Rozsudok ,
Zmenené, Zrušené Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/51/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200524
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012200524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Borsodi
Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u. 3,
3600 Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so
sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova ul č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave,

Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. februára 2012, číslo
10653-2/2012-BA, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 12. marca 2013, č. k.
11S/101/2012-38, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 12. marca 2013, č. k.
11S/101/2012-38, m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej zo 6. februára 2012, číslo 10653-2/2012-BA,
z r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 904,75 € na účet právneho

zástupcu JUDr. Ladislava Csákóa, číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v UniCredit Bank
Slovakia a. s. Rožňava, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd rozsudkom z 12. marca 2013, č. k. 11S/101/2012-38, zamietol žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia zo 6. februára 2012, číslo 10653-2/2012-BA, ktorým žalovaná zmenila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch z 15. augusta 2011 číslo 32062-101/2011-TO
vo výrokovej časti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení..." a
doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení...", a v ostatnej časti rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutím z 15. augusta 2011 číslo 32062-101/2011-TO Sociálna
poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že H., občanovi
E., dňa 5. júla 2008 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti (ďalej len „ povinné poistenie").

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd mal z administratívneho spisu žalovanej preukázané,
že maďarská inštitúcia „Országos Egészségbiztosítási Pénztár (OEP), Nemzetkőzi és Európai

Integrácios Főosztály, Budapest“ písomne požiadala o pomoc vo veci poistného vzťahu dočasných
pracovníkov na Slovensku, prijatých žalobcom ako personálnou agentúrou s cieľom poskytnúť ich
slovenskej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, s.r.o., Bánovce nad Bebravou na základe zmluvy o
dočasnom pridelení pracovníkov. V mennom zozname osôb, ktoré pracovali na území Slovenskej
republiky bol uvedený aj H. (ďalej aj „zamestnanec“), ktorý tu vykonával prácu od 2. júna 2008 do 5. júla2008. Zamestnancovi nebol vysielajúcim štátom vystavený formulár E 101, ani udelená výnimka podľa
čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971, preto nie je možné aplikovať ustanovenie čl.
14 (1) nariadenia, ale čl. 13 (2) tohto nariadenia. Tvrdenie žalobcu, že si riadne a včas plnil odvodové

povinnosti v Maďarsku nie je rozhodujúce pre posúdenie uplatniteľnej legislatívy. Námietku žalobcu, že
v obdobnej veci iného zamestnanca rozhodol maďarský súd, krajský súd nepovažoval za dôvodnú, lebo
tento rozsudok má teritoriálnu pôsobnosť pre územie Maďarska a preto sa ním (slovenský) správny
orgán nemusí riadiť, pričom podľa vyjadrenia OEP maďarský súd neuznal, že v daných prípadoch je
možné použiť pravidlo o vyslaní podľa č. 14 (1) (a) nariadenia.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil. Nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že správny orgán preskúmavané rozhodnutie založil
na zistení, že dotknutému zamestnancovi H. vznikol pracovný pomer na území Slovenskej republiky.
Pracovný pomer na území Slovenskej republiky dotknutému H. nikdy nevznikol, lebo bol zamestnanom
vhlavnompracovnompomereužalobcu. Nemohlomupotomvzniknúť aanizaniknúťpovinné poistenie
podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Ďalej poukázal na článok 13 ods. 2 písm. a) a články 14

až 17 nariadenia Rady EHS č. 1408/71, z ktorých nie je možné dospieť k záveru, že sa na menovaného
vzťahovala slovenská legislatíva, keďže nebol nikde inde zamestnaný než na území Maďarska, a preto
práve v dôsledku formulácie citovanej normy sa naňho nemôžu vzťahovať právne predpisy žiadnej inej
krajiny než Maďarska. Aplikovateľnosť slovenského práva vylučuje podľa jeho názoru aj článok 14 (1) (a)
nariadenia. Podotkol, že vydanie osvedčenia príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho

vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu resp. právnej skutočnosti,
keďže aj samotné nariadenie upravujúce status quo hovorí o osvedčení len ako o formalite. Ďalej
namietal, že krajský súd nevyvodil žiadne závery zo snahy žalovanej preklenúť absenciu zákonných
náležitostí výkladom právnych noriem a aplikačnou praxou na riešenie otázky existencie zákonného
poistenia. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súčasne žiadal priznať i náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,97 €.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že
svoj právny názor odôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie. V preskúmavanom
rozhodnutí netvrdila, že zamestnancovi vznikol na území Slovenskej republiky pracovný pomer, ale

podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovala o zániku jeho
povinného poistenia. Vychádzajúc z článku 13 (2) (a) nariadenia je zamestnanec žalobcu pokrytý
systémom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, a to aj napriek
skutočnosti, že má bydlisko na území iného členského štátu alebo že sa sídlo alebo miesto podnikania
podniku alebo jednotlivca, ktorý ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Dotknutí

zamestnanci žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska len v tom
prípade, ak by im Maďarsko ako vysielajúci štát vystavil na obdobie, kedy vykonávali práce na území
Slovenskej republiky, formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Legislatíva Maďarska by
sa v oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by vecne príslušný úrad v Maďarsku po
vzájomnejdohode sMinisterstvompráce,sociálnychveciarodinySlovenskejrepublikyudelildotknutým

zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území Slovenskej republiky výnimku podľa
článku 17 nariadenia. Ďalej poukázal na články 11 a 80 nariadenia a na rozhodnutie č. 181 z 13.
decembra 2000, publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré precizuje podmienky vyslania
upravené v nariadení a na Kódex dobrej praxe, z ktorých vyplýva, že formulár E 101 je nevyhnutným
dokladom preukazujúcim uplatniteľnú legislatívu pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov.

Zamestnanom žalobcu nebolo vystavené v Maďarsku potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve
(formulár E 101), nebola udelená výnimka podľa článku 17, preto nie je možné určiť uplatniteľnú
legislatívu podľa článku 14 (1) (a) alebo článku 17 nariadenia tak, ako uvádza žalobca v odvolaní a
z vyjadrenia OEP vyplýva, že formuláre E 101 nemôžu byť vystavené. Na zamestnanca žalobcu H.
v období od 2. júna 2008 do 5. júla 2008, kedy vykonával práce na území Slovenskej republiky, sa

vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíva Slovenskej republiky a to aj napriek skutočnosti,
že bydlisko tohto zamestnanca a sídlo jeho zamestnávateľa sa nachádzajú na území Maďarska. Počas
obdobia určeného zamestnávateľom je potom povinne nemocensky poistený, povinne dôchodkovo
poistený a povinne poistený v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení.Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja ods. 2 O.s.p. preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie v relevantnom období
upravovalo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu

zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi
výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý

zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,
aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

V konaní nebolo dostatočne preukázané, či zamestnanec žalobcu, ktorý vykonával na základe Zmluvy o

dočasnom pridelení pracovníkov na území Slovenskej republiky prácu v období od 10. januára 2008 do
31. októbra 2008, podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky
alebo právnym predpisom Maďarska.

Nebolo sporné, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku, ktorá na základe Zmluvy
o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov prijatých v Maďarsku na výkon

činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r. o. so sídlom v
Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.

Na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonával Péter Jardik činnosť na území
Slovenskej republiky od 2. júna 2008. Formulár E 101, na základe ktorého by tento zamestnanec
podliehal právnemu poriadku vysielajúceho štátu, teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnanca a

zamestnávateľaplniťpovinnostivoblastisociálnehozabezpečeniavčlenskomštáte,vktoromvykonával
činnosť, nemal vystavený.

Vystavenie formulára E 101sa považuje za formalitu, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho
nariadenia č. 574/72 (formality v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14
ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V

žiadnom prípade však nemožno bez ďalšieho skúmania podmienok, upravených v rozhodnutí Správnej
komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13.
decembra 2000 (ďalej aj „rozhodnutie správnej komisie č. 181“)) vysloviť záver, podľa ktorého ak
vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe
dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny

poriadok Slovenskej republiky. Žalovaná charakteru formulára E 101 dostatočnú pozornosť nevenovala.
Z rozhodnutia správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich
pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať
pred začatím danej doby; môže však byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom
prípade môže mať retroaktívny účinok. Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať

i po uplynutí doby vyslania, a preto žalobkyňa bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami preuplatňovanie článku 14 ods. 1 nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky,
ktorá povinnosť jej vyplýva nielen z nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia
správnej komisie č. 181.

Čo sa týka záveru o teritoriálnej platnosti rozsudku maďarského súdu len na územie Maďarska, tento
záver je správny. Nemožno však opomenúť, že daným rozsudkom bola zrušená platnosť rozhodnutia
maďarského správneho orgánu o výmaze poistného právneho vzťahu iného zamestnanca, z čoho
vyplýva záver o trvaní poistného vzťahu podľa maďarskej legislatívy.

V ďalšom konaní bude nutné, aby žalovaná spolupracovala s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky
(čl. 84, čl. 84a a čl. 86 nariadenia). Najmä bude potrebné vyžiadať si potvrdenia o registrácii uvedeného

zamestnanca, prípadne či mu bola registrácia právoplatne zrušená a odkedy k tomu došlo, preveriť, či
prípadné zrušenie registrácie nebolo následne maďarským súdom zrušené. Z administratívneho spisu
vyplýva(č.l.29,30),žepoistnýpomeriného zamestnanca žalobcunazákladerozhodnutiamaďarského
súdu nebol zrušený a naďalej je platný, a preto bude tiež potrebné overiť si uvedenú skutočnosť v
prípade uvedeného zamestnanca. Bez preverenia týchto skutočností žalovaná nemohla rozhodnúť tak,

aby nedošlo k dvojitému poisteniu a plateniu poistného v dvoch štátoch Európskej únie z toho istého
titulu.

Okrem uvedených pochybení, žalovaná svojím postupom v správnom konaní odňala tiež možnosť konať
pred správnym orgánom zamestnancovi žalobcu H.. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany z 22. augusta 2011 číslo 32578-85/2011-TO bol

uvedenému zamestnancovi žalobcu ustanovený opatrovník na obhajovanie jeho práv z dôvodu, že
účastník konania nemôže konať samostatne, pretože jeho pobyt nie je známy. Toto rozhodnutie bolo
doručované verejnou vyhláškou podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13

zákona o sociálnom poistení). V administratívnom spise sa však nachádza zoznam osôb ako príloha
listu Národného fondu zdravotného poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/2009 (č.
l. 17), v ktorom pod číslom 16 je uvedený aj D. spolu s dátumom narodenia aj adresou jeho bydliska.
Pobyt účastníka teda pre žalovanú, resp. prvostupňový orgán nebol neznámy a preto nebolo možné
z uvedeného dôvodu ustanoviť mu opatrovníka a doručovať rozhodnutie o ustanovení opatrovníka

verejnou vyhláškou. V ďalšom konaní sa žalovaná vysporiada aj s týmto nezákonným stavom.

Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení (nestačí uviesť
ustanovenie týkajúce sa vecnej príslušnosti organizačnej zložky správneho orgánu).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej
zo 6. februára 2012, číslo 10653-2/2012-BA, podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 220 a § 250j ods.
2 písm. c) O.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaná doplnila dokazovanie naznačeným smerom, postupovala
v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky tak, aby žalobca a jeho zamestnanec

neboli ukrátení na svojich právach, a aby prípadne došlo s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky k
dohode o legislatíve uplatniteľnej na daný prípad. Nové rozhodnutie vo veci žalovaná riadne odôvodní,
pričom sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu. Vysporiada sa aj s otázkou, či bolo rozhodnuté
o vzniku poistenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, prípadne ako v takej veci rozhodol súd,
alebo o nej prebieha súdne konanie.O náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 246c ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov za úkony, ktoré účelne
vynaložil na uplatnenie práva, ktoré právny zástupca vyčíslil podaním doručeným odvolaciemu súdu

29. septembra 2014.

Advokátovi patrí odmena, ktorá predstavuje:

-za dva úkony právnej pomoci á 127,17 € podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004Z. z. ( príprava
a prevzatie zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, podanie žaloby z 29. februára 2012), to je
254,34 € - 2 x režijný paušál 7,63 €, to je 15,26 € -za dva úkony právnej pomoci á 130,17 € podľa
§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (účasť na pojednávaní dňa 12. marca 2013 a podanie

odvolania z 23. apríla 2013), to je 260,34 € - za jeden úkon právnej pomoci 43,39 € (ďalšia porada
s klientom z 22. apríla 2013) podľa § 11 ods. 4, § 14 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 20c
vyhl. č. 655/2004 Z. z. -3 x režijný paušál 7,81 €, to je 23,43 € - za jeden úkon právnej pomoci 64
€ (účasť na vyhlásení rozhodnutia 24.9.2014) -1 x režijný paušál 8,04 €

Odvolací súd žalobcovi z vyúčtovanej odmeny nepriznal náhradu za úkony právnej pomoci - písomné

stanovisko k vyjadreniu k žalobe z 5. februára 2013, podanie zo 6. decembra 2013 z dôvodu, že
tieto úkony právnej pomoci nepokladá za účelne vynaložené. V písomných stanoviskách žalobca
neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli tvrdené už v žalobe, resp. v odvolaní,
pričom judikatúra najvyššieho súdu je odvolaciemu súdu známa.

Podľa § 250k ods. 1 veta prvá a tretia O. s. p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania a môže tiež rozhodnúť, že sa
náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Dôvody hodné osobitného zreteľa videl Najvyšší súd Slovenskej republiky najmä v tom, že v
prejednávanej veci ide o jedno z opakovaných konaní (ďalšie napr. 9Sžso/15/2013, 9Sžso/33/2013,
9Sžso/37/2013, 9Sžso/53/2013, 1Sžso/10/2013, 1Sžso/13/2013, 10Sžso/11/2013, 10Sžso/13/2013),

ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu v
predchádzajúcom správnom konaní. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania úspešného žalobcu, čo do
rozsahu aj ich obsahu vrátane ich dopĺňania a spresňovania. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní
o výške náhrady trov odvolacieho konania prihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť
procesné povinnosti žalobcu, a to najmä pri dodržiavaní lehôt a pokynov konajúcich súdov.

Po zvážení oboch uvedených hľadísk znížil Najvyšší súd Slovenskej republiky požadovanú náhradu trov
konania a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1/5 z celkovej sumy 668,80 €, čo zodpovedá
sume 133,76 €.

Ďalej advokátovi patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cestu na pojednávanie na
Krajskom súde v Nitre dňa 12. marca 2013 osobným motorovým vozidlom NISSAN PATHFINDER z

Rožňavy do Nitry a späť. Jedna spiatočná cesta z Rožňavy do uvedeného miesta meria 2 x 244 km
= 488 km. Spotreba vozidla je 9,8 litra PHM po 1,499 €, amortizácia po 0,183 € za každý ubehnutý
kilometer. Výška cestovného predstavuje sumu vo výške 160,99 € (§ 16 ods. 4 vyhlášky).

Advokátovi patrí náhrada za stratu času na ceste z Rožňavy do Nitry a späť za účasť na pojednávaní
12. marca 2013. Jedna spiatočná cesta z Rožňavy na uvedené miesto trvá 2 x 7 za začatú polhodinu

strávenú cestovaním, pri jednej ceste je to 14 polhodín. Náhrada za stratu času v uvedenej veci
predstavuje 14 x 13,01 € = 182,14 € (§ 17 ods. 1 vyhlášky).

V deň účasti advokáta na pojednávaní sa konalo aj ďalšie pojednávanie pod spisovou značkou
11S/102/2012 na tom istom súde medzi tými istými účastníkmi konania, s temer totožným predmetom
konania, preto advokátovi patrí len alikvotná časť z celkovej sumy cestovného a náhrady za stratu

času, t. j. vo výške 1/2 z celkovej vyúčtovanej sumy cestovného v sume 80,50 € a náhrada za stratu
času v sume 91,07 €, spolu 171,57 € (§ 17 ods. 2 vyhlášky).Advokátovi patrí aj náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cestu na vyhlásenie rozhodnutia
na odvolacom súde dňa 24. septembra 2014 osobným motorovým vozidlom NISSAN PATHFINDER z
Rožňavy do Bratislavy a späť. Jedna spiatočná cesta z Rožňavy do uvedeného miesta meria 2 x 355

(335) km = 710 km. Spotreba vozidla je 9,8 litra PHM po 1,499 €, amortizácia po 0,183 € za každý
ubehnutý kilometer. Výška cestovného predstavuje sumu vo výške 234,23 € (§ 16 ods. 4 vyhlášky).

Za stratu času na ceste z Rožňavy do Bratislavy a späť za účasť na vyhlásení rozhodnutia 24.
septembra 2014 (jedna spiatočná cesta z Rožňavy na uvedené miesto trvá 2 x 8 za polhodín, to je
16 polhodín. Náhrada za stratu času v uvedenej veci predstavuje 16 x 13,40 € = 214,40 € (§ 17
ods. 1 vyhlášky).

Náhrada trov právneho zastúpenia na súde prvého a druhého stupňa predstavuje spolu sumu 753,96
€ + 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 150,79 €, čo činí spolu 904,75 €.

Takto priznanávýslednásumanáhradytrovkonania904,75€podľaodvolaciehopokrývareálnenáklady
a možný prínos právneho zastupovania v týchto opakovaných veciach.

Celkovú výšku priznaných trov konania v sume 904,75 € je žalovaná povinná zaplatiť na účet právneho

zástupcu navrhovateľa, vedený v UniCredit Bank Slovakia, a. s. Rožňava č. XXXXXXXXXX/XXXX do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 149 ods.1 v spojení s § 160 ods.1 O.s.p.).

Žalobca uplatnil aj náhradu trov za zaplatený súdny poplatok vo výške 66 €. Konanie vo veciach
sociálneho poistenia je od poplatku oslobodené podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch.
Vzmysle §11ods.1zákonaosúdnychpoplatkochsa poplatokvráti,akhozaplatilten,ktonebolpovinný

platiť a o tomto vrátení poplatku rozhodne i bez návrhu súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok
prevzal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.