Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, August 12, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/102/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309211871
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309211871.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu

Mgr. Fedora Benku a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcov: 1. H. W., narodený XX.XX.XXXX,
bytom Q. č. XXX, 2. Q. W., narodená XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX, obaja zastúpení advokátom JUDr.
Petrom Mihaldom, Gogoľova 18, Bratislava, proti žalovaným: 1. S. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom Q.
č. XXX, zastúpená JUDr. Eleonórou Zuzákovou, advokátkou, Mierové nám. 4, Galanta, 2. Q. W., bytom
Q. č. XXX, zastúpený žalovanou 1., o návrhu na vypratanie nehnuteľností a o vzájomnej žalobe na
určenie, že nehnuteľnosti boli vlastníctvom poručiteľa, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Galanta č.k. 20C/138/2009-317 zo dňa 5. decembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti o návrhu na vypratanie
nehnuteľnosti p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vzájomnej žaloby o určení, že rodinný
dom bol v čase smrti vlastníctvom nebohého Y. W. m e n í tak, že vzájomnú žalobu žalovanej 1. z a
m i e t a .

Odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti žalobcov 1. a 2. zaplatiť súdny poplatok
za vzájomnú žalobu z r u š u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania účastníkov (výrok III., IV.) m e n í tak,
že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov na vypratanie nehnuteľností - rodinný dom

súp. č. XXX nachádzajúci sa na pozemku parc. č. XXX/X, parcela registra „C“ a pozemok parcelné číslo
XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 49 m2, parcela registra „C“ zapísané v LV
č. XXX vedenom Katastrálnym úradom Trnava, Správa katastra Galanta pre obec Šoporňa, k.ú. Q.,
zamietol (výrok I.). Určil, že rodinný dom súp. č. XXX na CKN parcela č. XXX/X, CKN parcela č. XXX/X
- zastavané plochy o výmere 49 m2, zapísané na LV č. XXX pre k.ú. Q., Správa katastra Galanta, boli v
čase smrti vlastníctvom nebohého Y. W., narodeného XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX(výrok II.).
Žalobcom 1. a 2. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej 1. náhradu trov konania v

sume 1.319,27 eura k rukám advokátky žalovanej 1. a žalovanému 2. náhradu trov konania nepriznal(výrok III., IV.). Žalobcom 1. a 2. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok
za protižalobu v sume 99,50 eura na účet súdu prvého stupňa (výrok V.). Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 80 písm. c), § 97 ods. 1 OSP, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 132a

ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1992 Zb., § 135a ods. 4, § 865 ods.
3, § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 868 Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 v znení novely č. 509/1991 Zb. Súd prvého stupňa mal preukázané, že žaloba
žalobcov (ako bezpodielových spoluvlastníkov rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parc. č.
XXX, vedený na LV č. XXX k.ú. Q.), o vypratanie rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parc.

č. XXX/X, ako aj pozemku parc. č. XXX/X, nie je dôvodná. Žalobcom sa nepodarilo preukázať že dom,
ktorý má aktuálne pridelené súpisné číslo XXX a ktorý užívajú žalovaní, je súčasťou ich rodinného
domu súp. č. XXX. Z kúpnej zmluvy uzavretej formou notárskej zápisnice sp. zn. N 374/91, Nz 368/91
zo dňa 16.10.1991 nie je zrejmé, čo tvorí rodinný dom súp. č. XXX, t.j. koľko má izieb, resp. akú
má rozlohu. Žalobcovia nepredložili ani neoznačili žiaden dôkaz, ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z
ktorých by súd mohol mať za preukázané, že súčasťou domu súp. č. XXX je aj dom súp. č. XXX. I z

predloženej fotodokumentácie vyplýva, že sa nejedná o celok, ale o dva samostatné domy. Svedeckou
výpoveďou S. O., dcéry Y. O., ktorá žalobcom v roku 1991 predávala dom súp. č. XXX s pozemkom
je jednoznačne preukázané, že predmetom predaja a kúpy bol len dom súp. č. XXX s pozemkom a
nie vedľa stojaci dom súp. č. XXX, ktorý mal vždy charakter samostatnej nehnuteľnosti, čo potvrdili aj
vlastníci ostatných susediacich domov. Dom súp. č. XXX v čase predaja domu súp. č. XXX užívala

X. T., dcéra Y. W., žalobcovia sa neujali držby aj tejto spornej nehnuteľnosti a preto ani nemohli byť
dobromyseľní v tom, že súčasťou domu súp. č. XXX má byť aj dom súp. č. XXX, preto neprichádza do
úvahy nadobudnutie ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ani titulom vydržania. Preto súd
žalobu žalobcov o vypratanie žalovaných z tejto nehnuteľnosti zamietol a súčasne sa zaoberal i určením
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe vzájomného návrhu žalovanej 1.. Z vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, že rodinný dom súp. č. XXX (predtým súp. č. XXX) pôvodne nebol
evidovaný na liste vlastníctva. Zo svedeckých výpovedí, ako aj z potvrdenia Obce Šoporňa, z
predloženej fotodokumentácie a z evidencie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam je
zrejmé, že vedľa seba stoja štyri rodinné domy, pričom rodinný dom súp. č. XXX ako prvý od ulice je vo
vlastníctve žalobcov a je riadne evidovaný na liste vlastníctva č. XXX, vedľa neho stojí ďalší samostatný

rodinný dom súp. č. XXX, ku ktorému pôvodne nebol evidovaný list vlastníctva a ktorý je hlavným
predmetom sporu. Zo svedeckých výpovedí terajších či pôvodných vlastníkov ostatných susedných
rodinných domov jednoznačne vyplynulo, že tento rodinný dom súp. č. XXX bol vždy samostatným
domom, bývala v ňom pani Y. U., ktorá sa ho v roku 1974 rozhodla predať Y. W. a jeho manželke, t.j.
rodičom žalovanej 1.. Je nepochybné, že síce nedošlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, ktorá pre svoju

platnosť vyžadovala registráciu vtedajšieho štátneho notárstva a teda ani nebol zaznamenaný prevod
vlastníckehoprávaktejtonehnuteľnosti,jevšakpretopotrebnéskúmať,čidošlokprípadnémuvydržaniu
vlastníckeho práva. Pokiaľ by kúpna zmluva spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti, nebol
by vlastne ani daný predmet tohto sporu. Nebola preukázaná žiadna skutočnosť, na základe ktorej by
mohla vzniknúť pochybnosť o dobromyseľnosti držby. Je všeobecne známe, že v období rokov 1948 až

1989 bolo ponímanie súkromného vlastníckeho práva občanov značne deformované, právne vedomie
občanov bolo tiež nízke, a preto nemožno vidieť žiadnu pochybnosť ani v tom, že rodičia žalovanej sa
nezaujímali o to, či došlo k zápisu prevodu vlastníckeho práva v príslušnej evidencii a vychádzali z toho,
že predchádzajúcim vlastníkom vyplatili kúpnu cenu a fakticky sa ujali držby predmetných nehnuteľností
a na základe týchto skutočností sa považovali za vlastníkov. Vzhľadom na to, že nebolo preukázané

presne ktorým dňom vznikla oprávnená držba a teda začala plynúť 10-ročná vydržacia doba, možno
ustáliť, že táto uplynula najneskôr uplynutím 10 rokov od roku 1974, teda najneskôr k 31.12.1984. Týmto
dňom sa otec žalovanej Y. W. stal vlastníkom predmetných nehnuteľností. K pochybnostiam žalovanej
1. o zápise vlastníckeho práva a k strate dobromyseľnosti mohlo dôjsť až v období, keď zisťovala
na katastri, že dom s.č. XXX nie je evidovaný na liste vlastníctva, preto dala v roku 2007 vyhotoviť

geometrický plán a chcela situáciu vyriešiť, čo však napadli žalobcovia a nepodarilo sa spornú vec
vyriešiť mimosúdne. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na obsah notárskej zápisnice sp. zn. N 297/91 Nz
291/91 zo dňa 21.08.1991, ktorou účastníčky Y. O. a M. I., rod. U. požiadali o vydanie osvedčenia,
že Y. O. je vlastníčkou i zostávajúcich 6/12-in domu č. XXX a dvora parc. č. XXX na LV č. XXX Q.,
táto notárska zápisnica sa týkala len rodinného domu súp. č. XXX a bola uzatváraná v čase, keď

už došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX a pozemku pod ním v
prospech manželov W., rodičov žalovanej 1. a teda Y. O. nemohla na žalobcov previesť vlastnícke
právo vo väčšom rozsahu, než ho mala ona sama (zásada nemo plus iuris), t.j. nemohla na žalobcov
previesť vlastnícke právo k rodinnému domu súp. č. XXX a pozemku pod ním. K okolnostiam predajasporných nehnuteľností v roku 1974 sa vyjadrili svedkyne M. W. a Y. Q., vnučky predávajúcej Y. U.,
ktorá predala nehnuteľnosti rodičom žalovanej 1., ktoré obe zhodne potvrdili, že ich stará mama Y. U.
sa v roku 1974 dohodla na predaji sporných nehnuteľností rodičom žalovanej 1., ktorých poznala a

ktorí prejavili záujem o kúpu, Y. U. nevlastnila žiaden iný rodinný dom, preto bolo úplne jasné, čo je
predmetom kúpy, celá rodina vychádzala z toho, že dom sa predal W., došlo aj k vyplateniu kúpnej
ceny. Z takto doplneného dokazovania považoval súd prvého stupňa za jednoznačne a spoľahlivo
preukázané, že sporné nehnuteľnosti od roku 1974 užívali rodičia žalovanej 1. Y. W. s manželkou,
na základe „kúpy“ od Y. U. tak, ako o tom svedčí prehlásenie zo dňa 11.10.1974, ktoré síce nespĺňa

náležitosti riadnej kúpnej zmluvy, možno ho však považovať za nadobúdací titul, na základe ktorého
sa manželia W. ujali držby sporných nehnuteľností a tieto ako svoje vlastníctvo dobromyseľne užívali,
keď v držbe neboli nijako rušení, táto nebola nikým spochybňovaná, nehnuteľnosti spolu užívali až
do smrti X. W. dňa XX.XX.XXXX, po ktorej v užívaní pokračoval Y. W., ktorý v roku 1981 síce odišiel
bývať do Domova dôchodcov v X. z dôvodu zlého zdravotného stavu, teda nie s úmyslom natrvalo
sa vzdať užívania sporných nehnuteľností, ktoré naďalej považoval za svoje vlastníctvo a takýto stav

rešpektovali aj jeho právni nástupcovia, ktorí sporné nehnuteľnosti vždy považovali za vlastníctvo Y.
W., ktorý ich nikomu nepreviedol kúpnou zmluvou či darovaním, z čoho možno jednoznačne ustáliť
uplynutie lehoty potrebnej pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním od roku 1974 do konca
roku 1984, táto uplynula najneskôr uplynutím 10 rokov od roku 1974, t.j. najneskôr k 31.12.1984, a
týmto dňom sa Y. W. stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Ku dňu jeho smrti dňa 29.01.1999

boli sporné nehnuteľnosti jeho vlastníctvom, preto patria do dedičstva po ňom. Súd prvého stupňa
sa dôsledne zaoberal právnou argumentáciou žalobcov, ktorí (vychádzajúc aj z viacerých rozhodnutí
NS SR) poukazovali na to, že v danom prípade nebola preukázaná dobromyseľnosť držby, nemožno
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, dobromyseľnosť je potrebné objektivizovať
s prihliadnutím na všetky okolnosti. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl, ku ktorému

došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, nie je tomu tak vtedy, ak mýliaca
osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho
úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia OZ platného v
dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je, pričom treba vychádzať
zo všeobecne uznanej zásady súkromného práva ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona

neospravedlňuje), keď aj podľa názoru súdu v tomto konaní nemožno voči týmto právnym záverom
vo všeobecnosti nič namietať. Vychádzajúc z okolností daného prípadu a dôsledne zohľadniac všetky
skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z podrobne vykonaného dokazovania v tomto konaní, dospel súd
prvého stupňa k záveru, že v danom prípade je potrebné považovať Y. W. ako právneho predchodcu
žalovanej 1. za dobromyseľného držiteľa sporných nehnuteľností a jeho omyl je potrebné považovať za

ospravedlniteľný.Súdpritomzohľadnilnajmätieskutočnosti,žeY.W.sosvojoumanželkouboliľuďmilen
so základným vzdelaním, na kúpe sporných nehnuteľností sa dohodli s Y. U., s ktorou sa poznali a ktorej
dôverovali, ku kúpe došlo v roku 1974, teda v období socializmu, keď ponímanie súkromného vlastníctva
bolo výrazne deformované a právne vedomie občanov bolo značne nízke, prioritou manželov W. bolo
riešenie ich bývania, a preto keď sa spoľahli na to, že postačila dohoda s predchádzajúcou vlastníčkou Y.

U., ktorej riadne vyplatili dohodnutú kúpnu cenu a keď sa vzápätí aj ujali držby sporných nehnuteľností,
v ktorej neboli nijako rušení a ktorá nebola nikým spochybňovaná, k sporným nehnuteľnostiam si nikto
iný neuplatňoval žiadne nároky, bolo by v rozpore so zásadným ponímaním spravodlivosti a v rozpore
so zásadou dobrých mravov neposkytnúť takejto držbe právnu ochranu. Je potrebné pritom zohľadniť
tiež tie skutočnosti, že aj po smrti X. W., následne po odchode Y. W. do domova dôchodcov, v užívaní

sporných nehnuteľností pokračovali deti Y. W., pričom vždy vychádzali z toho, že sa jedná o
nehnuteľnosti patriace Y. W.. Žalobcovia v roku 1991, keď kupovali nehnuteľnosti od Y. O., museli vedieť,
že sporné nehnuteľnosti mali vždy charakter samostatných nehnuteľností, ktoré patrili Y. W., v čase
kúpy v roku 1991 sporné nehnuteľnosti užívala dcéra Y. W. X. T., o čom mali žalobcovia vedomosť,
žalobca 1. je tiež vnukom Y. W., preto musel mať vedomosť o tom, aký bol ich vzťah k sporným

nehnuteľnostiam. Čo sa týka rozporov v uvedení súpisných čísiel predmetného rodinného domu, súd
považoval za postačujúce jednoznačné vyjadrenie všetkých svedkov, ktorí mali vedomosť o sporných
nehnuteľnostiach. Právni nástupcovia Y. U. a aj Y. O., vlastníci susedných nehnuteľností, aj podľa
predloženej fotodokumentácie jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností potvrdili, že predmetom
prevodu vlastníckeho práva Y. U. na manželov W. bol rodinný dom s terajším s.č. XXX s pozemkom,

pričom v minulosti mal tento dom iné súpisné číslo, k rozporom medzi jednotlivými súpisnými číslami
zrejme dochádzalo v súvislosti s prečíslovaním. Y. U. nevlastnila žiaden iný rodinný dom, ktorý by mohol
byť predmetom prevodu a ani manželia W. nebývali od roku 1974 v inom rodinnom dome. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa žalobu žalobcov na vypratanie nehnuteľností v celomrozsahu zamietol a o vzájomnom návrhu žalovanej 1. rozhodol určením, že sporné nehnuteľnosti boli
v čase smrti vlastníctvom nebohého Y. W.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP v
prospech v konaní úspešnej žalovanej 1. a žalovanému 2., ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, tieto

nepriznal. Uložil žalobcom 1. a 2. úhradu súdneho poplatku za žalobu namiesto žalovanej 1., ktorá bola
od poplatkov oslobodená (§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov).

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1. a 2. odvolanie a to proti výrokom
I., II., III. a V. z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nevykonania navrhnutých dôkazov

(§ 205 ods. 2 písm. c) OSP), ďalej preto, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP), a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Poukázali na to,
že formou kúpnej zmluvy uzavretej s Y. O. dňa 16.10.1991 notárskou zápisnicou č. N 374/91, NZ
368/91 kúpili sporné nehnuteľnosti, pričom na pozemku parc. č. XXX k.ú. Q. sa nachádzala iba jedna
nehnuteľnosť. Argumentovali, že v tom čase na parc. č. XXX bol zapísaný len jeden rodinný dom. Až

v roku 2007 dala obec Šoporňa súhlas na rozdelenie stavby rodinného domu nachádzajúceho sa na
pozemku parc. č. XXX k.ú. Q. na dva samostatné rodinné domy, teda v roku 1991 nešlo o rodinný
dom č. XXX a XXX. Rodinný dom súp. č. XXX sa v roku 1991 nachádzal na parc. č. XXX vo výmere
101 m2 a v takejto výmere bol i predmetom kúpnej zmluvy. Z toho vyplýva, že rodinný dom súp. č.
XXX zahŕňal aj časť označenú ako rodinný dom súp. č. XXX. Rodinný dom súp. č. XXX v

súčasnosti leží na parcele č. XXX/X vo výmere 49 m2, ktorá vznikla rozdelením pôvodnej parcely č. XXX.
Rodinný dom súp. č. XXX aj s časťou označenou ako rodinný dom súp. č. XXX nadobudli žalobcovia na
základe kúpnej zmluvy od Y. O.. Parcela č. XXX mala rozlohu 101 m2 a teda zahŕňala aj pozemok, na
ktorom stojí aj časť označená ako rodinný dom súpisné č. XXX. Žalobcovia sa preto nepochybne stali
na základe kúpnej zmluvy vlastníkmi pozemku nachádzajúceho sa pod rodinným domom súp. č. XXX.

Preto boli minimálne vo vzťahu k vyprataniu pozemku parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 49 m2, zapísané na LV č. XXX, aktívne legitimovaní na podanie žaloby a okresný súd mal ich
žalobe v časti vypratania predmetného pozemku vyhovieť. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s tým,
že žalobcovia nadobudli predmetnú nehnuteľnosť od predávajúcej Y. O., poukázali na § 134
Občianskeho zákonníka, keď boli splnené všetky predpoklady pre vydržanie predmetnej nehnuteľnosti.

Poukázali na tú skutočnosť, že predmetný dom súp. č. XXX kupovali spolu so spornou nehnuteľnosťou.
V tejto súvislosti poukázali na list Správy katastra Galanta zo dňa 26.02.2008, keď i na katastrálnej mape
na parc. č. XXX bol zakreslený iba jediný rodinný dom. Toto presvedčenie žalobcov bolo podporené i
konaním Y. O., pričom v zmluve je celkom jednoznačne uvedené, že dom so súp. č. XXX sa nachádza na
parc. č. XXX/X. Žalobcovia k nadobudnutiu tohto vlastníctva vydržaním splnili všetky podmienky, pretože

po odkúpení domu so súp. č. XXX vrátane parc. č. XXX, zapísaných na LV č. XXX začali nepretržite
nehnuteľnosti užívať, keď ich užívali minimálne 17 rokov do doby, než boli listom zo dňa 26.02.2008
predvolaní na Správu katastra Galanta a mali sa vyjadriť k žiadosti žalovanej 1. o prešetrenie zápisu
na LV č. XXX k.ú. Q. k domu č. XXX. Okresný súd Galanta sa s argumentáciou žalobcov o vydržaní
nehnuteľností odmietol zaoberať, pretože dom v čase predaja užívala dcéra Y. W. a žalobcovia sa

neujali držby aj tejto spornej nehnuteľnosti. Poukázali na to, že situácia v danom čase bola taká, že
žalobcovia umožnili X. T., rod. W., zostať bývať v predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko išlo o rodinu, s
ktorou mali dobré vzťahy, obdobne tak so žalovanými 1. a 2. z dôvodu, že títo boli príbuznými žalobcu
1.. V oboch prípadoch žalobcovia teda trpeli bývanie v predmetnej nehnuteľnosti zo strany X. T., rod. W.,
resp. žalovaných 1. a 2. - prenechali im predmetnú nehnuteľnosť bezodplatne do ich užívania. Poukázali

na rozhodnutia súdov, z ktorých vyplýva, že držiteľom je i ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom
inej osoby. Žalobca 1. bol pritom evidovaný ako daňovník dane z nehnuteľnosti a daň platil z celej
zastavanej plochy. V prípade, ak žalobcovia nenadobudli predmetnú nehnuteľnosť - dom č. XXX na
základe kúpnej zmluvy dňa 23.10.2001, stali sa vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania,
pretomalsúdichžalobevyhovieť.Včastivzájomnejžalobyžalovanejv1.radesúdprvéhostupňažalobe

vyhovel, avšak tento záver nepovažujú za správny. Pritom na strane právnych predchodcov žalovaných
nebola daná dobromyseľnosť pre nadobudnutie takéhoto vlastníctva. Poukázali na ustanovenie § 134
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase vyhotovenia prehlásenia v roku 1974, kedy k
zmluve o prevode nehnuteľností bola potrebná registrácia štátnym notárstvom a vlastníctvo prechádzalo
registráciou zmluvy. Preto neznalosť ustanovenia Občianskeho zákonníka zo strany Y. W. s manželkou,

resp. X. W. pri uzatváraní zmluvy s Y. U. a M. I. bola neospravedlniteľná, nakoľko „pri zachovaní obvyklej
opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorýmá v úmysle urobiť“ (rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 78/2011 zo dňa 30.11.2011). Prehlásenie preto
nespĺňapodmienkunanadobudnutievlastníckehopráva,Y.W.aX.W.sadopustilineospravedlniteľného
právnehoomylu,čímunichnemohlanastaťdobromyseľnosť,žesúvlastníkmipredmetnejnehnuteľnosti,

pretonebolivdobrejviere,žeimtátonehnuteľnosťpatrí.PrehlásenienemohlozaložiťuY.W.,resp.X.W.
dobrú vieru, že nadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Prehlásenie nebolo spôsobilým
vydržacím titulom, teda Okresný súd Galanta vo veci rozhodol nesprávne keď určil, že túto nehnuteľnosť
vydržal Y. W., resp. že táto bola v čase smrti jeho vlastníctvom. Poukázali na to, že dôležitým v
danom prípade je i právny dôvod nadobudnutia predmetného vlastníctva, tzn. uchopenia sa držby.

Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Poukázali na rozsiahlu judikatúru
riešiacuospravedlniteľnýskutkovýaleajprávnyomyl,keďprávnyomyldržiteľavychádzajúcizneznalosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal
držby, nie je ospravedlniteľný (rozhodnutia NS SR 5 Cdo/30/2010, 3 Cdo/97/2009, 4 Cdo/283/2009,
5C do/30/2010, 6 M Cdo 5/2010, 6 Cdo/78/2011, rovnako tak Najvyšší súd Českej republiky - 22

Cdo/929/2001, 22 Cdo/1455/2004, 22 Cdo/1330/2006). Preto nesúhlasili s tým, že prehlásenie, na
základe ktorého právni predchodcovia žalovaných vstúpili do užívania a držby spornej nehnuteľnosti je
spôsobilý nadobúdací titul, ktorý by u nich mohol spôsobiť oprávnenú držbu nehnuteľnosti. Čo sa týka
skutočností uvedených v napadnutom rozsudku, že právni predchodcovia žalovaných boli ľuďmi len so
základným vzdelaním, z hore uvedenej judikatúry vyplýva, že právny omyl - t.j. neznalosť alebo neúplná

znalosť všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúce nesprávne posúdenie právnych
dôsledkov právnych skutočností, je v zásade neospravedlniteľné, a to vzhľadom k rešpektovaniu
všeobecne uznanej zásady súkromného práva - neznalosť zákona neospravedlňuje. V danom prípade
znenie ustanovenia § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka - „k zmluve o prevode nehnuteľností je
potrebná jej registrácia štátnym notárstvom a vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy“, bolo jasné,

určité,zrozumiteľnéanepripúšťalorôznyvýklad.ManželiaW.saprikúpepredmetnejnehnuteľnostipreto
dopustili neospravedlniteľného právneho omylu. S argumentáciou súdu prvého stupňa sa vyporiadal
NS ČR vo svojom rozhodnutí 22 Cdo/1330/2006 kde uviedol, že „pri posudzovaní ospravedlniteľnosti
omylu držiteľa sa vychádza z objektívnych hľadísk; preto neskúsenosť držiteľa, resp. nižšia úroveň
vzdelania, ktoré dosiahol, nie sú významné“. Súd prvého stupňa ďalej argumentoval, že na kúpe

sporných nehnuteľností sa dohodli s Y. U., s ktorou sa poznali a ktorej dôverovali. Poukázali i na
výpoveď svedkyne Y. Q., kde uviedla, že jej mama M. I. hovorila pani X. W., aby si to dali právne do
poriadku, ktorá však uviedla, že zaplatením peňazí považuje všetko za vybavené, veď sa poznajú a
navzájom si dôverujú. Súd prvého stupňa ďalej argumentoval, že ku kúpe došlo v roku 1974, teda v
obdobísocializmu,keďponímaniesúkromnéhovlastníctvabolovýraznedeformovanéaprávnevedomie

občanov bolo značne nízke. Argumentovali, že tento úsudok Okresného súdu Galanta nevychádza ani
z dokazovania, ani zo všeobecne známej skutočnosti a táto úvaha nie je podopretá ani odkazom na
odbornú literatúru či judikatúru, z ktorej by táto domnienka mohla vychádzať. Argumentovali, že ani to
nijakým spôsobom neospravedlňuje omyl manželov W., ktorí si mali byť vedomí nedodržania všeobecne
záväzných právnych predpisov. Argumentácia súdu, že manželia W. riadne vyplatili Y. U. dohodnutú

kúpnu cenu a ujali sa držby sporných nehnuteľností, nemôže byť sama o sebe podkladom pre vydržanie,
keďže takýto pocit nie je vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby práva. Aj
kebybolimanželiaW.subjektívnepresvedčeníotom,žezaplatenímkúpnejceny,resp.samotnoudržbou
splnili všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva, nemôže tento subjektívny pocit sám o
sebe byť podkladom pre vydržanie. S ohľadom na uvedené manželia W. neboli dobromyseľní, keďže

sa ujali držby predmetnej nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval. Argumentácia súdu, že manželia W.
neboli v držbe nijako rušení a ich držba nebola spochybňovaná a že nikto iný si na nehnuteľnosť
neuplatňoval žiadne nároky a v užívaní sporných nehnuteľností pokračovali aj právni nástupcovia
manželov W. nemôže zmeniť fakt, že právny omyl tu nastal a nedá sa konvalidovať. Manželia W. sa

dopustili neospravedlniteľného právneho omylu hneď pri nadobúdacom titule, dobromyseľnosť nebola
od počiatku a teda vyššie prezentované skutočnosti vo veci sú bezvýznamné. Preto v prípade potvrdenia
rozsudku súdu prvého stupňa navrhli pripustenie dovolania, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Poukázali tiež na to, že predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedenia po
nebohej X. W. a ide o takú okolnosť, ktorá musí u každej osoby pri zachovaní primeranej obozretnosti

vzbudiťpochybnostiotom,čijejvecpatrí.Vdedičskomkonanísúdzisťujemajetokporučiteľaajehodlhy,
vykoná sa súpis aktív a pasív dedičstva a vychádza sa najmä z údajov účastníkov. Súd prvého stupňa sa
nevysporiadal so zásadnou otázkou, či neuvedenie predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnutí o dedičstve
po X. W. bolo okolnosťou, ktorá musela u jej manžela Y. W. vzbudiť pochybnosti o tom, že mu predmetnánehnuteľnosť patrí. Nebohý Y. W. sa na základe dedičského rozhodnutia po X. W. dozvedel o tom, že nie
jevlastníkompredmetnejnehnuteľnostiavdôsledkutohodošlokprerušeniuvydržacejdoby.Súdprvého
stupňa sa s predmetnou relevantnou a zásadnou námietkou žiadnym spôsobom nevyporiadal, rozsudok

je preto arbitrárny a nepreskúmateľný, tiež nebolo preukázané, že by nebohý Y. W. užíval predmetnú
nehnuteľnosťpotom,akovroku1981odišieldoDomovadôchodcovvX..Niktozosvedkovnepreukázal,
že by Y. W. navštevoval Q. a zaujímal sa o predmetnú nehnuteľnosť a jej stav. Čo sa týka prehlásenia o
predaji predmetnej nehnuteľnosti v prospech právnych predchodcov žalovaných, žalobcovia namietajú
jeho absolútnu neplatnosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z prehlásenia nie je jasné, na

akú nehnuteľnosť sa vzťahuje, prehlásenie je neurčité, nejasné je i súpisné číslo, keďže je uvedené číslo
domu XXX. Tvrdenia žalovaných, že dom s terajším súpisným číslom XXX mal byť pred rokom 1977
domom so súpisným číslom XXX žiadnym spôsobom nepreukázali. V roku 1977 nastalo celoslovenské
prečíslovanie domov a bytov a uvedenej nehnuteľnosti pod č. XXX bolo pridelené súpisné číslo XXX,
čo je jednoznačné z potvrdenia obce Šoporňa č. 1669/2011 zo dňa 30.11.2011. Vlastníkom domu so
súpisným číslom XXX bol Y. O., t.j. nie Y. U., resp. M. I.. Preto Y. U. či M. I. nemohli previesť vlastnícke

právokdomusosúpisnýmč.XXXnatretiuosobu,keďžetakýtorodinnýdomnikdynevlastnili.Žalobcovia
žiadali na tieto skutočnosti vypočuť starostu obce Šoporňa Mgr. P. Q., ktorý dôkaz súd odmietol vykonať,
čím došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci. Preto prehlásenie, v ktorom nie je uvedené
mesto, resp. obec, kde sa prevádzaná nehnuteľnosť má nachádzať, parcelné číslo pozemku, výmera
pozemku, číslo listu vlastníctva, resp. nesprávne súpisné číslo, je objektívne v zmysle § 37 ods. 1 pre

neurčitosťneplatnéatobezohľadunanázorjehoúčastníkov.Poukázalivtejtosúvislostiinarozhodnutie
Ústavného súdu ČR III. ÚS 50/04 zo dňa 03.06.2004, keď neplatná je zmluva o prevode nehnuteľností,
ak je objektívne neurčitá i v prípade, že účastníkom bolo jasné, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom
prevodu. Tiež nesúhlasili s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti trov prvostupňového konania a
namietali aj ich výšku, keďže zastupovanie na pojednávaní dňa 19.04.2011 pred odvolacím súdom sa

neuskutočnilo, preto účastníkom nárok na náhradu spomenutých trov konania nevznikol. Preto žiadali
svojmu odvolaniu vyhovieť.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrili, odvolací návrh nepodali.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v

zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. d) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je dôvodné v časti potvrdiť a v časti zmeniť a
protižalobu zamietnuť ( § 219 ods. 1,2 a 220 OSP). Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal
pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pretože sa
nejedná o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania
a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Súd prvého stupňa sa v konaní vyporiadal ako so žalobou žalobcov 1. a 2., tak i s vzájomnou žalobou
žalovanej 1..

Súd prvého stupňa žalobu žalobcov o vypratanie spornej nehnuteľnosti zamietol. Argumentoval, že Y.
O. nebola vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX a pozemku pod ním, nemohla na žalobcov preto
previesť vlastnícke právo vo väčšom rozsahu, než ho mala ona sama (zásada nemo plus iuris), t.j.nemohla na žalobcov previesť vlastnícke právo k rodinnému domu súp. č. XXX a pozemku pod ním,
keďže jej nepatrilo.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky

odôvodnil. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je presvedčivé a právne správne, obsahuje
odpovede na všetky relevantné otázky v konaní vznesené a je výsledkom vykonaného dokazovania plne
v súlade s procesnými zásadami formulovanými v OSP, čím súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym
právnym záverom.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho
odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä
sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 OZ).

Zákon zabezpečuje ochranu vlastníckeho práva, ktorého obsahom je oprávnenie vlastníka predmet

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, a to pomocou vlastníckych žalôb
v občianskom súdnom konaní. Vlastnícke žaloby sú hmotnoprávnym inštitútom, na základe ktorého sa
realizuje subjektívny nárok vlastníka veci na ochranu.

Podľa aktuálneho LV č. XXX zo dňa 04.07.2012 žalobcovia sú vlastníkmi rodinného domu s.č. XXX
na parc. č. XXX/X, parc.č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 52 m2 a parc. č. XXX/X -

zastavané plochy a nádvoria o výmere 49 m2, a to na základe rozhodnutia o určení s.č. Obce Šoporňa
č. 915/2012.

Rozhodnutie okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný vklad vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve, ktorým by bol
súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva nehnuteľnosti alebo

odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného v katastri nehnuteľností
(rozsudok Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 67/2000 z 27. 10. 2000).

V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sa konštatuje, že je celkom správne, keď aj v súčasnosti súdy
nepovažujú rozhodnutie okresného úradu - odboru katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný vklad
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do príslušného listu vlastníctva, za rozhodnutie, ktorým by boli

viazané v tom zmysle, že by si už otázku vlastníckeho práva nemohli riešiť aj ako otázku predbežnú
v spore o vlastnícke práva, a to i odlišne, než je evidovaná vo vydanom liste vlastníctva. Súd prvého
stupňa konštatoval, že hodnovernosť údajov katastra nehnuteľností však platí podmienečne, t.j. pokiaľ
sa nepreukáže opak, čomu aj v danom prípade došlo. Napriek tomu, že žalobcovia sú aktuálne zapísaní
ako vlastníci sporných nehnuteľností, ich vlastnícke právo nebolo preukázané, a preto nebolo možné

vyhovieť ich návrhu, ktorým sa domáhali vypratania týchto nehnuteľností, nakoľko nebola daná ich
aktívna vecná legitimácia. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak zápis vlastníckeho práva
v prospech žalobcov nepovažoval za rozhodujúci, ale v konaní sa zaoberal tým, či žalobcovia toto
vlastníctvo skutočne nadobudli.V konaní vypočutí účastníci konania, resp. i svedkovia prijatý skutkový záver súdu prvého stupňa o
neexistencii vlastníctva žalobcov k domu č. XXX plne potvrdzujú. Tvrdenie žalobcov, ako i svedkyne U.
L. o tom, že pri ohliadke rodinného domu im predávajúca Y. O. uviedla, že jeho súčasťou je aj dom XXX,

nepotvrdzuje žiadna ďalšia skutočnosť, resp. toto tvrdenie je obsahom spisu vyvrátené. Svedkyňa Y.
Q. žije vo svojom dome č. XXX vedľa žalovaných od roku 1972, svedok U. Q. býva vo svojom dome
vedľa žalovaných od roku 1967 a obaja potvrdili, že dom č. XXX patril pani U. a tá ho predala rodine
W.. Svedkyňa S. O. v rodinnom dome č. XXX žila s rodičmi od narodenia a dom č. XXX nebol súčasťou
domu č. XXX, ktorý odkúpili od jej mamy Y. O. žalobcovia. Matka mohla predať len dom, ktorý vlastnila

a to dom súp. č. XXX, nemohla predať aj vedľajší malý domček, v ktorom ešte dávno pred nimi bývala
pani Y. U.. I z fotografií založených v spise (č.l. 44 až 50 spisu) celkom jednoznačne vyplýva, že rodinný
dom č. XXX nie je súčasťou rodinného domu č. XXX, je samostatnou stavbou, stavebne i technicky inak
vybudovaný a riešený.

Ani správanie sa samotných žalobcov nepreukazuje, že by oni sami vychádzali z toho, že dom č. XXX
i s pozemkom je ich vlastníctvom. O vlastníctvo tohto domu sa nikdy pred vznikom sporu s rodinou

žalovanej nezaujímali, nikdy nemali záujem o vyprázdnenie tohto domu. Od nadobudnutia vlastníctva
v roku 1991 do vzniku predmetného sporu im rodina W. neplatila za užívanie tohto domu žiadne
nájomné, nič od tejto rodiny nepožadovali, i keď takto dlhodobo mali vlastne užívať ich nehnuteľnosti,
ich vlastníctvo. Pritom obe rodiny boli v príbuzenskom vzťahu a aj vypočutí svedkovia (napríklad B. W.)
potvrdzovali, že v rodine sa vedelo o tom, že dom patril manželom W. a nie manželom W.. Aktuálne

ako vlastníci domu č. XXX sú zapísaní žalobcovia, čiže predmetný dom č. XXX je samostatná vec v
právnom zmysle slova, stal sa predmetom vlastníctva, aj v minulosti bol pritom samostatný, vstup do
domu je samostatný, je úplne inak situovaný a stavebno technicky riešený ako dom č. XXX, dom č.
XXX je samostatný, rovnako je samostatný dom č. XXX, domy majú úplne inú strechu, sú inak situačne
orientované, pričom strecha nie je iná na dome XXX a dome XXX len kvôli opravám, ale sú tu i výškové

rozdiely, tvar a celkový vzhľad a technické riešenie strechy.

Všetky tieto skutočnosti jednotlivo i v súhrne dávajú celkom jednoznačný obraz o tom, že dom č. XXX
nebol súčasťou domu č. XXX, ale jedná sa o dva samostatné domy dvoch rôznych vlastníkov,
dvoch rôznych právnych režimov, pričom žalobcovia v roku 1991 od pôvodnej vlastníčky Y. O. mohli
nadobudnúťvlastníctvolenkdomuč.XXX,pretožeY.O.vlastnilalendomč.XXX,lententoimpredávala,

dom č. XXX vlastnila Y. U., ktorá ho žalobcom nepredala, toto v konaní preukázané nebolo a napokon
to netvrdili ani samotní žalobcovia.

Žalobe nebolo možné vyhovieť ani v časti vypratania pozemku, keďže už v čase kúpnej zmluvy
žalobcami táto časť pozemku bola zastavaná domom č. XXX a preto sa žalobcovia nemohli dôvodne
domnievať, že túto časť pozemku - bez domu kúpili od Y. O., ani predávajúca im tento pozemok nemohla

predať, pretože bol zastavaný, nebol voľný, nebol pod domom č. XXX, ale pod domom č.XXX, ktorý do
vlastníctva nenadobudli.

Súd prvého stupňa posúdil právny nárok žalobcov správne i v súvislosti s tým, že neuznal ich námietku,
že predmetnú nehnuteľnosť vydržali, pretože boli presvedčení, že sa stali vlastníkmi i domu č. XXX a
v tom čase v dome bývala X. T., rodená W., teta žalobcu 1., ktorý jej tam dovolil dočasne bývať. Táto

obrana žalobcov nie je ničím podložená, je vyvrátená hore uvedenými svedeckými výpoveďami, rovnako
tak je vyvrátená i výpoveď svedkyne U. L.. Predovšetkým svedkyňa S. O., ktorá sa v dome č. XXX
narodila, celkom jednoznačne uviedla, že dom XXX a dom č. XXX netvorili celok - jednu nehnuteľnosť,
jej nebohá matka dom č. XXX nevlastnila, tento neužívala, nemohla ho preto žalobcom predať. Okrem
žalobcov a svedkyne U. L. túto skutočnosť nikto nepotvrdil, žalobcovia sa až do vzniku sporu, až do

zistenia, že vlastne na pozemku, ktorý odkúpili stojí aj ďalší dom, tento dom neužívali, až vtedy sa začali
o toto vlastníctvo zaujímať, až vtedy zistili, že dom č. XXX stojí na pozemku, ktorý podľa kúpnej zmluvy
odkúpiliodY.O.,nodovtedysaovlastníctvodomunezaujímali,otentosanestarali,nesprávalisaknemu
ako k svojmu vlastníctvu. Žalobcovia preto nežili v presvedčení o tom, že im táto nehnuteľnosť patrí.
Tieto skutočnosti ničím nepreukázali, nepotvrdili a preto pokiaľ súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia

nenadobudli predmetnú nehnuteľnosť ani kúpnou zmluvou ani vydržaním, tento záver považuje za
správny i odvolací súd a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti nárokužalobcov na vypratanie sporných nehnuteľností žalovanými, pre nedostatok ich aktívnej legitimácie ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Odvolací súd účastníkov v zmysle § 213 ods. 2 OSP upovedomil, že na vec sa vzťahuje ustanovenie

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce a to ustanovenie § 90, 91 ods. 2 OSP a § 460 OZ.

Žalobcovia 1. a 2. s prihliadnutím na uvedené upovedomenie odvolacieho súdu uviedli, že poručiteľ
zanechal viacero dedičov s tým, že účastníkom sporu je len jedna z nich, žalovaná 1. S. Q., preto
okruh účastníkov nie je ustálený, keďže účastníkmi konania nie sú ostatní dedičia po poručiteľovi, aj
keď v súlade s ustanovením § 91 ods. 2 OSP by účastníkmi sporu o určenie toho, čo do dedičstva

po poručiteľovi patrí mali byť, keďže ide o tzv. nerozlučných spoločníkov. Z dôvodu nedostatku
vecnej legitimácie mal byť vzájomný návrh žalovanej 1. zamietnutý. Preto navrhli žalobe o vypratanie
nehnuteľnosti vyhovieť a vzájomný návrh žalovanej 1. o určení, že sporné nehnuteľnosti patria do
dedičstva po nebohom Y. W., zamietnuť.

Žalovaná 1. po upovedomení odvolacieho súdu požiadala, aby odvolací súd pripustil pristúpenie ďalších

účastníkov do konania na strane žalovaných, a to dedičov po nebohom Y. W., ktorými sú:

1. Právni nástupcovia nebohej dcéry poručiteľa B. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX
- dedičské konanie ukončené na Okresnom súde Galanta sp. zn. 15D/202/2006 zastavené
pre nemajetnosť:

1.1 B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX

1.2 S. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX

1.3 H. M., rodená W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX

1.4 Q. L., rodená W., nar. XX.XX.XXXX, L., bytom O. XXXX

1.5 G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX

1.6 P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX

1.7 T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX

- ďalší syn H. W. je navrhovateľom v tomto spore.

2. Právni nástupcovia nebohého syna poručiteľa Q. W., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX -
dedičské konanie ukončené na Okresnom súde Galanta sp. zn. 18D/295/2005:

2.1 S.a W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX

2.2 Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX

2.3 P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX

2.4 P. W., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX.

Preto navrhla, aby odvolací súd pripustil pristúpenie do konania na strane žalovaných účastníkov 1.1
až 1.7 a 2.1. až 2.4.

Súd prvého stupňa sa v konaní zaoberal určením vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam na základe
vzájomnej žaloby žalovanej 1., ktorá sa v priebehu konania domáhala určenia, že sporné nehnuteľnostipatria do dedičstva po jej právnom predchodcovi (porovnaj č.l. 39 a nasl. spisu). Súd prvého stupňa
tomuto nároku žalovanej vyhovel určením, že sporné nehnuteľnosti boli v čase smrti vlastníctvom
nebohého Y. W. s poukazom na uzavretie kúpnej zmluvy s nebohou Y. U. v roku 1974.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

V priebehu odvolacieho konania odvolací súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením upovedomil
účastníkov tohto konania o tom, že vec bude posudzovať i z pohľadu zákonných ustanovení, ktoré neboli
doposiaľ pred súdom prvého stupňa použité a sú pre rozhodnutie vo veci dôležité a to § 90, 91 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, § 460 Občianskeho zákonníka.

Vodvolacomkonaníniejemožnémeniťokruhúčastníkovkonania,pretožetýmbybolaporušenázásada
dvojinštančnosti konania a účastníkovi, ktorý sa nezúčastnil konania pred prvostupňovým súdom, bola
odňatá možnosť konať pred súdom, u neho by bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, ako i
právo na spravodlivý súdny proces a iné.

Inštitút § 92 OSP slúži k náprave nedostatku vecnej legitimácie, avšak vždy v tom úseku konania,

ktoré predchádza vyhláseniu i keď ešte neprávoplatného rozhodnutia súdom prvého stupňa. Ak však
už bolo vydané rozhodnutie, znamenala by pristúpenie ďalšieho účastníka konania alebo zámena
účastníka vytvorenie takého stavu, ktorého regulácia sa vymyká účelu odvolacieho konania. Preto sa
v odvolacom konaní už zmena osôb účastníkov pristúpením ďalších účastníkov, prípadne zámenou
účastníkov nepripúšťa a účastníkmi konania zostanú len tí, ktorí nimi boli v konaní pred súdom prvého

stupňa.

Predmetom vzájomnej žaloby bolo určenie, že nebohý poručiteľ Y. W., nar XX.XX.XXXX, ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX, bol vlastníkom sporných nehnuteľností (rodinný dom súp. č. XXX nachádzajúci sa
na pozemku parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere 49 m2 zapísané v LV č.
XXX pre kú. Q., Správa katastra Galanta), ktoré patria do dedičstva po ňom. Y. W. zomrel ako vdovec,

manželka ho predumrela. Právnymi nástupcami po poručiteľovi v prvej dedičskej skupine boli tri deti a
to B. W., rodená W., narodená XX.XX.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, syn poručiteľa Q. W.,
narodený XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a dcéra poručiteľa, žalovaná 1. S. Q., narodená
XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX. Obe deti poručiteľa prežili(t.č. nebohé), preto sú titulom dedičskej
reprezentácie povolaní k dedeniu po nich ich dedičia (porovnaj § 460, § 473 ods. 1 a nasl. OZ).

Odvolací súd uznesením č.k. 9Co/102/2013- 379 zo dňa 17. júna 2014 vstúpenie ďalších účastníkov na
strane žalovaných v konaní o protinávrhu o určenie, že sporné nehnuteľnosti boli vlastníctvom
poručiteľa nepripustil, preto okruh účastníkov konania zostal nezmenený.

Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný
prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva.

V ustanovení § 460 OZ je zakotvená základná zásada dedičského práva, podľa ktorej k prechodu práv a
povinností, ktoré sú predmetom dedičstva, dochádza smrťou fyzickej osoby. Túto osobu zákon označuje
za poručiteľa; poručiteľom je osoba, ktorá zanechala predmet dedenia.

Za dediča vo vlastnom slova zmysle možno považovať len toho, komu bolo rozhodnutím súdu dedičstvo
potvrdené alebo kto sa stane nadobúdateľom pomernej časti dedičstva, prípadne určitej hodnoty z

poručiteľom zanechaného majetku. Do tej doby je tak možno osobu uchádzajúcu sa o dedičstvo
považovať len za domnelého dediča, ktorý ešte nie je nositeľom práv a povinností spadajúcich do
dedičstva, ale ktorý sa ním stane so spätnou účinnosťou k dobe poručiteľovej smrti až na základe
výsledku konania o dedičstve.Nadobudnutie dedičstva je úhrnným prechodom všetkých práv (aktív) a povinností (pasív) poručiteľa do
majetku dediča za predpokladu, že smrťou nezanikajú alebo neprechádzajú na ďalšie subjekty inak než
podľa objektívneho dedičského práva. Takýto prechod majetku sa označuje ako univerzálna sukcesia.

Zmyslom žaloby na určenie vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti je zistenie, či táto vec má
byť prejednaná v dedičskom konaní, kam patria všetky veci, ktoré poručiteľ vlastnil ku dňu
smrti. Vyhovením žalobe na určenie, že právny predchodca žalobcu bol ku dňu smrti vlastníkom určitej
veci, nie je určené, kto je jej súčasným vlastníkom. Význam takého rozhodnutia je teda len v tom, že
vec, o ktorú ide, bude prejednaná v dedičskom konaní; toto rozhodnutie sa nedotýka práv tretích osôb,

ktoré neboli účastníkmi tohto konania.

Pre sporové konanie v zmysle § 175k ods. 2 OSP treba považovať všetkých účastníkov konania o
dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 OSP a to ako na strane
žalobcov, tak i na strane žalovaných (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
131/99 z 27. júla 2000 - R 65/2003). Na rovnakých právnych záveroch spočívajú ďalšie rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudky sp. zn. 4 Cdo 120/2009 z 27. októbra 2010

a sp. zn. 1 Cdo 183/2009 z 30. mája 2011).

V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po Y. W..
Právna úprava prechodu dedičských práv a povinností vychádza z princípu ingerencie
štátu pri nadobúdaní dedičstva. Od smrti poručiteľa do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov
právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175zca OSP) existuje určitá neistota v tom, s

akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, ako bude vyporiadané dedičstvo
medzi viacerými dedičmi a kto z nich fakticky prevezme dedičstvo. Preto pokiaľ poručiteľ zanechal viac
dedičov, sú v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu
považovaní za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich
sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám

spoločne a nerozdielne. V konaní o určenie predmetu dedičstva majú z týchto dôvodov
postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 OSP (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 178/2006).

V období medzi nadobudnutím dedičstva (§ 460 OZ) a potvrdením o nadobudnutí dedičstva (§ 482 a 483
OZ) sú z právnych úkonov týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva povinní

i oprávnení voči iným osobám všetci dedičia poručiteľa, ktorí dedičstvo dosiaľ neodmietli, spoločne a
nerozdielne. Ich dedičský podiel pritom vyjadruje mieru, akou sa dedičia navzájom podieľajú na právach
a povinnostiach týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva.

Preto treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov
a to ako na strane žalobcov, tak i na strane žalovaných. Postavenie žalobcu je pritom určené obsahom

rozhodnutia súdu v dedičskom konaní, takže ostatní dedičia musia v súdnom konaní vystupovať ako
žalovaní, i keď v dedičskom konaní sa niektorí z nich k spornej otázke nestavali odmietavo,
prípadne vystupovali pasívne, či vôbec nevystupovali.

Ak sa takého konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže súd návrhu vyhovieť pre
nedostatok vecnej legitimácie.

Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže
o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle § 5 OSP. Neposkytnutím poučenia v tomto prípade
nedochádzakporušeniuprávúčastníkakonania,lebosúdjepovinnýposkytnúťúčastníkoviibapoučenie
o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa
hmotného práva účastníkom konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa

§ 5 OSP a bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

V danom konaní bolo cieľom protižaloby žalovanej 1. odstrániť spor o tom, či sporné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po jej právnom predchodcovi. O takejto žalobe možno rozhodovať len v sporovom konaní
pred súdom, účastníkmi ktorého buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní musia byť všetci dedičia.

Keďževkonanísapreukázalo,žeporučiteľzanechaliďalšíchdedičov,nielenžalovaných1.a2.atítonie

sú účastníkmi konania, bolo potrebné v zmysle § 220 OSP rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutejvyhovujúcej časti o protižalobe žalovanej 1. zmeniť a protižalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku vecnej
legitimácie vyplývajúcej zo skutočnosti, že účastníkmi tohto konania boli len žalovaní 1. a 2., nie všetci
právni nástupcovia po nebohom Y. W..

Potom všetky skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcov sa stali právne bezvýznamnými, keďže k
zamietnutiu žaloby došlo z nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaných a nebol daný dôvod
posudzovať ďalšie skutočnosti, či právny predchodca žalovanej 1. spolu s nebohou manželkou sporné
nehnuteľnosti nadobudli do výlučného vlastníctva vydržaním. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti o vzájomnej žalobe žalovanej zmenil a túto zamietol.

Žalobcovia sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhali pripustenia dovolania v zmysle
§ 238 ods. 3 OSP vo výroku potvrdzujúceho rozsudku, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Pritom bližšie nešpecifikovali, či ide o potvrdzujúce rozhodnutie proti obom
výrokom, teda i v prípade, ak by odvolací súd potvrdil výrok I. rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola
zamietnutá žaloba na vypratanie rodinného domu č. 500 spolu s pozemkom parc. č. XXX/X o výmere 49
m2alebočiideopripusteniedovolanialenvprípade,akbudúpotvrdenéobavýroky,tedaakozamietajúci

výrok na vypratanie sporných nehnuteľností, tak i určujúci výrok, že tieto boli v čase smrti vlastníctvom
nebohého Y. W., zomrelého XX.XX.XXXX.

Žiadali, aby bola nastolená nasledovná dovolacia otázka:

„Či možno omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho
zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniť niektorým z

nasledujúcichdôvodov(i)existencianízkeho stupňavzdelanianastranekupujúceho,alebo(ii)poznanie
a dôvera kupujúceho s predávajúcim alebo (iii) uskutočnenie kúpy v období socializmu, kedy malo
byť ponímanie súkromného vlastníctva výrazne deformované právne vedomie občanov značne nízke,
alebo (iv) riadne vyplatenie dohodnutej kúpnej ceny a ujatie sa držby sporných nehnuteľností kupujúcimi
alebo (v) nerušená a nijako nespochybniteľná držba kupujúcich, alebo iným ďalším dôvodom. Z textu

dovolacej otázky jednoznačne vyplýva, že táto sa vzťahuje k potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu výlučne v prípade určenia, že rodinný dom súp. č. XXX spolu s pozemkom a parc. č. XXX/X o
výmere 49 m2 boli v čase smrti vlastníctvom nebohého Y. W., narodeného XX.XX.XXXX, ktorý zomrel
dňa XX.XX.XXXX“.

Pretože v danom prípade odvolací súd ako bolo uvedené vyššie sa hore uvedenými skutočnosťami

nezaoberal, vo svojom rozhodnutí sa s nimi nevyporiadal a to všetko preto, že na strane žalovaných o ich
vzájomnej žalobe zistil nedostatok vecnej legitimácie, keď tohto konania sa zúčastnila iba jedna dedička
- právna zástupkyňa po nebohom Y. W., bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti zmeniť a protižalobu zamietnuť a hore uvedenými skutočnosťami, ktorú sú položené
na riešenie dovolaciemu súdu nebolo možné sa ďalej zaoberať.

Preto odvolací súd s prihliadnutím na hore uvedené skutočnosti vo svojom výroku rozsudku nepripustil
takto formulovanú dovolaciu otázku.

Preto bolo vo veci samej rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výrokovej časti.

O trovách tohto konania odvolací súd rozhodol s prihliadnutím na výsledok tohto sporu, ktorý bol ako na
strane žalobcu, tak i na strane žalovaných približne rovnaký.

Žalobcovia neboli úspešní v napadnutej zamietajúcej časti o žalobe na vypratanie sporných
nehnuteľností, žalovaní neboli úspešní v rovnakom rozsahu, t.j. v časti určenia, že sporné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi (resp. najmä žalovaná 1.). Preto odvolací súd dospel
k záveru, že je dôvodné rozhodnúť o trovách prvostupňového konania, ako i o trovách odvolacieho
konania v zmysle § 142 ods. 2, resp. v zmysle § 224 ods. 1 s použitím § 142 ods. 2, § 151 ods. 1

OSP. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania účastníkov zmenil tak, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania a rovnako vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.