Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/537/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216138
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6612216138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Renáty Deákovej, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/163/2012-43 zo dňa 16. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) zamietol žalobu
žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 40 878,05 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 8 175,60
Eur; žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobami domáhal voči žalovanému
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (Okresného súdu Lučenec), ktorý nerozhodol o žiadostiach súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Uznesením č. k. 8C/163/2012-24 zo dňa 01.08.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.08.2013,
okresný súd spojil konania vedené pod sp. zn. 8C/163/2012, 5C/163/2012, 6C/162/2012, 8C/164/2012,
8C/166/2012, 8C/167/2012, 8C/168/2012, 8C/169/2012, 8C/170/2012, 8C/173/2012, 5C/173/2012,
8C/174/2012, 8C/175/2012, na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 8C/163/2012.
Okresný súd mal preukázané, že žalobca pred podaním žaloby požiadal žalovaného o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
žalovaného.
Z pripojených exekučných spisov exekučného súdu, okresný súd zistil, že: 1/ v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 5Er/204/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 16. 03. 2011,
uznesením exekučného súdu č. k. 5Er/204/2011-10 zo dňa 07. 06. 2011 zamietnutá. V predmetnej
exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 2/ V exekučnom konaní vedenom pod

sp. zn. 5Er/203/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 16. 03. 2011, uznesením
exekučného súdu č. k. 5Er/203/2011-10 zo dňa 07. 06. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 3/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 6Er/809/2012 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 27. 08. 2012, uznesením
exekučného súdu č. k. 6Er/809/2012-12 zo dňa 03. 09. 2012 zamietnutá. V predmetnej exekučnej

veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 4/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 12Er/323/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 05. 05. 2011, uznesením
exekučného súdu č. k. 12Er/323/2011-11 zo dňa 09. 05. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 5/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.

zn. 17Er/452/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 09. 06. 2011, uznesením
exekučného súdu č. k. 17Er/452/2011-12 zo dňa 03. 08. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 6/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 17Er/840/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 20. 07. 2010, uznesením

exekučného súdu č. k. 17Er/840/2010-17 zo dňa 24. 11. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 7/ V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
6Er/605/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej
veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 03. 08. 2011, uznesením exekučného
súdu č. k. 6Er/605/2011-11 zo dňa 09. 09. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol

exekučnýmtitulomrozhodcovskýrozsudok.8/Vexekučnomkonanívedenompodsp.zn.5Er/1131/2009
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci
oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 23. 11. 2009, uznesením exekučného súdu
č. k. 5Er/1131/2009-13 zo dňa 07. 04. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Po zrušení uvedeného uznesenia odvolacím súdom uznesením č. k.

14CoE/121/2010-23 zo dňa 12. 07. 2010 a vrátení veci na ďalšie konanie, exekučný súd uznesením č.
k. 5Er/1131/2009-34 zo dňa 08. 03. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. 9/ V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 21Er/604/2011 bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu),
doručenej exekučnému súdu dňa 03. 08. 2011, uznesením exekučného súdu č. k. 21Er/604/2011-11

zo dňa 17. 08. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Odvolací súd uznesením č. k. 2CoE/139/2012-32 zo dňa 30. 04. 2012 uvedené uznesenie
zrušil a vrátil vec exekučnému súdu na ďalšie konanie. 10/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 14Er/1145/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 10. 12. 2010, uznesením

exekučného súdu č. k. 14Er/1145/2010-10 zo dňa 15. 12. 2010 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 11/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 5Er/568/2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 21. 07. 2011, uznesením
exekučného súdu č. k. 5Er/568/2011-12 zo dňa 14. 11. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej

veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 12/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 5Er/1148/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 10. 12. 2010, uznesením
exekučného súdu č. k. 5Er/1148/2010-9 zo dňa 21. 01. 2011 zamietnutá. V predmetnej exekučnej
veci bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. 13/ V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

5Er/870/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej
veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 16. 09. 2009, uznesením exekučného
súdu č.k.5Er/870/2009-14zodňa07.04.2010zamietnutá.Vpredmetnejexekučnejvecibolexekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Po zrušení uvedeného uznesenia odvolacím súdom a vrátení veci na
ďalšie konanie, exekučný súd uznesením č. k. 5Er/870/2009-43 zo dňa 02. 03. 2011 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej
aj „EP“) žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neustanovuje. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti
rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu vzhľadom na to, že sa tieto týkajú
právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania od
doručenia žiadosti po udelenie poverenia vzhľadom na vykonané procesné úkony súdu a s prihliadnutímna to, že oprávnený neposkytoval exekučnému súdu súčinnosť, odmietal predložiť zmluvy o úvere, v
dôsledku čoho bol súdom opakovane urgovaný, pričom svojim konaním hrubo sťažoval postup konania
nerešpektovaním výziev exekučného súdu, nebola takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, naopak, exekučný súd vzhľadom na
osobitný charakter exekučných vecí konal priebežne.
Následne okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal v súdnom konaní existenciu splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody zmysle zákona č.
514/2003 Z. z., a to: nesprávny úradný postup, vznik ani výšku skutočnej škody, prípadnej nemajetkovej

ujmy, príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 zák.
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p..
Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a

súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v
žalobe upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Avšak na
túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť
pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho

návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z

dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu

jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom
exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia
riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby

mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k žalobe, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať

svoje stanoviská k skutkovým ale aj k právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a
výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne
rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne
vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní

môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobe v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o žalobe
rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním(žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol,
ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p.. Okresný súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z

dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním dlžníka (povinného), pričom ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z
dôvoduudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémua výdajovnaadministratívnespracovanietextov,na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a

kontrolastavukonanianaexekučnomsúde),pretojerozhodnutiesúdunepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis muntandis nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I .ÚS 243/07 z 19. júna 2008). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne
rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ.
Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,

že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak
by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v
danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť.

Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy.
Z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal
dokazovanie ex offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že chce

vyhlásiťrozhodnutievovecisamej.Množstvodôkazovvzniklopopodanínávrhu,ktorénemoholpredložiť
spolu s návrhom a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný
súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej
lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom: 1/ aké spôsoby judikovania pohľadávky

si žalobca zvolil , 2/ o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, 3/ o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia

§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za

podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnejmoci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým

prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda
predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.
zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(týkajúcisaodškodneniazanezákonnépozbavenieosobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci
sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z..

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu

týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom , c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/ rozhodnutím
o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v § 18 zák. č.
514/2003 Z. z.).
Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo

vo forme nemajetkovej ujmy.
Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho

úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako

objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho

ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú za
nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah

do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v
rámci občianskoprávneho konania, trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné
(až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci (spravidla
súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov konaní“ je

potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov (napr.
§ 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá je
eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré

by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním (napr. nad
povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, najmä v
prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné). Za porušenie
zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto
považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej

a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z
pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú
spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania,
alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom
a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom na konkrétne okolnosti

môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorá je spojená
s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou došlo k porušeniu pravidiel
predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku, ktorý je určený povahou
alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu
ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich orgánov alebo iných

orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné
konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a
príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom škody. Oprávneným
subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť každá (teda

fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej

časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho
časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskomsúdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zák. č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých
zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4). Vo veciach náhrady škody, ktorá bola

spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán
neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),

môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací
súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade je zrejmé,

že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na rôzne
súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v
odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne
dôvody zamietnutia žalôb okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili dôkazy a to
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené
neskôr sa neprihliada (§ 114 ods. 2 O. s. p., § 120 ods. 4 O. s. p.).

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak

účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.
Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)

podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O. s. p., a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam
protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

V danej veci žalobca nepodal návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c) O. s. p., preto je právne irelevantná jeho námietka ohľadne porušenia jeho práva na súdnu ochranu
(možnosť konať pred súdom), ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd mal vydaním meritórneho
rozhodnutia predstihnúť účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania. Odvolací súd zároveň

konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie
konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p..

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v žalobe označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, pričom ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný
spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
dôkazom a k tvrdeniam žalovaného, s poukazom i na to, že mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného
k žalobe, ku ktorému sa nevyjadril.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 O.
s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici, pričom z prejednávania a rozhodovania vo veci nebola vylúčená zákonná sudkyňa R.. Y. F.,
pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali.Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.
Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je
bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013).

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.
Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné
atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V prípade, ak exekučným titulom je

rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného
poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle

§ 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, R 66/2013).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že
žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd
väčším počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu exekučného
súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd náležitým spôsobom

preskúmal exekučný titul [vrátane zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, návrhu na vykonanie exekúcie
i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho došlo k
zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný
súd adekvátnym spôsobom procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu
na vykonanie exekúcie žalobcu (v pozícii oprávneného)] a preto nie je možné stotožniť sa s tvrdením

žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).Nakoľko žalobca v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b) vznik
škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p..

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací
súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.