Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/28/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113212129
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113212129.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov

JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobkyne V. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom N. č. XX, XXX XX N., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Babinom, advokátom so sídlom
Hlavná č. 29, 080 01 Prešov, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska
č. 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, právne zastúpenému JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so
sídlom Nemcovej č. 22, 040 01 Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8C/86/2013-110 zo dňa 29.10.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa z a m i e t a.

II. Potvrdzuje sa rozsudok.

I I I. Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) zrušil rozhodcovský
rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, IČO: 44 325 452 zo dňa 19.01.2012 pod
sp. zn. 2C/2758/2012. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške
325,82 Eur na účet právneho zástupcu žalobkyne, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu poistnej zmluvy, ktorá má svojou
povahou charakter spotrebiteľský. Rozhodcovská doložka bola zakotvená v časti XV Všeobecných
poistných podmienok (ďalej len ,,VPP“), podľa ktorej sa vzájomné spory medzi žalovaným a žalobkyňou
prejednajú v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z.z.. V bode 7a článku XVII. VPP bolo
výslovne uvedené, že žalovaný je oprávnený si túto pohľadávku uplatniť podľa zásad dohodnutých v
VPP pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka sa nachádzala aj na poslednej strane VPP v

časti - osobitné zmluvné dojednania číslo 01/2007. Keďže rozhodcovská doložka bola písaná drobným
textom,ktorýodostatnéhotextunebolžiadnymspôsobomodlíšený,súdkonštatoval,žeajprivynaložení
náležitej starostlivosti bolo vysoko pravdepodobné, že ustanovenia o rozhodcovskej doložke uniknú
pozornosti spotrebiteľa. To nakoniec potvrdila aj samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi keď, uviedla, že
pri podpise zmluvy si nebola vedomá toho, že podpisuje rozhodcovskú doložku.

Zo svedeckej výpovede finančnej poradkyne, ktorá v mene žalovaného so žalobkyňou zmluvu

uzatvárala, súd zistil, že ani ona nemala vedomosť o tom, že je daná možnosť výberu rozhodcovskú
doložku nepodpísať, naopak mala zato, že bez tohto podpisu nebude poistná zmluva platne uzavretá.
Tým mal súd za preukázané, že žalovaný pri uzatvorení poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky
nevynaložil náležitú odbornú starostlivosť. Rozhodcovská doložka uvedená v osobitných zmluvnýchdojednaniach odkazovala na tú istú rozhodcovskú doložku, ktorá sa nachádzala v článku XV. ako
neoddeliteľná súčasť VPP.

Súd rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprimeranú zmluvnú podmienku a zmluvné dojednanie,
ktoré dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj v rozpore
s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z
uvedeného dôvodu súd prvého stupňa rozsudok rozhodcovského súdu zrušil.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný.

Uviedol, že poistnú zmluvu navrhol uzavrieť tretí subjekt nezávislý od neho, a to výhradne finančný

agent, ktorým bol sprostredkovateľ poistenia Z. N., avšak v skutočnosti ju uzavrela jeho manželka
O. N.. V tejto súvislosti poznamenal, že takýto sprostredkovateľ musí splniť zákonnú povinnosť a
vyhotoviť tzv. záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorá obsahuje aj
upozornenia na existujúcu rozhodcovskú doložku, ktorú navrhovateľ mohol, ale nemusel podpísať.
Namietal nesprávnosť v postupe súdu, keď vypočul svedkyňu - sprostredkovateľku poistenia bez

zbavenia zákonom stanovenej povinnosti mlčanlivosti.

Bol toho názoru, že súd nesprávne posúdil aj stupeň informovanosti spotrebiteľa pri uzatváraní
poistnej zmluvy. Navyše poukázal na to, že medzi základné povinnosti sprostredkovateľa poistenia
podľa ust. § 33 ods. 4, 7, 8 zákona č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní

zaistenia patrí povinnosť finančného agenta oznámiť klientovi osobitné predpisy upravujúce mimosúdne
vyrovnanie sporov vyplývajúcich z finančného sprostredkovania, napr. zo Zákona o rozhodcovskom
konaní. Zdôraznil, že obaja účastníci pri uzatváraní poistnej zmluvy vstupovali do základného poistného
vzťahu ako dobromyseľní účastníci s tým, že boli všetky ustanovenia poistného vzťahu dojednané
riadne. Tvrdenie súdu o tom, že žalobkyňa bola povinná prijať obsah navrhnutej poistnej zmluvy, vrátane

všeobecných poistných podmienok, považoval v rozpore so skutkovým stavom. Poznamenal, že poistná
zmluva sa neuzatvárala v majetkovej tiesni.

Ďalej uviedol, že až po platnom uzavretí poistnej zmluvy nastala fáza dojednávania Osobitných
zmluvných dojednaní, ktorých obsahom bola rozhodcovská doložka. Osobitný odstavec, obsahujúci

rozhodcovskú doložku, je graficky oddelený od samotných VPP miestom na podpis klienta potvrdzujúci
prevzatie VPP a nepochybne sa nejedná o súčasť VPP. Namietal aj charakter konania, posúdenie
právneho vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského.

Zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok nie je sporom spotrebiteľským,lebo rozhodcovský rozsudok

nemožno považovať za zmluvu. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodovaní opieral
a prevzal faktickú argumentáciu vyplývajúcu z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/1/2012 z
21.03.2012, ktorý právny záver neobstojí vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v
obdobnej veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.07.2013, týkajúcej sa rozhodovania exekučnej
veci, ale posúdenia platnosti rozhodcovskej doložky.

Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyslovil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky na podklade
aplikácie smernice 93/13/EHS, pričom sa vôbec nezaoberal priamym účinkom smernice v horizontálnej
rovine. Zdôraznil, že smernica 93/13/EHS nie je v zásade priamo zaväzujúca, jej účinok je priamy len
za predpokladu, že štát smernicu do svojho práva neimplementoval alebo ju implementoval nesprávne,

alebo zakladá právo občana, nie však jeho povinnosť a jedná sa o vertikálny vzťah občana a štátu.
Vzhľadom na nedostatočné dôvody uvedené súdom prvého stupňa, považoval napadnuté rozhodnutie
za nepreskúmateľné v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces s poukazom na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30.

Súd prvého stupňa vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia neuviedol výrok o pokračovaní v konaní
s odkazom na ust. § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Dojednanú rozhodcovskú doložku
považoval za dojednanú individuálne, a preto v otázke platnosti namietal nesprávne právne posúdenie.Žalovaný z dôvodu hospodárnosti konania navrhol, aby súd predmetné konanie o zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prerušil, a to až do právoplatného
ukončenia konania o uznesení Najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo 1/2012, vedeného pred Ústavným súdom

pod sp. zn. II. ÚS 328/2013, Rvp 5052/2012.

Zároveň vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. A. Z. z dôvodu,
že ako predseda Komisie pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí dňa 20.04.2009, prezentoval verejne svoj

právny názor k neprijateľnosti všeobecných poistných podmienok žalovaného. Následne tento právny
názor verejne prezentoval aj v týždenníku TREND v článku dňa 10.11.2009. Tieto okolnosti vzbudili u
žalovaného pochybnosti o jeho nezaujatosti zo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska. Na základe
vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania na ktorých úhradu zaviaže žalovaného, a to v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudkubolooznámenénaúradnejtabulisúduanajehowebovejstránkenajmenej5dnívopredazistil,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, správne
vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu

odvolacieho konania a odvolací súd v plnom rozsahu na jeho zistenia a právne závery odkazuje.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa (§ 219
ods.2 O.s.p.). V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného udáva.

Namietané nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho hodnotenia svedeckej výpovede
svedkyne O. N. nebolo dôvodné. Súd vyhodnotil jednotlivé dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O.s.p.. Nie je porušením
práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ani práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv

a slobôd, iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať. Vypočutá
svedkyňa sa vyjadrovala k okolnostiam uzavretia poistnej zmluvy v rámci svojej povinnosti ako svedkyne
v občianskom súdnom konaní a bola povinná vypovedať pravdu, nič nezamlčovať, inak by sa mohla
dopustiťtrestnéhostíhaniavzmysleust.§126O.s.p.aonásledkochbolapoučená.Nemožnopovažovať
tvrdenie svedkyne o spôsobe uzatvorenia poistnej zmluvy, ktoré sa týkali konkrétneho právneho vzťahu

a konkrétneho účastníka, v danom prípade žalobkyne za porušenie zásady mlčanlivosti, ktorou je
svedkyňa viazaná vo vzťahu k žalovanému. Z obsahu jej výpovede nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré
by boli porušením obchodného tajomstva žalovanej alebo iné údaje týkajúce sa činnosti žalovaného, na
ktoré by mala svedkyňa upozorniť. Táto namietaná skutočnosť preto nebola opodstatnená.

K námietke nenáležitého odôvodnenia odvolací súd udáva.

Napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., je jasné, zrozumiteľné,
preskúmateľné, a preto ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Postupom súdu v súvislosti
s hodnotením dôkazov, skutkovými závermi, ako aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia nedošlo k

odňatiu možnosti konať pred súdom, resp. inej vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne
právne posúdenie.

Súd prvého stupňa sa vo vzťahu k meritu veci a právnemu posúdeniu, sa správne zaoberal namietanými
dôvodmi pre zrušenie rozhodcovského rozsudku vyplývajúcimi z ust. § 40 ods. 1 písm. c/, j/ Zákona

o rozhodcovskom konaní v súvislosti s porušením právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.
Je nesporné, že účastníci rozhodcovského konania majú v zmysle ust. § 17 Zákona o rozhodcovskom
konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo jednoznačne
preukázané, že rozhodcovská doložka uvedená v časti XV. a v ďalších zmluvných dojednaniach vpoistnej zmluve č. 1364700149, nebola dohodnutá individuálne. Takáto rozhodcovská doložka nevznikla
na základe slobodnej vôle oboch účastníkov konania. Poistná zmluva vrátane všeobecných poistných
podmienok je typickou formulárovou štandardnou zmluvou, ktorú žalovaný používa opakovane pre

väčší počet klientov. Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah vopred pripravenej zmluvy, vrátane
všeobecných poistných podmienok ani rozhodcovskej doložky. Túto skutočnosť žalovaný nepreukázal,
a preto súd prvého stupňa správne posúdil obsah rozhodcovskej doložky ako dojednaný v neprospech
spotrebiteľa lebo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná, ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informáciu o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informáciu o tom, čo ktorá voľba
konkrétne znamená. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom žalovaného, že v spotrebiteľskej veci
je potrebné prihliadať na zachovanie princípu vigilantibus iura scripta sunt „práva patria bdelým“,
lebo v konkrétnom prípade je potrebné prihliadať na dôležitejší princíp vyplývajúci z ochrany práv

spotrebiteľa, ktorý spočíva v odstránení značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených
spotrebiteľskou zmluvou poškodením spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného
záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života.

Navyše odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nevychádzal z

argumentov vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/1/2012,
na ktoré žalovaný poukázal. Táto námietka bola právne irelevantná. Smernica Európskej únie nemá
priamy účinok na aplikáciu hmotného práva. V danom prípade však súd prvého stupňa pri posudzovaní
dôvodnosti žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vychádzal zo zákona o rozhodcovskom konaní
a osobitnej právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovení Občianskeho zákonníka, do ktorého bola Smernica

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách implementovaná. Len odkaz
na čl. 3 bodu 2 smernice súdom prvého stupňa samo o sebe neznamená, že súd uplatnený nárok
posudzoval len v zmysle smernice. Ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená.

Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keďže

nepreukázal, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených požiadaviek odvolacieho súdu (nielen
formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomto smere popri nedôslednej argumentácii
neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní
rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ mal dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale
dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne vyjednanie (§ 53 ods. 3 Občianskeho

zákonníka) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy nevyplýva individuálne
vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaný neoznačil žiadne iné relevantné dôkazy. Ak si spotrebiteľ
individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne (podľa predstáv
spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver rozhodne nemožno
prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní

rozhodcovskej doložky nesplnil.

Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohla ju buď prijať ako celok alebo
odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (žalovaným) vopred pripravený a na jej
obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú žalovaný poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol
spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa žalobkyňa rozhodla osobitne individuálne vyjednať
rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli

na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si žalobkyňa individuálne želala.Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve
preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde žalobkyňa nemala na výber
možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj keď vo forme záznamu

sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd nepovažoval za dôkaz,
ktorý by potvrdzoval, že so žalobkyňou individuálne dojednal rozhodcovskú doložku.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného žalovaného nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
žalobkyni význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po

preukázateľnompoučeníjejdalnavýbersarozhodnúť.Aksispotrebiteľvyjednaltentosúkromnýproces,
mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej zmienky. Preto tvrdenie
žalovaného o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade žalobkyňa) a pritom
nepoznala jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo

výške 157,12 Eur a trovy rozhodcovského konania predstavujú 276 Eur. Už len táto skutočnosť
predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd poznamenáva, že dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá
používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s

tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Vyjadreniam žalovaného chýba náležitý
stupeň objektivity a rešpekt k zásadám súkromného práva a princípu ochrany práv slabšieho subjektu
(porov. uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku týkajúcu sa neurčenia vo výroku napadnutého

rozhodnutia pokračovania v konaní v zmysle ust. § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Povinnosť pokračovať v konaní po právoplatnosti rozhodnutia o zrušení rozhodcovského rozsudku
vyplýva priamo zo zákona, a preto odvolací súd nepovažoval za potrebné výrok o pokračovaní v konaní
uvádzať vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

K vznesenej námietke zaujatosti voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. A. Z., odvolací súd
uvádza, že predmetná vec bola pridelená elektronicky v zmysle platného rozvrhu práce do senátu 6Co
v zložení: predseda senátu JUDr. A. Z. a sudcovia JUDr. O. N. a JUDr. V. G.. Sudca JUDr. A. Z. predložil
spis podľa § 15 ods. 1 O.s.p. predsedníčke Krajského súdu v Prešove s tým, že sa v predmetnej
veci necíti byť zaujatý, ale súhlasí s prípadným pridelením veci inému sudcovi. Keďže u predsedu

senátu JUDr. A. Z. existovali dôvody prerozdelenia veci v zmysle Pravidiel prerozdeľovania veci, bod
2.4 Rozvrhu práce na rok 2014, bola vec prejednaná v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
V. G. a sudcov JUDr. O. N. a JUDr. B. S..

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny

potvrdil.

Podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník

v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu
ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, avšak jej právny
zástupca si trovy odvolacieho konania v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil, a preto odvolací súd v
zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania, je potrebné poukázať na ust.§ 109 ods.2 písm.
c/ O.s.p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebiehakonanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet.

Citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť a nie povinnosť súdu konanie prerušiť. Posúdenie
možnosti konania závisí od toho, či v inom prebiehajúcom spore môže byť vyriešená otázka majúca
vplyv pre rozhodnutie súdu. Aj keď vo veci Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2013 sa pred tým istým
senátomÚstavnéhosúduSRriešiobdobnýprípadakovoveciII.ÚS499/2012,zNálezuÚstavnéhosúdu
SR z 10.07.2013 vydaného vo veci II. ÚS 499/2012 nevyplýva, aby v ňom Ústavný súd SR vyslovoval

stanovisko k platnosti alebo neplatnosti rozhodcovskej doložky. V tomto rozhodnutí sa konštatovalo
porušenie práv žalovaného, ak súdy vykonali určitý rozhodujúci dôkaz bez toho, aby dali žalovanému
možnosť sa k nemu vyjadriť.

S prihliadnutím na uvedené tak odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.