Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113010672
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113010672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.10.2014, v trestnej
veci obžalovaného O. L. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák.,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 3 T 35/13 zo dňa 27.03.2014,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného
O. L., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom J. č. XX, okr. U.,

podľa § 285 písm. b/ Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák.,
ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 23.06.2012 v čase o 07.00 hod. v I., okr. U., viedol s hladinou najmenej 1,11 mg/l alkoholu v krvi
motorové vozidlo zn. Honda, EVČ: SB-223 AZ,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného O. L. za vinného z prečinu ohrozenia
pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- dňa 23.06.2012 v čase o 04.00 hod. v I., okr. U., viedol s hladinou najmenej 1,27 promile etylalkoholu

v krvi motorové vozidlo zn. Honda, EVČ: SB-223 AZ.

Zatomupodľa§289ods.1Tr.zák.,§38ods.2Tr.zák.,uložiltrestodňatiaslobodyvovýmere6(šiestich)
mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil
na skúšobnú dobu 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel

na 3 (tri) roky.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal
obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním, prostredníctvom svojho obhajcu, aj odôvodnil.V písomných dôvodoch svojho odvolania namietal, že tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní vypovedal zhodne. Poukázal na výpoveď svedka H. T., ktorý jednoznačne uviedol, že
nevidel, aby motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu on (obžalovaný) šoféroval, ale uvádzal, že to bol

svedok I. K., ktorý podľa jeho (obžalovaného) názoru ani nehovoril pravdu z obavy, že bude musieť
škodu na aute, ktorú spôsobil dvoma dopravnými nehodami, uhradiť. Spochybnil výpoveď svedka K.
K. z dôvodu, že išlo o otca svedka I. K. a navyše svedkom jazdy motorového vozidla nebol. Namietal,
že svedkovia G. T. a ani Q. S. výslovne neuviedli, že motorové vozidlo šoféroval o 04.00 hod.. Vyčítal
orgánom činným v trestnom konaní, že si nezabezpečili záznamy kamerových systémov v obci I.

a na čerpacej stanici v K., ktoré by preukázali, že motorové vozidlo nešoféroval a rovnako tak, že
nezrealizovali pachové stopy zaistené zo sedačky vodiča spomínaného motorového vozila. V podstate z
týchtodôvodovnavrhol,abykrajskýsúdnapadnutýrozsudokzrušilajehospodobžalobyoslobodil,alebo
alternatívne, aby po zrušení rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia

§ 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo,pričomnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkanéprihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

Vyhodnotiac dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa doplnené o dopočutie znalca z odboru
zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, MUDr. T. W. na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní
obžalovaného dospel krajský súd k záveru, že skutok, ale len pri rešpektovaní totožnosti skutku, sa
stal v tom zmysle, že obžalovaný v kritický deň pod vplyvom alkoholu motorové vozidlo v skutku
uvedené viedol. (Pokiaľ súd dospeje k záveru, že skutok sa síce nestal presne tak, ako bol uvedený v

obžalobe, ale aj napriek odlišným zisteniam je aspoň čiastočne zachované konanie obžalovaného alebo
ním spôsobený následok, teda je zachovaná totožnosť skutku, musí konštatovať, že skutok sa stal, to
samozrejme neznamená, že aj pri zmenených okolnostiach musí byť trestným činom).

Obžalovaný síce spáchanie stíhaného skutku tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní

v celom rozsahu poprel brániac sa v podstate tým, že spomínané motorové vozidlo, aj keď alkoholické
nápoje v kritickú noc požíval, on neviedol, ale viedol ho najprv svedok G. T. a potom svedkovia Q. S. a
I. K., avšak aj krajský súd v zhode so závermi súdu prvého stupňa tejto jeho obrane neuveril, považoval
ju za účelovú prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti majúc konanie obžalovaného za
preukázané najmä výpoveďou svedka G. T., čiastočne potom aj výpoveďou obžalovaného a závermi

znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo. Aj keď svedok G. T. výslovne neuviedol, že obžalovaný
viedol motorové vozidlo v kritický deň o 04.00 hod., tvrdil ale že on (teda svedok) motorové vozidlo
šoféroval do 04.00 hod., potom ho domov odviezol obžalovaný a motorové vozidlo obžalovaný viedol
aj potom, keď od neho odchádzal, z čoho potom logicky vyplýva, že obžalovaný motorové vozidlo o
04.00 hod. kritického dňa naozaj viedol, pričom sám uviedol, že v čase od 02.30 hod. do 04.00 hod. vypil

tri desaťstupňové pivá a dve vodky, pričom spomínaný znalec ozrejmil, že po požití takého množstva
alkoholu mal obžalovaný o 04.00 hod. v krvi minimálne 0,97 a maximálne 1,27 promile etylalkoholu.

Ani krajský súd nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by nemal svedkovi G. T. neveriť, on sám motorové
vozidlo pod vplyvom alkoholu neriadil, keďže to nevyplýva zo žiadneho dôkazu zabezpečeného v

prejednávanej veci, ide o kamaráta obžalovaného, preto niet dôvodu predpokladať, že by chcel
obžalovanému ublížiť, pričom v skutočnosti, že sa mali s obžalovaným, potom čo svedok na pokyn matky
musel ísť domov, okolnosť, pre ktorú by mal obžalovaného krivo obviniť, ani krajský súd nevidel. Pokiaľ
sa vo výpovediach svedka vyskytli rozpory podstatnejšieho charakteru, pretože len tie by mohli mať
vplyv na posúdenie dôveryhodnosti jeho výpovede, týkali sa v zásade len skutočnosti, či obžalovaný

pred jazdou požíval alkoholické nápoje, keďže svedok najprv tvrdil, že ho alkoholické nápoje požívať
videl a následne, že nevidel, nepresvedčivo odôvodňujúc svoje konštatovanie o nepožívaní alkoholu
obžalovaným tým, že mal na mysli okolnosť, že obžalovaný požíval len pivo, keďže aj pivo je spravidla
nápoj, ktorý alkohol obsahuje a v prípravnom konaní svedok výslovne pivo za alkohol označil. Uvedené
potom naznačuje, že svedok ako kamarát obžalovaného sa snažil obžalovanému napomôcť popretím

skutočnosti, že alkoholické nápoje požíval, v žiadnom prípade to ale pochybnosti o pravdivosti jeho
tvrdení, že motorové vozidlo o 04.00 hod. viedol obžalovaný nevzbudzuje, keďže, ako to už bolo vyššie
uvedené, žiadne dôvody, pre ktoré by svedok pravdu v tomto smere nemal hovoriť, zistené neboli.Naopak okolnosti, pre ktoré nie je možné obžalovanému veriť, krajský súd zistil niekoľko. V prvom rade
pre rozpory v jeho výpovediach, keďže obžalovaný v prípravnom konaní tvrdil, že priateľka ho ráno z
krčmy odviezla k autu, kde ho nechala, no na hlavnom pojednávaní už uvádzal, že ho odviezla len k

pošte tvrdiac, že pravdivé je jeho vyjadrenie na hlavnom pojednávaní, pričom ním uvádzané skutočnosti
jeho priateľka, svedkyňa T. X., nepotvrdila. Následne sa obžalovaný spolu s priateľkou, svedkyňou T.
X., snažili súd presvedčiť, že svedok U. T. videl ako I. K. spomínané motorové vozidlo šoféroval, čo
však svedok nepotvrdil vysvetľujúc, že to bol práve obžalovaný, ktorý mu informáciu, že svedok I. K.
auto šoféroval podsunul. A v neposlednom rade charakter spáchaného skutku povahe obžalovaného

zodpovedá. Z odpisu registra trestov, vyjadrenia obžalovaného, evidenčnej karty vodiča vyplýva, že
obžalovaný v minulosti už opakovane pod vplyvom alkoholu motorové vozidlo viedol a najmä množstvo
priestupkov, z ktorých bol obžalovaný uznaný vinným, a to osem po dobu cca dvoch rokov, svedčí o
neochote obžalovaného dodržiavať všeobecne záväzné a všeobecne akceptované pravidla správania
sa.

Vo svetle vyššie uvedeného potom aj krajský súd za dôveryhodnú považoval výpoveď svedka G. T.
a výpoveď obžalovaného v časti, v ktorej výpovedi spomínaného svedka odporovala, považoval za
nepresvedčivú a nedôveryhodnú.

Pokiaľ ide o výpoveď svedka H. T., tento popisoval sporné udalosti, podľa jeho vlastného vyjadrenia, v

čase od 06.00 hod., pričom súd prvého stupňa, aj podľa názoru krajského súdu, správne ustálil, že ku
skutku došlo o 04.00 hod., teda svedkom rozhodných udalosti ani nebol. Takýmto svedkom naozaj nebol
ani K. K.. Svedkovi Q. S. tiež nie je možné bez výhrad veriť, pretože v prípravnom konaní uviedol, že bol
dosť opitý, nevie kto iný okrem svedka G. T. auto šoféroval, no na hlavnom pojednávaní napriek tomu,
že od spornej udalosti uplynul dlhší čas oproti jeho výpovedi v prípravnom konaní, čo má skôr logicky za

následok zabúdanie, napriek tomu, že svedok mal byť, podľa jeho vlastného vyjadrenia, „dosť opitý“, si
spomenulajnatúskutočnosť,žeautošoférovalobžalovanýarovnakotakpochybnevyznievaajvýpoveď
svedka I. K., ktorý mal podľa vyjadrenia nie len obžalovaného ale aj svedka H. T. motorové vozidlo
šoférovať, navyše svedok podľa vlastného vyjadrenia už motorové vozidlo bez vodičského oprávnenia
a pod vplyvom alkoholu viedol.

Uvedené však nič nemení na závere, že obžalovaný vychádzajúc z jeho výpovede, výpovede svedka
G. T. a záverov znaleckého dokazovania, motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu v kritický deň o 04.00
hod. viedol, pretože tento záver mal aj krajský súd z vyššie uvedených dôvodov za preukázaný.
Pokiaľ obžalovaný namietal nezabezpečenie záznamov kamerových systémov, k tomu je potrebné

uviesť, že ich navrhol zabezpečiť až v čase, keď už ním spomínané organizácie spravidla záznamy
kamerových systémov neuchovávajú a nepochybne by nemohli pokrývať celú ním zrealizovanú cestu.

Vo vzťahu k nerealizovaniu zaistených pachových stôp orgány činné v trestnom konaní vysvetlili, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že na mieste vodiča a spolujazdca sa vystriedalo v krátkom čase

viac ľudí, čo znamená, že došlo k prekrytiu ich pachových stôp a takéto expertízne skúmanie by nemalo
potrebnú výpovednú hodnotu.

Navyše aj krajský súd považoval skutkový stav za spoľahlivo preukázaný vyššie uvedenými dôkazmi, a
preto ďalšie dokazovanie zabezpečovaním záznamov kamerového systému a expertíznym skúmaním

pachových stôp nepovažoval za potrebné.

Súd prvého stupňa však už nesprávne ustálil, že obžalovaný viedol spomínané motorové vozidlo v
kritický deň o 04.00 hod. s hladinou najmenej 1,27 promile etylalkoholu v krvi. Takýto záver z vykonaného
znaleckého dokazovania nijakým spôsobom nevyplýva, pretože znalec na hlavnom pojednávaní

konanom pred súdom prvého stupňa výslovne uviedol, že 1,27 promile predstavuje maximálnu hladinu
etylalkoholu v krvi obžalovaného a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného vypočítal,
že v spomínaný čas mal obžalovaný v krvi minimálne, teda najmenej 0,97 promile etylalkoholu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obžalovanému sa obžalobou kládlo za vinu, že sa dopustil

prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., teda, že vykonával v stave
vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky činnosť, pri ktorej ohrozoval život a
zdravie ľudí a mohol spôsobiť značnú škodu na majetku.Z uvedeného je potom zrejmé, že trestný zákon výslovne nestanovuje akú presne hladinu etylalkoholu v
krvi musí páchateľ takéhoto trestného činu v krvi mať, aby uňho išlo o stav vylučujúci spôsobilosť a teda
aj o trestný čin v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Dlhoročná súdna prax však, vychádzajúc z

poznatkov lekárskej vedy, ustálila, že žiadny, ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla,
nie je schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, pokiaľ hladina alkoholu v jeho krvi dosiahne úroveň
najmenej 1,00 g/kg (teda 1 promile). To znamená, že vyššie spomínaného trestného činu sa páchateľ
vedením motorového vozidla dopustí za situácie, že motorové vozidlo vedie s hladinou alkoholu v krvi
najmenej 1 promile.

Z vykonaného znaleckého dokazovania však vyplynulo, že obžalovaný spomínané motorové vozidlo
viedol v ustálený čas s hladinou etylalkoholu v krvi najmenej 0,97 promile, čo pre záver o spáchaní
vyššie uvedeného trestného činu nestačí, pričom len možnosť, že obžalovaný mal hladinu alkoholu v krvi
vyššiu, a to v rozmedzí znalcom stanoveného, teda do maximálnej hranice 1,27 promile pre spoľahlivé
ustálenie skutkového stavu v zmysle jednej zo základných zásad trestného práva „v pochybnostiach v

prospech obžalovaného“, nestačí. Znalcom stanovené rozmedzie hladiny alkoholu v krvi obžalovaného
v ustálený čas od 0,97 do 1,27 promile totiž znamená, že tak ako je reálna možnosť, že obžalovaný
mal v spomínaný čas 1,27 promile alkoholu v krvi, rovnako je reálna aj možnosť, že obžalovaný mal v
ustálený čas v krvi 0,97 promile alkoholu.

Vina obžalovaného však musí byť preukázaná bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností,
ktoré v prejednávanej veci odstránené vykonaným dokazovaním neboli.

V tejto súvislosti je potrebné pre úplnosť skonštatovať, že pre záver o nespôsobilosti páchateľa viesť
motorové vozidlo v zmysle citovaného zákonného ustanovenia zistenie hladiny alkoholu v krvi nie je

jediným podkladom. Za nespôsobilého viesť motorové vozidlo z dôvodu vplyvu alkoholu môže byť
považovaný aj páchateľ, u ktorého bola zistená nižšia hladina alkoholu v krvi ako jedno promile, zvlášť ak
je zistená odchýlka tak malá, ako je tomu v prejednávanej veci, avšak o nespôsobilosti páchateľa viesť
motorovévozidlomusiasvedčiťajďalšieskutkovéokolnosti,vovecivykonanýmdokazovanímspoľahlivo
zistené, pričom vtedy je možné na zníženú schopnosť páchateľa viesť motorové vozidlo usudzovať zo

správania sa páchateľa pred jazdou a počas nej (napr. spôsob chôdze, artikulácia), zo spôsobu jazdy a
pod.,čobysialevprejednávanejvecivyžadovaloďalšiedokazovanievprvomrademinimálnedopočutie
obžalovaného a svedkov na tieto okolnosti spáchania žalovaného skutku a následne potom aj buď
znalecké dokazovanie alebo aspoň odborné vyjadrenie.

V prejednávanej veci však súd prvého stupňa oprel svoj právny záver o nespôsobilosti obžalovaného
viesť motorové vozidlo výlučne o zistenú hladinu alkoholu v krvi, ktorá ale nedosiahla úroveň potrebnú
pre posúdenie konania obžalovaného ako trestného činu (nedosiahla úroveň 1 promile), iné skutkové
okolnosti, ktoré by zníženej schopnosti obžalovaného v tomto smere nasvedčovali do skutkovej vety
napadnutého rozhodnutia nepojal a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by ich

bol zistil (v tomto smere napokon nebolo dokazovanie vedené ani v prípravnom konaní a ani v konaní
pred súdom).

Za takejto situácie potom by zahrnutie ďalších skutkových okolností nezistených a nekonštatovaných
súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, ktoré by nespôsobilosti obžalovaného viesť

motorové vozidlo nasvedčovali do skutkovej vety, bezpochyby predstavovalo rozhodnutie v neprospech
obžalovaného. V prejednávanej veci však odvolanie podal len obžalovaný, čo podľa ust. § 322 ods. 3,
veta druhá, Tr. por. znemožňuje odvolaciemu súdu v jeho neprospech rozhodnúť.

Nezostávalo preto krajskému súdu už nič iné, len napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a

obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora oslobodiť.

Aj keď konanie obžalovaného zjavne vykazuje znaky priestupku, nebolo možné prejednávanú vec
postúpiť príslušnému orgánu na prejednanie priestupku, pretože od jeho spáchania už uplynula doba
viac ako dva roky, len v rámci ktorej je možné priestupok podľa § 20 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov prejednať. (Je síce pravdou, že podľa § 20 ods. 2 v
súčasnosti účinného priestupkového zákona sa do spomínanej doby dvoch rokov nezapočítava doba
prebiehajúceho trestného stíhania, avšak toto pravidlo sa podľa § 96b citovaného zákona vzťahuje až
na priestupky spáchané po 01.02.2014).Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný