Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/237/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206638
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812206638.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky Mgr. I. Q., bytom V. O., W. č. XX/XX,
zastúpenej Mgr. S. B., advokátom so sídlom I., X. č. 2, proti odporcovi Q.. Q. Q., bytom V., ul. D. č. XXX/
XX/X, zastúpeného JUDr. B. B., advokátom so sídlom v V., K. o vydanie veci, o odvolaní navrhovateľky
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. februára 2013, č.k. 15C/55/2012-139 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľky o vydanie veci zamietol. Zároveň
konanie o vydanie 1 ks denníka podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Navrhovateľke uložil povinnosť
nahradiť odporcovi trovy konania a to trovy právneho zastúpenia 97,10 eur, k rukám právneho zástupcu

JUDr. B. B., advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka
sa návrhom podaným 17.4.2012 domáhala voči odporcovi vydania jej osobných denníkov skladajúcich
sa zo šiestich zošitov formátu A6, zviazaných v tvrdých obaloch, z ktorých každý je zapísaný v počte
cca 100 strán rukopisom navrhovateľky. V návrhu uviedla, že žila s odporcom v spoločnej domácnosti
do 26.6.2011 ako druh a družka. V uvedený deň sa pre pretrvávajúce nezhody odsťahovala do V. O..
Okolnosti odchodu sprevádzali dramatické skutočnosti, počas ktorých jej odporca zadržal a odmietol

vydať jej osobný denník, ktorý si viedla od roku 2004 do roku 2011 počas ich spoločného života. V
priebehu konania na pojednávaní dňa 21.02.2013 navrhovateľka rozšírila návrh na začatie konania,
pričom sa domáhala vydania jej osobných denníkov v počte 5 kusov formátu A6 zviazaných v tvrdých
obaloch, každý zapísaný v počte 100 strán, rukopisom navrhovateľky. Ďalej navrhla odporcovi zakázať
rozširovať obsah denníkov, oboznamovať s obsahom denníkov iné osoby. Zároveň navrhla eventuálny
petit, a to v prípade ak v čase rozhodovania nebudú denníky existovať, navrhla zaviazať odporcu k

vydaniu bezdôvodného obohatenia v sume 6,50 eur spolu s následným uložením zákazu rozširovať a
oboznamovať obsah denníkov. Vzhľadom na to, že právny zástupca navrhovateľky striedavo vo svojich
podaniachdomáhalsavydaniaraz6kusovdenníkov,následne5kusovdenníkov, vosvojomposlednom
podaní na pojednávaní 21.2.2013 navrhol vydať 5 kusov denníkov za následne nezmenenej časti
žalobného petitu ohľadom vydania vecí, súd zastavil konanie o vydanie 1 ks denníka podľa § 96 ods.
1 O.s.p. keď akceptoval dispozíciu s podaným návrhom. V súlade s § 95 ods. 1, 2 O.s.p. zároveň

rozhodol na pojednávaní za prítomnosti účastníkov a ich zástupcov tak, že zmenu návrhu nepripustil,
a to z toho dôvodu, že výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o
zmenenom návrhu. Doterajšie dokazovanie vo veci bolo zamerané na preukázanie existencie denníkov,
ako bolo s nimi nakladané a kde sa majú nachádzať, súd nezisťoval a nedokazoval, čo bolo obsahom
denníkov, ako s nimi nakladal odporca a akú škodu mal spôsobiť. Uznesenie o nepripustení zmeny
návrhu sa stalo právoplatným dňom 21.02.2013. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci

a ustanovenia § 126 ods. 1 Obč. zák. považoval súd návrh navrhovateľky za nedôvodný, a preto hozamietol. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že je vlastníčkou hnuteľných vecí - piatich denníkov, resp.
zápisníkov, ktoré boli zapísané jej rukopisom. V konaní nebolo sporné, že po tom, čo účastníci prerušili
spolužitie a navrhovateľka dňa 26.6.2011 odišla zo spoločného bytu v Prievidzi, odporca v ten istý deň,

resp. na druhý deň našiel náhodou tieto zápisníky v stolíku v spálni. Po ich prečítaní a vyhotovení kópie
podľa jeho vyjadrenia tieto vrátil naspäť do stolíka a odvtedy nimi nedisponoval. Pokiaľ v konaní poprel,
že by bol stále držiteľom týchto denníkov, navrhovateľka v konaní nepreukázala pasívnu legitimáciu
odporcu ako osoby, ktorá má veci fakticky u seba. Je pritom povinnosťou navrhovateľky, ktorá sa
domáha vydania veci a teda ochrany svojho vlastníckeho práva nepochybne preukázať jednak svoj

vlastnícky vzťah k veciach a skutočnosť, že tieto veci má fakticky u seba odporca, pretože len vtedy
je možné úspešné domáhanie sa vydania týchto vecí. Vychádzajúc len zo skutočnosti, že odporca
tieto veci v určitú chvíľu v dispozícii mal, neoprávnene s nimi disponoval tak, že si dal vyhotoviť kópie
a tieto bez súhlasu navrhovateľky použil v súdnom konaní, nie je možné uzavrieť, že tieto veci má
naďalej vo svojej držbe, i keď to, kde sa denníky nachádzajú zostalo v konaní nepreukázané. Pre
záver súdu, že ich nemá k dispozícii odporca za daného skutkového stavu, mal súd však dostatočne

vykonané dokazovanie, ktoré dovolilo vo veci rozhodnúť tak, že návrh zamietol. Súd zamietol návrh
z toho dôvodu, že za tohto skutkového stavu nie je možné žalovať vydanie veci, keďže nie je zrejmé,
kde sa tieto veci nachádzajú a navrhovateľka mala možnosť preto domáhať sa len náhrady škody, ktorú
okrem iného uplatňuje aj v prebiehajúcom priestupkovom konaní. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní bol úspešný odporca, preto mu prináleží nárok na náhradu trov

konania, a to za 4 úkony právnej pomoci v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, prevzatie
veci a zastúpenia, odvolanie voči predbežnému opatreniu, 2x účasť na pojednávaní, jeden úkon á
16,60 eur /§ 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky/, 3x RP á 7,63 eur. 1x á 7,81 eur, spolu 97,10
eur. Súd vychádzal z tarifnej hodnoty rovnajúcej sa výške ceny veci, ktorá bola predmetom konania, a
to cena denníkov v sume 7,80 eur, t.j. vychádzal z tarifnej hodnoty do 165,97 eur a sadzby 16,60 eur.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhala
sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že
s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasí, nakoľko súd neodôvodnene nepripustil zmenu petitu,
ktorým postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Nesúhlasila so stanoviskom súdu prvého stupňa, v ktorom uvádza, že striedavo vo
svojich podaniach sa domáhala vydania raz 6 ks denníkov, následne 5 ks denníkov, čo bolo podľa
súdu dôvodom na zastavenie konania ohľadom vydania 1 ks denníka. V tejto súvislosti poukázala na
to, že podaním dňa 17.04.2012 sa domáhala vydania vecí, pričom v petite návrhu uviedla povinnosť
vydať 6 zošitov formátu A6. Dňa 07.05.2012 následne podala opravu svojho podania, v ktorom zmenila

povinnosť odporcu vydať denníky pozostávajúce z rôznofarebných zošitov formátu A6 v pošte 5 kusov.
Takto konkretizovaný petit už počas celého konania nemenila a aj jej návrhy na eventuálnu zmenu
petitu sa týkali 5 ks zošitov. Súd preto nemal žiadny dôvod na zastavenie konania o vydanie 1 ks
denníkaanemalžiadendôvodkonštatovaťstriedavédomáhaniesazmenypetitu,čosatýkapočtukusov
denníka, ktoré navrhovala vydať. Nesúhlasila s názorom súdu, že nepreukázala pasívnu legitimáciu

odporcu ako osoby, ktorá má veci fakticky u seba. Odporca vo svojich vyjadreniach vždy uvádzal, že
má denníky a nie kópie denníkov. Nikdy nikde neuviedol, že má len kópie denníkov a že denníky vrátil
tam, odkiaľ ich vzal bez jej vedomia, teda de facto odcudzil. Prvýkrát sa vyjadril, že denníky nemá
až v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým súd vydal predbežné opatrenie, a to dňa
01.06.2012. Až na základe odporcovho vyjadrenia v odvolaní proti predbežnému opatreniu o tom, že

denníky nemá, jej právny zástupca na prvom pojednávaní uviedol, že podľa dokazovania upraví petit
návrhu, čo je plne v súlade s O.s.p. Vyslovila názor, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval pri
vyhodnotení tvrdenia odporcu predneseného na pojednávaní dňa 18.10.2012, kde uviedol, že denníky
dňa 27.06.2011 vrátil do nočného stolíka a viac ich nevidel. Nesprávnosť postupu súdu pri vyhodnotení
tohto tvrdenia odporcu videla v tom, že bez ďalšieho zisťovania, resp. dokazovania súd považoval

takéto tvrdenie odporcu za pravdivé a absolútne rozhodujúce k prijatiu rozhodnutia, ktorým jej návrh
zamietol. S týmto názorom súdu o pochybnosti pasívnej legitimácie odporcu nesúhlasí a považuje ho
za nezodpovedajúci preukázaným skutočnostiam, resp. predloženým dôkazom, kde súd prvého stupňa
na jednej strane vedel o vyjadreniach odporcu na polícii, na obvodnom úrade, v iných konaniach na
Okresnom súde v Považskej Bystrici, v ktorých vždy uvádzal, že disponoval denníkmi a nie kópiami

denníkov, na druhej strane stačilo jediné vyjadrenie odporcu o tom, že denníky nemá a tomuto bez
akýchkoľvek pochybností súd uveril a na základe tohto tvrdenia žalobu zamietol. Poukázala na to, žev predmetnej veci bolo dôležité rozoznávať postoj odporcu k faktickej držbe denníkov v čase, kedy bol
návrh podaný a v čase prejednávania návrhu. Uviedla, že súd sa nezaoberal rozpormi v tvrdeniach
odporcu v tom, kedy denníky údajne vrátil. Nakoľko odporca svoju obranu postavil na tvrdení, že

denníky už nemá k dispozícii až počas súdneho konania, v súlade s touto skutočnosťou v zmysle §
95 ods. 1 O.s.p. navrhla v priebehu konania zmenu petitu tak, že odporca je povinný vydať jej osobné
denníky v počte 5 ks, zviazaných v tvrdých obaloch, každý je zapísaný v počte 100 strán jej rukopisom,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadala zakázať odporcovi rozširovať obsah
denníkov pozostávajúcich z 5 ks rôznofarebných zošitov A6 a oboznamovať s obsahom denníkov

iné osoby. V prípade, že v čase rozhodovania nebudú denníky existovať, navrhla eventuálny petit v
znení tak, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť jej 6,50 eur titulom bezdôvodného obohatenia, zároveň
zakázať odporcovi rozširovať obsah denníkov pozostávajúci z 5 kusov a oboznamovať s obsahom
denníkov iné osoby. Súd prvého stupňa však takto prednesenú zmenu petitu nepripustil, ako dôvod v
rozsudku uviedol, že dôvodom nepripustenia zmeny petitu bolo, že výsledky doterajšieho dokazovania
nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. S takýmto zdôvodnením nepripustenia

zmeny petitu v priebehu konania nesúhlasila. Mala za to, že vykonané dokazovanie, resp. predložené
a zabezpečené dôkazy v priebehu konania sú dôkazmi, ktoré dostatočne odôvodňovali ňou navrhovanú
zmenu petitu prednesenú na pojednávaní dňa 21.02.2013. Odmietnutie petitu za daných okolností
považovala za postup súdu, ktorým jej bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Ďalej poukázala na skutočnosť, že odporca si urobil kópie, nie kópiu z jej denníkov, preto je dôvodná

obava, že bude zasahovať do jej práv. Považovala preto za prirodzené požadovať aj ochranu v tom
zmysle, že sa odporcovi zakáže rozširovať obsah denníkov a oboznamovať s ich obsahom iné osoby.
Preto považovala za potrebné chrániť svoje práva rozšírením petitu o zabránenie takéhoto konania v
budúcnosti zo strany odporcu bez potreby domáhania sa takéhoto práva v ďalšom súdnom konaní.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že podaným návrhom sa navrhovateľka domáhala vydania
denníkov, pričom v priebehu konania podľa dôkaznej situácie menila počet denníkov, ktoré si robila v
rôznych obdobiach. Navrhovateľka neustálila ani presný počet ani obdobia zápiskov, ani nevedela s
istotou popísať, ako zošity, do ktorých si robila zápisky vyzerali a aký mali formát. Vyslovil názor, že
navrhovateľka v konaní nezvládla dôkazné bremeno. Právny zástupca navrhovateľky pred vyhlásením

rozsudku nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy. Pokiaľ sa navrhovateľka v odvolaní domáha vydania
bezdôvodného obohatenia, v tomto smere neprodukovala žiadne dôkazy, nepreukázala vznik škody,
jej výšku, a ani kto sa vlastne na jej úkor obohatil. Ďalej uviedol, že navrhovateľka poukazuje na
rozširovanie zápiskov, pričom sama v odvolaní cituje z psychologického posudku, ktorý bol vypracovaný
súdnym znalcom pre konanie o zverenie mal. Nikoly do výchovy a opatery. Tieto citácie používa takmer

vo všetkých svojich podaniach, v priestupkových veciach, ako aj v súdnych konaniach, s ktorými tieto jej
konštatovanianijakonesúvisia,tedaonasamarozširujevecisúkromnéhocharakteru. Denníky(zápisky)
navrhovateľky použil len v súdnom konaní o zverenie mal. K. do výchovy a opatery a nikde inde ich
nerozširoval. Zostali založené v súdnych spisoch, na ktoré už nemá dosah.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky
nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žaloba na vydanie veci
predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu zadržiava vec patriacu vlastníkovi
a súčasne mu ju odmieta vydať. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že je vlastníčkou hnuteľných vecí

- šiestich denníkov, resp. zápisníkov, ktoré boli zapísané jej rukopisom. Podľa tvrdení odporcu, po
odchode navrhovateľky zo spoločnej domácnosti si prečítal denníky a vyhotovil z nich kópie, následne
denníky vrátil naspäť do stolíka a odvtedy s nimi nedisponoval. Súd prvého stupňa konštatoval, že
navrhovateľka v konaní nepreukázala pasívnu legitimáciu odporcu ako osoby, ktorá má veci fakticky
u seba a poukázal na to, že len zo skutočnosti, že odporca tieto veci v určitú chvíľu k dispozícii mal,

neoprávnene s nimi disponoval tak, že si dal vyhotoviť kópie a tieto bez súhlasu navrhovateľky použil
v súdnom konaní, nie je možné uzavrieť, že tieto veci má naďalej vo svojej držbe. Súd prvého stupňa
konštatoval, že v konaní bolo povinnosťou navrhovateľky, ktorá sa domáha vydania veci a teda ochrany
svojho vlastníckeho práva nepochybne preukázať jednak svoj vlastnícky vzťah k veciam a skutočnosť,že tieto veci má fakticky u seba odporca, pretože len vtedy je možné úspešné domáhanie sa vydania
týchto vecí. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané, že odporca má veci fakticky u seba, súd
prvého stupňa návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.

Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa považuje za správny, v plnom rozsahu sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti
a k odvolacím námietkam navrhovateľky uvádza nasledovné:

Podľa § 126 ods. 1 Obč. zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Súdnu ochranu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam i k nehnuteľnostiam poskytuje zákon v

citovanom ustanovení vlastníkovi proti tomu, kto neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva,
najmä umožňuje domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje. Základnou podmienkou
úspechu vlastníckej žaloby je preukázanie vlastníckeho práva (aktívna legitimácia). Žaloba na vydanie
vecipredpokladá,žeináosobabezprávnehodôvodu,zadržiavavecpatriacuvlastníkoviasúčasnemuju
odmieta vydať. Základným predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je, že sa vec neoprávnene

nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka.

Navrhovateľka sa podaným návrhom zo dňa 17.04.2012 domáhala voči odporcovi vydania jej osobných
denníkov skladajúcich sa zo šiestich zošitov formátu A6 zviazaných v tvrdých obaloch, z ktorých každý
je zapísaný v počte cca 100 strán rukopisom navrhovateľky. V priebehu konania navrhovateľka zmenila
návrh na začatie konania, pričom sa domáhala vydania jej osobných denníkov v počte 5 ks formátu A6

zviazaných v tvrdých obaloch, každý zapísaný v počte 100 strán jej rukopisom, ďalej žiadala odporcovi
zakázať rozširovať obsah denníkov, oboznamovať s obsahom denníkov iné osoby. Súčasne navrhla
eventuálny petit, a to v prípade, ak v čase rozhodovania nebudú denníky existovať, žiadala zaviazať
odporcu k vydaniu bezdôvodného obohatenia v sume 6,50 eur, spolu s následným uložením zákazu
rozširovať a oboznamovať obsah denníkov. Súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 21.02.2013 správne

postupoval, keď konanie o vydanie 1ks denníka podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil, keď akceptoval
dispozíciu navrhovateľky s podaným návrhom. V súlade s § 95 ods. 1,2 O.s.p. súd prvého stupňa
zároveň rozhodol na pojednávaní za prítomnosti všetkých účastníkov tak, že zmenu návrhu nepripustil,
a to z dôvodu, že výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom
návrhu. Konštatoval, že doterajšie dokazovanie vo veci bolo zamerané na preukázanie existencie

denníkov, ako bolo s nimi nakladané a kde sa majú nachádzať, súd v konaní nezisťoval a nedokazoval,
čoboloobsahomdenníkov,akosniminakladalodporcaaakúškodumalspôsobiť. Pokiaľnavrhovateľka
v odvolaní namietala, že nepripustením zmeny petitu návrhu súdom prvého stupňa jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom, k tomu je potrebné uviesť, že odvolací súd nevzhliadol v tomto postupe
súdu procesnú vadu, v dôsledku ktorej by bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť návrh, je podľa § 95 ods. 1,2 O.s.p. obmedzená
súhlasom súdu. Súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu, zvažuje to, či výsledky
doterajšieho dokazovania (ako celku), môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Ak tomu
tak nie je, zmenu návrhu nepripustí. Proti rozhodnutiu o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nie
jeprípustnéodvolanie,pretoodvolacísúdnemôževrámcipreskúmaniarozhodnutiasúduprvéhostupňa

preskúmavať dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa takto rozhodol. Odvolací súd by mohol prihliadať
k procesnej vade súdu prvého stupňa a vyvodiť z nej dôsledky iba v prípade, keby súd o návrhu na
zmenu žalobného petitu nerozhodol. O takýto prípad sa v danej veci nejedná, keď súd prvého stupňa
v súlade s § 95 ods. 1,2 O.s.p. za prítomnosti všetkých účastníkov na pojednávaní rozhodol tak, že
zmenu návrhu nepripustil. Z uvedených dôvodov boli odvolacie námietky navrhovateľky v tomto smere

neopodstatnené. Pokiaľ súd prvého stupňa vo veci samej napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľky
na vydanie hnuteľných vecí zamietol, jeho rozhodnutie považuje odvolací súd za vecne správne. V
konaní o vydanie veci bolo povinnosťou navrhovateľky preukázať jednak svoj vlastnícky vzťah k veciam
a skutočnosť, že tieto hnuteľné veci má fakticky u seba odporca. Navrhovateľka v konaní nepreukázala
pasívnu legitimáciu odporcu ako osoby, ktorá má veci fakticky u seba. Samotná skutočnosť, že odporca

hnuteľné veci vo svojej dispozícii v určitom období mal, neoprávnene s nimi disponoval tak, že si dal
vyhotoviť kópie a tieto bez súhlasu navrhovateľky použil v súdnom konaní, nezakladá sama o sebedôkaz, že tieto veci má naďalej odporca vo svojej držbe. Odporca v konaní poprel, že by bol stále
držiteľom týchto hnuteľných vecí, pričom navrhovateľka svoje tvrdenia na preukázanie toho, že odporca
má veci fakticky u seba, žiadnym dôkazom nepreukázala. Za danej situácie bol jej návrh na vydanie

veci neopodstatnený.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1
O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nebola náhrada trov odvolacieho konania priznaná, nakoľko právny
zástupca odporcu si trovy odvolacieho konania v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .