Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/169/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114214044
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8114214044.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Grösllingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/208/2014-9 zo dňa 02.07.2014 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že účastníci nemajú nárok na

náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust.§ 3 ods.1 písm.d/, § 4 ods.1 písm.a/, § 9
ods.1,2, § 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2, 3 § 19 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ust.§ 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok)
a ust.§ 45 ods.1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Na Okresnom súde v Humennom bolo vedené pod sp. zn. 10Er 983/09 exekučné konanie oprávneného
- Pohotovosť s.r.o. proti povinnému Y. O. pre vymoženie 428,17 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 9581/09
dňa2.11.2009.Súddňa5.11.2009vyzvaloprávnenéhonapredloženiepríslušnejúverovejzmluvyaVOP
a neskôr 13.1.2010 vyžiadal od rozhodcovského súdu aj príslušný spis. Po doručení spisu vydal súd dňa
3.1.2011 uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora a to v časti istiny nad sumu 124,79 Eur
a v časti úroku z omeškania vo výške 0,025% denne, nakoľko zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje

povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 1.2.2011. Ďalším uznesením zo dňa 25.3.2011 bola v uvedenej časti exekúcia
zastavená, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14.5.2011 a potom ďalším uznesením zo dňa 6.6.2011
súd zamietol žiadosť exekútora aj v ostatnej časti exekúcie z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky.
Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30.7.2011.

Súdtedavkonečnomdôsledkuzamietolžiadosťexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,

pričom vyhodnocoval rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou formulárovej zmluvy uzavretú medzi
žalobcom a jeho dlžníkom a dospel k záveru o jej neplatnosti z dôvodu, že je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou.Žalobca v tomto konaní požadoval náhradu škody predstavujúcu istinu s príslušenstvom priznaný
rozhodcovským rozsudkom a to konkrétne vo výške 2077,45 Eur a uplatnil aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 20% teda 415,49 Eur.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku je zrejmé, že
zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda
v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo
žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané

poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia,
keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť
porušenie zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak
exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom
štádiu konania a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor

žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže
exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010

exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

V daných exekučných veciach ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej
§ 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1195 Z.z. a

zaviazal povinných na zaplatenie týchto úrokov v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami,
potom rozhodol o plnení právom nedovolenom. Preto bol plne opodstatnený a zákonom podložený
postup exekučného súdu, ktorý po vydaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je
právom nedovolené, prípadne objektívne nemožné alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský

rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu
prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Skúmanie vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského
súdu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týka právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým čiastočne žiadosť bola

zamietnutá a následne bolo vydané poverenie s krátkym časovým odstupom, vo väčšine prípadov
v lehote 15 dní od právoplatnosti predchádzajúceho uznesenia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o
vydanie poverenia rozhodne nie je takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Súd
prvého stupňa poukázal na to, týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich
rozhodnutiach dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj
niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV.
ÚS 606/12).

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery
Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu
v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo

dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo

rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Pre súd je zarážajúca argumentácia žalobcu ohľadom posúdenia samotného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti exekútora o vydanie poverenia ako nesprávneho úradného postupu. Je predsa logické, ževýsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo ju
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia
činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup (uznesenie

Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009). Táto argumentácia žalobcu by skôr
nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však neboli splnené
zákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a žalobca ani v jednom prípade voči danému
uzneseniu nepodal ani riadny opravný prostriedok). Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu o prekážke

právoplatne rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom. Súdy totiž v rozhodnutiach
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky,
dôsledkom toho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi
preto nič nebránilo podať žalobu na súd.

Súd teda dospel k záveru, že tým, že súd zamietol žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie,

hoci aj po 15 dňovej lehote sa nedopustil nesprávneho úradného postupu a rozhodne nepredstavuje
porušenie práva na žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca však nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody, ktorá
je chápaná ako skutočná majetková ujma. Žalobca nepreukázal, že sa nemôže domôcť svojho nároku

voči povinnému použitím iných právnych prostriedkov. Jeho tvrdenie o nevymožiteľnosti pohľadávky
zavinením súdu je nesprávne. Žalobca mal totiž možnosť získať iný exekučný titul, ale sám bol nečinný.
Napokon musel by preukázať, že aj v prípade vydania poverenia došlo by k úplnému vymoženiu jeho
pohľadávky, čo ťažko možno preukázať.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani dôvodnosť nároku na nemajetkovú ujmu. V celom rozsahu
sa možno stotožniť s vyjadrením žalovaného v tomto smere. Žalobca dostatočne nezdôvodnil vznik a
výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je potrebné vyhodnotiť z hľadiska žalobcu ako právnickej osoby a nie
z hľadiska jej spoločníkov. Vyznieva ako paradox ak žalobca požaduje morálnu ujmu za postup súdu,
ktorý rozhodol v súlade s právnymi predpismi chrániacimi spotrebiteľov, ktoré naopak žalobca porušoval

do takej miery, že jeho nekalými praktikami sa zaoberala aj Európska komisia.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
nárok na náhradu trov konania by prináležal len úspešnému žalovanému, ten však si tento nárok podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v ust.§ 221 ods.1 písm.h/ a f/ O.s.p. a § 205 ods.2 písm.c/, f/ O.s.p. účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil

skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolateľ namietal to, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne

v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto

rozhodnutie musí byť zrušené.

S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd svojim
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorýje neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len
rozhodnutím exekučného súdu.

K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o
vhodnosti limitácie dlžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
delegeferendasúneprípustnýmsúdnymaktivizmom,ktorésvojemeritórnerozhodnutianemôženanich
založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.

Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúvisia.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na
úradnej tabuli dňa 03.10.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol

nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom ( článok 46 ods. 3 Ústavy SR ).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom ( § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov ).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene

štátu Ministerstvo spravodlivosti SR ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa

osobitného predpisu ( § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona ).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenejlehote,nečinnosťorgánovverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone
jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu Vlády SR pri
výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy SR ( § 9 ods. 1 cit. zákona ).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupomje potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku ( ďalej „žiadosť“ ) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 ( § 15 ods. 1 cit. zákona ).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok
na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nárokov alebo jeho neuspokojenej časti
na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý
bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade

škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr ( § 16 ods. 4 cit. zákona ).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak ( § 17 ods. 1, 2 cit. zákona).

Právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenia alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie (§ 19 ods. 1 cit. zákona).

Tým, že súd prvého stupňa dospel k záveru o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, hoci aj po 15-dňovej lehote, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a nejde o porušenie

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že
15-dňová lehota podľa ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku platí pre prípad, keď súd udelí poverenia,
nie pre prípad zamietnutia žiadosti o poverenie.

Žalobca skutočne nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody,

ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma. Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že žalobca
nepredložil jediný dôkaz na preukázanie tejto škody, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného skutočne nezapríčinil exekučný súd. Príslušné náklady teda nie sú,
tak ako to správne uviedol súd prvého stupňa, v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale
sú v príčinnej súvislosti s postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že ani v časti požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy nie sú tu dané dôvody na jej priznanie v zmysle § 17 ods.3 zákona č. 214/2003 Z.z.
Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na
jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani

dôvodom vzniku insolventnosti povinného. Žalobca nepreukázal zánik svojich podnikateľských aktivít.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i čo do trov konania.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodov uvedených v ust.§ 224 ods. 1 O.
s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná
žalovaná, táto nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh

tiež nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania
nemohol byť priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.