Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/131/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112206304
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112206304.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: Debtinvest Limited, 33 Porter Road,
PMB 103, Road Town, Tortola, Britské Panenské ostrovy, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária Gallo s. r. o., Martin, Jilemnického 30, proti žalovanému: A. N., nar. X. B. XXXX, bytom R., U.
XX, o 2.304,88 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie
naochranuobčanaspotrebiteľaHOOS,Prešov,NámestieLegionárov5,zastúpenéhoadvokátom:JUDr.
Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava
z 24. januára 2013 č. k. 8C/94/2012-104 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov konania žalobkyne
a žalovaného p o t v r d z u j e .

V časti trov konania vedľajšieho účastníka napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak,
že vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.

Žalovanému ani vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu; II. žalovanému nepriznal náhradu trov
konania a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi k rukám jeho advokáta náhradu
trov konania vo výške 237,38 jednotiek bližšie neurčenej meny „ako náhradu trov právneho zastúpenia“
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a 3 zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“); § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 - 3, § 53
ods. 1 a 4, § 54 ods. 2 a § 524 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení); § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 - 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), všetkých inak v rôznych časových
zneniach; § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)

a § 160 ods. 1 O. s. p. (?, tu inak Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení), ako aj bodmi 8.15, 9.1, 15.1 a 28.1 Všeobecných podmienok poskytovania úverov pre
fyzické osoby (ďalej len „VPPÚ“) spoločnosti Citibank (Slovakia) a.s. (právnej predchodkyne žalobkyne),
čl. 5, 6 ods. 1 a 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách) a odkazmi na judikatúru (rozhodovaciu prax) Súdneho dvora Európskej únie
(spojená vec C-240/98 až C-244/98, známa i ako Océano Grupo Editorial), Ústavného súdu Českej
republiky (I. ÚS 342/2009), Okresného súdu Prešov (vec sp. zn. 17C/56/2010) a Okresného súduDunajská Streda i Krajského súdu v Trnave (vec vedená prvým z takýchto súdov pod sp. zn. 6C/69/2010
a tým druhým pod sp. zn. 11Co/199/2011). Vecne mal za to, že zmluva právnej predchodkyne žalobkyne
a žalovaného o úvere z 30. októbra 2007 (ďalej len „zmluva“) bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to

typovouzmluvou,obsahujúcoudojednanievykazujúceznakynekalejobchodnejpraktiky,spočívajúcevo
výslovnom obmedzení práva klienta (spotrebiteľa vystupujúceho neskôr v procesnej pozícii žalovaného)
previesť práva zo zmluvy bez predchádzajúceho písomného súhlasu banky (právnej predchodkyne
žalobkyne) sprevádzanom rovnako výslovným ničím neobmedzovaným oprávnením banky postúpiť
pohľadávku (bod 28.1 VPPÚ). I keď je postúpenie pohľadávky zákonným inštitútom a nemalo by mať

za dôsledok zhoršenie postavenia dlžníka, nie vždy to tak je, pričom samotné postúpenie pohľadávky
môže predstavovať nekalú obchodnú praktiku, ktorá predstavuje konanie zákonom zakázané (§ 7 ods.
2 z. o o. s.) a v danom prípade bolo prostriedkom k získaniu aktívnej legitimácie žalobkyne. Dôvodom
zamietnutia žaloby tak bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne, keď postúpenie pohľadávky bolo
v daných súvislostiach rozporné s dobrými mravmi a preto absolútne neplatným právnym úkonom. V
časti trov konania bol potom rozsudok odôvodnený právne ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 8 O. s. p. a

paušálnymi odkazmi na ust. § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. advokátska tarifa),
vecne potom nedostatkom požiadavky na náhradu trov zo strany plne úspešného žalovaného a trovami
vedľajšieho účastníka na právnej službe a súvisiacich náhradách jeho advokáta (za úkony a v sumách
podľa vyčíslenia v odôvodnení).

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa a to s návrhom na zrušenie rozsudku a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnila sa s názorom okresného súdu o
nedostatku svojej aktívnej legitimácie, argumentujúc predovšetkým tým, že pohľadávku postúpiť bolo
možné a na tomto nemenilo nič podmienenie takéhoto postupu na strane spotrebiteľa súhlasom veriteľa
(keďže v prejednávanej veci jednak šlo o uplatňovanie práv veriteľa, ktorý v postúpení obmedzený

nebol a popri tom obmedzenie spotrebiteľa by mohlo byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, kde
však dôsledkom neprijateľnosti je neplatnosť a teda taktiež nedostatok obmedzenia v práve pohľadávku
postúpiť). Nesúhlasila ani s uložením jej povinnosti na náhradu trov konania, vzniknutých vedľajšiemu
účastníkovi na právnom zastupovaní advokáta, majúc za to, že v tomto prípade sa súd prvého stupňa
nezaoberal dôsledne otázkou účelnosti takýchto trov.

Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Vedľajší účastník na strane žalovaného navrhol rozhodnutie vo veci samej potvrdiť s doplnením i
ďalšieho rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, zaujímajúceho stanovisko totožné s tým využitým už
súdom prvého stupňa (poukaz na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 11Co/81/2011). V časti trov
konania (priznaných mu napadnutým rozsudkom) sa odvolal na pomerne rozsiahly výpočet i citáciu

rozhodnutí krajských súdov v Prešove, Banskej Bystrici, Žiline a Trenčíne, z ktorých vyplýva oprávnenie
nechať sa zastúpiť advokátom aj na strane tzv. spotrebiteľského združenia, pričom pri rozhodovaní vo
veci samej súd vychádzal práve z právnej argumentácie vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (teda
správnosť rozhodnutia rozsudkom vo veci samej, ako aj v časti trov konania, keďže obe rozhodnutia o

trovách konania mali povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci) a to podľa § 214 ods. 2 O. s.
p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo
zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal
na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie

odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudokvovecisamejavčastitrovkonaniažalobkyneažalovanéhotrebapovažovaťzavecnesprávny,
keď v týchto častiach súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie
a vec tu tiež správne (akceptovateľným spôsobom) posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd sa totiž najmä stotožňuje s tými závermi súdu prvého stupňa, podľa ktorých právny vzťah

založený zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným je spotrebiteľským vzťahoma aj zmluvu treba považovať za spotrebiteľskú, keďže táto spadá do jedného z dvoch definičných
vymedzení spotrebiteľskej zmluvy, ponúkaných právom platným v čase jej uzavretia. Popri definícii
nachádzajúcej sa v ust. § 52 ods. 1 O. z. (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane,

teda ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z.), vzbudzujúcej dojem, že zmluvy
dojednávané podľa Obch. z. by spotrebiteľskými byť nemali, tu totiž bolo aj ust. § 3 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa (toto inak v znení platnom a účinnom práve v období druhého polroka 2007,
kedy už neplatila úprava zo skoršieho zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. a naopak ešte
neplatila rozšírená definícia spotrebiteľskej zmluvy v O. z.), podľa ktorého spotrebiteľskými sú zmluvy

uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Žalobkyňa (odvolateľka) nesúhlasí s tými názormi súdu prvého stupňa, že ustanovenie bodu VPPÚ na
jednej strane obmedzujúce oprávnenie spotrebiteľa nakladať s pohľadávkou, ktorá mu môže vzniknúť

proti veriteľovi (najmä takúto pohľadávku postúpiť) a na druhej strane veriteľovi rovnaké, avšak ničím
neobmedzené oprávnenie priznávajúce, spôsobuje hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a že i realizované postúpenie pohľadávky je tak v rozpore
s dobrými mravmi a preto absolútne neplatným právnym úkonom. Odvolací súd sa však s takýmito
námietkami už vysporiadal a to opakovane a prinajmenšom raz dokonca i vo veci za účasti žalobkyne

totožnej s tou z prejednávanej veci.

Už z uznesenia Krajského súdu v Trnave z 22. júna 2012 č. k. 11Co/266/2011-66 vyplýva, že sa
tam odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom, že zmluvná podmienka
zakotvená v úverových zmluvných podmienkach (nech aj inej spoločnosti, než právnej predchodkyne
žalobkyne), podstatou ktorej je nedostatok oprávnenia klienta (dlžníka) bez písomného súhlasu

spoločnosti (veriteľa) postúpiť akúkoľvek svoju pohľadávku voči spoločnosti na tretie osoby alebo
takúto pohľadávku započítať na záväzky, ktoré má voči spoločnosti a popri tom výslovne konštatované
oprávnenie spoločnosti pohľadávky zo zmluvy postúpiť tretím osobám, by mala byť neprijateľná a preto
aj absolútne neplatná. Mal totiž (odvolací súd) za to, že podmienka oprávňujúca veriteľa pohľadávky zo
zmluvypostúpiťtretímosobámvyjadrujelenprávopriznanéužzákonom(vust.§524ods.1O.z.)anieje

spôsobilá (bez ďalšieho) zakotviť značnú nerovnováhu medzi účastníkmi úverovej zmluvy v neprospech
spotrebiteľa. Nerovnováhu v právach a povinnostiach v prípade postúpenia pohľadávok z úverovej
zmluvy, mohla zakladať len podmienka predchádzajúceho súhlasu veriteľa na postúpenie pohľadávky
spotrebiteľom (rozumej podmienka neexistujúca pri konaní v tzv. opačnom garde), takéto ustanovenie by
bolovšakprávnerelevantné lenvtedy,akbysadlžníkrozhodolpostúpiťsvojupohľadávkuvočiveriteľovi.

O taký prípad ale v skoršej vyššie spomínanej veci tunajšieho súdu a ani vo veci prejednávanej nešlo.

Dôvod neakceptovateľnosti postupu zvoleného právnou predchodkyňou žalobkyne však tkvel v niečom
celkom inom.

Podľa čl. I § 7 ods. 1 z. o o. s. v znení platnom a účinnom do 30. apríla 2014, nekalé obchodné praktiky sú
zakázané, podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i článku sa obchodná praktika považuje za nekalú, ak a/

je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, alebo b/ podstatne narušuje alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému
sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov a nakoniec podľa odseku 4 vety prvej rovnakého paragrafu i
článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie

konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.

I keď je odvolací súd toho názoru, že sporné ustanovenie VPPÚ je nerovnovážne (keďže spotrebiteľovi,
tu vystupujúcemu v procesnej pozícii žalovaného, výslovne zakazuje postúpenie pohľadávky bez
súhlasu úverového veriteľa a naopak úverovému veriteľovi presne to isté rovnako výslovne dovoľuje),
za neplatné tu možno považovať nanajvýš obmedzenie spotrebiteľa v postúpení (pre rozpor s celkom

jednoznačnou a kategorickou zákonnou úpravou) a to pre zjavnú oddeliteľnosť podmienky od ostatnejčasti ustanovenia (tu pre prípad záujmu por. i ust. § 41 O. z.). Dôsledkom takéhoto nazerania
na problém však môže byť iba spotrebiteľovi pomerne neužitočné konštatovanie o existencii ničím
neobmedzovaného oprávnenia na postúpenie pohľadávky na oboch stranách diskutovaného vzťahu.

Navzdory práve uvedenému však odvolací súd má tiež za to, že konkrétna realizácia inak existujúceho
oprávnenia, resp. zmluvného dojednania (výkon práva na postúpenie, teda nie samotné ustanovenie) v
prejednávanej veci vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky a to z nasledovných dôvodov :

Postúpenie pohľadávky ako také zásadne nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka, toto
ale v praxi neplatí bezvýnimočne a aj postúpenie pohľadávky tak môže predstavovať stav zákonom
zakázaný, napríklad nekalú obchodnú praktiku (čl. I § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa).

Prax zmluvných vzťahov bežne pripúšťa postúpenie pohľadávky a osobu postupníka (toho, kto má
pohľadávku nadobudnúť) si vyberá postupca (ten, kto sa pohľadávky zbavuje) bez toho, aby toto
konzultoval i s dlžníkom (čo je aj v súlade s ust. § 524 a po čom nasledujúcimi ustanoveniami O. z.),
pričom nie je až také významné, čo sa postúpením pohľadávky sleduje. Neprehliadnuteľným a z pohľadu
posudzovania konkrétneho výkonu práv ako výkonu súladného (alebo naopak nesúladného) s dobrými

mravmi nesporne významným však môže byť i to, komu sa pohľadávka postupuje. Pri nazeraní na
problémajztohtouhlapohľadupotomnemôžebyťžiadnejpochybnostiotom,žepostúpeniepohľadávky
subjektu sídliacemu na Britských Panenských Ostrovoch (v Karibiku), teda únik veriteľa z územia
Slovenskej republiky nielen do iného štátu, ale aj mimo kontinent, znamená aj pre nadpriemerne práva
znalý subjekt minimálne sťaženie možností spojených s uplatňovaním vlastných práv. Pri pohľadávkach

nižšej hodnoty je tu aj nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dlžníka takýto postup celkom odradí od
uplatňovania práva (pokiaľ by sa tak malo diať v Atlantickom oceáne). O nič menej odradzujúca nie
je potom ani predstava o exekučnom vymáhaní prípadných spotrebiteľovi prisúdených práv (už len
vzhľadom na komplikácie spojené s doručovaním vo vzdialenom zahraničí).

Všetky tieto úvahy museli aj v prejednávanej veci znamenať, že odvolací súd nemal žiaden dôvod

ustupovať od toho záveru vysloveného v inej skôr ním prejednanej veci za účasti rovnakej žalobkyne (v
tejto súv. por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 23. júla 2014 č. k. 10Co/118/2013-215), podľa ktorého
výkon práva na postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy na subjekt na Britských Panenských
ostrovoch je výkonom práv, ktorý sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 O. z.) a predstavuje tiež nekalú
obchodnú praktiku. Ak dôsledkom práve opísaného postupu je uplatňovanie práva inou osobou než

pôvodným zmluvným partnerom spotrebiteľa, je možné (a aj nutné) takémuto výkonu práva odmietnuť
poskytnúť ochranu práve pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky takýmto
spôsobom (podľa § 39 O. z.). Pretože na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je potrebné prihliadnuť aj
z tzv. úradnej povinnosti (ex offo), akceptovať bolo treba (napriek odchylnému názoru žalobkyne) záver
súdu prvého stupňa o nedostatku (platnom nenadobudnutí) žalobkyňou vecnej (tu aktívnej) legitimácie,

potrebnej na dovedenie sporu do úspešného konca.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa žalobu v prejednávanej veci zamietol, rozhodol vecne správne a odvolací
súd preto napadnutý rozsudok vo veci samej a tiež v časti trov konania žalobkyne a žalovaného (kde
sa žalovaný vzdal procesného práva na náhradu jemu vzniknutých trov konania najneskôr nepodaním
vlastného odvolania) podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.

Toto však podľa jeho názoru nebolo možným v prípade trov konania vedľajšieho účastníka, kde bolo
namieste prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že tu nedošlo k dostatočnému rozboru problému
účelnosti trov vznikajúcich v súvislosti s celkom konkrétnym spôsobom poskytovania právnej pomoci vo
viacerých druhovo totožných veciach.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.Práve odcitované ustanovenie obsahuje vyjadrenie jednej zo zásad vlastnej všetkým rozhodovacím
procesom o trovách konania, ktorou je, že súd prizná len náhradu trov potrebných (rozumej
nevyhnutných) na účelné bránenie práva, čiže len takých trov, ktoré možno považovať objektívne za

vynaložené účelne.

Medzi trovy konania s nárokovateľnou náhradou potom zásadne patria i trovy reprezentované odmenou
a súvisiacimi náhradami advokátov v súvislosti s poskytovaním nimi právnych služieb ich klientom
(účastníkom súdnych konaní), keď tu nepochybne treba súhlasiť s argumentom vedľajšieho účastníka
o neodňateľnom práve na súdnu a inú právnu ochranu a skoro tragikomicky, skôr však ako absolútna

drzosť musí pôsobiť úporná snaha žalobkyne zbaviť sa povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na
strane žalovaného náhradu trov na právnej službe advokáta so súbežným uplatňovaním požiadavky na
náhradu za vlastné právne zastúpenie (pričom odvolací súd už v minulosti zmienil a stále trvá na tom, že
pri takejto argumentácii mu uniká rozdiel medzi namietanou paušálnou obranou vedľajšieho účastníka
a rovnako len paušálnym uplatňovaním práv zo strany žalobkyne).

Vedľajšiemu účastníkovi i jeho advokátovi však musia byť známe (a to z iných vecí za účasti takýchto

osôb, najmä z veci prejednanej tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10Co/197/2012) tiež ďalšie závery
tunajšieho súdu a to, že otázka využitia práva na právnu pomoc advokáta a otázka účelnosti v takejto
súvislosti vynakladaných trov sú otázkami, ktoré majú len čiastočný súvis a ktoré preto neslobodno
zmiešavať (bez ďalšieho). V každom prípade namietanej účelnosti takýchto trov tak treba robenie
záverov podriadiť tomu, či by inak advokátom zastupovaný účastník bol v konkrétnej situácii schopný

uplatňovania ním práv (resp. obrany voči uplatňovaniu práv niekým iným) aj bez pomoci advokáta,
samozrejme za podmienky schopnosti hájenia práv spôsobom zásadne rovnocenným s tým, ako sa do
problému „vložil“ advokát.

Takto by ale len veľmi ťažko šlo prehliadnuť, že advokát vedľajšieho účastníka tu (obdobne ako v
prinajmenšom jednej z tunajšiemu súdu známych vecí za účasti rovnakého vedľajšieho účastníka i

advokáta) požadoval (okrem paušálnych náhrad a DPH) odmenu za 2 úkony právnej pomoci, z ktorých
tým prvým bolo prevzatie a príprava zastúpenia (samostatne nehonorovateľné, pretože ak by advokát
okrem takéhoto úkonu už pre klienta nevykonal žiaden iný, vytratil by sa zmysel zastupovania) a druhým
vyhotovenie písomného vyjadrenia k žalobe, z ktorého obsahu je zrejmé (pominúc konkrétne údaje,
opísané zo žaloby, o ktorej doručenie advokát zastupujúci vedľajšieho účastníka požiadal) len paušálne

uplatnenie námietky nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne založenej na ďalšej námietke neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok a to bez toho, aby v ktorejkoľvek druhovo totožnej veci za účasti tej istej
žalobkyne vznikla potreba na takomto podaní (opäť vyjmúc údaje zistiteľné zo žaloby) čokoľvek meniť.

Ak potom odvolací súd má zo svojej skoršej rozhodovacej činnosti vedomosť o postupe vedľajšieho
účastníka (presnejšie advokáta takéhoto účastníka zastupujúceho) spôsobom celkom totožným s tým

v prejednávanej veci prinajmenšom v jednej skoršej veci (vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn.
10C/77/2011, v odvolacom konaní prejednanej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/118/2013),
v ktorej už bola vedľajšiemu účastníkovi náhrada trov právneho zastúpenia advokáta priznaná (a to
dokonca sumou 285,22 eur, čiže o bezmála 40 eur viac než v prejednávanej veci), nebol tu prakticky
žiaden priestor pre iný záver než ten, že po získaní vedomosti účastníkom, ako účinne a to paušálne v

konaní uplatňovať práva (alebo sa brániť) a získaní tiež náhrady trov konania, zodpovedajúcej odmene,
ktorú musel takýto účastník zaplatiť advokátovi, aby pre neho paušálny vzor vytvoril, nemôže už byť
ďalej účelným vynakladanie prostriedkov na odmeňovanie advokáta za to, aby aj v ďalších druhovo
totožných veciach priam chrlil obsahovo identické podania (bez toho, aby tu bol zrejmý aj vklad venovaný
argumentácii príznačnej práve pre konkrétnu vec, v ktorej sa zastupuje).

Pri riadení sa touto úvahou, ako i pri nerozhodnosti toho, v ktorom z konaní advokát použil neskôr
paušálne uplatňovaný vzor po prvý raz (hoci pri záujme na absolútnej presnosti by sa zastupovanému
účastníkovi malo dostať náhrady trov právneho zastúpenia iba v takomto konaní, čo by však pri
porovnaní spisových značiek vecí 10C/77/2011 a 8C/94/2012 naplnené bolo), tak trovy vedľajšieho
účastníka na právnej službe v tentoraz prejednávanej veci nešlo považovať za účelné a ak vedľajšiemu

účastníkovi v tomto konaní žiadne iné trovy preukázateľne nevznikli, odvolací súd musel podľa ust. §220 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania vedľajšieho účastníka zmeniť
spôsobom vyplývajúcim z druhej vety výroku tohto svojho rozsudku.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom boli úspešnými žalovaný a vedľajší účastník na jeho

strane (prvý celkom, lebo ostal uchránený pred povinnosťou zaplatiť žalobkyni ňou požadované sumy
predstavované tzv. istinou, úrokmi z omeškania i náhradou trov konania; druhý potom len prevažne pre
uchránenie podporovaného hlavného účastníka pred práve priblíženými povinnosťami v kombinácii s
neúspechom vlastnej požiadavky na náhradu trov konania) a boli to tak oni, komu principiálne vzniklo
aj právo na náhradu trov tohto konania (podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p., resp. i

odseku 3 druhého z tu uvádzaných paragrafov). Žalovaný však nepodal návrh na priznanie mu náhrady
trov odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a túto ani (pre prípad vzniku trov, zo spisu sa
však nepodávajúcich) v zákonom ustanovenej lehote (troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku)
nevyčíslil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a u vedľajšieho účastníka
postupoval rovnako pre platnosť dôvodov vedúcich k nepriznaniu náhrady trov prvostupňového konania
aj v odvolacom konaní (keďže aj v tomto štádiu konania mala obrana vedľajšieho účastníka, primárne

zameraná na obhajobu vlastného práva na náhradu trov konania, len povahu paušálne uplatňovanej
obrany bez akýchkoľvek nových prínosov).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.