Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, May 26, 2014

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 2T/146/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113011453
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Ondrejová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2014:4113011453.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdNitra,samosudkyňouJUDr.MáriouOndrejovou,vtrestnejveciobžalovanéhoJ.I.preprečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3, písmeno b) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písmeno b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 26. mája 2014 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný: J. I.
narodený XX.XX.XXXX v E.,
trvale bytom O. XXX,

sa uznáva vinným, že:

ako otec maloletej W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky P. K. v O., hoci má k tejto vyživovaciu
povinnosť priamo zo Zákona o rodine a rozsudkom Okresného súdu v Nitre č.k. 11P/202/2010-21 zo
dňa 25.10.2010, právoplatným dňa 04.11.2010, bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou vo výške
60,- eur mesačne od 01.11.2010, ktorú je povinný platiť do rúk matky vždy do 15-teho dňa príslušného
mesiaca vopred, od 01.12.2010 si túto povinnosť riadne neplní, a tak ku dňu 26.05.2014 dlhuje na
výživnom sumu vo výške 1.950,- eur,

teda:

najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a
spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania, po dlhší čas,

tým spáchal:

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona.

Za to mu súd ukladá:

Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, nezistiac žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného

zákona, nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, po použití ustanovenia §
38 odsek 2 Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona ho súd na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. o d ô v o d n e n i e :

Na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Nitra sp. zn. 4 Pv 388/2013 prejednal súd trestnú
vec proti obžalovanému J. I.. Súd vykonal hlavné pojednávanie voči obžalovanému v neprítomnosti

obžalovaného po splnení zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 252 odsek 2 Trestného
poriadku s jeho písomným súhlasom. Na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním
výpovede obžalovaného J. I. z prípravného konania, výsluchom svedkyne P. K., prečítaním listinných
dôkazov zabezpečených v spise a oboznámením pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T
105/2013.

Z výsledkov vykonaného dokazovania bol zistený skutkový stav tak, ako je opísaný vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

Obžalovaný J. I. sa po riadne a včas doručenom predvolaní sa na hlavné pojednávanie nedostavil a
svoju neúčasť ospravedlnil súdu písomným podaním zo dňa 26.05.2014, ktorým zároveň požiadal súd o

vykonanie hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti. Za splnenia zákonných podmienok uvedených
v ustanovení § 252 odsek 2 Trestného poriadku, súd vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti
s písomným súhlasom obžalovaného a postupom podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku prečítal
jeho výpoveď z prípravného konania (07.11.2013 a 20.11.2013) v ktorej uviedol, že nejaké sumy matke
maloletej uhrádzal v lete a koncom roka 2012, výživné do konca roka 2012 má uhradené a je dlžný

len za rok 2013. Uviedol, že je ochotný uhradiť dlh na výživnom za rok 2013. Výživné za obdobie od
01.12.2010 do decembra 2012 je podľa neho uhradené. Zameškané výživné za rok 2013 chcel uhradiť
finančnými prostriedkami, ktoré mal zarobiť v zahraničí, do konca roku 2013.

Svedkyňa P. K., bývalá družka obžalovaného, na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný mal

súdom určené výživné vo výške 60,- eur mesačne od 01.11.2010, ktoré bol povinný platiť do 15-teho
dňa v mesiaci, pričom obžalovaný si túto svoju povinnosť neplnil od 31.10.2013 a ku dňu hlavného
pojednávania dlhoval na výživnom sumu vo výške 1.950,- eur po odrátaní sumy 260,- eur, ktorú
uhradil dňa 28.02.2014. Svedkyňa uviedla, že jej dcéra za toto obdobie netrpela nebezpečenstvom
núdze. Obžalovaný nijakým spôsobom neprispieval na dieťa. Náhradné výživné nepoberá, pretože oň

nepožiadala. Výživu maloletej dcéry, ktorá ma 6 rokov zvláda vďaka pomoci rodičov u ktorých býva a
ktorí jej pomáhajú. Nakoľko dcéra je hyperaktívna nemôže navštevovať škôlku a tak sa o ňu stará jej
matka (stará matka). Obžalovaný sľúbil dlžné výživné doplatiť, ale po prvom pojednávaní jej zavolal s
požiadavkou, že jej dá 700,- eur na ruku, za čo mala na súde vypovedať, že obžalovaný vyplatil celú
sumu výživného, aby bol súdom oslobodený spod obžaloby, s čím však nesúhlasila.

Z prečítaných listinných dôkazov na hlavnom pojednávaní, menovite z Rozsudku Okresného súdu
Nitra sp. zn. 11P 202/2010 z 25.10.2010, právoplatného dňa 04.11.2010 vyplynulo, že obžalovaný
bol zaviazaný aby prispieval na výživu maloletej W. K. narodenej XX.XX.XXXX mesačne sumou 60
eur do 15. dňa v mesiaci k rukám matky maloletej, ktorej bola zverená do osobnej starostlivosti. Z

listinných dôkazov (rodný list, zápisnica o určení otcovstva) súd zistil, že obžalovaný je otcom W. K.
narodenej XX.XX.XXXX. Matka maloletej pracuje v TESCO STORES SR, a.s. na štyri hodiny denne
a má čistý mesačný príjem cca 430 eur ( potvrdenia zamestnávateľa), ktorý jej nepostačuje ani na
krytie bežných výdavkov. Matka maloletej spoločne s dcérou W. býva u svojich rodičov. Zo správ
Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Nitre, súd zistil, že P. K. nepoberá dávky v hmotnej núdzi z

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, nepožiadala o vyplácanie náhradného výživného a ani
nepoberá náhradné výživné. Obžalovaný J. I. nepoberá dávku v hmotnej núdzi. V evidencii uchádzačov
o zamestnanie bol vedený od 21.03.2011 do 02.05.2011. Obžalovaný bol z evidencie uchádzačov o
zamestnanie vyradený rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny sp. zn. NI/2011/19629 zo dňa
12.05.2011 z dôvodu nedostavenia sa na úrad v určenom termíne. Podľa správy Obvodného úradu Nitra

zo dňa 11.07.2013, súd zistil, že obžalovaný J. I. nie je zapísaný v živnostenskom registri. Zo správy
Daňového úradu Nitra, vyplýva, že obžalovaný J. I. podal daňové priznanie fyzických osôb za rok 2010,
kde uviedol príjem od všetkých zamestnávateľov v sume 701,39,- eur a za rok 2011 v sume 710,64,-
eur. Za rok 2012 obžalovaný nepodal daňové priznanie. Súd ďalej na hlavnom pojednávaní oboznámil
aj ostatné listinné dôkazy, správu z Centrálneho depozitára cenných papierov, správu Market ocp a.s.

Z výpisu centrálneho depozitára cenných papierov SR a.s. súd zistil, že obžalovaný nemá a ani nemalzriadený účet majiteľa cenných papierov, nemá registrované záložné právo k cenným papierom, ani
žiadny zabezpečovací prevod cenných papierov a nie je ani registrovaný ako akcionár listinných akcií na
meno. Zo správy Market ocp a.s. vyplýva, že obžalovaný nebol a ani nie je majiteľom dlhopisu FNM SR.

Obžalovaný sa podľa zabezpečených správ nenachádzal v evidencii Sociálnej poisťovne u žiadneho
zamestnávateľa, nie je evidovaný ani ako SZČO, nepodal si žiadosť o poskytnutie dávky v
nezamestnanosti, nie je evidovaný ako poberateľ nemocenských dávok alebo ako poberateľ dôchodku.
Posledným zamestnávateľom obžalovaného bol PKT Company, s.r.o. u ktorého obžalovaný pracoval

v období od 23.11.2012 do 21.12.2012. Obžalovaný pracoval v tejto spoločnosti na základe dohody
o vykonaní práce a za vykonanú prácu mal vyplatenú odmenu za mesiac november vo výške 82,86,-
eura a za december vo výške 241,67,- eura. Okrem uvedenej čistej mzdy bol obžalovanému vyplatený
nárok na stravné za pracovnú cestu vo výške 1.476,97,- eura. Pracovný pomer sa skončil z dôvodu
ukončenia prác na projekte zamestnávateľa. Za obdobie neplatenia výživného mal obžalovaný troch
rôznych zamestnávateľov. Od 29.09.2011 do 18.11.2011 bol zamestnaný v Detektívnej informačnej

službe, pričom jeho čistý príjem mal za jednotlivé mesiace v rôznych výškach. Za september 2011 mal
čistý príjem vo výške 42 eur, za október vo výške 372,47,- eur a za november 231,48,- eur. Pracovný
pomer obžalovaného bol ukončený v skúšobnej dobe bez udania dôvodu. Od 24.05.2012 do 25.07.2012
bol zamestnaný u Bedredin Salija ORIENT, kde pracoval mesačne maximálne tri dni a tak jeho čistý
mesačný príjem bol vo výške 8,07,- eur mesačne. Keď ho už spoločnosť nepotrebovala, ako brigádnika,

bol tento pracovný pomer skončený. Z výpisu z účtu vedeného na osobu P. K. za obdobie od 04.11.2009
do 04.11.2013 súd zistil, že v decembri 2010 bola na tento účet pripísaná suma vo výške 80,67,-
eura, 7,18,- eura a 58,54,- eura od zamestnávateľa obžalovaného D.I.Seven u ktorého bol obžalovaný
zamestnaný od 14.09.2010 do 30.11.2010. V roku 2011 boli na tento účet pripísané sumy od Detektívnej
informačnej služby, a to v októbri 2011 suma vo výške 42,00,- eura, v novembri suma vo výške 364,79,-

eura a v decembri 2011 suma vo výške 216,08,- eura (príjmy obžalovaného). Z mailovej komunikácie
medzi obžalovaným a P. K. v období od 20.02.2011 do 21.11.2011 vyplýva, že P. K. komunikovala
s obžalovaným za účelom získania výživného, ktoré potrebovala pre ich dcéru, obžalovaný sa však
vyhováral, že on nemá peniaze a zároveň obracal tému komunikácie na svedkyňu s otázkami prečo
ona nemá peniaze.

Z odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ jedenkrát súdne trestaný trestným
rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6T 105/2013 zo dňa 05.09.2013, právoplatným dňa 25.09.2013,
ktorým bol odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno
d) Trestného zákona, na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov so skúšobnou

dobou na 15 (pätnásť) mesiacov do 25.12.2014. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá každého druhu v trvaní 15 (pätnásť) mesiacov. Z výpisu z Ústrednej evidencie
priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že obžalovaný bol trikrát priestupkovo
prejednávaný. Za priestupok spáchaný dňa 12.06.2011 mu bola v správnom konaní uložená pokuta a
zákaz vedenia motorových vozidiel do 22.08.2014. Ďalšieho priestupku sa dopustil dňa 04.06.2013 za

ktorý mu bola uložená pokuta vo výške 800,- eura a zákaz vedenia motorových vozidiel do 28.06.2017.
Posledného priestupku sa obžalovaný dopustil dňa 06.09.2013, za ktorý mu bola uložená bloková
pokuta vo výške 20,- eur. Z lustrácie v evidencii MS SR súd zistil, že okrem aktuálneho trestného
konania bolo proti obžalovanému vedené len konanie na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 6T/105/2013,
ktoré je právoplatne skončené. Z pripojeného spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 105/2013 súd

zistil, že obžalovaný bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Nitra na základe obžaloby
Okresnej prokuratúry Nitra sp. zn. 1 Pv 451/2013 zo dňa 05.09.2013 pre prečin marenia výkonu
úradnéhorozhodnutiapodľa§348odsek1písmenod)Trestnéhozákonaabolmuuloženýpodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov so skúšobnou dobou na 15 (pätnásť) mesiacov do
25.12.2014 a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní 15 (pätnásť) mesiacov.

Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

V súvislosti s ustálením výšky zaostalého výživného, ktoré mal obžalovaný povinnosť zaplatiť k rukám
matky od 01.11.2010, konštatoval súd po výsluchu svedkyne oprávnenej na preberanie výživného
podľa právoplatného rozsudku, že za obdobie od 01.12.2010 do 26.05.2014 vrátane, teda za obdobie
neplnenia vyživovacej povinnosti vznikol obžalovanému dlh na výživnom za obdobie od 01.12.2010 do26.05.2014 (60,- eur/mesačne), čo zodpovedá sume 2.520,- eur, po odpočítaní uhradených súm v roku
2010 a po odpočítaní poslednej čiastočnej úhrady vo výške 260,- eur ( zaplatené dňa 28.02.2014) je
aktuálny neuhradený dlh výživného vo výške 1.950,- eur.

Trestný čin neplnenia vyživovacej povinnosti má charakter pokračovacieho trestného činu s prvkami
hromadného trestného činu a v dôsledku toho je vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku tým procesným
úkonom, ktorý rozdeľuje prípadné pokračovanie páchateľa v konaní. Podľa § 122 odsek 13 Trestného
zákona platí výnimka vo vzťahu k rozhodovaniu o skutku uvedenom v obžalobnom návrhu v tom zmysle,

že o pokračovanie v konaní ide až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa. V tomto
zmysle súd upravil aj skutkovú vetu obžaloby vo výške dlhu tak, že upravil sumu a obdobie neplnenia
vyživovacej povinnosti. Právna kvalifikácia v § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona je daná skutočnosťou, že obžalovaný si neplnil svoju
zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného závažnejším spôsobom konania spočívajúcim v
páchaní trestného činu po dlhší čas.

Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedené
v skutkovej vete obžaloby a vzhľadom na druh posudzovanej trestnej činnosti upravil v skutkovej
vete obžaloby obdobie, v ktorom prichádzalo k neplneniu vyživovacej povinnosti až ku dňu vyhlásenia
rozsudku a príkladne k tomu ustálil aj výšku zaostalého výživného s úpravou čiastočnej úhrady a

následne nevyhnutne vyjadril, že v danom prípade sa jednalo o úmyselné zavinenie obžalovaného aj
s poukazom na skutočnosť, že protiprávneho konania sa obžalovaný dopúšťal závažnejším spôsobom
konania. V zmysle vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný spáchal trestný čin
závažnejším spôsobom konania, pretože páchanie trestnej činnosti trvalo po dlhší čas ( od roku 2010).

Vyhodnotením vyššie uvedených dôkazov, vykonaných na hlavnom pojednávaní, a to jednotlivo aj v ich
súhrne, súd dospel k jednoznačnému záveru, že skutok sa stal tak, ako je uvedený vo výrokovej časti
rozsudku. Obžalovaný svojim protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
prečinuzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207odsek1,odsek3písmenob)Trestnéhozákona,pretože
si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom tento

trestný čin spáchal závažnejším spôsobom konania. Obžalovaný oprávnenej osobe neposkytol včas a
riadne to, čo je obsahom vyživovacej povinnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že osoba, ktorá
má vyživovaciu povinnosť, musí využiť všetky možnosti, aby si túto svoju povinnosť v reálne možnej
výške splnila bez ohľadu na to, či obžalovanému aktuálna životná situácia umožňuje platiť výživné v
takom rozsahu, ako sa vychádzalo pri určení vyživovacej povinnosti. Povinnosť obžalovaného vyživovať

iného (maloleté dieťa) vyplýva nielen zo Zákona o rodine, t.j. z ustanovení o vyživovacej povinnosti
rodiča k dieťaťu, ale táto mu bola určená aj rozsudkom Okresného súdu Nitra sp.zn. 11 P 202/2010 zo
dňa 25.10.2010

Obžalovaný J. I. sa ku skutku v prípravnom konaní nepriznal v plnom rozsahu. Tvrdil, že výživné na

maloletú dcéru nezaplatil iba za rok 2013 a nie od 01.12.2010 ako sa mu kladie za vinu, ale prisľúbil,
že celý dlh na výživnom zaplatí. Ku dňu hlavného pojednávania dňa 26.05.2014 tak neurobil, a to
napriek písomnej výzve súdu a zákonnému poučeniu o účinnej ľútosti. Z listinných dôkazov, výpovede
obžalovaného v prípravnom konaní a z výpovede svedkyne P. K. bolo preukázané, že obžalovaný vedel,
ževyživovaciapovinnosťmubolaurčenáavnadväznostinatútopodstatnúskutočnosťobžalovanývedel

aj to, komu, kedy, koľko a akým spôsobom má platiť výživné, pričom napriek tejto vedomosti tak neurobil.
F. nielenže matke dieťaťa pravidelne a riadne neplatil výživné na dieťa, ale ani nevyvíjal žiadnu aktivitu,
ktorá by smerovala k uspokojeniu potrieb dieťaťa. F. tvrdenie obžalovaného, že výživné za obdobie od
01.12.2010 do 01.01.2013 platil, bolo vyvrátené výpoveďou svedkyne P. K. a listinnými dôkazmi. Súd
vzhľadom na vykonané dôkazy nemal dôvod pochybovať o období neplnenia vyživovacej povinnosti.

Podľa potvrdení od zamestnávateľov obžalovaného, u ktorých bol zamestnaný či už ako brigádnik,
alebo v riadnom pracovnom pomere, vyplýva, že svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť na dcéru u
zamestnávateľa nenahlásil, napriek tomu, že o nej vedel. Následne po skončení pracovného pomeru
sa prihlásil na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, ale bol vyradený
zo subjektívnych dôvodov (nerešpektovanie pravidiel). Zároveň z potvrdení Sociálnej poisťovne a z

Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vyplýva, že obžalovaný netrpel stavom núdze, lebo za celé sporné
obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti nepožiadal o dávky v hmotnej núdzi, nebol už ďalej evidovaný
ako uchádzač o zamestnanie, z čoho vyplýva, že evidentne nepotreboval svoju sociálnu situáciu riešiť
prostredníctvom štátnych sociálnych dávok a nepožiadal ani o úpravu výživného. Obžalovaný žije usvojich rodičov a živí sa brigádnickými prácami a prácami v zahraničí, teda nemá oficiálne preukázateľný
príjem, ale ani z týchto príležitostných príjmov neplatil výživné na maloletú dcéru. Obžalovaný bol v
čase neplnenia vyživovacej povinnosti v kontakte s matkou maloletej a aj z ich vzájomnej komunikácie

vyplynulo, že mu bola zrejmá jej finančná situácia a z toho plynúca akútna potreba platiť výživné.

Zo všetkých hore uvedených dôvodov súd uznal obžalovaného vinným zo spáchaného skutku tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, vrátane jeho správnej právnej kvalifikácie, po
úprave skutkovej vety. Obžalovaný svojim úmyselným konaním naplnil subjektívnu aj objektívnu stránku

prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona,
pretože najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať
iného a spáchal tento čin, závažnejším spôsobom konania. Úmyselné konanie obžalovaného je možné
odvodiť jednak z jeho vedomosti o tom, že je povinný platiť výživné (cca 2 eurá denne), ale aj z
ignorácie tejto povinnosti, keďže v záujme splnenia vyživovacej povinnosti neurobil nič. Obžalovaný
netrpel žiadnou vážnou chorobou, ktorá by mu bránila pracovať, neudržal si dlhodobo žiadnu prácu,

ani si ju aktívne nehľadal cez Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Obžalovaný v čase keď oficiálne
nepracoval, nebol súčasťou záchrannej sociálnej siete štátnych dávok, z čoho možno vyvodiť úvahu,
že brigádnický neoficiálny príjem bol pre neho postačujúci na živobytie. Celá zodpovednosť za výživu
a zaopatrenie maloletého dieťaťa zostala len na pleciach matky. Takýto postoj a konanie otca je
nielen v rozpore so zákonom, ale aj so základnými pravidlami morálky. Chránený objekt je v prípade

trestného činu zanedbania povinnej výživy nárok na výživu dieťaťa vyplývajúci priamo zo zákona, a
protiprávnym konaním ohrozujúcim chránený objekt je neplnenie vyživovacej povinnosti danej zákonom
a zároveň určenej rozhodnutím súdu. Trestne zodpovedným subjektom, je osoba obžalovaného povinná
poskytovať peňažné plnenie a zaopatrovať tak oprávnenú osobu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
obžalovaný úmyselne neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojej dcére určenú rozhodnutím súdu, napriek

tomu, že vedel, že takýmto konaním porušuje záujem chránený zákonom.

Z hľadiska zavinenia vyhodnotil súd konanie obžalovaného podľa § 15 písmeno a) Trestného zákona,
tedažekonalvpriamom úmysle,kedyvedelžemôžesvojimkonanímporušiťaohroziťzáujemchránený
zákonom a zároveň tento chránený záujem (objekt) chcel porušiť a ohroziť.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1 až odsek 4
Trestného zákona, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy.

Súd pri ukladaní trestu prihliadol na osobné pomery páchateľa aj na skutočnosť, že bol jedenkrát
odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno d) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu a
predmetného protiprávneho konania sa tak dopustil v skúšobnej dobe podmienečného trestu odňatia
slobody. Vzhľadom na predchádzajúci spôsob života poznačený protiprávnym konaním, charakter

trestnej činnosti, nedostatok snahy zamestnať sa, ale aj prístup k trestnému stíhaniu nemohol súd
konštatovať, že obžalovaný viedol riadny život bez negatívnych prejavov v občianskom živote. Súd tak
nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 Trestného zákona ani žiadnu priťažujúcu okolnosť
uvedenú v § 37 Trestného zákona. Pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenie § 38 odsek 2 Trestného
zákona a ukladal obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v základnej trestnej sadzbe v

rozmedzí jeden rok až päť rokov na samej spodnej hranici trestnej sadzby, teda vo výmere 1 (jeden)
rok. Vzhľadom na to, že boli splnené podmienky uvedené v § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona,
zaradil súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.

Berúc do úvahy okolnosti uvedené v § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného zákona ako aj všetky okolnosti
prípadu, dospel súd k záveru, že tak v oblasti generálnej ako aj z hľadiska individuálnej prevencie bude v
prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere
1 (jeden) rok, teda pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Uloženie nepodmienečného
trestu na nápravu páchateľa a zabezpečenie ochrany spoločnosti a chráneného spoločenského záujmu

vzhľadom aj na prístup obžalovaného k prejednávanému protiprávnemu konaniu bude vhodný pre
naplnenie účelu trestu a prevýchovu páchateľa. Takto uložený trest je zákonný a z hľadiska súdu aj
spravodlivý.S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd
Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre.
Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa
rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu,
ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti

sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy.