Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 16, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/191/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206508
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8513206508.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.ZlatySimkovejvprávnejvecižalobcu:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 4C/51/2013-52 zo dňa 20.05.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 46 ods. 3; 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 3 ods. 1;
4 ods. 1 písm. a); 9 ods. 1, 2, 4; 15 ods. 1; 16 ods. 1, 2; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, §§ 41 ods. 2 písm. c); 44 ods. 2;
243 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

Konštatoval, že žalobca sa od žalovanej domáha zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur
a v sume 475,75 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená tým, že Okresný súd Vranov
nad Topľou nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7Er/528/2010.

Exekučnému súdu bola žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie doručená dňa 09.09.2010.

Spolu s touto žiadosťou žalobca ako oprávnený predložil aj exekučný titul, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 01586/10.

Súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora uznesením č. k. 7Er/528/2010 zo dňa 07.12.2010 tak, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Žalobcazastúpenýprávnymzástupcomboluznesenímč.k.4C/111/2012-18zodňa22.03.2013poučený

o jeho procesných právach a povinnostiach, okrem iného aj ust. § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku. Následne bol súdom opakovane vyzývaný podaniami zo dňa 11.07.2013, ktoré prevzal dňa
30.07.2013 a zo dňa 30.12.2013, ktoré prevzal dňa 22.01.2014, aby súdu doložil listinné dôkazy, na
ktoré poukazuje v žalobe, a to aby oznámil číslo exekučného konania (Er spisu), z ktorého si uplatňujenárok, dôkaz o počte dní bezdôvodnej nečinnosti súdu, dôkaz o tom, kedy bola doručená súdu žiadosť o
vydanie poverenia, dôkaz o tom, kedy bolo vydané poverenie alebo zamietnutá žiadosť o jeho vydanie,
dôkaz o tom, kedy bol doručený návrh o zmenu exekútora, dôkaz o tom, kedy bolo rozhodnuté o tomto

návrhu súdom a kedy bolo doručené rozhodnutie, dôkaz o tom, že realizoval kroky na odstránenie
prieťahov, t. j. že využil určitý postup nápravy na urýchlenie konania, aby špecifikoval titul, na základe
ktorého si uplatňuje škodu, aby predložil dôkaz o vzniku a výške škody, o vzniku nemajetkovej ujmy, o
tom, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch a o tom, že žalobca postupoval podľa § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomne požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na

náhradu škody, z ktorého bude zrejmé, kedy si takýto nárok uplatnil a doručil ho žalovanej.

Právny zástupca na výzvy súdu nereagoval, listinné dôkazy nepredložil.

Dňa 24.02.2014 doručil súdu znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracovala na jeho zadanie
Ekonomická univerzita v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.

Žalobca vidí nesprávny úradný postup Okresného súdu Vranov nad Topľou v tom, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď bol bezdôvodne nečinný viac ako
258 dní, pretože exekučné konanie podľa tvrdenia žalobcu začalo dňa 11.05.2010 a exekučným súdom
bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až na 24.01.2011.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že so žalobou nesúhlasí. Vzniesla námietku premlčania nároku
uplatneného žalobcom.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že otázku, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je
kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR. Súdne, a tým aj exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.

Nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako
nesprávny úradný postup. osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15-dňová lehota na
vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Zo samotnej
dikcie § 44 od. 2 Exekučného poriadku účinného ku dňu podania žiadosti o vydanie poverenia vyplýva,

že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok.

Súd nemal za preukázané, že žalobca podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy v
konaní. V žalobe udáva, že vyvinul enormné úsilie na docielenie vecného posunu v exekučnom konaní

a primeľ tým porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, pričom poukázal na žiadosti o informáciu o stave
konania a sťažnosťami na prieťahy v konaní. Tieto žiadosti o stav konania ani sťažnosti na prieťahy však
neboli podané v predmetnej exekučnej veci, čo vyplýva z exekučného spisu, preto na tieto skutočnosti
súd neprihliadol.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd dospel k záveru. že žalobca ich v konaní nepreukázal.

Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, aj v

prípade,žebyexistovalamožnosťvznikuškody.jemožnéuhradiťibaskutočnúškoduaušlýzisk,ktorých
vznikjepovinnýžalobcapreukázať. Žalobcavkonanínepredložilaneoznačilžiadnydôkazpreukazujúci
vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné úkony zamestnancov, udržiavanie a
správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom
a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu , na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.Z exekučného spisu súd žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil a žalobca tieto ani nijako
nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o
jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch.

Vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2014, ktorý žalobca predložil, súd prvého stupňa poukázal na
posledný odsek na str. 4 posudku, podľa ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo
skutočností, ktoré boli zistené z podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len
po formálnej stránke. Vecná stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná

poskytovateľom informácií.

Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v posudku zaoberal len výškou škody, avšak vôbec sa
nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovi táto škoda, majetková aj nemajetková, vznikla.

Preto súd na tento znalecký posudok pri rozhodovaní neprihliadal.

Žalobca sa tiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Svoje tvrdenia nijako nekonkretizoval
a nepreukázal. Náhradu nemajetkovej ujmy nemožno žalobcovi priznať na základe jeho abstraktných
tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené.
Nedodržanie zákonnej lehoty na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek

škody či nemajetkovej ujmy.

Žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal
existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou
majetkovou a nemajetkovou škodou. Nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v

exekučnom konaní išlo o nesprávny úradný postup spočívajúci v žalobcom uvádzaných zbytočných
prieťahoch, nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a
prípadne žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou. teda nepreukázal
ani jednu z podmienok zakladajúcich zodpovednosť žalovanej.

Preto žalobu zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.

Konštatoval, že žalovaná si náhradu trov konania uplatnila, avšak ich nevyčíslila a z obsahu spisu
nevyplýva, aby jej nejaké trovy vznikli.

Preto vyslovil, že žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní poukázal na to, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť
konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne
ustanovenieprávnehopredpisuanedostatočnezistilskutkovýstavaneúplnezistilskutkovýstav,pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd
prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred
prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákonanemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho

výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného
súdu. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno zakladať meritórne rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany

základných práv v Európe. Nie je zrejmé, aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti
súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti. ktoré s predmetom nesúvisia.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 212

O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., vo veci
bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia, kedy čas a miesto verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo na úradnej tabuli súdu oznámené dňa 23.09.2014 a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní
v prejednávanej veci postupoval správne. Správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne
predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania žalobcom nebolo zistené, že by

prvostupňovýsúdvosvojomkonaníarozhodovanípochybil.Odvolacísúdsastotožňujespresvedčivými
a správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej mocipri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa

článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 1, 2 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. každý je povinný bez zbytočného odkladu
na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú
význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje

s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žuje a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na poklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľnosť rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd konštatuje, že v predmetnom konaní v exekučnej veci sp. zn. 7Er/528/2010 vedenej
Okresným súdom Vranov nad Topľou nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu

postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd
povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Iba ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je
notárska zápisnica alebo rozhodnutie rozhodcovských súdov. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná
15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v prípadoch, ak exekučným titulom okrem
iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení

otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44
ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu
zostalneodstránený,príslušnýsúd(§45Exekučnéhoporiadku)žiadosťovydaniepovereniazamietnea
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa

súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva

zakladajúcahmotnoprávnyvzťahmedzioprávnenýmapovinným,rozhodcovskázmluvaalebodoložka).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobca nepreukázal
zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu a zároveň v danom prípade nie sú dané dôvody na
priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedeného, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne
a ako také bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia

ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o

návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.