Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/449/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216161
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6612216161.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Renáty Deákovej, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
AdvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,81109Bratislava,IČO:36864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Slovenskej

republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, za účasti Okresnej Prokuratúry Lučenec, F. Lehára 12, 984 01 Lučenec, v konaní
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec č. k. 12C/167/2012-115 zo dňa 11. 03. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) zamietol žalobu
žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 25 658,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 5 131,60
Eur; žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobami domáhal voči žalovanému
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (Okresného súdu Lučenec), ktorý nerozhodol o žiadostiach súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Uznesením č. k. 12C/167/2012-27 zo dňa 08. 04. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 04.
2013, okresný súd spojil konania vedené pod sp. zn. 12C/167/2012, 12C/170/2012, 12C/171/2012,
12C/198/2012, 12C/200/2012, 12C/201/2012, 12C/202/2012, 5C/199/2012, 9C/177/2012, na spoločné
konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 12C/167/2012.
Okresný súd mal preukázané, že žalobca pred podaním návrhu požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti

žalovaného.
Z pripojených exekučných spisov exekučného súdu okresný súd zistil, že: 1/ v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/869/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 16. 09.
2009, uznesením exekučného súdu č. k. 5Er/869/2009-16 zo dňa 07. 04. 2010
zamietnutá. 2/ V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/893/2009 bola žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu),
doručenej exekučnému súdu dňa 25. 09. 2009, uznesením exekučného súdu č. k. 14Er/893/2009-17
zo dňa 26. 01. 2010 zamietnutá. 3/ V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 17Er/1128/2009 bolažiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného
(žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 23. 11. 2009, uznesením exekučného súdu č.
k. 17Er/1128/2012-13 zo dňa 23. 04. 2010 zamietnutá. Po zrušení uvedeného uznesenia uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14CoE/128/2010-23 zo dňa 14. 07. 2010 a vrátení veci na ďalšie
konanie, exekučný súd písomne poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu. 4/ V exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/892/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 25.
09. 2009, uznesením exekučného súdu č. k. 14Er/892/2009-17 zo dňa 26. 01. 2010 zamietnutá. 5/

V exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/890/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému
súdu dňa 25. 09. 2009, uznesením exekučného súdu č. k. 5Er/890/2009-16 zo dňa
07. 04. 2010 zamietnutá. Po zrušení uvedeného uznesenia uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 14CoE/123/2010-27 zo dňa 14. 07. 2010 a vrátení veci na ďalšie konanie, exekučný súd
písomne poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu. 6/ V exekučnom

konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/98/2010 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 02. 02.
2010, uznesením exekučného súdu č. k. 5Er/98/2010-8 zo dňa 07. 04. 2010 zamietnutá. Po zrušení
uvedeného uznesenia uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15CoE/121/2010-19 zo dňa
30. 06. 2010 a vrátení veci na ďalšie konanie, exekučný súd uznesením č. k. 5Er/98/2010-30 zo dňa

13. 12. 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. 7/ V exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 14Er/1235/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 28. 12. 2009, uznesením
exekučného súdu č. k. 14Er/1235/2009-17 zo dňa 19. 02. 2010 zamietnutá. 8/ V
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/371/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému
súdu dňa 13. 05. 2009, uznesením exekučného súdu č. k. 9Er/371/2009-51 zo dňa 15. 08. 2011
zamietnutá po tom, ako bolo uznesenie exekučného súdu č. k. 9Er/371/2009-40 zo dňa 03. 11. 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie zrušené uznesením exekučného súdu č.
k. 9Er/371/2009-48 zo dňa 08. 07. 2011. 9/ V exekučnom konaní vedenom pod sp.

zn. 5Er/1070/2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu), doručenej exekučnému súdu dňa 04. 11. 2009, uznesením
exekučného súdu č. k. 5Er/1070/2009-12 zo dňa 07. 04. 2010 zamietnutá. Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením č. k. 14CoE/122/2010-30 zo dňa 13. 07. 2010 uvedené uznesenie zrušil a vrátil vec
exekučnému súdu na ďalšie konanie. Následne uznesením exekučného súdu č. k. 5Er/1070/2009-39

zo dňa 02. 03. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá.
Okresný súd uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej
aj „EP“) žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neustanovuje. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty

neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti
rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu vzhľadom na to, že sa tieto týkajú
právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučných konaní bola
primeraná náročnosti vecí.

Následne okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal v súdnom konaní existenciu splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody zmysle zákona č.
514/2003 Z. z., a to: nesprávny úradný postup, vznik ani výšku skutočnej škody, prípadnej nemajetkovej
ujmy, príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1, § 151 ods.
1, 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie

právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p.
Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho
právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili.
V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvodya súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v
žalobe upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená

systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Avšak
na túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť
pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním,

v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je

možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým

došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom
exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment

doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný
súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom
a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie

navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec
nevyjadril k žalobe, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým ale aj k
právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Keď okresný
súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutie, mal vo
všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd

vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny
založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobe v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom

pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním
(žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol,
ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p. Okresný súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej
škody z dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala

súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), pričom ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej
škode, ktorá vznikla z dôvodu udržiavania a správy informačného systému a výdajov na
administratívnespracovanietextov,napublikačnévýdajespojenésvyhotovenímurgencií,napoštovnéa
telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde), preto je rozhodnutie

súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková
ujma nevznikla. Okresný súd nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný.
V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z
nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať

za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(mutatis muntandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I .ÚS 243/07 z 19. júna 2008).
Okresný súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými
vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bolrozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov
formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti

súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote,
náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov
exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý
dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedol, že
vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva

a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom
znaleckého posudku. Okresný súd vykonal dokazovanie ex offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120
ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že chce vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo
po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť spolu s návrhom a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože
nebol poučený a informovaný. Okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Okresný súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť
a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti

s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené
prekročením zákonom stanovenej lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom: 1/ aké
spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil , 2/ o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, 3/ o
udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie
exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č.
514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým

prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda
predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.

zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmomoddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že
„každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej

úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(týkajúcisaodškodneniazanezákonnépozbavenieosobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci
sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho

úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.

Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom, c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §

18 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.
Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná

súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri
rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú
súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že

ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k
vzniku škody. Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok
nevznikol. Pretože zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť,
od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len

vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou
preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe -
na zavinení zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
je zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho

ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna
právna úprava v ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré
sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný
nezákonný zásah do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v
rámci občianskoprávneho konania, trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné(až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci (spravidla
súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov konaní“ je
potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov (napr.
§ 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá je
eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko,ktorébydominovalonadďalšímirelevantnýmipožiadavkami,ktorésúspojenésrozhodovaním

(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).
Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym
úradným postupom, je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu
nezodpovedá zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva
v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže

zodpovedaťzaprieťahyvkonaní,ktorésúspôsobenénedostatkomsúčinnostialebodokoncazámerným
pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v
povahe súdov a v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že
s ohľadom na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť
verejnej moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou

došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,
ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že
podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody
a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom
škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej
časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho
časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z

daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom
konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zák.
č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v
jednotlivých zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4). Vo veciach náhrady škody,

ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán
neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),

môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací

súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade je
zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na
rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniamiuvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich
na rôzne dôvody zamietnutia žalôb okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili dôkazy a to
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené
neskôr sa neprihliada (§ 114 ods. 2 O. s. p., § 120 ods. 4 O. s. p.).

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti

vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.
Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)
podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom

nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia
§ 101 ods. 2 O. s. p., a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na
pojednávanísvojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazoma
k tvrdeniam protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd uznesením č. k. 12C/167/2012-70 zo dňa 04. 07.
2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/580/2013-92 zo
dňa 07. 01. 2014 návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, teda k procesnému úkonu okresného
súdu došlo ešte pred vyhlásením rozsudku vo veci samej, preto odvolacia námietka žalobcu ohľadne
súbežného rozhodovania okresného súdu o návrhu na prerušenie konania a žalobe vo veci samej je

právne irelevantná, prihliadnuc na časovú postupnosť procesných úkonov okresného súdu zistenú z
obsahu súdneho spisu.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v žalobe označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení, pričom ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný
spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
dôkazom a k tvrdeniam žalovaného, s poukazom i na to, že mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného
k žalobe, ku ktorému sa nevyjadril.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 O.
s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici, pričom z prejednávania a rozhodovania vo veci nebola vylúčená zákonná sudkyňa Q.. T.L.,
pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali.
Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.

Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so
zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá
ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor,
že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v
ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013).Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.
Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné

atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V prípade, ak exekučným titulom
je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného
poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanieexekúciejeexekučnýsúd,konajúcionávrhunanútenývýkonprávoplatnéhorozhodcovského
rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, R

66/2013).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia
jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.

2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že
žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd
väčším počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu exekučného

súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd náležitým spôsobom
preskúmal exekučný titul [vrátane zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, návrhu na vykonanie exekúcie
i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho došlo k
zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný
súd adekvátnym spôsobom procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu

na vykonanie exekúcie žalobcu (v pozícii oprávneného)] a preto nie je možné stotožniť sa s tvrdením
žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).

Nakoľko žalobca v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b) vznik

škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval

zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie

uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací
súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.