Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/417/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204174
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113204174.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu

JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná doc. JUDr. Z. J., PhD., proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 19C/229/2013-32 zo dňa 9. septembra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby
súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože nerozhodol
ožiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenejlehote.Súčasnesažalobca
domáhal, aby súd rozsudkom rozhodol, že žalovaná mu je povinná zaplatiť z titulu majetkovej škody
sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 531,07 eura. Právne prvostupňový súd rozhodnutie

odôvodnil najmä aplikáciou § 3 ods. 1 písm. d), ods.2, § 4 ods.1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods.1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) a ustanoveniami
§ 41 ods. 2 písm. i), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vecne súd argumentoval tým, že žaloba nebola
podaná dôvodne. Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Senica
sp. zn. 7Er/542/2010 súd zistil, že exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 15. 7. 2010, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX/7106/10, pričom

súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora dňa 24. 2. 2011. Súd prvého stupňa si pri výklade pojmu
„zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. osvojil pojem „práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v zmysle
judikatúry Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04) a Európskeho súdu pre ľudské
právakčl.6ods.1dohovoru,pokiaľideo„právonaprejednanievecivprimeranejlehote“,pretovobsahu
týchto práv a definícií pojmov nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva,
že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bol možné kvalifikovať ako „zbytočnéprieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (I. ÚS 63/00). V danom prípade bolo vo veci rozhodnuté
24. 2. 2011, pričom táto skutočnosť nevykazuje znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by mal štát
niesť zodpovednosť. V časti náhrady skutočnej škody žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal výšku

skutočných nákladov, naviac nebola splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou
škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. V časti
náhrady nemajetkovej ujmy by v prejednávanej veci stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva
a a s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie ako aj na ust. § 17 ods. 3 cit. zákona nie sú dané dôvody

na priznanie náhrady v peniazoch. S poukazom na uvedené dospel súd prvého
stupňa k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
spočívajúcim v tom, že rozhodol o poverení exekútora po uplynutí 15-dňovej lehoty, a
uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal

splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z,., žaloba je v celom
rozsahu nedôvodná a preto ju súd v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keď
plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala,
že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie s poukazom na dôvody obsiahnuté v
§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. Namietal skutočnosť, že súd rozhodol v

merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Odvolateľ s poukazom na § 144 ods. 1 Ústavy SR
uviedol, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom § 9 ods. 2 citovaného zákona v znení zák. č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím

de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on
sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie.
Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše

súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Preto
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku- zákon č. 99/1963
Zb., v ďalšom texte „OSP“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP),
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie
vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne
vyhlásil, nakoľko v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

(§ 214 ods. písm. a) OSP), nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa §
115a <., č. 508/2010 Z.z.. K námietke interpretácie ustanovenia § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z.z. „inšpirovanej“ ustanovením § 9 ods. 2 cit. zákona v znení zák. č. 412/2012 Z.z.
odvolací súd uvádza, že namietanú retroaktivitu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné

vyvodiť. Súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 zák. 514/2003 Z.z..

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a
to aj z ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v

súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že
ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonomprávomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán
verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani

nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Nedôvodná je námietka žalobcu, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty - tento názor sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenachádza.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani polemizovanie súdu prvého stupňa o limitácií
dĺžky súdnych konaní.

Súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešná žalovaná, v dôsledku čoho jej podľa ustanovenia §
224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaná si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, preto jej neboli odvolacím súdom
priznané.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.