darovala nedovolila by, aby konkrétny podiel do tejto parcele

nadobudol. Tieto skutočnosti dokazuje vo svojom prehlásení - navrhovateľova teta - dedička po G. L.,
G. I., rod. L., ktorej prehlásenie je súčasťou spisového materiálu.

Slovenský pozemkový fond sa všetkými skutočnosťami uvedenými navrhovateľom vôbec nezaoberal a
neposúdil vec ako celok, ale len z kontextu vybral, že sa navrhovateľ uchopil držby na základe ústnej
zmluvy. Keby navrhovateľ v návrhu uviedol len, že spornú nehnuteľnosť nadobudol titulom dedenia po

svojej starej matke na základe konkrétneho písomného dokladu /dedičstva/ a do doby držby sa mu
započítava jej držba , Slovenský pozemkový fond by nenamietal že jeho „omyl je neospravedlniteľný".
Takéto tvrdenie by ale bolo neúplné až zavádzajúce. Nakoľko mama parcelu vlastnila ako celok a ako
celok mu ju darovala, čo bolo následne potvrdené písomnými dokladmi dedičskými konaniami. Tak ako
je uvedené v rozsudku keby mal navrhovateľ platný právny titul nebol by odkázaný na podanie návrhu.

Podstatný dôkaz vlastníctva spornej parcele je fakt, že v roku 1993 bola už identifikovaná do dedičského
konania po C. L. ako parcela KN-C č. 703 z toho dôvodu, že podľa podkladov patrila rodine L. a
z toho dôvodu bol zaslaný podklad k dedičskému konaniu, kde bol následne nadobúdaný podiel do
konkrétnej parcele KN-C 703. Túto skutočnosť odvolateľ na zreteľ vôbec neberie, len skonštatoval, že
na list vlastníctva č. 1304 je ako podielová spoluvlastnícka pôvodnej parcele KN-E č. 6363/2 vedená

matkanavrhovateľaY.R.vspoluvlastníckompodiele1/36-ina,ktorýpodielprepočítalnacelkovovýmeru.
Keby bol list vlastníctva ďalej skúmal zistili by, že na ňom je zapísaný ešte navrhovateľov brat N. R. vpodiele 389/2240-ín, čo k celkovému podielu predstavuje 4985 m2 a ako titul nadobudnutia má uvedené
osvedčenie o dedičstve sp. zn. 9D 417/2005 - t.j. dedičské konanie po neb. starej matke G. L.. Ten istý
titul nadobudnutia má uvedený ďalší dedič- vnuk G. L. C. I. s podielom 2/36-iny, čo predstavuje 1594

m2. Všetky podiely, ktoré patrili rodine L. do pôvodnej parcele predstavujú 7377 m2, ktorá výmera je
mnohonásobne vyššia ako má predmetná parcela.

Nakoľko ako je vyššie citované, navrhovateľ nadobudol konkrétnu parcelu KN-C č. 703 /resp. len podiel,
čo si ale na dedičskom konaní po starej matke, neuvedomil/ ostatné podiely pôvodnej parcele KN-E
č. 6363/2 nadobudol jeho brat a ďalší dedič G. L., z toho dôvodu nie je podielovým spoluvlastníkom

danej parcele. I keď po technickej stránke veci, pri rušení listu vlastníctva č. XXXX pri spracovaní
geometrického plánu, na ktorom liste vlastníctva bola zapísaná navrhovateľova matka a navrhovateľ,
mal vyhotoviteľ zapísať do pôvodného stavu nie len matku ale aj navrhovateľa. Uvedený list vlastníctva
sa zrušil z toho dôvodu, že nebol uzatvorený na 100% a podľa terajšieho katastrálneho zákona, takéto
listy vlastníctva už nemôžu byť v popisných informáciách zapísané v obciach kde je ukončený projekt
ROEP.

Pokiaľ ďalej odvolateľ namietal, že nie je preukázané ani nadobudnutie vlastníckeho práva
navrhovateľovými starými rodičmi, ide nepravdivé tvrdenie. Uvedená lokalita bola podelená na parcele
pred THM , t.j. každý mal svoju parcelu vydelenú, tieto skutočností nie sú len tvrdením, ale sú doložené
dôkazmi. V prvom rade ako dôkaz, že parcele mal každý vydelené je snímok z mapy na EN parcele
z ktorej je vidno, že v mape je zakreslená parcela za parcelou, ktoré mali svoj čísla EN a tie mali

ľudia zapísané na evidenčných listoch. Naše pôvodné číslo bolo EN 195. Zhodnosť parcele KN-C č.
703 s parcelou EN potvrdzuje Správa katastra vo svojom vyjadrení. Ďalším dôkazom je prvotný doklad
evidencie nehnuteľností z 50 rokov z ktorého je zrejme, že uvedenú parcelu EN vlastnili G. a C. L..
Ďalším dôkazom je evidenčný list č. 115 kde je zapísané terajšie číslo parcele a ako držitelia sú uvedené
mojistarírodičia.TaktiežnapojednávanínaktorombolprítomnýajzástupcaSlovenskéhopozemkového

fondu dotknutí vlastníci z listu vlastníctva uviedli, že „ ostatní sme mali roľu povydeľovanú v iných
miestach, kde sme si robili, aj sami brali zo svojho úrodu". Teda tvrdenie Slovenského pozemkového
fondu, že EKN vlastníci sa nevedeli vyjadriť k reálnej deľbe sa nezakladá na pravde. V neposlednom
rade je tu i svedecká výpoveď vyhotoviteľa geometrického plánu, ktorý potvrdil, že geometrickým plánom
potvrdil hranice pôvodnej parcele a boli aj fyzický zamerané v teréne.

Vyššie v texte je vypočítaná presná veľkosť podielu navrhovateľových právnych predchodcov v
predmetnej nehnuteľností, čím súd vyvrátené tvrdenia o nepomeru veľkostí podielu k predmetnej
nehnuteľností. Nepomer je, ale v prospech navrhovateľa, lebo „náš podiel" do parcele KN-E č. 6363/2
je až 7377 m2 a parcela KN-C č. 703 má 2153 m2, t.j. G. L. a C. L. vlastnili do parcele KN-E č. 6363/2
3x väčší podiel ako predstavuje ich vydelená časť do parcele KN-C č. 703.

Napokon pokiaľ SPF namietal, že okrem iného nebol predložený výpis z pôvodnej pozemnoknižnej
vložky stalo sa tak preto, lebo jeho predloženie by nič nedokazovalo. Zápisy, ktoré boli v tejto pkn. vložke
zapísané boli po ROPE „prenesené" na list vlastníctva č. 1304. Z pkn. zápisnice je možné vyčítať, ako
po sebe nasledovali jednotlivé prechody vlastníckeho práva a posledné zápisy boli prepísané na list
vlastníctva, z ktorého sa vychádzalo pri písaní návrhu.

Odporcovia 1/ až 20/ sa k odvolaniu odporcu 21/ písomne nevyjadrili.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ustanovením § 202 O. s. p., v
odvolacom konaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§

212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1,2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, a to z nasledovných dôvodov:

Preskúmaní obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáha určenia
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti katastrálne územie F. CKN 703 - trvalý trávnatý porast o
výmere 2153 m2, ktorá je vytvorená ako diel 1 z EK parcele č. 6363/2 na LV č. XXXX na základe

geometrického plánu vyhotoveného Bc. C. C. dňa 19. 12. 2011 pod č. 102/11, ktorý bol overený správoukatastra pod č. 1192/2011 dňa 25. 01. 2012 v celosti so skutkovým odôvodnením, že jeho právni
predchodcovia, starí rodičia C. L. a G., rodená L., vlastnili z pôvodnej pozemnoknižnej parcele (EKN) č.
6363/2 podiel 1727/6720. Táto pozemnoknižná parcela bola v dávnej minulosti do roku 1950 podelená.

Pred rokom 1950 časť zamenili aj s vlastníčkou H. M., výsledkom deľby boli parcele EN pred THM.
Na takto reálne vydelené parcele boli právni predchodcovia navrhovateľa zapísaní ako užívatelia CKN
parcele 703, evidenčný list č. 115 predtým EN č. 195 - lúka o výmere 2161 m2, evidenčný list č. 973.
Táto evidencia vychádzala z prvotných dokladov jednotnej evidencie pozemkov z 50-tych rokov. Každý
si obhospodároval svoje, bral si úrodu zo svojho. Do držby užívania celé desaťročia nikdy nezasahoval,

ani nezasahuje. Ostatní spoluvlastníci sú teda len formálnymi spoluvlastníkmi, navrhovateľ má naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože s nehnuteľnosťou nemôže disponovať. Vlastnícke
právo v dávnej minulosti, v dôsledku reálnej deľby, patrilo právnym predchodcom C. L. a G., rodenej
L., po ktorých nehnuteľnosti získala matka navrhovateľa Y. R., rodená L., a ktorá ich následne ústnou
darovacou zmluvou darovala navrhovateľovi.

Odporca 21/ - SPF Bratislava ako zástupca neznámych spoluvlastníkov s návrhom nesúhlasil. Už

v priebehu prvostupňového konania poukázal na to, že podiel právnej predchodkyne a právneho
predchodcu navrhovateľa zodpovedá výmere 797,36 m2. Nebol vykonaný, resp. predložený dôkaz
o darovaní z roku 1992 zo strany matky Y. R. navrhovateľovi. Ústna darovacia zmluva nespôsobili
právny titul pre oprávnenú a dobromyseľnú držbu ako základného predpokladu inštitútu vydržania.
Občiansky zákonník vyžaduje písomnú formu, navrhovateľ teda nemohol byť dobromyseľný, že vydržal

do vlastníctva, a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo/49/2010 zo dňa 29. 03.
2011.

Po vykonanom dokazovaní (za stavu preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení - § 80 písm. c) O. s. p.), zo zhora uvádzaných dôvodov okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel.
Svoje závery pritom založil aj na spomínanom rozhodnutí č. 911/1932 úradnej zbierky rozhodnutí

bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky uverejnenej v zbierke IV. Podľa ktorého „... u
niektorých nehnuteľností je síce vedené v pozemkovej knihe vlastníctvo viacerých spoluvlastníkov v
určitých spoluvlastníckych podieloch, avšak v skutočnosti spoluvlastníci v niektorých prípadoch už dlhý
čas užívajú nehnuteľnosť reálne rozdelenú na samostatné časti. Ide spravidla o prípad, keď došlo k
zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľnosti, ktoré nebolo pozemnoknižne

vykonané. Právny stav platný na Slovensku do 31.12.1950 pripúšťal pritom aj takéto riešenie; a netrval
na tom, aby takéto zrušenie spoluvlastníctva bolo založené na písomnej zmluve, a aby bolo podložené
geometrickým plánom. Podľa uvedeného rozhodnutia č. 911/1932 UZ treba v dlhotrvajúcom stave
držby a užívania nehnuteľnosti zapísaných do pozemkovej knihy na mená spoluvlastníkov v ideálnych
podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľnosti majú vo výlučnej držbe

a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, prípadne o zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale
aj čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným konaním)“.

Oboznámiac sa s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia ako aj obsahom prislúchajúceho spisového
materiálu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je predčasné predovšetkým
preto, lebo vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Aj keď doposiaľ vykonané dokazovanie nasvedčuje tomu, že v minulosti mohla byť pôvodná pkn. parcela
6363 nachádzajúca sa v katastrálnom území F., z ktorej bola vytvorená parcela predmetu konania KN-C
703 rozdelená, tak v tomto smere boli úvahy okresného súdu ešte predčasné. Tento svoje závery totiž
založil predovšetkým na predložených listinných dôkazoch a síce geometrickom pláne (č. l. 13 spisu),
údajmi z mapového operátu ako aj na základe evidenčných listov (č. l. 35 a nasl. spisu) a napokon tiež

z vyjadrení zvyšných odporcov z čoho vyvodil záver o vlastníckom práve navrhovateľa. Odvolateľ ale
už počas prvostupňového konania a následne aj odvolacieho konania tvrdil, že pokiaľ by aj v minulosti
dohoda o reálnej deľbe pôvodnej pozemnoknižnej parcely bola riešila by aj zvyšnú časť nehnuteľnosti,
teda aj jej reálne delenie medzi ostatných spoluvlastníkov, čo však v konaní nebolo preukázané. Za tohto
stavu mal podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd vykonať ohliadku na mieste samom a vlastnými

poznatkami preveriť tvrdenia oboch strán, tieto následne zdokumentovať v podobe fotodokumetácie. Po
takomto vykonanom dokazovaní bude možné vyvodiť záver o pravdivosti prípadne nepravdivosti tvrdení
navrhovateľa resp. odporcu 21/. Na mieste samom môže okresný súd vykonať aj ďalšie dokazovanie
a to vypočutím účastníkmi navrhovaných svedkov, znalca - geodeta ohľadom spôsobu a doby užívaniaspornej nehnuteľnosti. Len z takto vykonaného dokazovania si bude môcť súd utvoriť objektívny a
spoľahlivý záver o tom, že v minulosti došlo k dohode o reálnej deľbe pozemnoknižnej parcely č. 6363
a v spojitosti s ďalšími dôkazmi či bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva starými rodičmi

navrhovateľa, ktorými boli C. L. a G. L..

Vo vzťahu k námietke odporcu 21/, že navrhovateľom tvrdená ústna darovacia zmluva medzi ním a jeho
matkou vzťahujúca sa k predmetu konania nemôže byť spôsobilým titulom k nadobudnutiu vlastníckeho
práva vydržaním sa odvolací súd stotožnil s tým, že omyl navrhovateľa v tom, že si myslel, že od svojej
matky nadobudol ústnou darovacou zmluvou v roku 1993 nehnuteľnosť nie je ospravedlniteľný a preto

takáto držba nemôže viesť k vydržaniu. Tu v ďalších podrobnostiach odvolací súd poukazuje na už
spomínané rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29. 03. 2011 a jeho dôvody.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak po okresným súd doplnenom dokazovaní bude stále v konaní
preukázaná reálna deľba nehnuteľnosti, z ktorej bola vytvorená parcela predmetu konania a že túto
nadobudli ešte starý rodičia navrhovateľa resp. jeho mama, ktorá ju mala vlastniť ako celok a takto ju aj
darovať, v závislosti od procesnej reakcie navrhovateľa prvostupňový súd vo veci rozhodne.

V novom rozhodnutí o veci okresný súd taktiež nanovo rozhodne aj o náhrade trov tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .