Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713207243
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5713207243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Relax SK, s.r.o., so sídlom 972 11 Poruba 395, IČO: 43 981 321, zastúpeného právnym zástupcom
JUDr. Gabrielom Olšovským, advokátom, so sídlom G. Švéniho 6, 971 01 Prievidza, proti žalovanému:
PetRaff,s.r.o.,sosídlomKratinova71,03608Martin,IČO:44679521(pôvodnepodobchodnýmmenom
L+R DOPRAVA, s.r.o., so sídlom Kratinova 71, 036 08 Martin, IČO: 44 679 521 ako prevádzkovateľa
Pracovisko kontroly originality 1532), zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Luciou Čillovou,
advokátkou, so sídlom XX Y. XXX/XX, XXX XX S. S., v konaní o náhradu škody vo výške 29.300,- Eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/93/2013-95
zo dňa 18.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/93/2013-95 zo dňa 18.11.2013 p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný nahradiťžalovanémutrovyodvolaciehokonaniazatrovyprávnehozastúpeniav
sume 461,18 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právnej zástupkyne žalovaného
JUDr. Lucie Čillovej, advokátky so sídlom S. S. XXX XX, XX Y. XXX/XX.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 2.304,75 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka
zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“), § 74 ods. 1 písm. e) zák. č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky
vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zák. č. 725/2004 Z.z.“), § 77 ods. 3 písm. b) zák. č. 725/2004 Z.z., § 84 ods. 1, 2 zák. č.
725/2004 Z.z, § 76 ods. 1 písm. f) zák. č. 725/2004 Z.z. okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení
napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa
14.05.2013 voči žalovanému domáhal náhrady škody v sume 29.300,- Eur s príslušenstvom. Žalobu

odôvodnil tým, že dňa 22.06.2012 uzavrel so spoločnosťou Viatron tech s.r.o. kúpnopredajnú zmluvu,
predmetom ktorej bola kúpa ojazdeného motorového vozidla „Škoda superb Combi 2.0 TDI ev. číslo
PD 978 EI, VIN TMBJE73T2C9055859, farba modrá metalíza.“ Kúpna cena vozidla bola 29.300,- Eur.
S ponukou na kúpu vozidla žalobcu oslovil Ing. U. X. s tým, že vie zabezpečiť za výhodnejšiu cenu
takmer nové osobné motorové vozidlo vyššie uvedenej značky. Ing. X. zabezpečil aj odborný posudok o
kontrole originality od žalovaného, z ktorého vyplynulo, že uvedené vozidlo je spôsobilé na premávku na
pozemných komunikáciách a nie je v pátraní. Posudok preukazoval, že vozidlo je po právnej aj skutkovejstránke v poriadku. Pri uzavretí zmluvy žalobca zaplatil Ing. X. zálohu 5.000,- Eur. Po prepise vozidla v
evidencii vozidiel zaplatil žalobca Ing. X. ďalších 7.000,- Eur a zostatok kúpnej ceny 17.580,- Eur uhradil
zo spotrebného úveru od leasingovej spoločnosti. Dňa 27.11.2012 sa žalobca dozvedel, že vozidlo, ktoré

bolo predmetom kúpnej zmluvy súviselo so spáchaním trestného činu, z ktorého dôvodu vozidlo bolo
zaistené a odobraté. Z vyjadrenia kriminalistického - expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenská
Ľupča vyplývalo, že VIN kód, ktorý sa nachádza na ráme karosérie predmetného motorového vozidla
vykazuje znaky pozmeňovania a že toto vozidlo bolo odcudzené v Rakúsku pôvodnému majiteľovi. V
danom prípade bol pozmeňovaný „VIN kód, o ktorom je na odbornom posudku o kontrole originality

uvedené,žepozmeňovanýnebol.“Žalobcaďalejuviedol,ževprípade,žebyodbornýposudokokontrole
originality vozidla žalovaného preukázal, že vozidlo má skutkové aj právne vady, nikdy by predmetnú
kúpnu zmluvu neuzavrel, resp. nezaplatil kúpnu cenu. Vystavením tohto protokolu s nepravdivým
obsahom došlo k vzniku škody, ktorá spočíva v zaplatenej kúpnej cene vo výške „9.300,- eur“ (správne
má byť 29.300,- Eur). Podľa žalobcu vznik škody je v príčinnej súvislosti s konaním škodcu, ktorý vystavil
odborný posudok o kontrole originality. Podľa žalobcu konaním žalovaného, ktoré spočíva vo vystavení

odborného posudku o kontrole originality vozidla, ktoré sa neskôr preukázalo ako nepravdivé, došlo k
porušeniu prevenčnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 OZ. Žalobca sa dovolával aj aplikácie § 415 OZ a
§ 75, § 76 písm. f) zák. č. 725/2004 Z.z.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zodpovednosť fyzických a právnických
osôb za škodu upravuje § 420 OZ ako zodpovednosť za škodu spôsobenú inej fyzickej alebo právnickej

osobe. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené
predpoklady zodpovednosti za škodu:

- porušenie právnej povinnosti,

- vznik škody ako majetkovej ujmy,

- existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou

škodou, zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil. Vo všeobecnosti
zodpovednosť pracoviska kontroly originality za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality upravuje
zákon č. 725/2005 Z.z. (správne má byť zák. č. 725/2004 Z.z.), kde podľa § 74 ods. 1 písm. e),
jednouzpodstatnýchpodmienoknazískanieoprávnenianavykonávaniekontrolyoriginalityjepovinnosť
mať uzavretú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality,

podľa § 77 ods. 3 písm. b) Obvodný úrad dopravy zruší pracovisku kontroly originality oprávnenie
na vykonávanie kontroly originality, ak v čase platnosti oprávnenia nespĺňa povinnosť mať uzavretú
zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality. Zodpovednosť
pracoviska kontroly originality za škodu spôsobenú výkonom kontroly originality sa posudzuje najmä z
pohľadu vykonania kontroly, technikom kontroly originality, v rozpore s citovaným zákonom, všeobecne

záväzným predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona, či v rozpore s metodikami schválenými a
vydanými Ministerstvom pôšt dopravy a telekomunikácií SR. Náhradu škody si môže uplatňovať subjekt,
ktorému bola kontrola originality vykonaná a je uvedený v odbornom posudku o kontrole originality. V
danom prípade z tohto posudku bolo preukázané, že kontrolu originality si objednal a je v odbornom
posudku uvedený p. Pištánek, ktorý je konateľom žalobcu. Okresný súd konštatoval, že jedným z

hlavných atribútov vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
konaním škodcu a vzniknutou škodou. Bolo teda rozhodné zistiť a posúdiť, či odborný posudok
žalovaného o kontrole originality vozidla, ktoré bolo predmetom kúpnej zmluvy, predovšetkým jeho
nesprávny záver, bol príčinou vzniku škody. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že
predmetný odborný posudok o kontrole originality vozidla vystavený žalovaným nebol správny, pričom

túto skutočnosť preukazuje odborné stanovisko Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného
zboru Slovenská Ľupča zo dňa 17.12.2012. Bolo tiež preukázané, že žalobca kúpnu cenu za vozidlo
zaplatil čiastočne z vlastných prostriedkov a čiastočne spotrebným úverom na základe zmluvy o
spotrebnom úvere uzavretej medzi veriteľom Impulz leasing Slovakia, s.r.o. ako veriteľom a Relax SK,
s.r.o. ako dlžníkom. Žalobcovi bolo predmetné motorové vozidlo zaistené, o čom svedčilo potvrdenie

o zaistení veci zo dňa 27.11.2012, s tým že následne bolo toto motorové vozidlo na trvalo vyradené z
evidencie, o čom svedčilo rozhodnutie o vyradení vozidla z evidencie, právoplatné dňa 26.03.2013. Bolo
teda nepochybné, že žalobcovi sa zmenšil majetok, a teda možno konštatovať, že mu škoda vznikla.
Okresný súd ďalej skúmal príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného, a to vystavenímnesprávnehoposudkuokontroleoriginalityavzniknutouškodou.Vykonanýmdokazovanímbolozistené,
že žalobca tvrdil, že jeho konanie - právny úkon, ktorého výsledkom bolo uzavretie kúpnej zmluvy,
bol jednoznačne ovplyvnený vystaveným odborným posudkom o kontrole originality vozidla, ktorý mal

garantovať, že vozidlo je spôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách a že nie je v pátraní.
V danom prípade však bolo rozhodujúce, že kúpna zmluva medzi spoločnosťou VIATRON TECH,
s.r.o. Bratislava, ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim bola uzavretá 22.06.2012. Odborný
posudok kontroly originality vozidla však bol vyhotovený až následne po dvoch mesiacoch od uzavretia
kúpnej zmluvy, a to 31.08.2012, preto bolo nepochybné a jednoznačné, že vystavený posudok kontroly

originality nemohol priamo spôsobiť vznik následku, ktorým bolo uzavretie kúpnej zmluvy, v dôsledku
čoho bola vyplatená kúpna cena a došlo ku škode. Prvostupňový súd potom ustálil, že tu jednoznačne
absentovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou. Nebol
teda naplnený jeden zo základných atribútov škody, a to práve príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním škodcu a vzniknutou škodou. Z tohto dôvodu okresný súd žalobcom uplatňovaný nárok na
náhradu škody zamietol. Pre úplnosť okresný súd uviedol, že ak vozidlo malo právne vady, pre ktoré

nie je spôsobilé na použitie, za túto vadu zodpovedá predávajúci a v prípade neplatnosti kúpnej zmluvy
by mal žalobca právo domáhať sa vo vzťahu k predávajúcemu vydania bezdôvodného obohatenia. Z
uvedeného je teda možné konštatovať, že žalovaný nebol pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní
a neniesol zodpovednosť za škodu v zmysle § 420 OZ. Už len na okraj okresný súd poznamenal, že
žalobca pri uplatnení nárokov z vád titulom kúpnej zmluvy, prípadne uplatnením nárokov na vydanie

bezdôvodného obohatenia by sa domohol duplicitného plnenia na tom istom skutkovom základe ako
sa domáha náhrady škody. „Vzhľadom na vyššie uvedené súd teda žalobu zamietol, pričom primárne
rozhodujúcim bolo, že žalobca nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody,
ktorá mu vznikla vyplatením kúpnej ceny a vyhotovením odborného posudku o kontrole originality“. O
trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
prvostupňový súd správne zistil, že k podpísaniu kúpnej zmluvy označenej Kúpno-predajná zmluva
(ďalej len „zmluva") došlo pred vydaním Odborného posudku o kontrole originality vozidla (ďalej len
„posudok"). K uzavretiu kúpnej zmluvy a vzniku obligačno-právnych a vecno-právnych účinkov zmluvy,
došlo až prevzatím predmetu kúpy, a to z dôvodu, že kúpna zmluva je reálny kontrakt, pri ktorom

tieto účinky spoločne nastávajú až okamihom odovzdania, resp. prevzatia predmetu kúpy na rozdiel od
napr. zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Tento okamih podľa žalobcu nesporne a preukázateľne nastal
až po tom, čo sa riadil posudkom o bezvadnom pôvode predmetu kúpy, ktorý sa neskôr preukázal
ako nesprávny a nezákonný. Kúpna zmluva bola z tohto dôvodu uzavretá až po prevzatí posudku ako
následok skutočnosti, že predmet kúpy je bezprávnych a skutkových vád. „Právne posúdenie (aplikácia

správnej právnej normy na správne zistený skutkový stav) prvostupňového súdu, že k uzavretiu kúpnej
zmluvy došlo pred vydaním posudku a preto príčinou vzniku škody nemôže byť posudok, je nesprávnym
právnym posúdením prvostupňového súdu.“ Toto nesprávne právne posúdenie prvostupňového súdu,
ku ktorému dospel podľa žalobcu okresný súd na základe vykonaného dokazovania je odvolacím
dôvodom v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP podľa, ktorého „rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci." Toto žalobcom tvrdené nesprávne právne posúdenie veci
prvostupňovým súdom je zásadné pre rozhodnutie o preukázaní príčinnej súvislosti (kauzálny nexus)
medzi vznikom škody a konaním škodcu. Škoda, ktorá vznikla žalobcovi, má priamu príčinnú súvislosť s
vydaním nezákonného posudku žalovaným, a to najmä s ohľadom na okolnosť, kedy došlo k uzavretiu
tohto reálneho kontraktu - kúpnej zmluvy. „V právnej spisbe sa vyskytuje názor, že škodlivý následok

nemusí vzniknúť len z jednej príčiny (tzv. pluralita príčin škody) rozhodujúce je, či by škodlivý následok
nevznikol, ak by táto skutočnosť neexistovala, alebo naopak, či by tento škodlivý následok vznikol aj bez
tejto skutočnosti.“ Napr. Švestka, Spáčil, Škárová, Hulmák a kol., Občanský zákonník I.,vyd. C.H.BECK,
edícia Velké komentáře,str. 1067, 2. Více príčin „ Rovnež škodlivý následek nemusí vzniknout jen
z jedné príčiny. Rozhodujúci je,zda - nebýt této skutečnosti - ke škode by nedošlo, nebo naopak,

zda škodlivý následek by nastal i bez této skutečnosti." „V konaní sa preukázalo a odporcom nebolo
spochybňované, že bez predloženia posudku, ktorý vypracoval by sme nikdy nepristúpili k prevzatiu
predmetu kúpy.“ Prvostupňový súd ďalej „traktuje“, že z dôvodu, že absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním žalovaného a škodou nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní a nenesie
zodpovednosť za škodu v zmysle § 420 OZ. „Ak sa preukázalo, a I. stupňový súd to uvádza, že

je nepochybne preukázané, že predmetný odborný posudok vystavený žalovaným je nesprávny za
skutkovej situácie, že sme sa spravovali týmto posudkom a uzavreli kúpnu zmluvu je zrejmé, že tentonezákonný posudok je príčinou vzniku škody a uzavretie kúpnej zmluvy (prevzatím predmetu kúpy) je
jej následkom.“ Bolo podľa žalobcu evidentné a okresný súd to nespochybnil, že za obsah posudku
zodpovedá jeho vystavovateľ a nesie aj zodpovednosť za škodu ak vznikne, napr. uzavretím kúpnej

zmluvy na základe informácií z posudku. Tento právny názor sa vyskytuje aj v judikatúre, „napr. rozsudok
sp.zn. NS 25Cdo/1006/2002, podľa ktorého „za škodu vzniknutú v dôsledku prevádzkovej činnosti
zodpovedá ten, kto ju spôsobil, bez ohľadu na to, či poškodený bol so škodcom v zmluvnou vzťahu" a
rozsudok sp.zn. NS 25Cdo/i829/2oo3, podľa ktorého „prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou ani tým, že prevádzkovú činnosť vykonával ako zhotoviteľ

pre osobu odlišnú od poškodeného".“ Osvedčenie bez ohľadu na to, kto ho objednal, teda každému
(ergo omnes) po určitú dobu garantuje právnu a skutkovú bezvadnosť predmetu kúpy motorového
vozidla. V prípade, že sa preukáže, že toto osvedčenie je nesprávne a teda, že vozidlo má právne aj
skutkové vady, nesie jeho vystaviteľ zodpovednosť za právne následky tohto nepravdivého osvedčenia,
a teda aj zodpovednosť za škodu, ak vznikla. Ako poškodený si žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu
škody voči škodcovi, ktorý v zmysle „§ 420 a § 420a“ spôsobil svojou prevádzkovou činnosťou škodu.

Bola podľa žalobcu úplne nesprávna argumentácia súdu prvého stupňa, že by sa domohol duplicitného
plnenia na tom istom skutkovom základe, od žalovaného a predávajúceho, a to z nároku z vád predmetu
kúpy a náhrady škody, príp. z vydania bezdôvodného obohatenia od predávajúceho z kúpnej zmluvy.
Ak sa preukázalo, že príčinou vzniku škody bol nesprávny posudok, tak „nemáme nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia od predávajúceho a to z dôvodu, že on plnil ( aj keď s vadami) a teda nezískal

plnenie bezprávneho dôvodu, ani z dôvodu, že právny dôvod odpadol, ani z nepoctivých zdrojov.“
Ak by žalobca odstúpil od zmluvy z dôvodu vád predmetu kúpy, toto odstúpenie by bolo možné pri
abstrahovaní od prekluzívnej lehoty, ale zakladalo by jeho povinnosť vydať predmet kúpy (vrátenie
vzájomne poskytnutých plnení - synallagma) predávajúcemu. Túto povinnosť vydať predmet kúpy by
však nebol schopný splniť a nebola by možná z dôvodu, že vozidlo bolo žalobcovi odobraté a nebolo v

jeho dispozícii. Je pravdou, že získaním plnenia od škodcu, resp. od poisťovne, kde je žalovaný poistený
a predávajúceho by žalobca získal duplicitné plnenie, ale zároveň by mu vzniklo bezdôvodné obohatenie
zdôvodu(právnydôvod,ktorýodpadol,tedazoškody),nedošlobykvznikuškody,resp.škodabyzanikla
(mali by sme plnenie od predávajúceho) na jeho strane, ktoré by musel škodcovi - teda žalovanému,
resp. poisťovni vydať. Z týchto dôvodov argumentácia okresného súdu podľa žalobcu nebola správna.

Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil, a to tak, že žalovaného zaviaže
žalobcovi nahradiť škodu v zmysle žaloby.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní jeho právnej zástupkyne
zo dňa 14.02.2014, ktorý sa s právnym názorom okresného súdu v plnej miere stotožnil. Zdôraznil,
že zodpovednosť za škodu nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej

súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny a následku, o vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide
popriamejväzbejavov,konkrétne,ktorápríčinaškoduvyvolala.Atribútompríčinnejsúvislostijepriamosť
pôsobenia príčiny za následok, pri ktorej príčina priamo bezprostredne predchádza následku a vyvoláva
ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, nestačí ak je iba sprostredkovaný.
Zároveň poukázal na ustálenú judikatúru „Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.6.2010, sp.zn. 5

Cdo 126/2009 :V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba
javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhy jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako
už bolo uvedené vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku,

ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť
znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci
vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za
škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú

je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a
konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
priposudzovanívecnejsúvislosti(porovnajR21/1992).Vpostupnomsledejavovjekaždápríčinaniečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislostije totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.“ Podľa žalovaného v prejednávanej veci nebol dôvod odkloniť
sa od záverov, ktoré už boli indikované, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný
a neprerušený a zodpovednosť nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. „Uznesenie
Ústavného súdu SR zo 17. júna 2009, č.k. PL. ÚS 11/09-16 :Princíp viazanosti doterajšou judikatúrou

patrí k jedným z kľúčových princípov, ktorým sa musí pri výkone svojej rozhodovacej činnosti riadiť
ústavný súd. Ak totiž ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie odôvodnene požaduje od
iných orgánov verejnej moci, aby rešpektovali a uplatňovali právne názory vyjadrené v jeho judikatúre,
tak je predovšetkým on sám viazaný svojou doterajšou judikatúrou. Táto požiadavka tvorí neoddeliteľnú
súčasť ústavného princípu právnej istoty.“

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že žalobca v odvolaní (str. 1) uviedol, že

„Prvostupňový súd správne zistil, že k podpísaniu kúpnej zmluvy označenej Kúpno-predajná zmluva
(ďalej len Zmluva) došlo pred vydaním Odborného posudku o kontrole originality vozidla. K uzavretiu
kúpnej zmluvy a vzniku obligačno-právnvch a vecno-právnych účinkov zmluvy, došlo až prevzatím
predmetu kúpy a to z dôvodu, že kúpna zmluva je reálny kontrakt, pri ktorom tieto účinky spoločne
nastávajú až okamihom odovzdania, resp. prevzatia predmetu kúpy na rozdiel od napr. zmluvy

o prevode." Žalovaný sa však s druhou vetou citovaného vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu
nestotožnil. Na vznik kúpnej zmluvy je treba zhodný prejav vôle (konsens) zmluvných strán, teda
akceptácia návrhu (oferty) obsahujúceho podstatné náležitosti zmluvy (essentialia negotii) t.z. vyššie
vymedzená kúpna zmluva vznikla, teda k jej uzavretiu dňa 22.06.2012, pričom na kúpnej zmluve sa
nachádza aj overený podpis konateľa predávajúceho dňa 22.06.2012. Žalobca v konaní nepreukázal

existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody, ktorá mu vznikla vyplatením kúpnej ceny
vo výške 29.300,- Eur predávajúcemu z kúpnej zmluvy a vyhotovením odborného posudku o kontrole
originality. Žalovaný zdôraznil, že v konaní nebola daná vecná legitimácia účastníkov konania, s tým že
poukázal na „Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. III. ÚS 517/2011-9
Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho

konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne
legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti
(je pasívne vecne legitimovaný).“ Žalovaný zdôraznil, že „svojím konaním neporušil právnu povinnosť
vymedzenú § 75 a § 76 písm. f) zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke
na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“ Navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny a súčasne žiadal, aby odvolací súd
zaviazal žalobcu uhradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia v
celkovej výške „461,18 € (1 úkon právnej pomoci 453,14 € + režijný paušál á 8,04 - § 13a ods. 1 písm. c/,
§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení na účet právneho zástupcu
odporcu: JUDr. Lucia Čillová č. účtu: X XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX vedený v Q., a.s. pobočka S. S.

a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté

hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/70/2014-116 zo dňa 16.09.2014
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o

termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 16.09.2014 (č.l. 117 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 29.300,- Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o

ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
22.01.2014 (č.l. 101 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa

výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Z podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že namietal nesprávne právne posúdenie veci. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním
súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie

súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval.

Žalobca v odvolaní namietal záver okresného súdu, ktorý konštatoval nenaplnenie jednej zo zákonných

podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou. Uvedený záver, ktorý bol namietaný žalobcom,
okresný súd ustálil na základe vykonaného dokazovania v prvostupňovom konaní, v ktorom žalobca
tvrdil, že jeho konanie, ktorého výsledkom bolo uzavretie kúpnej zmluvy, bolo jednoznačne ovplyvnené,
vystaveným odborným posudkom o kontrole originality vozidla, ktorý mal garantovať, že vozidlo je

spôsobilénapremávkunapozemnýchkomunikáciáchaženiejevpátraní.Rozhodujúcimpreposúdenie
správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu podľa krajského súdu ako súdu odvolacieho, bol
primárny a nosný záver okresného súdu, v zmysle ktorého konštatoval, že „bolo rozhodujúce, že
kúpna zmluva medzi spoločnosťou VIATRON TECH, s.r.o., Bratislava, ako predávajúcim a žalobcom
ako kupujúcim bola uzavretá 22.06.2012. Odborný posudok kontroly originality vozidla však bol

vyhotovený až následne po dvoch mesiacoch od uzavretia kúpnej zmluvy, a to 31.08.2012. Vystavený
posudok kontroly originality nemohol priamo spôsobiť vznik následku, ktorým bolo uzavretie kúpnej
zmluvy, v dôsledku čoho bola vyplatená kúpna cena a došlo ku škode. V danom prípade teda
jednoznačne absentuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou
škodou“. S uvedeným záverom okresného súdu sa krajský súd napriek argumentácii žalobcu v odvolaní

stotožnil a vyhodnotil ho ako vecne správny. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval skutočnosťou
„k uzavretiu kúpnej zmluvy a vzniku obligačno-právnych a vecno-právnych účinkov zmluvy, došlo až
prevzatím predmetu kúpy, a to z dôvodu, že kúpna zmluva je reálny kontrakt, pri ktorom tieto účinky
spoločne nastávajú až okamihom odovzdania, resp. prevzatia predmetu kúpy na rozdiel od napr. zmluvyo prevode nehnuteľností“ a tiež zdôraznil, že „Tento okamih nesporne a preukázateľne nastal až po tom,
čo sme riadili posudkom o bezvadnom pôvode predmetu kúpy, ktorý sa neskôr preukázal ako nesprávny
a nezákonný. Kúpna zmluva bola z tohto dôvodu uzavretá až po prevzatí posudku ako následok

skutočností, že predmet kúpy je bez právnych a skutkových vád“, tak s uvedenou argumentáciou sa
odvolací súd nemohol stotožniť a vzhľadom na celý obsah spisového materiálu z neho vyplývajúce
skutočnosti primárne v skutkovej rovine, ktoré sa následne premietli do právneho vyhodnotenia, viedli
k záveru, že táto argumentácia žalobcu nemohla mať vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku
okresného súdu, ktorú konštatoval odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 OSP. V súvislosti s týmito závermi

odvolacieho súdu a s dôrazom na argumentáciu žalobcu v odvolaní považuje krajský súd za podstatné
poukázať na samotnú argumentáciu žalobcu v priebehu celého prvostupňového konania, kedy v žalobe
žalobca tvrdil „V prípade, že by Odborný posudok o kontrole originality vozidla žalovaného preukázal,
že vozidlo má skutkové a teda aj právne vady, nikdy by som predmetnú kúpnu zmluvu neuzavrel resp.
nezaplatil kúpnu cenu“. Pred súdom prvého stupňa na ústnom pojednávaní dňa 24. októbra 2013 (č.l.
62 spisu) žalobca uviedol „navrhovateľ od počiatku žiada, táto kúpna zmluva je len následkom toho

certifikátu. Navrhovateľ od počiatku žiadal tieto certifikáty, aby sa vyhol tomu, že kúpi vadnú vec, a
to že tieto certifikáty boli predložené, viedli k tomu, že on tú kúpnu zmluvu uzavrel, čiže tá kúpna
zmluva je následkom toho, že vznikla škoda“. Z komplexného vyhodnotenia argumentácie v rovine
uplatneného nároku žalobcu je zrejmé, že žalobca sa vyjadroval ku kúpnej zmluve, ktorá bola pripojená
k žalobe, keďže existenciu inej kúpnej zmluvy žalobca v štádiu prvostupňového konania netvrdil. Na

už citované argumenty uplatneného nároku žalobcu v žalobe, pred súdom prvého stupňa (zápisnica
č.l. 62 spisu) chronologicky nadväzuje i výpoveď právneho zástupcu žalobcu pred okresným súdom
dňa 28. októbra 2013 (č.l. 73 spisu) „ako sme uviedli aj v návrhu, navrhovateľ uzavrel kúpnu zmluvu
na základe toho, že existoval posudok, čiže existoval doklad, ktorý preukazoval, že vec nemá právne
ani skutkové vady. Keby tento posudok túto okolnosť nepreukazoval, tak by túto kúpnu zmluvu nikdy

neuzavrel. To platí aj v tomto prípade, aj v predchádzajúcom“. Z citovaných, najmä skutkových tvrdení
žalobcu, ktoré sa nepochybne premietali do právneho hodnotenia, učineného súdom prvého stupňa,
bolo teda zrejmé, že tvrdenia uvádzané v odvolaní ohľadom hodnotenia rozhodujúcich skutočností v
rovine reálneho kontraktu boli uplatnené zo strany žalobcu až v priebehu odvolacieho konania. Okresný
súd teda vyhodnocoval pri ustálení skutkového stavu a následne právneho stavu veci všetky ním

v prvostupňovom konaní vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti, teda nielen
výpovede účastníkov, ale aj svedecké výpovede, listinné dôkazy, čím postupoval v súlade s § 132 OSP,
ktorý postup bol odvolacím súdom vyhodnotený ako súladný so zákonnou úpravou. „V otázke spôsobu
hodnotenia dôkazov odvolacím súdom odkazuje dovolací súd na znenie § 132 O.s.p., v zmysle ktorého
súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 3Cdo 16/2012 zo dňa 12. novembra 2012).

Vo väzbe na argumentáciu žalobcu v odvolaní, a to vyhodnotenie predmetnej kúpnej zmluvy ako
reálneho kontraktu je potrebné podľa krajského súdu uviesť, že s takouto argumentáciou sa krajský súd

nemoholstotožniť.Procesno-právnymnásledkomneuneseniadôkaznéhobremenaúčastníkomkonania
je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie
dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze,
dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah

dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-
právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného
bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Po vykonaní odvolacieho
prieskumu krajský súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v rovine tvrdení, ktoré boli

uvádzané pred súdom prvého stupňa a na ktoré nadväzovali čiastočné tvrdenia uvádzané v odvolaní. V
tejtosúvislostilenpodpornekrajskýsúdvsúvislostispostupomokresnéhosúdupoukazujenauznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a
v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho,

čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazovv zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.

Krajský súd na tomto mieste pripomína, že je nepochybné, že bola uzavretá zmluva, ktorá má všetky

podstatné náležitosti kúpnej zmluvy podľa § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka a v tomto smere je
potrebné akcentovať, že kúpna zmluva vzniká, keď sa zmluvné strany dohodnú na jej obsahu, na
predmete kúpy, kúpnej cene. Z § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka totiž vyplýva, že predávajúci
sa zaväzuje na kupujúceho previesť vlastnícke právo. Podmienkou jej vzniku teda nie je reálne
plnenie, ktorého sa dovolával žalobca v odvolaní. Reálne kontrakty sú zmluvy, ktoré ku svojmu vzniku

vyžadujú odovzdanie veci, teda vyžadujú, aby jedna zo zmluvných strán skutočne splnila to, čo bolo
s druhou stranou dohodnuté, a to s úmyslom zaviazať si druhú stranu k protiplneniu a druhá strana
s týmto vedomím plnenie prijala. Medzi reálne kontrakty, napriek argumentácii žalobcu však podľa
krajského súdu kúpna zmluva nepatrí. Pokiaľ ide o samotné delenie kontraktov, nemožno opomenúť,
že rozoznávame nielen reálne, ale aj konsenzuálne kontrakty, ide o historicky najmladšiu skupinu
kontraktov, ktorá odvodzuje svoj názov z latinského termínu „consensus - t.j. dohoda, zhoda vôle,

vzájomný súhlas, pretože konsenzus je jediným podstatným rysom formy ich vzniku. Zatiaľ čo verbálne
zmluvy vyžadovali vedľa zhody vôle ešte prenesenie slov, literárne kontrakty, uskutočnenie zápisu,
reálne zmluvy, potrebovali k uzavretiu dohodu a odovzdanie veci veriteľom dlžníkovi. U konsenzuálnych
kontraktov však k uzavretiu zmluvy stačí zhodná vôľa strán. Kontrakty konsenzuálne sú zmluvy
dvojstranné, rovné, z ktorých sa vymyká len príkazná zmluva, ktorá je výnimkou, pretože mandátum je

dvojstranný kontrakt nerovný. Z uvedeného teda vyplýva, že kúpna zmluva prináleží ku consensuálnym
kontraktom, čo znamená, že zmluva samotná vzniká, t.j. zakladá určité povinnosti a práva už okamihom
dohody, z čoho je zrejmé, že k tomu, aby zmluva vznikla, nemusí byť odovzdaný predmet zmluvy (tak
ako je tomu u reálnych kontraktov). Ten ani nemusí byť vydaný, pokiaľ zmluva nevznikne, ak kupujúcemu
doposiaľ nevzniklo právo, ktoré by mu umožnilo sa predmetu kúpy domáhať. Takéto právo mu vznikne

až na základe vzniku zmluvy. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa nepochybne
vyplynulo, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo dňa 22.06.2012 (viď č.l. 10 spisu ), na základe ktorej vznikli
jej účastníkom vzájomné práva a povinnosti, ak potom argumentoval žalobca, že k uzavretiu zmluvy
„došlo až prevzatím predmetu kúpy a to z dôvodu, že kúpna zmluva je reálny kontrakt, pri ktorom účinky
nastávajú až okamihom odovzdania“, tak s týmto konštatovaním sa krajský súd nemohol stotožniť, v

dôsledku čoho nebolo možné ani nadväzujúcu argumentáciu žalobcu, že „Kúpna zmluva bola z tohto
dôvodu uzavretá až po prevzatí posudku ako následok skutočnosti, že predmet kúpy je bezprávnych
a skutkových vád“ vyhodnotiť ako relevantnú vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu.
Pod vplyvom vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu nemohlo byť relevantné ani tvrdenie žalobcu
„Škoda, ktorá nám vznikla má priamu príčinnú súvislosť s vydaním nezákonného posudku žalovaným

a to najmä s ohľadom na okolnosť, kedy došlo k uzavretiu tohto reálneho kontraktu - kúpnej zmluvy“,
keďže okresným súdom a následne odvolacím bolo nad všetky pochybnosti a napriek argumentácii
žalobcu v odvolaní ustálené, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo dňa 22.06.2012 a predmetný posudok
bol zo dňa 31.08.2012. Ak žalobca zdôraznil, že „bez predloženia posudku, ktorý vypracoval by
sme nikdy nepristúpili k prevzatiu predmetu kúpy“, tak namieste je potom podľa odvolacieho súdu

pripomenúť, že v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 22.06.2012 vzhľadom na jej samotnú
existenciu, vznikli zmluvným stranám vzájomné práva a povinnosti, na ktorých uplatnenie nielen podľa
obsahu predmetnej kúpnej zmluvy, nemala bezprostredný vplyv uvedená argumentácia žalobcu v
rovine neprevzatia predmetu kúpy. Ak za tejto situácie okresný súd s dôrazom na nosnú a primárnu
argumentáciu konštatoval, že „bolo rozhodujúce, že kúpna zmluva medzi spoločnosťou VIATRON

TECH, s.r.o., Bratislava, ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim bola uzavretá 22.06.2012.
Odborný posudok kontroly originality vozidla však bol vyhotovený až následne po dvoch mesiacoch
od uzavretia kúpnej zmluvy, a to 31.08.2012. Vystavený posudok kontroly originality nemohol priamo
spôsobiť vznik následku, ktorým bolo uzavretie kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho bola vyplatená kúpna
cena a došlo ku škode. V danom prípade teda jednoznačne absentuje príčinná súvislosť medzi

protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou“, tak potom odvolací súd tak ako už vyššie
uviedol, sa s týmto záverom stotožnil ako s vecne správnym.

V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ust. §
120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastníkneunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom,
že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.6MCdo15/2010).Medzipovinnosťoutvrdeniaapovinnosťouoznačiťdôkazy

na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom, tak ako už krajský súd
uviedol, sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je teda umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli

preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnostiúčastníka,ktorýnesplnilpovinnosťoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdeníalebopreto,
že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

V tomto smere tiež odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre
správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov
okresný súd aplikoval ust. § 132 OSP, keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť
dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože

sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd,
podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa

14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli
vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý

bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.

februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,

ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých
logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo
vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods.
1 OSP.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj
iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.

ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011,
č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Pre úplnosť považuje krajský súd za podstatné uviesť, že mu je známe, že na odvolacom súde
bolo vedené aj obdobné konanie pod sp.zn. 13Cob/5/2014. Odvolací súd v tomto konaní napadnutý
rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 94/2013-105 zo dňa 12.09.2013 v spojení s uznesením

(opravným) Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 94/2013-131 zo dňa 28.11.2013 zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené a vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu (v konaní
sp.zn. 14Cob/70/2014) považuje krajský súd za nevyhnutné akcentovať zásadný rozdiel v skutkovom
stave medzi týmto konaniami, keď nosným v konaní odvolacieho súdu sp.zn. 14Cob/70/2014 bol
záver okresného súdu „že kúpna zmluva medzi spoločnosťou VIATRON TECH, s.r.o., Bratislava,

ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim bola uzavretá 22.06.2012. Odborný posudok kontroly
originality vozidla však bol vyhotovený až následne po dvoch mesiacoch od uzavretia kúpnej zmluvy, a
to 31.08.2012. Vystavený posudok kontroly originality nemohol priamo spôsobiť vznik následku, ktorým
bolo uzavretie kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho bola vyplatená kúpna cena a došlo ku škode. V danom
prípade teda jednoznačne absentuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného avzniknutou škodou“. V konaní vedenom na odvolacom súde pod sp.zn. 13Cob/5/2014 však bola kontrola
originality vykonaná dňa 27.08.2012 a kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 21.09.2012.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od

výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalobcom osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 14.02.2014 (č.l. 109-111 spisu). Priznaná náhrada odvolacích

trov na strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume
453,14 Eur + režijný paušál 8,04 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 461,18 Eur, ktorú sumu nahradí
žalobca žalovanému v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokátky - právnej zástupkyne

žalovaného, v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).