Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 27, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/224/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610201220
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610201220.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING, a.s., Bratislava, Košická
56, IČO: 35 838 825, zastúpený: HMG & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefanovičova 12, IČO: 35 885
459, proti odporcovi: T. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., Z. XXXX/XXB, o zaplatenie 1.033,58 eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 7C/99/2010-105
zo dňa 14. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh zamietol a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia sumy 1.033,58 eur s príslušenstvom
od odporcu titulom nesplnenia povinností zo zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 16.09.2005, uzavretej

medzi právnym predchodcom navrhovateľa (VOLKSBANK Slovensko, a.s.) a odporcom. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že právny predchodca navrhovateľa a odporca dňa
16.09.2005 uzavreli Zmluvu o spotrebnom úvere č. 415645, na základe ktorej právny predchodca
navrhovateľa poskytol odporcovi sumu 30.000,- Sk (995,82 eur). Odporca sa zaviazal splácať úver
v mesačných splátkach po 22,17 eur spolu v 59. splátkach. Keďže odporca svoje povinnosti neplnil,
dňa 27.06.2006 vyhlásil právny predchodca navrhovateľa mimoriadnu splatnosť úveru a Zmluvou o

postúpení pohľadávok zo dňa 23.11.2006 pohľadávku postúpil na navrhovateľa. Počas konania odporca
vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku. Súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že
zmluvu o spotrebnom úvere účastníci uzavreli v čase, kedy do textu Občianskeho zákonníka novelou
č. 150/2004, účinnou od 01.04.2004, bola zavedená úprava spotrebiteľských zmlúv. Keďže odporca
vystupoval vo vzťahu k službe ako spotrebiteľ a ide o klasickú typovú zmluvu bez možnosti odporcu
ako spotrebiteľa zasahovať do jej znenia, dovodil súd prvého stupňa, že nie je možné aplikovať

všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka. Na režim spotrebiteľských zmlúv
sa použije úprava podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd prvého stupňa vznesenú námietku
premlčania aplikoval v 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ sa
mohol domáhať vrátenia nevrátenej časti istiny úveru a úrokov z omeškania dňom nasledujúcim po dni
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, t.j. dňom 28.06.2006 a 3-ročná premlčacia lehota uplynula dňa
28.06.2009. Návrh vo veci samej bol doručený súdu prvého stupňa dňa 12.02.2010, teda po uplynutí

všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Súd návrh zamietol s poukazom na premlčanie nároku v celom
rozsahu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa včas odvolal navrhovateľ. Poukázal na znenie ust. § 497
Obchodného zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a na ust. § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka s tým, že z prechodných ustanovení (§ 879j Občianskeho zákonníka) vyplýva,

že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008. Vznik
týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujúpodľa doterajších predpisov. Navrhovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne,
keďže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Zmluva
medzi účastníkmi bola uzavretá dňa 16.09.2005 a k splatnosti úveru došlo dňa 27.06.2006. Právna

povaha záväzkového vzťahu, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere, je absolútnym obchodným záväzkovým
vzťahom s poukazom na § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie je kogentným
ustanovením a zmluvné strany nemôžu ani dohodou vylúčiť aplikáciu Obchodného zákonníka z
predmetného zmluvného vzťahu. V čase uzavretia zmluvy o úvere bola v právnom poriadku SR
obsiahnutá úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku tak, že spotrebiteľskými zmluvami

sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva
podľa ust. § 55. Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za spotrebiteľské
zmluvy bolo možné považovať iba určité zmluvné typy, a to tie, ktoré sú upravené v Občianskom
zákonníku. Odvolateľ poukázal na rozdiel medzi pojmom spotrebiteľská zmluva a spotrebiteľský úver.
Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 v čase uzavretia zmluvy ešte platný nebol. V danom čase
bol účinný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tento nijakým spôsobom nestanovuje

povinnosť aplikácie Občianskeho zákonníka na úverovú zmluvu v celom rozsahu a nevylučuje aplikáciu
Obchodného zákonníka. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukázal aj na smernicu 93/13/EHS. Smernica
sama o sebe nemôže ukladať povinnosť jednotlivcom a ustanovení smernice sa proti jednotlivcom
nemožno dovolávať. Záväznosť smerníc existuje iba vo vzťahu ku každému členskému štátu, ktorému
je určená. Eurokonformný výklad smernice má taktiež svoje hranice, pričom je potrebné rešpektovať

zásady právnej istoty a neretroaktivity. Obchodný zákonník rieši otázku premlčania komplexne a nie
je možné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nárok navrhovateľa nemôže byť premlčaný,
keďže sa jedná o spotrebiteľský úver v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom stále ide
o obchodno-záväzkový vzťah vzhľadom na charakter absolútneho obchodu a úverového vzťahu. Je
potrebné postupovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a použiť všeobecnú 4-ročnú premlčaciu

lehotu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa žiadal zmeniť tak, že odvolací súd návrhu vyhovie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) v medziach

daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom
hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je
relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného

zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v
priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Súd

prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s návrhmi účastníkov v súvislosti s vykonaným
dokazovaním, čím sa jeho rozhodnutie stalo nedostatočne odôvodneným, a preto aj nepreskúmateľným.
Súd prvého stupňa správne nevyhodnotil vykonané dokazovanie, keď nepostupoval v súlade s dikciou
ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Súd prvého stupňa taktiež opomenul aplikáciu ust. § 118
ods. 2 O.s.p., pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania
a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku tým, že účastníkom bola odňatá možnosť zaujať
postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy
korektného procesu.

Zaradenie tohto ustanovenia do zákona malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť
právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania
ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežnýmzhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to,
ktoré z navrhovaných dôkazov (ne) treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť
predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.

Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy
legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty
- pojmového znaku právneho štátu. Preto bolo potrebné, aby súd na pojednávaní zhrnul, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré z týchto tvrdení zostali
sporné, prípadne, ktoré navrhnuté dôkazy nevykoná. Zo spisu vyplýva, že v danej veci súd prvého

stupňa plne nedodržal zákonom stanovený postup (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V nedodržaní postupu podľa
§ 118 ods. 2 O.s.p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti
preskúmavanej veci (II ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/18/2010).

Už len toto pochybenie je dôvodom, pre ktoré je potrebné rozhodnutie zrušiť, keďže súd prvého stupňa

procesne nepostupoval tak, ako mu to Občiansky súdny poriadok ukladá a spôsobil tak vadu v konaní
vedúcu k odňatiu možnosti konať pred súdom navrhovateľovi a s jeho právom na spravodlivý proces.

Odvolací súd v súvislosti s preskúmavanou vecou zistil ďalšie skutočnosti, ktoré je potrebné v tomto
rozhodnutí uviesť do pozornosti súdu prvého stupňa. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu

prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že vykonané dokazovanie nebolo vyhodnotené súdom
prvého stupňa tak, aby zodpovedalo výroku rozhodnutia, vykonané dokazovanie si vnútorne odporuje
so závermi prijatými súdom prvého stupňa a odôvodnenie rozhodnutia obsahuje závery, ktoré nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní, čím sa rozhodnutie súdu prvého stupňa stáva nepreskúmateľným.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento právne posúdil vec podľa ustanovenia § 100
ods. 1, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka a ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka.
Dospel k záveru, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebnom úvere bola v texte Občianskeho zákonníka
zákonom č. 150/2004 Z.z., účinným od 01.04.2004, zavedená právna úprava spotrebiteľských zmlúv.
Ide o klasickú typovú zmluvu a súd prvého stupňa dovodil, že podľa § 54 ods. 1 je potrebné aplikovať

3-ročnú premlčaciu lehotu.

Z ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, vyplýva, že zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na precíznu
aplikáciu tohto ustanovenia, aj s použitím relevantných výkladových metód. Výklad ustanovenia zákona
súdom prvého stupňa je čistým gramatickým výkladom právnej normy bez použitia systematického a
logického výkladu, t.j. použitia základných vzťahov medzi vykladanou právnou normou a normou jej

nadriadenou prípadne podriadenou.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyslovene vyplýva, že nemôžu byť v neprospech spotrebiteľa
upravené zmluvné podmienky.

Predmetom právneho posúdenia v preskúmavanej veci je však právna úprava premlčania, ktorá je
definovaná v zákone, a účastníci nijakým spôsobom zmluvnými podmienkami jej trvanie nemodifikovali.

Z charakteru zmluvy o spotrebnom úvere vyplýva, že ide o zmluvu uzavretú síce ako spotrebiteľskú,
avšak netreba opomínať, že jej základným charakterom je charakter absolútneho obchodného

záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k zmluve
o spotrebnom úvere, prirodzene platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských úverov zákonom č.
258/2001 Z.z., ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi. Tento zákon však
nie je možné vykladať tak, že akýkoľvek úver uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom je výlučne
úverom uzavretým podľa tohto zákona s vylúčením možnosti aplikácie Obchodného zákonníka. Z ust.

§ 2 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že spotrebiteľským úverom je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z takéhoto znenia zákona nemožno dovodiť, že
úprava spotrebiteľských úverov osobitným predpisom nahrádza všeobecnú právnu úpravu úveru vObchodnom zákonníku. Zákon o spotrebiteľských úveroch je lex specialis k všeobecnej právnej úprave,
ktorá môže byť úprava vyplývajúca z Občianskeho zákonníka, tak aj úprava vyplývajúca z Obchodného
zákonníka(spoukazomnaust.§1cit.zákona,ktorývysloveneuvádza,že„tentozákonupravujeniektoré

podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa“).

Právna ochrana úpravy spotrebiteľa (či už vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka alebo z

ďalších ustanovení, napr. aj priamo zo znenia Obchodného zákonníka v § 266 ods. 5) je úpravou,
ktorá má predovšetkým chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v ktorom dojednané
podmienky sú v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť aj zákonnú úpravu
obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, týkajúcu sa premlčania. Nie je správny výklad § 54 Občianskeho
zákonníka s poukazom na pochybnosť o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a použití výkladu, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší v tom smere, že za priaznivejšiu právnu situáciu sa bude považovať právna

úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka, kedy by mal byť podľa použitia takejto úpravy nárok
dodávateľa premlčaný.

Neprináleží súdu posudzovať, ktorá zákonná úprava je v akom momente vzťahu medzi účastníkmi pre
nich výhodnejšia, pokiaľ zákon vyslovene uvádza, že to, čo je potrebné medzi účastníkmi posudzovať,

je charakter ich zmluvných dojednaní, t.j. to čo si strany medzi sebou zmluvou upravili z pohľadu súladu
alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami príslušného zákona. Súd musí vyriešiť jednoznačne, ktorý
právny režim sa má na určitý vzťah vzťahovať, a po zistení príslušného právneho režimu precízne
aplikovať právnu úpravu v ňom obsiahnutú.

Vychádzajúc z charakteru zmluvy medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom, keď
jednoznačne ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, je
potrebné dôjsť k právnemu záveru, že na takýto zmluvnú vzťah sa bude aplikovať režim Obchodného
zákonníka aj v časti premlčania jednotlivých nárokov a bude potrebné postupovať podľa ust. § 391 ods.
1 a § 397 Obchodného zákonníka.

Vzhľadom na uvedené pochybenie súdu prvého odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.).

Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude riadiť sa vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu, ktorým je podľa ust. § 226 O.s.p. viazaný, a následne v súlade s ust. § 118 O.s.p.
po vykonaní ďalších úkonov opätovne posúdiť nárok navrhovateľa; vo veci znova rozhodnúť, svoje
rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania s poukazom na ust.

§ 224 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.