Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 20, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/123/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207211297
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2207211297.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.

BoženyHusárovejaJUDr.ĽubomíraBundzelavprávnejvecižalobcuGASTROCENTRUMHUBERTUS,
s.r.o., Kračanská 39, Dunajská Streda, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Pongráczom,
Alžbetínske námestie 1203, Dunajská Streda proti žalovanému ISTERMEAT, a.s., Povodská 14,
Dunajská Streda, zastúpenému spoločnosťou IBL LEGAL s.r.o., Štúrova 1090/7, Dunajská Streda, o
zaplatenie 2.656,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v
Dunajskej Strede č. k. 11Cb/233/2007-358 zo dňa 6.2.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňavčasti opovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovi

2.059,30 eur so 14,25% úrokom z omeškania od 1.7.2007 do zaplatenia

p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia 2 656,81 eur (80.039,- Sk) s príslušenstvom
ako doposiaľ neuhradenej časti ceny poskytnutých služieb vyfaktúrovanej faktúrami č. 270012 zo dňa
2.4.2007 a č. 270016 zo dňa 3.5.2007. Poukazoval na to, že žalovaný svoj záväzok uznal písomne
dohodou o uznaní záväzku zo dňa 24.5.2007.

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Namietal zánik svojho záväzku jeho započítaním s pohľadávkou
proti žalobcovi na nájomnom vo výške 17.850,- Sk vyfaktúrovanou faktúrou č. 763000185, ktorú sa

mu žalobca zaviazal uhradiť dohodou o uznaní záväzku zo dňa 24.5.2007 a s nákladmi vynaloženými
na úpravu nebytových priestorov vo výške 62.189,- Sk (údržbárske práce a materiál 22.189,-
Sk, vymaľovanie 40.000,- Sk). Uviedol, že žalobcovi prenajímal nebytové priestory za účelom
prevádzkovania kuchyne, jedálne a bufetu, ktoré mu tento po ukončení nájmu ku dňu 31.5.2007
odovzdal v stave nezodpovedajúcom dojednanému spôsobu užívania s prihliadnutím na primerané
opotrebovanie.

Žalobca so započítaním pohľadávky z titulu opráv nesúhlasil s tým, že na nutnosť opráv nebol

upozornený, o existencii pohľadávky žalovaného nemá vedomosť a po skončení nájomného vzťahu mu
priestory odovzdal v stave totožnom so stavom, v akom ich prevzal v roku 1999, kedy účastníci zmluvu
o nájme uzavreli, s plne funkčnými spotrebičmi, ktoré boli primerane ich veku amortizované.Okresný súd v Dunajskej Strede uznesením zo dňa 17.9.2011 konanie v časti o zaplatenie 597,51 eur
podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil a rozsudkom zo dňa 6.2.2013 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 2.059,30 eur so 14,25% úrokom z omeškania od 1.7.2007 do zaplatenia, všetko do troch dní.

Súčasne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. žalobcovi ako v konaní v celom rozsahu úspešnému účastníkovi
priznal právo na náhradu trov konania vo výške 774,94 eur (318,- eur + 456,94 eur).

Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej si účastníci v článku VII nájomnej zmluvy dohodli,
že opravy, úpravy a drobné opravy znáša nájomca na vlastné náklady. Z takéhoto dojednania však
nevyplýva, kto by ich mal vykonávať, z jazykového výkladu možno usúdiť, že by ich mal vykonávať

nájomca. Prenajímateľ by tak mal v zmysle čl. VIII len všeobecnú povinnosť vlastníka zabezpečovať
udržiavanie podstaty objektu. Takýto výklad článkov VII a VIII zmluvy zbavuje nájomcu povinnosti
oznámiť prenajímateľovi bez zbytočného odkladu potrebu opráv a umožniť mu ich vykonanie i iných
nevyhnutných opráv (§ 5 ods. 4), nakoľko si ich má nájomca vykonávať sám a zo svojho. Súd tak nemá
za preukázaný jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je protiprávny úkon. Platí
zásada, že bez protiprávnosti niet zodpovednosti.

Zák. č. 116/1990 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v
tomto smere aplikovať príslušné ustanovenie všeobecnej úpravy Obchodného zákonníka, teda § 373 a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového, teda peňažného plnenia. Pre
posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti je

daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s protiprávnym úkonom.

Ani vzťah príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodou zák. č. 116/1990 Zb. nevysvetľuje,
v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Súd preskúmal, či príčinná súvislosť nechýba
pri aplikácii všeobecne platného ustanovenia § 374 Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o okolnosti

vylučujúce zodpovednosť za škodu. Zodpovednosť povinnej strany je totiž v špecifických prípadoch
vylúčená, a to z dôvodu, porušenia preventívnych povinností poškodeným prenajímateľom. Ide o
prípad nedostatku súčinnosti poškodenej strany (§ 376 ObZ), o prípad predchádzania vzniku škody
(§ 382 ObZ), o prípad zakročovacej povinnosti (§ 384 ObZ), kedy ide vždy o spoluspôsobenie škody
poškodeným. Vo všetkých prípadoch chýba príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi porušením

povinnosti zodpovednou osobou a vznikom škody. Ide o liberačný dôvod. Súd tak uzatvára, že ak
prenajímateľ s nájomcom zotrvali v nájomnom vzťahu odo dňa vzniku a zániku nájomnej zmluvy, to je
od 1.8.1999 do 31.5.2007, nevyvinul prenajímateľ ani čo len minimálnu súčinnosť, aby sa podieľal na
zabezpečovaní udržiavania podstaty objektu tak, aby na ňom nevznikli škody, dbať, aby boli nebytové
priestory udržiavané v stave spôsobilom na bežné užívanie, ako to vyplýva z článkov VII a VIII zmluvy.

Tak škodu spoluspôsobil.

Ku vzniku povinnosti nájomcu nahradiť škodu, ktorá mala prenajímateľovi vzniknúť nesplnením
povinnosti bez zbytočného odkladu oznámiť potrebu opráv, umožniť prenajímateľovi ich vykonanie i
vykonanie iných nevyhnutných opráv (ak táto zákonná povinnosť nebola vylúčená uprednostnením
zmluvných dojednaní, to je práve citovanými článkami VII a VIII nájomnej zmluvy), treba, aby boli

kumulatívne splnené všetky 3 základné predpoklady, to je protiprávny úkon, škoda, príčinná súvislosť,
pričom minimálne príčinná súvislosť naplnená nie je. Z toho plynie, že v prípade nesplnenia čo i len
jedného z predpokladov vzniku povinnosti nahradiť škodu nie je daná táto zodpovednosť za škodu, a
preto v uvedenom prípade poškodenej strane nárok na náhradu škody priznať nemožno. A to znamená,
že nie sú splnené podmienky na kompenzáciu (započítanie) sumy uplatnenej žalovaným ako škoda vo

výške 2.059,30 eur na pohľadávku žalobcu v tej istej výške.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu, ten nebol počas celého súdneho konania spochybnený (§ 120 ods. 3 O.s.p.),
nebol preto zistený žiadny dôvod, pre ktorý by mu nemal súd vyhovieť.Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že sa súd nezaoberal hodnotením

nesplnenia povinnosti žalobcu vrátiť nebytové priestory v stave, v akom ich prevzal, s prihliadnutím
na obvyklé opotrebenie, ani povinnosti zabezpečovať podľa potreby stavebné úpravy, technické úpravy
a nátery, maľovanie vo výrobných a skladových priestoroch najmenej jedenkrát ročne, ktorá vyplýva
z ustanovenia § 8 ods. 4 vyhl. č. 214/2003. Túto povinnosť žalobca porušil tým, že počas trvania
nájomného vzťahu neobnovil nátery na stenách a na dlažbe, nevymaľoval skladové ani výrobné

priestory, čo potvrdzuje aj fotodokumentácia vyhotovená pri ukončení nájomného vzťahu. Má za to,
že zodpovednosť žalobcu za jeho protiprávny úkon je potrebné posúdiť podľa §420a Občianskeho
zákonníka nakoľko škoda bola spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu. Príčinou vzniku
škody je, že pre neplnenie povinností súvisiacich s prevádzkovou činnosťou žalobcu si žalovaný
musel zabezpečiť zákonom požadované minimálne požiadavky na prevádzkovanie kuchyne na vlastné
náklady. Zavinenie poškodeného v zmysle § 441 Obč. zák. pritom neprichádza do úvahy nakoľko

uplatnená bola iba náhrada nákladov súvisiacich s prevádzkovou činnosťou žalobcu a dôkazné bremeno
je na strane žalobcu, ktorý musí preukázať zavinenie poškodeného a ktorý jeho spoluzavinenie v
konaní nenamietal ani nepreukázal. Súd nevyvrátil ani nepotvrdil názor žalovaného týkajúci sa splnenia
povinnosti žalobcu vrátiť predmet nájmu v stave, v akom ho prevzal, s prihliadnutím na obvyklé
opotrebenie, v odôvodnení rozhodnutia uviedol 3 liberačné dôvody, pričom nešpecifikoval, ako sa mal

žalovaný pričiniť pri spoluspôsobení škody, a v konaní ani nebolo skúmané, či došlo k neposkytnutiu
súčinnosti alebo protiprávnemu konaniu žalovaného, resp. ako by takéto protiprávne konanie ovplyvnilo
rozsah uplatnenej škody. Súd vo všeobecnosti uviedol, že žalovaný mal vyvinúť súčinnosť, aby sa
podieľalnaudržiavanípodstatyobjektuadbaťabybolinebytovépriestoryudržiavanévstavespôsobilom
na bežné užívanie, hoci žalovaný si uplatnil náhradu nákladov, ktoré nesúviseli so zabezpečovaním

podstaty objektu, ale s prevádzkovou činnosťou žalobcu. Podľa jeho názoru by preto aj v prípade
neposkytnutia súčinnosti v súvislosti s udržiavaním podstaty objektu takéto opomenutie konania nemalo
dosah na nadmerné vnútorné opotrebenie predmetu nájmu.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Má
zato,žežalovanýneuniesoldôkaznébremenopripreukazovanívznikuškodyajejvýšky,akoajpríčinnej

súvislostimedzivznikomškodyakonanímžalobcu.Poukazovalnato,žeštátneorgánynaúsekuhygieny
mu nikdy nevytkli, že by boli prenajaté priestory na prevádzkovanie kuchyne nevhodné, v priestoroch
bola každoročne vykonaná hygienická maľba a vykonané drobné opravy, žalovanému ich odovzdal v
stave, v akom ich prevzal, s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie. Žalovaný pri odovzdaní priestorov ich
stav nenamietal, pričom funkčný a primeraný stav priestorov v čase ich odovzdania potvrdil aj svedok A.

F., bývalý generálny riaditeľ žalovaného, z výpovede ktorého možno usudzovať, že fotodokumentácia
nebola vyhotovená v čase odovzdania priestorov a spísania protokolu.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s
obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalovaného voči rozhodnutiu
súdu prvého stupňa vo veci samej.

Ako naznačil odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci, pre posúdenie, či stav
nebytových priestorov v čase ich odovzdania žalovanému zodpovedal požiadavke ustanovenia § 13
zák. č. 116/1990 Zb. a žalobca tak splnil svoju zákonnú i zmluvnú povinnosť vrátiť priestory v stave, v
akom ich prevzal, s prihliadnutím na bežné opotrebenie, bolo nevyhnutné poznať stav priestorov v čase
ich prevzatia do užívania žalobcom. V tomto smere však súdu neboli poskytnuté žiadne dôkazy majúce

výpovednú hodnotu.

Odhliadnuc už od skutočnosti, že v rozpore s logikou veci a obvyklým postupom účastníkov obdobných
nájomných vzťahov žalovaný svoje prípadné výhrady voči stavu odovzdávaných priestorov neuviedol do
protokolu „o odovzdaní kuchyne“ zo dňa 31.5.2007 a že z okolností prípadu nemožno ustáliť, že prílohou
tohto protokolu mala byť práve žalovaným predložená fotodokumentácia (z obsahu protokolu nevyplýva,

či prílohou „tejto zmluvy“ mal byť stav priestorov zachytený popisom alebo fotodokumentáciou, ani či táto
príloha mala byť poskytnutá obom stranám a prípadne nimi potvrdená), porušenie tejto povinnosti (§ 13)nemožno vyvodzovať iba zo skutočnosti, že žalovaný určité údržbárske a maliarske práce v priestoroch
po ich prevzatí vykonal a vykonanie určitých prác bolo podmienkou povolenia prevádzky ďalšieho ich
užívateľa. Samotná fotodokumentácia o stave priestorov v čase ich prevzatia žalobcom nevypovedá,

v rozpore s názorom žalovaného z nej nevyplýva “dezolátny“ stav priestorov, ani ich poškodenie, či
opotrebenie nad mieru opotrebeniu obvyklému.

Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca porušil ustanovenie § 8 ods. 4 vyhl. č. 214/2003 Z. z. vykonávať
podľa potreby stavebné a technické úpravy a nátery v zariadení spoločného stravovania podľa potreby
a maľovanie výrobných a skladových priestoroch najmenej jedenkrát ročne, je potrebné konštatovať, že

tento predpis nestanovuje podmienky zmluvného vzťahu účastníkov, ale všeobecné požiadavky hygieny
pre oblasť spoločného stravovania, nedodržanie ktorých je kontrolované a sankcionované príslušnými
štátnymi orgánmi. Porušenie tejto povinnosti je vo vzťahu k primárnej povinnosti nájomcu podľa § 13
zák. č. 116/1990 Zb. iba sekundárneho charakteru, pričom aj v tomto smere je dôkazným bremenom
zaťažený žalovaný tvrdiaci existenciu svojej pohľadávky vzniknutej v súvislosti s týmto porušením.

Nakoľko žalovaný dôkazné bremeno svojich tvrdení neuniesol a existenciu pohľadávky spôsobilej na

započítanie s pohľadávkou žalobcu nepreukázal, súd prvého stupňa k započítacej námietke správne
neprihliadal a hoci v rozpore s argumentáciou účastníkov i výsledkami dokazovania vychádzal zo
spoluspôsobenia škody prenajímateľom, v konečnom dôsledku vo veci samej správne rozhodol.

Odvolací súd preto jeho rozhodnutie, ktorým súd žalobe vyhovel, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napriek skutočnosti, že v priebehu konania došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby a v súvislosti s tým

aj k čiastočnému zastaveniu konania, súd prvého stupňa o trovách konania rozhodoval výlučne podľa
ustanovenia§142ods.1O.s.p.vychádzajúczozáveruoplnomprocesnomúspechužalobcu.Opomenul
aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p., zistenie a ozrejmenie dôvodov, pre ktoré k čiastočnému
zastaveniu konania došlo, a podľa obsahu záhlavia rozsudku zjavne i samotnú skutočnosť, že čiastka
597,51 eur bola súčasťou predmetu konania.

Rozhodnutie o náhrade trov konania pre nedostatky jeho odôvodnenia nespĺňa požiadavky kladené naň
ustanovením § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., ktorá skutočnosť podľa zaužívanej súdnej
praxe i právnej teórie predstavuje postup súdu odnímajúci účastníkovi možnosť realizovať jeho procesné
práva, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí o náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto
odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.