Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/43/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201548
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1014201548.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov

JUDr.Ing.JUDr.MiroslavaGavalca,PhD.aJUDr.ElenyBerthotyovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:
E. E., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Indie, zast. Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, Brečtanová
21, Bratislava, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného
zboru Trnava, Športová 10, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu Č. p.: PPZ-HCP-
BA9-49-014/2014-AV zo dňa 26. augusta 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave č. k. 12Sp/74/2014 - 26 zo dňa 30. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. septembra 2014,
č. k. 12Sp/74/2014 - 26, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie Č. p.:
PPZ-HCP-BA9-49-014/2014-AV zo dňa 26.08.2014, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 26.08.2014 o 17:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do

26.02.2015 na účel výkonu uloženého trestu vyhostenia.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že dňa
18.08.2014 bol odporca Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou oboznámený
o možnom prepustení navrhovateľa z výkonu trestu odňatia slobody s tým, že navrhovateľovi bol
zároveň uložený trest vyhostenia v trvaní 10 rokov. Ďalej spis obsahuje rozsudok Okresného súdu
Bratislava 5 sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, Nariadenie výkonu trestu Okresného súdu Bratislava
5 sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 24.04.2014, uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 5PP/37/2014 zo
dňa 26.08.2014 o podmienečnom prepustení navrhovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, príkaz

na vykonanie eskorty navrhovateľa z Útvaru pre výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad
Parnou zo dňa 26.08.2014, žiadosť odporcu adresovanú Útvaru policajného zboru pre cudzincov
Medveďovoposkytnutíinformácieopotrebnejdobezaistenienavrhovateľa,odpoveďÚtvarupolicajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov odporcovi na jeho žiadosť s odporúčaním zaistiť navrhovateľa
na maximálnu lehotu zaistenia, záznam odporcu o predvedení navrhovateľa z dôvodu zaistenia avýkonu súdneho vyhostenia navrhovateľa z územie Slovenskej republiky, úradný záznam o vykonaní
prehliadky navrhovateľa, záznam o vykonaní lustrácií v policajných systémoch spolu so štyrmi prílohami,
ustanovenie tlmočníka, zápisnicu o vyjadrení účastníka konania (navrhovateľa) zo dňa 26.08.2014,

v ktorej navrhovateľ uviedol, že na územie štátov schengenského priestoru sa dostal v roku 2004
z Indie cez územie Ruska a Ukrajiny. Na územie Slovenska sa dostal v máji 2004. V Bratislave si
našiel priateľku, s ktorou čakal dieťa (narodil sa mu syn- L. A., ale nie je zapísaný ako jeho otec). V
roku 2005 požiadal o azyl, tento mu nebol priznaný. Počas jeho pobytu vo väzení ho priateľka nebola
navštíviť, raz mu napísala list. Na území štátov schengenského priestoru nemá žiadnych rodinných

príslušníkov, v minulosti nemal udelený pobyt v žiadnom štáte schengenského priestoru. V roku 2009 bol
podmienečne odsúdený za marenie výkonu úradného rozhodnutia a bol odsúdený za prevádzačstvo.
Je si vedomý spáchania trestného činu na území Slovenskej republiky ako aj toho, že mu bol uložený
trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky súdom. O jeho domovskej krajine - Indii má informácie
z roku 2004, kedy Indiu opustil a hrozilo mu náboženské prenasledovanie, mal obavy o vlastný život z
dôvoduobčianskejvojnyznáboženskýchdôvodov.OsúčasnejsituáciivIndiinevie,avšakchcesadonej

vrátiť. Trestné stíhanie, neľudské zaobchádzanie ani prenasledovanie z rasových motívom mu nehrozí.
Nežiadala o pomoc Centrum právnej pomoci ani mimovládne organizácie. Podľa druhej zápisnice
o vyjadrení účastníka konania zo dňa 26.08.2014 bol navrhovateľovi predložený kompletný spisový
materiálspoluspodkladmiprevydanierozhodnutiaojehozaisteníkpreštudovaniuamožnostidoplnenia
predmetného konania. Odporca následne pristúpil k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia o zaistení

navrhovateľa. Ďalej spis obsahuje záznam o poučení navrhovateľa mysle § 90 ods. 1 písm. a/, e/ zákona
o pobyte cudzincov, písomnosti ohľadom eskorto vanie navrhovateľa odporcom do Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov. Dňa 03.09.2014 doložila právna zástupkyňa navrhovateľa spolu
s plnomocenstvom žiadosť o nahliadnutie do spisu, o ktorej skutočnosti bol dňa 04.09.2014 spísaný
záznam s tým, že právnej zástupkyni navrhovateľa nebola daná k nahliadnutiu interná písomnosť -

lustrácie.

Krajský súd uviedol, že preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu a dôvodov podaného opravného
prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom
pojednávaní konanom dňa 09.09.2014, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu
odporcu a dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je súladné so zákonom.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Podľa § 441 ods. 2 trestného poriadku ak niet obavy, že odsúdený, ktorý je na slobode, sa bude skrývať

alebo inak mariť výkon trestu vyhostenia, môže mu predseda senátu poskytnúť primeranú lehotu na
obstaranie jeho záležitostí; táto lehota nesmie byť dlhšia ako jeden mesiac odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Zároveň ho vyzve, aby sa v určenom termíne, ktorý oznámi aj útvaru Policajného zboru podľa
odseku 1, prihlásil na tomto útvare.

Nanariadenompojednávaníprávnazástupkyňanavrhovateľapoukázalanadôvodyuvedenévpodanom

opravnom prostriedku voči preskúmavanému rozhodnutiu odporcu, pričom zdôraznila nemožnosť
nahliadnutia právnej zástupkyni navrhovateľa do spisového materiálu odporcu, keďže jej nebol
sprístupnený jeden list spisu a preto nevie uviesť, čo je jeho obsahom. Ak predmetný listinný dôkaz
slúžil len pre služobné účely odporcu a je nepoužiteľný pre správne konanie, nemal byť ani obsahom
administratívneho spisu. Ak nesprístupnenie danej listiny vyžadujú interné predpisy odporcu, tieto

nemôžu ísť nad rámec zákona, ktorý dáva účastníkovi správneho konania právo oboznámiť sa s
celým písomným materiálom. Ohľadom dĺžky zaistenia navrhovateľa poukázala na trestný zákon
predpokladajúci lehotu na výkon trestu vyhostenia v dĺžke 1 mesiac. Má za to, že v prípade Indie, do
ktorej má byť navrhovateľ vyhostený, je stanovená neprimerane dlhá lehota zaistenia.

Krajský súd uviedol, že prítomný zástupca odporcu sa pridržiaval svojho písomného stanoviska

k podanému opravnému prostriedku navrhovateľa. Ohľadom nesprístupnenia listiny obsahujúcej
lustrácie v informačných systémoch polície sa odvolal na interné predpisy odporcu, ako aj zákon o
policajnom zbore s tým, že predmetná písomnosť o vykonaní lustrácií spolu s prílohami bola obsahom
spisu a právnej zástupkyne navrhovateľa bol sprístupnený obsah záznamu vykonanej lustrácie bezpríloh, čo pokladá za správne. Uvedené prílohy nemali žiaden vplyv na vydanie preskúmavaného
rozhodnutia a netvorili podklad na jeho vydanie. Ohľadom lehoty zaistenia navrhovateľa uviedol, že
odporca postupoval podľa vyjadrenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý je

orgán vykonávajúci úkony smerujúce k realizácii vyhostenia cudzincov a tento doporučil maximálnu
lehotu zaistenia navrhovateľa, keďže táto je podmienená vydaním náhradného cestovného dokladu
veľvyslanectvom Indie, ktoré si musí totožnosť navrhovateľa overiť v Indii. Dĺžku doby zaistenia pokladá
za primeranú. K námietke o dĺžke lehoty zaistenia jeden mesiac v zmysle trestného zákona uviedol, že
takúto lehotu je oprávnený určiť sudca, čo v danom prípade však neučinil.

Krajský súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie odporcu, vychádzajúc z jednotlivých námietok
uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a konštatoval, že vznesené námietky ohľadom
nekompletnosti administratívneho spisu ako aj existencie vady majúcej vplyv na zákonnosť rozhodnutia
nepovažuje za dôvodné.

Ohľadom námietky navrhovateľa o tom, že odporca si nesplnil povinnosť skúmať účelnosť a efektívnosti
zaistenia, nakoľko sa nedostatočne zaoberal otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa do krajiny jeho

pôvodu (Indie) krajský súd uviedol že pre odporcu v danom prípade bolo rozhodujúce znenie rozsudku
Okresného súdu Bratislava 5, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej
republiky na dobu 10 rokov, ako aj Nariadenie výkonu trestu vyhostenia navrhovateľa Okresným súdom
Bratislava 5 zo dňa 24.04.2014. Predmetné vykonávajúce súdne rozhodnutie neurčilo krajinu, do ktorej
mal byť navrhovateľ vyhostený. Odporca v svojom rozhodnutí o zaistení navrhovateľa za účelom výkonu

súdom uloženého trestu pri určení krajiny, do ktorej má byť navrhovateľ vyhostený vychádzal zo zistenia,
že navrhovateľ je štátnym príslušníkom Indie, z ktorej pochádza, je to jeho domovská krajina, ktorú
opustil v roku 2004 odkedy sa nelegálne nachádzal na území Slovenskej republiky. Krajský súd uviedol,
že na účel vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny priamo slúži inštitút zaistenia a preto považuje
zaistenie navrhovateľa za účelné a efektívne. Odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zápisníc

o podaní vyjadrenia spísaných s navrhovateľom, kde tento uviedol, že v roku 2004 kedy odchádzal
z Indie mal obavy o svoj život a to z náboženských dôvodov, avšak v súčasnosti situáciu v Indií
nepozná, ale prejavil záujem sa do Indie vrátiť a to do oblasti, z ktorej pochádza a potvrdil, že mu
nehrozí trestné týranie, neľudské zaobchádzanie ani prenasledovanie z rasových motívov. Odporca v
svojom rozhodnutí poukázal na osobu navrhovateľa, ktorý bol odsúdený za úmyselný trestný čin, nemá

cestovný doklad, nemá finančné prostriedky. Zároveň sa odporca zaoberal súladnosťou zaistenia s
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 písm. f/ a zistil,
že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných a vyjadrenie navrhovateľa o
tom, že je otcom dieťaťa správne vyhodnotil ako účelové, keďže tento svoje tvrdenie ničím nepodložil
a jeho údajná priateľka ho počas celého trvania výkonu trestu odňatia slobody nebola ani raz navštíviť.

Zaistenie navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody.
Odporca sa v svojom rozhodnutí z hľadiska nevyhnutnosti zaistenia navrhovateľa zaoberal aj jeho
osobou a podľa krajského súdu správne skonštatoval, že ide o osobu, ktorá porušila zákony Slovenskej
republiky trestnou činnosťou s tým, že nie je žiaduce, aby sa na území Slovenska zdržiavali cudzinci
nerešpektujúci zákony Slovenskej republiky. Prepustenie navrhovateľa z trestu výkonu odňatia slobody

podľa súdu nemá žiaden vplyv na výkon trestu vyhostenia uloženého súdom navrhovateľovi.

Ohľadom námietky dĺžky doby zaistenia navrhovateľa krajský súd uviedol, že odporca rozhodol o
zaistení navrhovateľa v zákonom stanovenej dĺžke šesť mesiacov, ktorá predstavuje maximálnu možnú
dĺžku, avšak aj túto za splnenia zákonných podmienok je možné predĺžiť (§ 88 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov). Odporca v rozhodnutí riadne odôvodnil potrebnosť stanovenej dĺžky doby zaistenia

navrhovateľa a to s ohľadom na to, že navrhovateľ nemá cestovný doklad a žiadne finančné prostriedky.
Pri stanovení dĺžky doby zaistenia odporca vychádzal zo stanoviska, ktoré mu bolo na jeho žiadosť
zaslané Útvarom policajného zaistenia cudzincov Medveďov, ktorý je kompetentným útvarom pre
uskutočňovanie úkonov vedúcich k realizácii vyhostenia cudzincov.

K námietke navrhovateľa o tom, že § 441 trestného zákona predpokladá lehotu na výkon trestu

vyhostenia v dĺžke 1 mesiac a doba, na ktorú bol navrhovateľ zaistený (6 mesiacov) túto prekračuje,
krajský súd uviedol, že v danom prípade odporca postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov,
ktorý dáva policajnému orgánu v prípade výkonu zabezpečenia súdom uloženého trestu vyhostenia
príslušníka tretej krajiny možnosť zaistenia cudzinca a to na dobu šiestich mesiacov, pričom trestný
poriadok a ani trestný zákon vo svojich ustanoveniach nepojednávajú o lehotách zaistenia cudzincov

a lehotu jedného mesiaca (§ 441 ods. 2 trestného poriadku) môže odsúdenému na trest vyhosteniaposkytnúť predseda senátu (nie správny orgán realizujúci výkon uloženého trestu vyhostenia) na
zaobstaranie si vlastných záležitostí.

Krajský súd uviedol, že sa zaoberal aj námietkou nekompletnosti spisu odporcu, resp. skutočnosťou,

že právnej zástupkyni navrhovateľa nebolo umožnené sa oboznámiť s kompletným obsahom
administratívneho spisu odporcu. Z obsahu záznamu z nahliadnutia do spisu zo dňa 04.09.2014,
ako aj výpovedí právnej zástupkyne navrhovateľa a zástupcu odporcu súd zistil, že právnej
zástupkyni navrhovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do časti administratívneho spisu (číslo listu
administratívneho spisu 22 až 26) obsahujúce prílohy 1 až 4 záznamu o vykonaní lustrácie (číslo listu

administratívneho spisu 21). Predmetné prílohy k lustráciám obsahujú základné údaje o navrhovateľovi,
jeho identifikačné údaje, jeho trestnú činnosť na území SR, údaje o jeho cestovnom doklade a pobyte
na území Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti súd uvádza, že celý obsah spisu správny orgán (odporca) musí byť účastníkovi
správneho konania (navrhovateľovi), respektíve právnemu zástupcovi účastníka správneho konania
sprístupnený a tento má právo sa s ním ako aj so všetkými dokladmi slúžiacimi k vydaniu rozhodnutia

správneho orgánu oboznámiť. Správne orgány sú povinné postupovať v zmysle § 3 ods. 2 správneho
poriadku tak, aby účastník konania mal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čo je predpoklad,
aby mohol účinne brániť svoje práva a záujmy. Nesprístupniť doklady tvoriace obsah administratívneho
spisu je možné iba v prípade, ak ich sprístupnenie vylučujú osobitné zákony a ak ide o utajovanú
skutočnosť. V danom prípade ak išlo o písomnosti určené len pre služobnú potrebu odporcu a tieto

neboli použiteľné pre správne účely, nemali byť ani obsahom administratívneho spisu a nemohli ani
tvoriť podklad pre vydanie rozhodnutia. Postup odporcu v tomto prípade podľa názoru súdu nie je v
súlade so správnym poriadkom a odporca mal umožniť nahliadnutie do daných príloh (1 až 4) právnej
zástupkyni navrhovateľa, alebo predmetné prílohy nemali tvoriť obsah jeho administratívneho spisu.
Podľa názoru krajského súdu však postup (nesprístupnenie príloh k lustráciám), ktorý zvolil odporca,

nie je takej intenzity, aby mohol byť spôsobilý privodiť záver súdu o tom, že ide o vadu, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd pritom vychádzal zo zistenia, že obsahom
predmetných príloh k lustráciám o osobe navrhovateľa sú osobné údaje identifikujúce navrhovateľa
(meno, priezvisko, dátum narodenia, národnosť, štátna príslušnosť, miesto narodenia), údaje o jeho
trestnejčinnostinaúzemíSlovenskejrepubliky,údajeojehopobytenaúzemíSlovenskejrepubliky,údaje

o konaní o udelenie azylu navrhovateľovi v Slovenskej republike ako aj údaje o jeho cestovnom doklade.
Všetky tieto skutočnosti museli byť navrhovateľovi známe, čo vyplýva v konečnom dôsledku aj z obsahu
zápisnícovyjadrenínavrhovateľaspísanýchdňa26.08.2014.Pretopodľanázorukrajskéhosúdubybolo
neúčelné iba z tohto dôvodu preskúmavané rozhodnutie zrušiť. Obsah písomností (príloh k lustráciám)
nemohol mať žiaden vplyv na preskúmavané rozhodnutie a neslúžil ako podklad k jeho vydaniu. Keďže

dotknuté prílohy k lustráciám tvoria súčasť administratívneho spisu nie je možné konštatovať jeho
neúplnosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie
odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.
Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku),

odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované
náležitosti (§ 47 správneho poriadku). Krajský súd zároveň mal za to, že vznesené námietky v opravnom
prostriedku navrhovateľa nie sú dôvodné, a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods. 2
O.s.p.).

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, z nasledovných dôvodov:
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.Navrhovateľ poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že nie je nevyhnutné
skúmanie vyhostiteľnosti, či účelnosti a efektívnosti zaistenia, nakoľko pre odporcu je rozhodujúce
znenie rozsudku Okresného súdu Bratislava 5, ktorým bol navrhovateľovi uložený trest vyhostenia

na dobu 5 rokov, ako aj Nariadenie výkonu trestu vyhostenia Okresným súdom Bratislava V zo dňa
24.04.2014.

S týmto záverom navrhovateľ vyjadril nesúhlas. Skúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti
zaistenia je vždy potrebné, tak ako to vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.
10Sža/23/2011), či dokonca Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. nález Ústavného súdu SR č.

k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010. Neskúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia
navrhovateľ namietal v opravnom prostriedku. Krajský súd sa však stotožnil s názorom odporcu, čo
nepovažuje navrhovateľ za správne. Podľa vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR:

Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné
konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva
zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon

umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj
nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri
väzbe v trestnom konaní, kde musia byt naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný
koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou

je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu
Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia
zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok
nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je
práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení

musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.

V prípade navrhovateľa sa však správny orgán účelnosťou a efektívnosťou zaistenia nezaoberal.
Neboli preto podľa názoru navrhovateľa splnené podmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo
právoplatné rozhodnutie o uložení trestu vyhostenia navrhovateľovi.

Rozhodnutie je preto postihnuté takou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ namietal aj záver krajského súdu o tom, že nesprístupnenie celého administratívneho spisu
v tomto prípade nie je spôsobilé privodiť záver o tom, že ide o vadu konania, ktorá mohla maž vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd správne konštatuje nesúlad postupu odporcu s §
3 ods. 2 správneho poriadku. Právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým podkladom rozhodnutia

je základným princípom na účinné bránenie jeho práv a záujmov. Záver, že nesprístupnené informácie
nemohli mať vplyv na preskúmavané rozhodnutie a neslúžili ako podklad k vydaniu rozhodnutia je z
pohľadu navrhovateľa neoveriteľné, nakoľko tomuto tieto neboli sprístupnené. Navyše, pokiaľ by teda
netvorili podklad k rozhodnutiu, je otázne, z akého dôvodu tvorili súčasť administratívneho spisu. Upretie
práva účastníka konania na nahliadnutie do administratívneho spisu je porušením Správneho poriadku a

upretímzákonnýchprávúčastníka,nemožnopretosúhlasiťsnázoromkrajskéhosúdu,žetakétokonanie
nie je vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Má za to, že krajský súd na
základe takého záveru dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, kedy mal postupovať v súlade
s § 250j ods. 2 písm. e/ a rozhodnutie odporcu mal zrušiť.

Čo sa týka námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu vecí, navrhovateľ poukázal na

skutočnosť, že odporca, ako aj krajský súd nedostatočne zistili skutkový stav veci v kontexte jeho
prípadného pôsobenia mimo zariadenia. Navrhovateľ má priateľku a syna, teda rodinu, ktorá by ho
v prípade prepustenia zo zaistenia mohla podporovať. Rovnako namietal nedostatočne zistený stav
veci ohľadom dĺžky doby zaistenia, kedy odporca zaistil navrhovateľa na najdlhšiu možnú dobu, a
teda na šesť mesiacov, pričom na rovnaké obdobie pravidelne zaisťuje cudzincov vyhosťovaných do

štátov, ktorých zastupiteľské úrady sa nenachádzajú na území Slovenskej republiky a zabezpečenie
náhradného cestovného dokladu je neporovnateľne komplikovanejšie ako u cudzincov pochádzajúcich
z Indie, ktorej zastupiteľský úrad sa na území SR nachádza. Automatické zaisťovanie na najdlhšiu
možnú dobu stým, že policajné orgány sa spravidla nezaujímajú o činnosti zariadenia (ÚPZC Medveďov,realizujúci tieto úkony), nemožno považovať za zaistenie účelné. Má preto za to, že krajský súd (ako aj
odporca pred ním), nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nezisťoval predpokladanú dobu potrebnú
na vybavenie náhradného cestovného dokladu a realizáciu samotného vyhostenia. Je pravdou, že

odporca kontaktoval ÚPZC Medveďov ohľadom potrebnej dĺžky zaistenia, avšak toto zisťovanie bolo
len formálne - neobsahovalo žiadne odôvodnenie potreby lehoty až šesť mesiacov. Má preto za to, že
krajský súd, ako aj odporca v otázke zisťovania doby potrebnej na realizáciu vyhostenia nedostatočne
zistil skutkový stav veci.

S ohľadom na uvedené, žiadal najvyšší súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie

odporcu, zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a súčasne nariadi prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny.

K námietke navrhovateľa, že odporca sa účelnosťou a efektívnosťou zaistenia nezaoberal, upozornil

na chybu v odvolaní navrhovateľa, tomu totiž nebol uložený trest vyhostenia na 5 rokov, ako uvádza,
ale na 10 rokov. Odporca uviedol, že sa zaoberal účelnosťou a efektívnosťou zaistenia. Navrhovateľ
do zápisnice o podaní vyjadrenia jasne uviedol: „Aká je v súčasnosti situácia v mojej krajine neviem.
Žil som v oblasti Punjab. Teraz sa chcem vrátiť domov. Trestné stíhanie, neľudské zaobchádzanie ani
prenasledovanie z rasových motívov mi nehrozí“. Z uvedeného prehlásenia navrhovateľa je zrejmé, že

bude spolupracovať pri jeho návrate - vyhostení do domovskej krajiny. Splnomocnená advokátka cituje
nález Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, ktorý sa však týka zaistenia na
výkon administratívneho vyhostenia, ktoré je opatrením uloženým policajným útvarom v zmysle zákona
o pobyte cudzincov, avšak v prípade navrhovateľa ide o zaistenie na výkon trestu vyhostenia, ktorý mu
bol uložený právoplatným rozhodnutím nezávislého súdu Slovenskej republiky za spáchanie závažného

trestného činu, preto spojenie s prípadom navrhovateľa možno považovať za irelevantné a za snahu
o spochybňovanie spravodlivého rozsudku súdu. Povinnosťou správneho orgánu je rešpektovanie a
teda vykonanie rozhodnutia nezávislého súdu, v tomto prípade realizovaním trestu vyhostenia, ktorý
bol navrhovateľovi okrem iného uložený. Akékoľvek spochybňovanie rozsudku súdu je pre OCP, ako
štátny orgán, ktorý zabezpečuje rozhodnutie iného štátneho orgánu, neprípustné. Vykonanie trestu

vyhostenia možno zabezpečiť len zaistením, teda využitím inštitútu slúžiaceho k zabráneniu úteku alebo
zdržiavaniu sa navrhovateľa na neznámom mieste. V tomto prípade má prednosť realizovanie výkonu
trestu vyhostenia ako jedného z nástrojov demokratickej spoločnosti na potláčanie páchania trestnej
činnosti cudzích štátnych príslušníkov. Navrhovateľ tým, že odmieta spolupracovať s pracovníkmi
ZastupiteľskéhoúraduIndie,sasnažímariťvýkonsúdnehorozhodnutia.VzmysleEurópskehodohovoru

o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č.
102/1999 Z. z., čl. 5 ods. 1 písm. f/ má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem zákonného zatknutia, alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o zaistení alebo vydanie.
Odporca konštatoval, že vzhľadom k zabezpečeniu výkonu trestu vyhostenia, a teda k prebiehajúcemu

konaniu o vyhostení a následnom zaistení, ktoré stále trvá, je zaistenie navrhovateľa v súlade s čl. 5 ods.
1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke
zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z.

Odporca na námietky navrhovateľa, že záver krajského súdu o tom, že nesprístupnenie celého
administratívneho spisu v tomto prípade nie je spôsobilé privodiť záver o tom, že ide o vadu konania,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia uviedol, že s uvedenou námietkou
odporca absolútne nesúhlasí a považuje ju v kontexte priebehu nahliadnutia do spisu za zavádzajúcu
s cieľom obhajovať navrhovateľa aj takýmto spôsobom. Spresnil, že dňa 04.09.2014 o 14:20 hod
sa Mgr. O. dostavila na správny orgán z dôvodu nahliadnutia do spisu navrhovateľa, pričom jej bol
daný k nahliadnutiu spisový materiál navrhovateľa, ako o to vopred požiadala. V spisovom materiáli

pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-49-007/2014-AV zo dňa 26.08.2014 sa nachádzala aj písomnosť Záznam o
vykonaní lustrácie, v ktorom sú vyznačené informácie z informačných systémov Polície, a ktoré tamzadávajú jednotlivé zložky Policajného zboru. Uvedená písomnosť však obsahovala aj prílohu, ktorá
bola gestorom informačného systému azadávateľom v pravom hornom rohu zvýraznené označená
ako „Len pre služobnú potrebu! Nepoužiteľné pre personálne a správne účely!“. Z uvedeného dôvodu

prítomný policajt uvedené prílohy nesprístupnil o čom riadne vykonal záznam v zázname o nahliadnutí
do spisu. Po dotazovaní, že chce vidieť aj uvedenú písomnosť bol splnomocnenej advokátke bez
problémov sprístupnený k nahliadnutiu záznam o vykonaní lustrácie (list č. 21). Pri nesprístupnení
prílohy bolo postupované presne podľa pokynov gestora informačného systému a zadávateľa informácií,
ktorý sa priamo na písomnosti vyjadril k otázke použiteľnosti a účelu. Policajt, ktorý bol prítomný

počas nahliadnutia do spisu bol dňa 06.12.2013 poučený ako oprávnená osoba podľa § 21 zákona
č. 122/2013 Z. z. pričom je povinný neposkytnúť ani nesprístupniť údaje bez súhlasu prevádzkovateľa
informačného systému. Taktiež bolo postupované v zmysle čl. 2 písm. f/ Nariadenia ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 161/2012 o prevádzke automatizovaného informačného systému PZ IPoldat a
manuálnej operatívno-taktickej evidencie a Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 74/2009
o informačnom systéme záujmové osoby Policajného zboru, pričom príjemcom informácií systému je

subjekt mimo pôsobnosť ministerstva, ktorému sú informácie poskytované podľa osobitného predpisu.
V zmysle uvedeného, osobitným predpisom je zákon NR SR č. 171/1993 Z. z o Policajnom zbore §
69 ods. 4 (spracovávanie informácií Policajným zborom), pričom informácie a osobné údaje sa ďalším
právnickým a fyzickým osobám poskytujú len, ak to je nevyhnutné na plnenie ich úloh. Informácie v
informačných systémoch PZ a podrobnosti k trestnej činnosti účastníka konania boli zadané v čase

vyšetrovania jeho závažnej trestnej činnosti. V zmysle § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je
povinný plniť svedomité úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a
pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. V zmysle vyššie uvedených zákonov a
nariadení, v ktorých sú riešené osobné údaje, sprístupňovanie a poznámky gestora o nesprístupnení

a využití len na služobnú potrebu, neboli sprístupnené prílohy. Preto nijako nemohli ovplyvniť výkon
trestu vyhostenia, alebo zaistenia navrhovateľa. V rozhodnutí o zaistení sa správny orgán neopieral
o získané informácie z vyššie uvedených informačných systémov PZ, preto neslúžili ako podklad
k vydaniu rozhodnutia a žiadnym spôsobom neovplyvnili samotné rozhodnutie o zaistení na výkon
trestu vyhostenia. Podklady, z ktorých odporca vychádzal v rámci zaistenia boli riadne zaevidované

do spisového materiálu a sprístupnené. Hlavným podkladom pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa
bol rozsudok Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, právoplatný
dňa 22.04.2009 a nariadenie výkonu trestu vyhostenia, ktoré vydal Okresný súd Bratislava V pod
sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 24.04.2014. Príloha k lustráciám, ktorá slúži správnemu orgánu podľa
pokynov na písomnosti len na služobné účely a nie na sprístupnenie, nebola a neslúžila ako podklad

pre rozhodovanie, a preto nemožno uvedené považovať za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákonnosť vydania rozhodnutia o zaistení a následného zaistenia
vychádzala z právoplatného rozsudku a uznesenia príslušného súdu. Uvedená príloha písomnosti
nijako neovplyvnila úkon zaistenia navrhovateľa ani sa neopierala ojej existenciu. Odporca zdôraznil,
že navrhovateľ sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení oboznámil a vyjadril ku všetkým písomnostiam,

ktoré tvorili podklady pre vydanie samotného rozhodnutia (viď č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-013/2014-AV zo
dňa 26.08.2014).

Odporca na námietky navrhovateľa týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, najmä
čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že má priateľku a syna, teda rodinu, ktorá by ho v prípade prepustenia
zo zaistenia mohla podporovať, odporca uviedol, že dňa 11.11.2014 v čase od 10:30 hod do 11:00 hod

bola s bývalou priateľkou navrhovateľa, pani B. A., nar. XX.XX.XXXX, štátnou občiankou Slovenskej
republiky, spísaná zápisnica z obsahu ktorej vyplynulo, že zo vzťahu s navrhovateľom sa narodil ich
spoločný syn L. A., nar. XX.XX.XXXX (v rodnom liste dieťaťa je uvedené „otec neznámy“). Naposledy sa
s navrhovateľom stretla v októbri 2009, v súčasnosti je s navrhovateľom v telefonickom kontakte kvôli
synovi, avšak má nového priateľa, pána Y. E., nar. XX.XX.XXXX, s ktorým má spoločnú dcéru L. A.,

nar. XX.XX.XXXX. Priateľ jej kúpil dom, kde sa v súčasnosti sťahuje (E., D. X). Navrhovateľ od roku
2006 neprispieval na syna L. žiadnou sumou. Naposledy si telefonovali dňa 09.11.2014 a navrhovateľ
jej povedal, že chce ísť žiť naspäť do Indie. Pani B. A., podľa vyjadrenia v zápisnici, už s navrhovateľom
neplánuje žiť v spoločnej domácnosti, ani nechce byť s ním v žiadnom vzťahu, ak by navrhovateľa
prepustili, ona sa o neho nemá ako postarať, ani finančne, ani hmotne, chce žiť svoj život so svojím

terajším priateľom v novom dome a navrhovateľ už do jej budúcnosti nepatrí, podporovať navrhovateľa
finančne v žiadnom prípade nebude, ani mu neposkytne ubytovanie.Na základe skutočností uvedených pani B. A. v zápisnici zo dňa 11.11.2014 možno podľa odporcu
konštatovať, že námietka navrhovateľa, že má priateľku a syna, teda rodinu, ktorá by ho v prípade
prepustenia zo zaistenia mohla podporovať, sa zo strany navrhovateľa javí prinajmenšom ako účelová. Z

dôvodu časovej tiesne bude originál zápisnice s pani B. A. zo dňa 11.11.2014, ako aj opis tejto zápisnice,
zaslanýnaKrajskýsúdvBratislavedodatočne,keďžezápisnicuspisovaloOddeleniecudzineckejpolície
PZ Nové Zámky (príslušné podľa bydliska pani B. A.). Zatiaľ k vyjadreniu na základe výzvy Krajského
súdu v Bratislave vo veci odvolania navrhovateľa prikladáme fotokópiu zápisnice zaslanú správnemu
orgánu faxom dňa 11.11.2014 a evidovanú v spisovom materiáli navrhovateľa pod č. p.: PPZ-HCP-

BA9-49-044/2014-AV.

Odporca vyjadril nesúhlas s tvrdením navrhovateľa, že z rozhodnutia ani zo samotného
administratívneho spisu nevyplýva dôvod zaistenia účastníka konania na šesť mesiacov. Počas
konania o zaistení sa odporca vysporiadal s otázkou dĺžky zaistenia účastníka konania a za tým
účelom si vyžiadal stanoviská kompetentných útvarov. Dňa 26.08.2014 odporca pod č. p.: PPZ-
HCP-BA9-49-002/2014-AV zaslal do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov žiadosť o

poskytnutie informácie k dobe zaistenia. Následne bola aj odporcovi zaslaná odpoveď, že na základe
doterajšej praxe, odporúčajú zaistiť osobu na dobu šesť mesiacov. Na základe stanoviska k dĺžke
zaistenia odporca stanovil konkrétnu dobu zaistenia, ktorá je taktiež ovplyvnená dôvodmi, ktoré odporca
bližšie vysvetlil v rozhodnutí o zaistení. Odporca uviedol, že nemal dôvody spochybňovať odporúčania
kompetentnéhoútvaru.Jepravdou,žeVeľvyslanectvoIndiesanachádzanaúzemíSlovenskejrepubliky,

ale je potrebné poznamenať, že uvedená skutočnosť neodôvodňuje neprimerane skracovať lehotu
zaistenia a vydanie náhradného cestovného dokladu je závislé hlavne od komunikácie s uvedeným
Veľvyslanectvom,ktorétaktiežprebiehaurčitúdobu,počasktorejjepotrebné,abynavrhovateľbolriadne
stotožnený a až následne po všetkých vykonaných úkonov, ak nie sú ďalšie prekážky, je dôvod vydať
náhradný cestovný doklad, ktorý slúži na riadne vykonanie hraničnej kontroly pri odchode navrhovateľa

cez štátnu hranicu. Útvary, ktoré participujú na realizácii trestu vyhostenia, nemôžu nijako ovplyvniť,
urýchliť úkony, ktoré vykonáva iný štát, ktorý je plne kompetentným vo vzťahu k vlastným občanom. Na
základe skúseností zo Zastupiteľskými úradmi pôsobiacimi na území Slovenskej republiky, konkrétne s
Veľvyslanectvom Indie bolo zistené, že zastupiteľský úrad Indie vyžaduje zasielať žiadosti o vystavenie
náhradného cestovného dokladu prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí

a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Aj uvedená zvláštnosť bola zohľadnená pri určení doby
zaistenia, pretože to môže predĺžiť čas na vykonávanie úkonov.

Počas doby zaistenia navrhovateľa správny orgán v súčinnosti s iným útvarom Policajného zboru
postupuje v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmal, či
trvá účel zaistenia. V zmysle uvedeného, správny orgán dňa 12.09.2014 opätovne kontaktoval

písomne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov so žiadosťou o poskytnutie informácie
k úkonom zaistenia (č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-029/2014-AV) z dôvodu skúmania účelu zaistenia a
žiadal zodpovedanie konkrétnych otázok k zaisteniu navrhovateľa a vystaveniu náhradného cestovného
dokladu.Dňa18.09.2014bolazÚtvarupolicajnéhozaisteniaprecudzincovMedveďovzaslanáodpoveď,
z ktorej bolo zistené, že pracovníci Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vykonali

návštevu Zastupiteľského úradu Indie v Bratislave, pričom je potrebné overenie totožnosti zo strany
Indie. Navrhovateľ však odmieta spoluprácu pri overovaní totožnosti. Následne bol o spoluprácu
požiadaný INTERPOL a čaká sa na odpoveď. Dňa 07.11.2014 bolo opätovne zaslané do ÚPZC
Medveďov dožiadanie o zistenie stavu konania o vydaní náhradného cestovného dokladu. Dňa
10.11.2014 bola z ÚPZC Medveďov zaslaná odpoveď, z ktorej bolo zistené že do dnešného dňa nebol

navrhovateľovi vydaný náhradný cestovný doklad a naďalej prebieha lustrácia za účelom stotožnenia
osoby. Na základe uvedeného, je zrejmé, že odporca spolu s iným útvarom Policajného zboru vykonáva
všetky úkony a neustále skúma účel zaistenia, aby bez zbytočných prieťahov bolo realizované fyzické
vykonanie Nariadenia výkonu trestu, čo si však tiež vyžaduje svoj čas. Preto považuje dobu zaistenia
za oprávnenú a riadne odôvodnenú. Pokiaľ v čase zaistenia navrhovateľa vzniknú nové skutočnosti a

okolnosti, ktoré budú správny orgán oprávňovať zaoberať sa dĺžkou zaistenia, budú ihneď realizované.
Zaistením navrhovateľa na šesť mesiacov neznamená, že bude naplnená maximálna doba zaistenia,
ale bude realizovaná iba pokiaľ bude trvať účel zaistenia.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcuOdporca rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-014/2014-AV zo dňa 26.08.2014 podľa § 88a ods. 1
písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 26.08.2014 o 17:00 hod. na čas

nevyhnutne potrebný, najviac do 26.02.2015 na účel výkonu uloženého trestu vyhostenia. V dôvodoch
rozhodnutia uviedol, že dokazovaním a na základe získaných podkladov (podkladových materiálov
zaslaných z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, právoplatného rozsudku
v mene Slovenskej republiky sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, zápisnice o podaní vyjadrenia
účastníka konania zo dňa 26.08.2014, uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 5PP/37/2014 zo dňa

26.08.2014, previerkou v informačných systémoch) zistil, že v prípade účastníka konania sú splnené
podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z., t.j. zaistenie je potrebné
na účel výkonu trestu vyhostenia, ktoré nariadil svojím nariadením Okresný súd Bratislava V pod sp.
zn. 1T/27/2009. Odporca uviedol, že považuje zaistenie účastníka konania na výkon trestu vyhostenia
za účelné a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je predpoklad, že počas doby zaistenia mu
bude vystavený náhradný cestovný doklad, keďže Veľvyslanectvo Indickej republiky sa nachádza na

území Slovenskej republiky a bude vykonaný nariadený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
Ďalej zaistenie účastníka konania na výkon trestu vyhostenia je účelné, pretože účastník konania
je osobou, ktorá bola na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdená za pokračovací zločin
prevádzačstva. Účastník konania nie držiteľom cestovného dokladu, v súčasnosti je bez finančných
prostriedkov, potrebných na starostlivosť o svoju osobu, zdravie a bývanie a je osobou, ktorá obzvlášť

závažne porušila zákony Slovenskej republiky trestnou činnosťou, ktorá súvisí s obchodovaním s ľuďmi
a ich nelegálnym prevozom za finančnú protihodnotu. Pre našu spoločnosť z mnohých hľadísk nie je
žiaduce, aby sa na území Slovenskej republike zdržiavali cudzí štátni občania nerešpektujúci jej zákony
a ohrozujúci počas svojho pobytu život, zdravie alebo majetok. Na základe uvedeného správny orgán
konštatuje, že len zaistením účastníka konania je možné zabezpečiť riadny výkon trestu vyhostenia z

územia Slovenskej republiky, ktorý nariadil Okresný súd Bratislava V, pretože podľa názoru odporcu by
sa opätovne skrýval, mohol by pokračovať v trestnej činnosti (finančná stránka) tak, ako to vykonával
pred odsúdením.

Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. : „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.“...V súlade s uvedeným ustanovením

stanovuje odporca dĺžku zaistenia do 26.02.2015. Uvedená doba zaistenia je podľa odporcu nevyhnutná
aj s ohľadom na to, že účastník konania nie je držiteľom cestovného dokladu, nemá žiadne finančné
prostriedky a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť
naplnený výkon trestu vyhostenia. Dĺžku doby zaistenia na základe praxe odporúča aj Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa

môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od
viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu
fyzickému výkonu trestu vyhostenia a k zabezpečeniu vydania náhradného cestovného dokladu. Počas
celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 404/2011 Z. z. a skúmať, či trvá účel zaistenia. „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho

účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon
správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sža/23/2010
zo dňa 27.04.2011). Správny orgán sa zaoberal aj uvedenou podmienkou pre zaistenie účastníka
konania. Účastníka konania bolo možné stotožniť podľa dostupných podkladov, a preto je reálne
vykonanie trestu vyhostenia, ktoré nariadil Okresný súd Bratislava V v spolupráci s Veľvyslanectvom

Indickej republiky. Taktiež právoplatný rozsudok v mene Slovenskej republiky v časti o uložení trestu
vyhostenia je pre správny orgán záväzný a je nutné ho vykonať, čo vyplýva aj z Nariadenia výkonu
trestu vyhostenia pod sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 24.04.2014. Preto nebránia závažné dôvody, aby výkon
trestu vyhostenia nebol zrealizovaný a možný. Správny orgán pri stanovení dĺžky doby zaistenia určil
konkrétnu dobu času zaistenia. „Obmedzenie musí obstáť z hľadiska vhodnosti dosiahnuť sledovaný

cieľ. Nemožno opomenúť, že je potrebné skúmať tiež otázku potrebnosti, nevyhnutnosti takéhoto
obmedzenia, t.j. či vo vzťahu k cieľu nemožno tento dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, ktoré
by obmedzovali dotknuté základné právo v menšej intenzite“ (Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.
zn. 18Sža/14/2014 zo dňa 05.06.2014). Správny orgán vykonáva dňa 26.08.2014 úkony k zabezpečeniu
výkonu trestu vyhostenia, ktoré nariadil Okresný súd Bratislava V a nevykonáva úkony ani opatrenia

k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania. Okresný súd Bratislava V poveril odporca k
zabezpečeniu výkonu trestu vyhostenia, čiže priamo nariadil vykonať výkon trestu, pričom nezohľadnilani nedal do pozornosti iné normatívne prostriedky na dosiahnutie účelu. Inštitút zaistenia cudzinca
na účel výkonu trestu vyhostenia je priamo zakotvený s slovenskom právnom poriadku. Pri trestnom
čine prevádzačstva ide o skutkovú podstatu, ktorá postihuje organizované prevádzačstvo, ktorého

potieranie vyplýva z Dohovoru Organizácie spojených národov proti nadnárodnému organizovanému
zločinu a z Protokolu proti pašovaniu migrantov po súši, mori a letecky. Páchateľ svojím konaním získava
neoprávnenýmajetkovýprospechzozabezpečeniaprechodunaalebocezúzemieSlovenskejrepubliky.
Charakteristickým pre organizovaný zločin prevádzačstva a obchodovania s ľuďmi v zmysle Trestného
zákona je úmysel skupín alebo jednotlivcov o presun ľudí s cieľom dosiahnutia zisku za nelegálny

prechod do iného štátu. Z uvedeného vyplýva, že prevádzačstvo je v stále vysoko nebezpečná forma
trestnej činnosti, ktorá bola v prípade účastníka konania vykonávaná formou spolupáchateľstva. Preto
správny orgán na základe správnej úvahy ku vzťahu k zločinu prevádzačstva rozhoduje o zaistení
účastníka konania.

Odporca uviedol, sa počas konania o zaistení účastníka konania zaoberal aj tým, či je zaistenie v
súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 8 ods. 1 uverejneného v

Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z. ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného
života. Počas rozhodovania sa zaoberal aj skutočnosťami, ktoré účastník konania uviedol do zápisnice
o podanom vyjadrení č.p.: PPZ-HCP-BA9-49-010/2014-AV zo dňa 26.08.2014 a to, že na území
Slovenskej republiky ani na území Únie nemá svoju rodinu. „Vo všeobecnosti je možné povedať, že
vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného

alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného
života nie je právom absolútnym. Nemožno či. 8 vnímať len ako prameň výhod“ (Rozsudok Krajského
súdu Bratislava pod sp. zn. 4S/203/2011-35 zo dňa 22.05.2013). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojom rozsudku pod sp. zn. 10Sža/14/2013 zo dňa 22.05.2013 viedol, že „v čl. 8 ods. 2 Dohovoru
sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného

života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení
zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia. Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak nezakladá
štátu všeobecný záväzok napomáhať zjednocovaniu rodiny“. Účastník konania sa síce počas konania
na správnom orgáne vyjadril, že má s priateľkou na území Slovenskej republiky dieťa, ale uvedenú
skutočnosť nevedel ničím relevantným podložiť, nie je zapísaný ani ako otec dieťaťa v rodnom liste.

Údajná priateľka účastníka konania nebola ani jeden krát navštíviť účastníka konania vo výkone väzby
ani vo výkone trestu odňatia slobody. Uvedené skutočnosti ohľadne dieťaťa, ktoré už bolo narodené,
boli známe aj v roku 2009, kedy bol vydaný rozsudok v mene Slovenskej republiky pod sp. zn.
1T/27/2009, pričom neboli nijako zohľadnené na výšku trestu odňatia slobody ani na výšku trestu
vyhostenia. Počas výkonu väzby ani počas výkonu trestu odňatia slobody nevykonal účastník konania

žiadne úkony, ktoré by viedli k dieťaťu, ani k rozsudku súdu v časti trestu vyhostenia. Účastník konania
sa v súčasnosti nevie vyjadriť k budúcnosti vo vzťahu k priateľke. Na základe uvedeného odporca
považuje vyjadrenia účastníka konania za účelové s cieľom oddialiť výkon trestu vyhostenia, ktoré
nariadil Okresný súd Bratislava V. Počas konania dňa 26.08.2014 sa odporca zaoberal a bral do úvahy
aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách

a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene
zdržiavajú na ich území. Účastník konania je osobou, ktorá má uložený právoplatný trest vyhostenia z
územia Slovenskej republiky na 10 rokov. So zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne
a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom
a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Trest

vyhostenia spočíva v tom, že osobe, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky alebo občanom iného
štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu dohody o Európskom hospodárskom priestore ani
osobou, ktorej bolo priznané postavenie azylanta, sa zakáže zdržiavať na území Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 23 ods. 5 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky „cudzinca možno vyhostiť
iba v prípadoch ustanovených zákonom“. Účelom trestu vyhostenia je odňať právo zdržiavať sa na

území Slovenskej republiky, a tým zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti na jej území. Trest sa
ukladá ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem. Rozsudkom v mene
Slovenskej republiky sp. zn. 1T/27/2009 bolo zabezpečené oprávnenie na vykonanie vyhostenia za
zločin, ktorý účastník konania spáchal. Osobná sloboda človeka je právom každého jednotlivca nebyť v
nej obmedzený, pokiaľ dodržuje právny poriadok danej krajiny, v ktorej sa nachádza a siahnuť na ňu by

sa malo uskutočňovať len vo výnimočných prípadoch, a to zo zákonných dôvodov. Z dôvodu, že účastník
konania bol právoplatne odsúdený, bol mu uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky a
je bez finančných prostriedkov, je odôvodnený záver, že bez vykonania úkonu zaistenia bude mariť asťažovať výkon právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava V pod sp. zn. 1T/27/2009, a preto je
potrebné účastníka konania zaistiť a zaistením zabezpečiť výkon trestu vyhostenia z územia Slovenskej
republiky, a teda aj Schengenského priestoru.

Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazových podkladov v rozhodovacom konaní odporca
konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu na účel výkonu trestu vyhostenia, ktoré stále
trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. i/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Zaistenie účastníka konania na účel výkonu trestu vyhostenia je zákonným
pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky.

Samotným základom pre začiatok konania o reálnom a fyzickom vyhostení z územia Slovenskej
republiky v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. i/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
nevyhnutnosť existencie právoplatného rozsudku súdu, ktorým bol účastníkovi konania uložený trest
vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Odporca považoval túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia
právoplatného rozsudku v mene Slovenskej republiky vydaného Okresným súdom Bratislava V pod

sp. zn. 1T/27/2009 zo dňa 22.04.2009, ako aj nariadenia výkonu trestu zo dňa 24.04.2014 vydaného
Okresným súdom Bratislava V. K výkonu trestu vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.
Účastník konania bol odporcom v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vyzvaný,
aby sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní vedenou pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-49-013/2014-AV zo dňa 26.08.2014 a bol mu predložený

kompletný spisový materiál vedený pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-49/2014-AV, ktorý tvorí podklady pre
vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve podľa § 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní. V uvedenej zápisnici bol účastník konania vyzvaný, aby sa vyjadril k predmetnému konaniu a
podkladom. Účastník konania sa k prebiehajúcemu konaniu vyjadril, že nemá čo dodať k predmetnému
konaniu. Všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici, k podkladom rozhodnutia sa nevyjadruje, svoje

právo nevyužíva a nežiada o jej doplnenie. Účastník konania nepožiadal prostredníctvom odporcu o
právne zastúpenie v zmysle § 77 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z. Podľa § 90 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.
z. bol účastník konania poučený správnym orgánom o možnosti bezodkladne vyrozumieť zastupiteľský
úrad ktorého je štátnym občanom, o vyrozumení blízkej osoby alebo právneho zástupcu a bol poučený
o možnosti požiadať o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. novembra 2014 (§
156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Vpredmetnejvecibolopotrebnépredostrieť,žepredmetomodvolaciehokonaniabolrozsudokkrajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súdodvolacípreskúmal rozsudokkrajskéhosúduakoajkonanie,ktorémupredchádzalo,pričomvrámciodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský
súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie o zaistení navrhovateľa na účel výkonu trestu
vyhostenia.

Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovýmzisteniam,považujeodvolacísúdzadôležitéuviesť,žeuvedenúnámietkunavrhovateľbližšie
nešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá
jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom

platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom
administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konanípredsúdomniejevylúčené(§250iods.1O.s.p.),pretožesúdmôževykonaťdôkazynevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno
takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci
vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie

odporcujevrozporesčl.5ods.1písm.f/Dohovoru,nakoľkodôvodyuvádzanéodporcomvnapadnutom
rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom
rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho
zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom. Podľa čl. 5

ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť
slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov

a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať
potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru. Dokiaľ štát
nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a
zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré
ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie štátu“.

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru.

Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť
ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhaťsa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie
podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a
dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly

opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.
4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci
bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek
opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu
kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná

osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej
pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na
ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,
25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č.

30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby
sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o

vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené
súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody

navrhovateľa.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia vzhľadom na vyššie
uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. : 1Sža/94/2010 vyplýva, že

správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia,
uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany
účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa.

Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na, tzv. „návratovú smernicu“ (smernica

Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch
pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice
ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu
na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo
za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného zákona. Uvedený článok sa

vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len
dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu
alebo odsunu.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj
odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia

cudzinca.

V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o
ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmäv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave
návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,
pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.

Odporca sa zaoberal aj tým, či je zaistenie cudzinca súladné s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd podľa čl. 8 ods. 1 ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života
navrhovateľa.

Námietky navrhovateľa, týkajúcu sa neskúmania účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa ako
aj dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odporca odôvodnil prečo je zaistenia

navrhovateľa na výkon trestu vyhostenia potrebné považovať za účelné a efektívne, keď uviedol,
že v prípade navrhovateľa je predpoklad, že počas doby zaistenia mu bude vystavený náhradný
cestovný doklad, keďže Veľvyslanectvo Indickej republiky sa nachádza na území Slovenskej republiky
a bude vykonaný nariadený trest vyhostenia. Účelnosť zaistenia odôvodňoval aj tým, že navrhovateľ
je osobou, ktorá bola na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdená za pokračujúci trestný
čin prevádzačstva. Odporca uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby

účastníka konania ako aj skutočnosti, že navrhovateľ nespoluprácou so správnym orgánom sťažuje
vybaviť náhradný cestovný doklad. Podľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku
svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia na šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona
o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné,
odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR

10SZa/2/2012 zo dňa 16.02.2012).

Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho
súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať
podmienkyzaisteniavjehopriebehuodporcovivyplývapriamozustanovenia§90ods.1písm.d/zákona
o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.

Uvedené teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom
prípade zaistenie cudzinca bolo nevyhnutné pre zabezpečenie výkonu trestu vyhostenia, okrem iného
zabezpečením náhradného cestovného dokladu, na zabezpečení ktorého navrhovateľ neposkytuje
požadovanú súčinnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a

nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v
postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa
vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací

súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)
vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z
uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané

v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym
záveromuvedenýmvjehorozsudkustotožnil,námietkamnavrhovateľanevyhovelanapadnutýrozsudok
podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi

konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.