Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/542/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412212996
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6412212996.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov
JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo
dňa 23. 01. 2014, č. k.: 6 C/110/2012-40, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o náhradu majetkovej škody vo výške 4.002,58 € a
nemajetkovej ujmy vo výške 800,52 € zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podal na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 27. 09.
2012 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku
nesprávneho úradného postupu okresného súdu v exekučných veciach. Tvrdil, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so značným časovým odstupom. Nesprávny
úradný postup videl v nevydaní rozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Tvrdil, že exekučné konanie začalo 28. 09. 2010, súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až do dňa 25. 02. 2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 150 dní ).

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že žalobca nepreukázal splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.
z. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípade existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písmena c)
zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo vekom v počte nezákonných
exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Podľa

§ 44 ods. 2 exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011 15 dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutie rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať ústavný súd.
Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 30 Cdo/675/2011, v zmysle
ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní
nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo.

Súd konštatoval, že súd konal podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a
jeho zástupcu, ktorý podaním doručeným okresnému súdu dňa 16. januára 2014 požiadali o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď
žalobcom označené skutočnosti v podanom návrhu sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie
všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vo veci.

Súd žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania neakceptoval s poukazom na to, že o
námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 08. 10. 2012, č. k.: 15
NcC/83/2012 - 8, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 19. 03. 2013, pričom zákonná
sudkyňa Mgr. Milena Fegyesová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, pretože nebola
zákonnou sudkyňou v exekučnej veci.

Vo veci samej zistil, že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
09. 12. 2010. Súd vo veci vydal dňa 07. 02. 2011 uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora
o vykonanie exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 03. 2011, následne súd uznesením
exekučné konanie zastavil uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 04. 2012.

Prvostupňový súd poukázal na dikciu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Lehota
15 dní sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu
okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písmena c, d Exekučného poriadku. Zdôraznil, že v
zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 60/2011 a rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 3 Cdo/146/2011, 3 MCdo/11/2010 a 5 Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky.

Taktiež vychádzal z judikatúry ústavného súdu sp. zn.: 16/02, ktorá konštatuje, že ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave a v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky
za porušenie uvedeného základného práva upraveného v článku 48 ods. 2 ústavy, pretože v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Poukázal na podmienky, ktoré musia byť splnené pre
priznanie nároku, žalobca však nepreukázal nesprávny úradný postup, vznik škody ani výšku škody.
Taktiež nepreukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za. Súd preto dospel k záveru, že nie sú
splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 ods. 1 zákona číslo 514/2003
Z. z. Záverom uviedol, že konanie na tamojšom súde začalo 09. 12. 2010, rozhodnutie o poverení bolo
vydané dňa 07. 02. 2011, nie ako tvrdil žalobca, že konanie začalo 28. 09. 2010 a rozhodnuté o poverení
bolo 25. 02. 2011.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, keď žalovaný
mal vo veci plný úspech, trovy konania mu nevznikli, preto mu ich súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p,
pretože sa mu odňala možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), vo veci rozhodoval
vylúčený sudca ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a) O.
s. p.), súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.).

Konkrétne uviedol, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, preto okresný súd nemohol postupovať
podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie,
je potrebné z konania vylúčiť. Aj keď na túto okolnosť krajský súd neprihliadol, v jeho očiach a objektívne
i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu
je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných
veciach. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu
na prerušenie konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania . Namietal, že meritórne rozhodnutie
je predčasné.

Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na
pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho
právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.

Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem
toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom
a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Preto súd nemohol založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.

Namietal, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s
konaním na dlžníka. Súd ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správu informačného systému. Preto rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov. Namietal záver, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
dlžník. Žalobca hodlal v konaní pred súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom
znaleckého posudku, súd však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. ani mu neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, navyše,
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby.

Súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných „ prielohov“ zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd sám zistil, že
o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť za nesprávny úradný
postup „nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody!“ Rozhodnutie súdu považuje
za vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd nezistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Namietal, že súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a
tieto okolnosti nevydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Práva žalobcu boli porušené prekročením
zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal žalobca, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov
konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo konať pred
súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 23. 01. 2014 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi žalobcu bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 27. 11. 2013.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov
konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a
rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť
dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Žalobca doručil na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 16. 01. 2014 návrhy na zrušenie nariadených
pojednávaní, pričom z e-mailovej správy vyplýva, že rozhodnutie o vylúčení sudcov krajským súdom mu
nebolo doručené a v prípôade, že krajský súd rozhodne, že sudcovia Okresného súdu Žiar nad Hronom
nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, má záujem proti tomuto rozhodnutiu sa brániť
podaním ústavnej sťažnosti.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto
prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).

O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom týkajúcej sa tohto konania rozhodol Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením sp. zn. 15 NcC/83/2012 z 08. 10. 2012, v ktorom sudcovia Okresného súdu Žiar nad
Hronom neboli vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí, okrem JUDr. Jarmily Kasanovej, ktorá
rozhodovala v exekučnom konaní.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz žalobcu na skutočnosť
ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný. Odvolací súd zároveň odkazuje na webovú
stránku Ústavného súdu SR, kde z jeho mnohých rozhodnutí vyplýva, že sťažnosť žalobcu v obdobných
veciach, aj vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, bola odmietnutá, napr. II. ÚS
443/2013 - 11 zo dňa 12. 09. 2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10. 10. 2013.

Ústavný súd v ďalších obdobných rozhodnutiach zvýraznil, „že nemohol prehliadnuť predovšetkým
„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými
(exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného),
ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P.,
s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad
možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na
národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.“

V závere ústavný súd poznamenal, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje
ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným
súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie
z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako
snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje,
a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Odvolací súd však konštatuje, že v tomto prípade prvostupňový súd nerozhodoval o prerušení konania,
preto nie je pravdivé tvrdenie uvedené v odvolaní, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu sa žalobca
odvolal.

K námietke nerešpektovania požiadavky žalobcu na osobnú účasť právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní treba uviesť, že nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Rovnako nie je možné ani prihliadnuť na to, že žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je žalobca povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje žalobca. Žalobca sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré
bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať svoje práva
a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v rámci
princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez
súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva
účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho
konania. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za
dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., preto žalobca a
jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia
(napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany). Súčasne v
tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Žalobca v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p., že
rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., pričom posledné
odvolacie dôvody uvedené žalobcom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), len
vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom konkrétne vidí namietané pochybenie.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad
správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z ., pričom po vykonaní dôkazov
oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu a zo strany žalobcu bola žaloba podaná bezdôvodne. Okresný súd
disponoval spisovým materiálom dostatočne preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v návrhu na
začatie konania označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených
dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom,
preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a tvrdeniam odporcu, z
ktorých pri rozhodnutí súd vychádzal a založil na nich svoje rozhodnutie. Prvostupňový súd založil
svoje rozhodnutie len na dôkazoch relevantných pre rozhodnutie vo veci, ktoré sám navrhol žalobca.
Svoje rozhodnutie nezaložil na iných tvrdeniach odporcu, pretože ich neakceptoval, čo v rozhodnutí aj
odôvodnil. Odvolací súd nezistil, že by záver prvostupňového súdu o dodržaní lehôt nebol správny,
pretože svoje zistenia riadne a konkrétne odôvodnil, pričom žalobca len všeobecne namietal správnosť
týchto zistení, avšak nekonkretizoval, v čom boli nesprávne. Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota
pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12.
2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo
sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13. 02. 2013). Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca
iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná

na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal, ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré sú vykonával a založil na nich
svoje rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri rozhodovaní nevychádzal z tvrdení
žalovaného, dokazovanie vykonal v súlade s návrhom žalobcu a vykonal dôkazy, ktoré priamo navrhoval
v žalobe. Pretože nič žalobcovi nebránilo zúčastniť sa na pojednávaní, nemohlo dôjsť k tejto nadácii
zásady kontradiktórnosti ak k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj možnosti konať pred
súdom.

Námietky žalobcu v tomto smere sú preto právne irelevantné. Žalobcovi nič nebránilo zúčastniť sa
pojednávania. Pokiaľ namieta, že nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, odvolací
súd uvádza, že prvostupňový súd rozhodol na riadne nariadenom pojednávaní. Námietka žalobcu,
že súd rozhodol na základe dôkazov získaných z vlastnej iniciatívy, nie je pravdivá, pretože svoje
rozhodnutie založil na dôkazoch navrhnutých žalobcom. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal je škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas jej
činnosti súdu, pretože súd za škodou z tohto pohľadu nezaoberal, pretože dospel k záveru, že nie je
splnená základná podmienka, a to nesprávny úradný postup ako aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Nie je dôvodná ani námietka, že súd dokazovanie skrátil len na
dôkazy vykonávané ex offo, pretože, ako bolo vyššie uvedené, vykonal dôkazy navrhnuté žalobcom,
avšak len tie, ktoré boli rozhodujúce prvé vec samú.

Pokiaľ žalobca namietal, prečo súd nevysvetlil, respektíve prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, treba konštatovať, že prvostupňový súd
na to nemá právomoc. Nie je pravdivý ani záver, že by súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase, pretože, ako bolo uvedené, táto lehota neplatí v prípade, pokiaľ súd žiadosť
súdneho exekútora o vykonanie exekúcie zamietne. Rozhodnutie prvostupňového súdu nie je vnútorne
rozporné, pretože nezistil porušenie práva. Rozhodnutie nie je založené na skutkovej a právnej chybe
súdu.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.
s. p. v spojení s ust. § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovaný trovy odvolacieho konania nenavrhol nahradiť.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.