Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/6/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107216633
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3107216633.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MáriePrikrylovejačlenovsenátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s. so sídlom
Panónska 11, 852 01 Bratislava, IČO: 35 704 713, právne zastúpeného JUDr. Q. V., advokátom, Q. 2,

XXX XX A., proti žalovanému: DALITRANS, s.r.o. so sídlom Veľké Bierovce 266, 913 11 Trenčianske
Stankovce, IČO: 36 298 883, právne zastúpenému JUDr. M. N., advokátkou, B. XX, XXX XX A. A.,
za účasti vedľajšieho účastníka popri žalovanom KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 204 112,08 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.

40Cb/208/2007-382 zo dňa 27. septembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 204 112,08 Eur, úrok z omeškania vo výške 9,50 %
ročne zo sumy 219 838,09 Eur od 19.01.2007 do 31.03.2007 vo výške 4 119,71 Eur, vo výške 9,50
% ročne zo sumy 217 236,87 Eur od 01.04.2007 do 30.06.2007 vo výške 5 145,24 Eur, vo výške 9,50
% ročne zo sumy 215 394,35 Eur od 01.07.2007 do 30.09.2007 vo výške 5 175,67 Eur, vo výške 9,50
% ročne zo sumy

213 533,56 Eur od 01.10.2007 do 31.12.2007 vo výške 5 113,09 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy

211 612,86 Eur od 01.01.2008 do 31.03.2008 vo výške 4 998,34 Eur, vo výške

9,50 % ročne zo sumy 209 546,62 Eur od 01.04.2008 do 30.06.2008 vo výške 4 949,55 Eur, vo výške
9,50 % ročne zo sumy 206 969,42 Eur od 01.07.2008 do 26.09.2008 vo výške

4 727,51 Eur a vo výške 9,50 % ročne zo sumy 204 112,08 Eur od 27.09.2008 do zaplatenia.

V časti výroku o náhrade trov konania m e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 12 253,21 Eur spočívajúcich v zaplatenom súdnom
poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 17 109,74 Eur k rukám advokáta JUDr. Q. V.,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1 320,92 Eur,

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia k rukám advokáta Q. V., a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 204 112,08
Eur, úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy

219 838,09 Eur od 19.01.2007 do 31.03.2007 vo výške 4 119,71 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy

217 236,87 Eur od 01.04.2007 do 30.06.2007 vo výške 5 145,24 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy
215 394,35 Eur od 01.07.2007 do 30.09.2007 vo výške

5 175,67 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 213 533,56 Eur od 01.10.2007 do 31.12.2007 vo výške
5 113,09 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 211 612,86 Eur od 01.01.2008 do 31.03.2008 vo výške
4 998,34 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 209 546,62 Eur od 01.04.2008 do 30.06.2008 vo výške

4 949,55 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy

206 969,42 Eur od 01.07.2008 do 26.09.2008 vo výške 4 727,51 Eur, vo výške 9,50 % ročne zo sumy
204 112,08 Eur od 27.09.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 24 871,65 Eur,
pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 12 253,21 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 12
618,44 Eur JUDr. Q. V., advokátovi, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o nároku
žalobcu na náhradu škody vzniknutej poškodením čeľusťového drviča HARTL POWERCRUSHER

PC 1055 J, výr. č. 523820182. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 15.06.2006
o 15,50 hod. sa na diaľnici D1 obec Sverepec, na 169. kilometri, smer Bratislava - Žilina stala
dopravná nehoda, ktorej priebeh vyplynul zo záznamu o dopravnej nehode vyhotoveného Krajským
dopravným inšpektorátom, diaľničným oddelením Trenčín pod č.p. KRP-267/KDI-DO-P-2006 Ca vo
Sverepci dňa 15.06.2006. Z obsahu tohto záznamu vyplynulo, že nehodu zavinil vodič vozidla ev.č.

TN-631CA Renault Magnum a návesu ev.č. TN-XXXYE V. S. podľa § 15 ods.1 zák.č. 315/1996
Z.z. o pozemných komunikáciách, čím naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 22 ods.1 písm. l/
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Držiteľom vozidla a návesu bol žalovaný. Pri nehode došlo ku
škode na prepravovanom náklade - na pracovnom stroji Hartl PC 1055J (čeľusťový drvič stavebného
odpadu na pásovom podvozku). Vodič V. S. bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného.

Žalovaný vykonal prepravu predmetného drviča na zmluvnom základe (na základe ústnej a následnej
písomnej objednávky zo dňa 154.06.2006 v zmysle § 610 Obch. zák.) ako dopravca pre odosielateľa,
ktorým bola spoločnosť EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o. Miestom odoslania bola F. nad M. - Premac, miestom
určenia bola W. A.. V konaní nebolo sporné, že vlastníkom prepravovaného pracovného stroja bol
žalobca a jeho užívateľom bola spoločnosť EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o. na základe leasingovej zmluvy

č. LZF/06/30406 zo dňa 30.05.2006. Žalovaný, ktorý mal ako dopravca uzavretú poistnú zmluvu s
poisťovňouKOOPERATÍVApoisťovňa,a.s.ViennaInsuranceGroupč.6522250522,tejtopoisťovnidňa
22.06.2006 oznámil vznik škody z poistenia zodpovednosti za škodu, kde uviedol, že rozsah poškodenia
upresní výrobca - autorizovaný servis. Ako príčinu vzniku škody žalovaný uviedol prevrátenie stroja z
trajleru na vozovku a ako svoje zavinenie uviedol podcenenie situácie - zúženie vozovky v zákrute a

spôsob upevnenia. Dňa 14.02.2007 a dňa 26.02.2007 žalovaný doplnil oznámenie vzniku škody tak,
že škodu spôsobil tretí subjekt. Na základe tohto oznámenia poisťovňa podaním zo dňa 23.03.2007
oznámilažalovanému,žeškodováudalosťbolavybavenábezposkytnutiaplneniazdôvodu,žekuškode
došlo v dôsledku nesprávneho naloženia a uloženia tovaru pri nakládke, ktorú vykonala spoločnosť
EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o., takže žalovaný za vzniknutú škodu nezodpovedá. Výzvou zo dňa 16.01.2007

uplatnil žalobca proti žalovanému nárok na náhradu škody vo výške

6 773 389,70 Sk a určil mu lehotu na plnenie do 3 dní od doručenia výzvy. Žalovaný listom zo dňa
18.01.2007 oznámil žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody voči nemu považuje za neoprávnený,
lebo škoda mu bola spôsobená porušením povinností objednávateľa prepravy podľa § 622 ods.2
písm. a/ a § 626 Obchodného zákonníka. Pri právnom posúdení veci súd prvého stupňa vychádzal z

ust. § 415, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 442 ods. 1, 2 a § 443 Obč. zák., ako aj z ustanovení §
15 ods. 1, § 48 ods. 2 a § 49 zák.č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
neskorších predpisov. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa konštatoval,
že medzi žalobcom ako vlastníkom predmetného pracovného stroja (drviča) a spoločnosťou EKO -
DEMOLÁCIE s.r.o. ako leasingovým prenajímateľom bol zmluvný vzťah založený platne uzavretou

leasingovouzmluvou,predmetomktorejboloposkytnutiefinančnejslužbyzostranyžalobcunapracovný
stroj (drvič) a medzi žalovaným ako dopravcom a spoločnosťou EKO - DEMOLÁCIE s.r.o. bol založený
zmluvný vzťah na základe zmluvy o preprave. Zodpovednosť za škodu posúdil podľa § 420 ods.
1, 2 Obč. zák., ktoré je tzv. generálnou klauzulou mimozáväzkovej povinnosti nahradiť spôsobenú
škodu, ktorá sa uplatní vždy v prípadoch, v ktorých sa neuplatnia prípady osobitnej zodpovednosti.

Uviedol, že vodič vozidla žalovaného, ktorý vozidlo v čase prepravy drviča z miesta odoslania do miestaurčenia viedol, bol v tom čase (a doposiaľ je) zamestnancom žalovaného. Pri vedení tohto vozidla
vodič neprispôsobil rýchlosť jazdy vlastnostiam vozidla a prepravovaného nákladu, čím porušil § 15
ods.1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov.

V dôsledku porušenia tejto povinnosti došlo následne v zákrute k prevráteniu pracovného stroja do
jazdného pruhu pozemnej komunikácie. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný okrem porušenia §
15 ods.1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov,
porušil aj povinnosť podľa § 48 ods. 2 citovaného zákona, lebo v momente, kedy došlo k naloženiu
pracovného stroja na náves žalovaného, a to bez ohľadu na skutočnosť, že nakládku pracovného stroja

zabezpečovala tretia osoba, prevzal žalovaný prostredníctvom svojho zamestnanca, ním určeného na
vykonanie dopravy, zodpovednosť za tento pracovný stroj, teda za prepravovaný náklad. Prvostupňový
súd konštatoval, že boli splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to
protiprávne konanie žalovaného spočívajúce v porušení § 15 ods. 1 a § 48 ods. 2 zákona č. 315/1996
Z.z., vznik škody ako majetková ujma žalobcu predstavujúca poškodenie pracovného stroja v jeho
vlastníctve a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na majetku

žalobcu. Uviedol, že v konaní nebolo zistené ani preukázané, že porušenie povinnosti žalovaným v
prevádzke na pozemnej komunikácii nebolo jedinou príčinou dopravnej nehody; okrem toho žalovaný
nepreukázal, že za vznik škody voči žalobcovi pri dopravnej nehode zodpovedá iný subjekt. Pokiaľ ide
o rozsah náhrady škody, táto bola pôvodne uplatňovaná podanou žalobou vo výške 6 544 478 Sk,
avšak v dôsledku viacerých späťvzatí zo strany žalobcu z dôvodu započítania žalovanej pohľadávky s

pohľadávkami žalovaného došlo postupne k čiastočnému zastaveniu konania a predmetom konania sa
stal nárok vo výške 204 112,08 Eur a príslušné úroky z omeškania odo dňa splatnosti do jednotlivých
úhrad resp. do zaplatenia. Súd prvého stupňa pri náhrade škody a jej rozsahu vychádzal z ust. § 442 ods.
1 Obč. zák. v spojení s § 443 Obč. zák. Zdôraznil, že výsledkom určenia výšky škody na veci je cena,
ktorú mala vec v dobe, kedy došlo k jej poškodeniu. V predmetnej veci nebolo sporné, že pracovný

stroj - drvič HARTL POWERCRUSHER PC 1055J bol nový a užíval sa od 30.05.2006. Pri určení výšky
škody súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. Slavomíra Lacka č. 17/2006 predloženého
žalobcom. Z obsahu tohto znaleckého posudku vyplynulo, že znalec vyčíslil vzniknutú škodu na drvič,
vyčíslilhodnotuapredajnúcenupoužiteľnýchzvyškov,hodnotuapredajnúcenunepoužiteľnýchzvyškov
a náklady na opravu. Znalecký posudok bol vypracovaný k 23.06.2006, teda s 8-dňovým časovým

posunom od dopravnej nehody. Tento časový posun podľa názoru prvostupňového súdu nemal vplyv
na výšku spôsobenej škody, lebo z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa s poškodeným
strojomakokoľveknakladalo.Zpredmetnéhoznaleckéhoposudkujezrejmé,žeznalecpostupovalpodľa
vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a všeobecnú hodnotu stroja pred
nehodou stanovil na sumu 8 678 792 Sk bez DPH a na sumu 10 327 762,50 Sk s DPH. Z obsahu

posudku ďalej vyplynulo, že pri takomto rozsahu poškodenia stroja sa určila tzv. skutočná škoda, teda
priama majetková ujma spočívajúca v zmene hodnoty stroja

k 23.06.2006, teda ku dňu posúdenia nehody odborným technikom - zástupcom autorizovanej
opravovne, so stanovením cien opravárenských prác a cien nových dielov. Znalec v znaleckom posudku
stanovil všeobecnú hodnotu stroja v okamihu pred poškodením vo výške 8 678 792 Sk bez DPH.

Všeobecnú hodnotu stroja po vykonanom zásahu, po predpokladanej oprave s cieľom uviesť stroj do
štandardne prevádzkyschopného stavu znalec stanovil na sumu 8 759 079 Sk bez DPH. Všeobecnú
cenu zvyškov stroja znalec stanovil vo výške 132 000 Sk, kedy za nepoužiteľné zvyšky stroja považoval
vymenené poškodené časti stroja, ktoré v zmysle vyjadrenia autorizovanej opravovane ďalej neboli
nepoužiteľné. Tieto zvyšky znalec charakterizoval ako nepoužiteľný šrot ťažký netriedený v cene 5 Sk/

kg a hmotnosť vymenených dielov znalec odhadol na 80 % hmotnosti stroja ako celku, t.j. 26 400 kg.
Náklady na opravu stanovil na sumu 9 079 583 Sk bez DPH, vo výške 10 804 703,80 Sk s DPH s tým,
že vzhľadom na cenníkovú cenu nového stroja platnú v EU, EXW Chrudim bez DPH v hodnote 235 000
Eur (v prepočte 8 993 920 Sk), vyhodnotil opravu stroja ako nerentabilnú s tým, že sa jedná o totálne
zničenie stroja. Zo záveru znaleckého posudku teda vyplynulo, že znalec vyčíslil vzniknutú škodu na

stroji vo výške 9 079 583 Sk bez DPH, vo výške 10 804 703,80 Sk s DPH, hodnotu a predajnú cenu
použiteľných zvyškov stanovil na sumu 1 044 059 Sk, hodnotu a predajnú cenu nepoužiteľných zvyškov
stanovil na sumu

132 000 Sk a náklady na opravu vyčíslil v sume 9 291 870 Sk. V súvislosti s námietkou žalovaného
a vedľajšieho účastníka o správnosti postupu znalca pri výpočte škody a nesprávneho vyčíslenia

náklady na opravu poškodeného stroja, keď znalec znalecký posudok vypracoval len na základe
ponuky spoločnosti predmetný stroj vyrábajúci a nie kalkuláciou v zmysle vyhl.č. 492/2004 Z.z., súdprvého stupňa po doplnení dokazovania výsluchom znalca Ing. Slavomíra Lacko ako svedka na tieto
okolnosti dospel k záveru, že znalec pri vyčíslení škody a nákladov na opravu poškodeného stroja
postupoval v súlade s vyhl.č. 492/2004 Z.z., pretože vyčíslenie uvedených nákladov a škody kalkuláciou

by prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by znalec nezískal rozpočet od autorizovaného strediska.
Uviedol, že predmetný stroj žalobca kúpnou zmluvou zo dňa 27.11.2006 predal spoločnosti HARTL
drtiče + třídiče s.r.o. Chrudim za kúpnu cenu 1 300 000 Kč bez DPH, ktorá suma bola od uplatňovaného
nároku na náhradu škody odpočítaná, preto nebolo možné vykonať ďalšie znalecké dokazovanie na
určenie výšky škody. Súd prvého stupňa konštatoval, že nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynuli

žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by sa žalovaný zo zodpovednosti za škodu zbavil (exkulpoval),
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 204 112,08 Eur s príslušným
úrokom z omeškania stanoveným podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s ust. § 3 Nar. vl. SR č. 87/1995
v znení účinnom od 19.01.2007. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva
proti žalovanému spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku (pri zohľadnení čiastočného vrátenia) vo

výške 12 253,21 Eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 24 871,65 Eur vrátane DPH. Súd prvého
stupňa nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby pozostávajúce
z písomných vyjadrení zo dňa 28.11.2008, 09.12.2009, 28.01.2011, 09.03.2011 a zo dňa 24.08.2012 s
odôvodnením, že tieto úkony nepovažoval za účelné, lebo išlo o vyjadrenia, ktoré neboli súdom žiadané
a prednesenie ktorých bolo možné vykonať na pojednávaniach ústne. Pri výpočte náhrady straty času

súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu trov v rozsahu 6 polhodín za cestu Bratislava - Trenčín
a späť, ktoré považoval z hľadiska časového za primerané a pri určení tarifnej hodnoty pri jednotlivých
späťvzatiach žaloby vychádzal z hodnoty veci v tej časti, v ktorej došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci.

Žalovaný napadol odvolaním rozhodnutie prvostupňového súdu vo všetkých jeho výrokoch a žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z
dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, z dôvodu, že doposiaľ zistený skutkový stav neobstojí,
lebo sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené a tiež z dôvodu, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný

predovšetkým nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že zodpovedá za škodu v dôsledku
porušenia ustanovení § 15 ods. 1 a § 48 ods. 2 zák.č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov. Súdu prvého stupňa vytýkal, že ten pri rozhodovaní
o tom, či došlo k porušeniu právnej povinnosti z jeho strany, vychádzal výlučne zo záznamu o
dopravnej nehode vyhotoveného krajským dopravným inšpektorátom zo dňa 15.06.2006, podľa ktorého

ako dôvod dopravnej nehody bolo uvedené neprispôsobenie rýchlosti jazdy vlastnostiam vozidla a
prepravovaného nákladu. Žalovaný tvrdil, že príčinou vzniku poškodenia bolo nesprávne naloženie a
umiestnenieprepravovanejzásielky-drviča.Ajnapriekopakovanýmnávrhom,abysavykonaloznalecké
dokazovanie k príčinám vzniku nehody, súd prvého stupňa nevykonal takéto dokazovanie. Žalovaný
uviedol, že dňa 03.09.2012 požiadal o odborné stanovisko k príčinám vzniku nehody znalca z odboru

cestnej dopravy Ing. R. a dňa 05.10.2012, teda už po vyhlásení napadnutého rozsudku, mu bolo
doručené odborné vyjadrenie znalca č. 18/2012 zo dňa 24.09.2012, z ktorého vyplynulo, že je dôvodné
predpokladať, že ak pri predmetnej dopravnej nehode nedošlo aj k prevráteniu prípojného vozidla,
teda návesu, potom je dôvodné predpokladať, že príčinou spadnutia prepravovaného pracovného stroja
mohlo byť jeho nesprávne upevnenie na návese. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol, že žalovaný okrem iného porušil aj povinnosť uvedenú v § 48 ods. 2 zák.č. 315/1996
Z.z., tento jeho názor nie je správny, pretože výlučne odosielateľ, teda objednávateľ prepravy, ktorým
bola spoločnosť EKO-DEMOLÁCIE s.r.o., bol povinný zabezpečiť riadne uloženie nákladu. Dopravca
nie je odborník, aby vedel posúdiť vhodnosť uloženia zásielky a jej fixáciu proti prípadnému posunu. Pod
dopravcom je potrebné predstaviť jedného alebo dvoch profesionálnych vodičov, ktorí pristavia vozidlo

na určené miesto nakládky, pričom sami nedisponujú žiadnymi technickými prostriedkami na naloženie
tovaru. Logicky tieto činnosti zabezpečuje odosielateľ, ktorý znáša zodpovednosť za naloženie tovaru.
Dopravca je povinný pri prevzatí zásielky na prepravu preskúmať len správnosť údajov a zjavný stav
zásielky a jej obalu, avšak nie je možné, aby vodič ovládal všetky skutočnosti o prepravovanom náklade.
Je nepochybné, že bezpečné upevnenie takého veľkorozmerného a ťažkého nákladu akým bol drvič, je

z hľadiska technického veľmi obtiažne. Súd prvého stupňa bez toho, aby na tieto skutočnosti prihliadol azhodnotil ich, obmedzil sa len na strohé konštatovanie o porušení povinnosti žalovaného ako dopravcu
stanovených v § 48 ods. 2 zák.č. 315/1996 Z.z. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, na základe akých
dôkazov dospel súd prvého stupňa k zisteniam o zodpovednosti jeho, žalovaného za stav naloženia

a upevnenia nákladu. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že ak odosielateľ resp. objednávateľ prepravy,
ktorým bola spoločnosti EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o. v objednávke na prepravu neuviedol žiadne údaje o
povahe prepravovaného stroja ani požiadavky na osobitnú formu upevnenia stroja, porušil tým svoju
povinnosť uvedenú v § 626 Obch. zák., v zmysle ktorého je odosielateľ povinný poskytnúť dopravcovi
správne údaje o obsahu zásielky a jeho povahe. Žalovaný zdôraznil, že práve odborným posudkom

znalca z odboru cestnej dopravy, ktorého predloženie bez vlastnej viny nemohol predložiť súdu prvého
stupňa do skončenia dokazovania, jednoznačne preukázal, že k dopravnej nehode došlo výlučne v
dôsledku nesprávneho naloženia a umiestnenia nákladu, ktoré zabezpečoval nie on, ale zamestnanci
spoločnosti EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o. Uviedol, že zo strany jeho zamestnancov nedošlo k porušeniu
žiadnych právnych predpisov týkajúcich sa podmienok prevádzky vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách. Ďalej namietal výšku škody s tým, že žalobcom predložený znalecký posudok označil

za nekomplexný, so závermi ktorého nie je možné súhlasiť. Zdôraznil, že znalec zle stanovil výpočet
škody, lebo ak by náklady na opravu stroja boli vyššie ako cena pred jeho poškodením, čo vyplýva zo
znaleckého posudku Ing. Lacka, výška vzniknutej škody by sa počítala ako u totálne zničeného stroja.
Ďalej trval na tom, že sú nesprávne vyčíslené náklady na opravu poškodeného stroja, lebo vychádzajú z
ponuky spoločnosti, ktorá predmetný stroj vyrába a zrejme ako jediná aj vykonáva aj servis predmetných

strojov. Uviedol, že správne sa pri výpočte výšky nákladov na opravu malo vychádzať kalkuláciou v
zmysle vyhl.č. 492/2004 Z.z. Taktiež namietol, že nesprávne je vyčíslená hodnota zvyškov, lebo znalec
zvyšky stroja nemôže ohodnotiť len ako šrot, ale musí prihliadnuť na ich hodnotu ako náhradných
dielov. Uviedol, že znalec Ing. Lacko predmetný znalecký posudok vypracoval len na základe ponuky
spoločnosti vyrábajúcej stroj, a nie kalkuláciou v zmysle vyhl.č. 492/2004 Z.z. V tejto súvislosti poukázal

na skutočnosť, že z dôvodu nesúhlasu so závermi znaleckého posudku požiadal dňa 03.03.2011 o
vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku Ústav súdneho inžinierstva v Žiline, avšak znalecký
posudok mu doposiaľ nebol doručený. Žalovaný zdôraznil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav, lebo nevykonal dôkazy ním navrhnuté, potrebné na zistenia rozhodujúcich skutočností, najmä
nenariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia príčiny dopravnej nehody, nevypočul konateľa

spoločnosti EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o. a zamestnancom tejto spoločnosti, ktorí zabezpečovali naloženie
drviča na vozidlo a nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie ohľadom výšky škody za účelom zistenia,
či znalec Ing. Lacko použil správnu metódu výpočtu výšky škody. Poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
upravujúceho náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia a zdôraznil, že v napadnutom rozsudku tieto
náležitosti absentujú. Súd prvého stupňa okrem toho nezachoval ani rovnosť účastníkov konania, keď

bez odôvodnenia nevykonal ním navrhnuté dôkazy.

Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa len v časti výroku o náhrade trov konania.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v ním napadnutej časti zmenil tak, že mu prizná náhradu trov
pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 12 253,21 Eur a náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 22 404,90 Eur a tiež náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s postupom

prvostupňového súdu pri vyčíslení náhrady trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia
pri úkonoch čiastočného späťvzatia žaloby, ktorý pri určení tarifnej hodnoty vychádzal zo sumy, o ktorú
on, žalobca, späťvzatím znižoval žalovanú istinu, lebo takýto postup podľa jeho názoru nie je v súlade
so znením § 10 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa za

tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo ceny veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka
určená pri začatí poskytovania právnej služby s tým, že za cenu sa považuje aj hodnota pohľadávky a
hodnota záväzku. Uviedol, že aj úkon čiastočného späťvzatia žaloby je plnohodnotným úkonom v rámci
občianskeho právneho konania, ktorý sa ničím nelíši od iných úkonov, napr. od písomného vyjadrenia vo
veci samej. Pokiaľ teda v čase vykonania úkonu čiastočného späťvzatia žalovaná suma predstavovala

určitú výšku požadovaného peňažného plnenia, súd prvého stupňa mal vychádzať z tejto sumy a nie
zo sumy, o ktorú sa mala žalovaná pohľadávka znížiť. Potom pri čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa
21.12.2007, za ktorý úkon mu súd prvého stupňa priznal 141,09 Eur (vychádzajúc zo sumy, o ktorú sa
brala žaloba späť) + 5,91 Eur paušálna náhrada, mu správne patrí odmena vo výške

858,06 Eur + 5,91 Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo predmetom konania zaplatenie istiny

217 236,87 Eur. Pri čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 11.01.2008, za ktorý úkon mu súd prvého stupňapriznal 81,33 Eur (vychádzajúc zo sumy, o ktorú sa brala žaloba späť) + 6,31 Eur paušálna náhrada,
mu správne patrí odmena vo výške 858,06 Eur + 6,31 Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo
predmetom konania zaplatenie istiny

217 236,87 Eur. Pri čiastočnom späťvzatí žaloby zo dňa 04.08.2008 (správne malo byť 05.08.2008),
za ktorý úkon mu súd prvého stupňa priznal 161,01 Eur (vychádzajúc zo sumy, o ktorú sa brala žaloba
späť) + 6,31 Eur paušálna náhrada, mu správne patrí odmena vo výške 844,85 Eur + 6,31 Eur paušálna
náhrada, pretože v tom čase bolo predmetom konania zaplatenie istiny 217 236,87 Eur. Za účasť na
pojednávaní dňa 10.11.2008 mu súd prvého stupňa priznal za úkon 838,21 Eur + 6,31 Eur režijný

paušál, avšak správne mal priznať 844,85 Eur + 6,31 Eur režijný paušál, lebo v tom čase bol predmetom
konania nárok vo výške 217 236,87 Eur. Za písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 28.11.2008
mu súd prvého stupňa náhradu trov nepriznal vôbec s odôvodnením, že išlo o vyjadrenie, ktoré súd
nežiadal a prednesenie ktorého bolo možné vykonať na verejnom pojednávaní. S týmto názorom sa
žalobca nestotožnil a požadoval priznať náhradu trov aj za tento úkon. Pri čiastočnom späťvzatí žaloby
zo dňa 03.08.2009 za ktorý úkon mu súd prvého stupňa priznal 111,21 Eur (vychádzajúc zo sumy, o

ktorú sa brala žaloba späť) + 6,95 Eur paušálna náhrada, mu správne patrí odmena vo výške 838,21
Eur + 6,95 Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo predmetom konania zaplatenie istiny 206
969,42 Eur. Za písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 09.02.2009 mu súd prvého stupňa náhradu
trov nepriznal vôbec, avšak aj za tento úkon mu patrí odmena, lebo v písomnom vyjadrení reagoval na
vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného zo dňa 02.12.2009. Tento úkon bol účelným úkonom, o čom

svedčí aj skutočnosť, že samotný súd prvého stupňa ho pred určením ďalšieho termínu pojednávania
výzvou zo dňa 09.12.2009 doručenou mu 30.12.2009, vyzval na predloženie resp. oznámenie tých
skutočností, ktoré súdu boli oznámené už skôr predmetným písomným vyjadrením zo dňa 09.12.2009.
Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že vyjadrenie zo dňa 09.12.2009 bolo v podstate odpoveďou na výzvu
súdu z toho istého dňa, aj keď bolo doručené skôr súdu než jemu samotná výzva. Za písomné vyjadrenie

vo veci samej zo dňa 28.01.2011 mu súd prvého stupňa náhradu trov nepriznal vôbec s odôvodnením,
že išlo o právny úkon, ktorý nepredstavoval účelne vynaložené trovy, lebo išlo o vyjadrenie, ktoré
nebolo súdom žiadané a prednesenie ktorého bolo možné vykonať na verejnom pojednávaní. Žalobca
uviedol, že v predmetnom vyjadrení sa vyjadril podrobne k novým podstatným skutkovým a právnym
tvrdeniam vedľajšieho účastníka a napokon sám súd prvého stupňa na toto vyjadrenie odkázal aj v

odôvodnení svojho rozhodnutia. Ak by predmetné vyjadrenie malo byť prednesené ústne vzhľadom na
jeho rozsah, dĺžka pojednávania by presiahla dve hodiny a vznikol by mu nárok na náhradu trov podľa
§ 14 ods. 1 písm. c) vyhl.č. 655/2004 Z.z. Za písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 09.03.2011
mu súd prvého stupňa náhradu trov nepriznal vôbec s odôvodnením, že nešlo účelne vynaložené
trovy. S tým však žalobca nesúhlasil, lebo predmetným podaním zaslal súdu doklady požadované na

pojednávaní konanom dňa 07.02.2011, ako aj doklady preukazujúce stred pohľadávok spôsobilých na
započítanie. Okrem toho nielen toto písomné vyjadrenie, ale aj ďalšie ostatné umožnili súdu oboznámiť
sa s ich obsahom v dostatočnom časovom predstihu. Za písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa
24.08.2012 mu súd prvého stupňa náhradu trov nepriznal vôbec s odôvodnením, že išlo nešlo o účelne
vynaložené trovy, lebo vyjadrenie nebolo súdom žiadané a mohlo byť vykonané ústne na pojednávaní.

Žalobca poukázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 31.05.2012, z ktorej vyplýva, že súd uložil jeho
právnemu zástupcovi, aby sa vyjadril k poisteniu stroja vrátane prípadného poistného plnenia. Išlo teda
o vyjadrenie, ktoré bolo súdom výslovne žiadané. Za účasť na pojednávaní konanom dňa 06.12.2012
súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia len vo výške 831,57 Eur +

7,63 Eur paušálna náhrada napriek tomu, že pojednávanie presiahlo dĺžku 2 hodín, o čom svedčí

zápisnica o pojednávaní, ktoré sa začalo o 10.00 hod a skončilo o 12.05 hod. Keďže pojednávanie trvalo
viac ako 2 hodiny s poukazom na ust. § 14 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z., patrí mu náhrada trov právneho
zastúpenia vo výške 2 úkonov právnej služby, teda

1 663,14 Eur + 7,63 Eur paušálna náhrada. Ďalej súd prvého stupňa pochybil, keď pri náhrade straty
času nepriznal mu za stratu času strávenú cestou na jednotlivé pojednávania v uplatnenej výške, teda za

8 začatých polhodín za cestu Bratislava - Trenčín a späť s odôvodnením že za primeraný čas strávený
na uvedenej ceste považuje 6 polhodín. Žalobca bol názoru, že takéto odôvodnenie je arbitrárne a
nedostatočné. Uviedol, že pri uplatnení náhrady trov za stratu času skutočne stráveného cestou zo sídla
svojej kancelárie na ul. Jesenského č. 2 v Bratislave do sídla Okresného súdu Trenčín na Piaristickej
ulici vychádzal zo skutočnosti, že táto cesta nikdy netrvala kratšie ako jeden a pol hodiny. Poukázal

aj na renomované plánovače ciest dostupné na webe, podľa ktorých táto cesta autom trvá dlhšie ako90 minút (1 hodinu 36 minút), čo odôvodňuje priznanie náhrady straty času za cestu z Bratislavy do
Trenčína a späť 8 polhodín. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie aj v tejto časti
a priznal mu náhradu za stratu času za 8 polhodín za každú jednotlivú cestu z Bratislavy do Trenčína

a späť strávenú cestou na príslušné pojednávania.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok vo výroku
týkajúcom sa veci samej potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že súd prvého stupňa sa správne
vysporiadal s porušením povinností žalovaného s poukazom na ust. § 15 ods. 1 a § 48 zák.č. 315/1996
Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. Zdôraznil, že z vykonaného dôkazu - výpovede svedka

V. S., ktorý viedol vozidlo v čase vzniku nehody je zrejmé, že ten nespochybnil dôvody vzniku dopravnej
nehody ako boli uvedené v zázname o dopravnej nehode zo dňa 15.06.2006, naopak, s týmto znením
záznamusúhlasil.Žalobcapoukázalnaskutočnosť,žežalovanýnepredložilvkonanížiadendôkaz,ktorý
by preukazoval iný dôvod vzniku dopravnej nehody. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že k porušeniu
povinností nedošlo z jeho strany, ale zo strany spoločnosti EKO-DEMOLÁCIE s.r.o., ktorá si prepravu
stroja u žalovaného objednala a ktorej pracovníci mali vykonať nakládku stroja na náves, žalobca

zdôraznil, že on nebol oprávnený uplatňovať si náhradu škody u spoločnosti EKO-DEMOLÁCIE, s.r.o.,
lebo s touto spoločnosťou nemal uzavretú zmluvu o preprave. Ak je žalovaný presvedčený, že za škodu
zodpovedá táto spoločnosť, môže si u nej uplatniť regresný nárok. Poukázal tiež na absenciu príčinnej
súvislosti medzi konaním objednávateľa prepravy a vznikom škody, a ani v prípade, ak by žalovaný
preukázal, že objednávateľ prepravy pri nakládke stroja porušil svoju právnu povinnosť (čo však nebolo

preukázané), nebolo by toto konanie objednávateľa prepravy bezprostrednou príčinou vzniku škody.
Vodič vozidla totiž mohol a mal pred vykonaním prepravy odmietnuť vykonať prepravu pracovného
stroja v prípade, že naloženie a upevnenie nákladu nebolo dostatočné. Ako však vyplýva z vykonaného
dokazovania vodič naloženie a upevnenie nákladu skontroloval len sledovaním nakládky, pričom sa
vôbec nepresvedčil o dostatočnosti a primeranosti zabezpečenia nákladu na návese. Ak by sa preprava

nebola vykonala, škoda by nevznikla. Pokiaľ ide o spochybňovanie záverov znaleckého dokazovania
žalovaným, žalovaný okrem toho, že namietol znalecký posudok vypracovaný znalcom Ing. Lackom,
nepredložil ohľadne svojich tvrdení o vadách posudku dôkazné bremeno. Sám žalovaný uviedol, že
03.03.2011 požiadal Ústav súdneho inžinierstva o vypracovanie kontrolného posudku, avšak ten mu
doposiaľ nebol doručený. Žalovaný mal pritom dostatok časového priestoru na zabezpečenie dôkazu

vyvracajúceho záver ním namietaného znaleckého posudku. V súvislosti s námietkou žalovaného
týkajúcou sa nedostatočne zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa správne označil žalovaným
navrhované dokazovanie za účelom posúdenia iných príčin vzniku škody za neúčelné a nehospodárne.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na odborné stanovisko znalca Ing. Ladislava Lackoviča zo dňa
24.09.2012, na tento listinný dôkaz nie je možné v odvolacom konaní prihliadnuť s poukazom na ust.

§ 205a O.s.p. Bez ohľadu na túto skutočnosť, ani záver tohto stanoviska znalca Ing. Lackoviča nie je v
rozpore so závermi prvostupňového súdu, ktorý konštatoval porušenie povinnosti žalovaného pracovný
stroj riadne umiestniť a upevniť. Nejde teda o dôkaz, pre ktorý by doposiaľ zistený skutkový stav neobstál
a ktorý by následne odôvodňoval iné rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa pritom svoje rozhodnutie o
nevykonaní ďalších dôkazov navrhovaných žalovaným riadne odôvodnil, takže práva žalovaného neboli

porušené. Žalobca si zároveň uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane žalovaného sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v plnom
rozsahu stotožnil s dôvodmi tam uvedenými. Rozhodnutie prvostupňového súdu považoval zhodne so
žalovaným za predčasné a aj s poukazom na nový listinný dôkaz predložený vo veci navrhol napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd vec prejednal v rozsahu podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a
že rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej je potrebné potvrdiť ako vecne správny, a že čiastočne
opodstatnené je len odvolanie žalobcu v časti výroku o náhrade trov konania.Žalovaný založil dôvody svojho odvolania na tvrdení, že príčinou vzniku poškodenia pracovného stroja
(čelusťového drviča HARTL POWERCRUSHER PC 1055 J, výr. č. 523820182 (pri jeho preprave
bolo výlučne jeho nesprávne naloženie a nedostatočné upevnenie na návese nákladného motorového

vozidla, ktoré však nerealizoval on, ale zamestnanci spoločnosti EKO-DEMOLÁCIE s.r.o., ktorá
predmetný stroj patriaci žalobcovi užívala ako leasingový nájomca na základe leasingovej zmluvy
uzatvorenej so žalobcom. Na dôkaz svojho tvrdenia pripojil k odvolaniu odborné vyjadrenie znalca Ing.
Ladislava Lackoviča zo dňa 24.09.2012 s tým, že ho bez vlastnej viny nemohol predložiť do skončenia
dokazovania. Namietal tiež výšku škody a závery znaleckého posudku č. 17/2006 vypracovaného

znalcom Ing. Slavomírom Lackom.

Z ustanovenia § 420 ods. 1, 2 Obč. zák. vyplýva, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď
bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

V prejednávanej veci je nepochybné, že žalovaný vykonáva vnútroštátnu nákladnú cestnú dopravu ako
svoju podnikateľskú činnosť. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dopravca je v oblasti prepravy
profesionálom a pri prevádzke dopravného prostriedku musí predvídať a uskutočniť také opatrenia, aby
realizoval dopravu čo možno najbezpečnejšie vrátane riadneho naloženia a zabezpečenia nákladu a
voľby spôsobilého vozidla. Uvedené povinnosti pre žalovaného priamo vyplývajú aj z ust. § 48 ods. 2

zák.č. 315/1996 Z.z. o prevádzke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, na ktoré
vo svojom rozhodnutí poukázal súd prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedené predpoklady riadneho výkonu činnosti žalovaného ako dopravcu odvolací súd
konštatuje, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam,žeokremporušeniapovinnostivymedzenejvust.§15ods.1zák.č.315/1996Z.z.opremávke

na pozemných komunikáciách neprispôsobením rýchlosti jazdy vodiča žalovaného vlastnostiam vozidla
a prepravovaného nákladu (čo vyplynulo z policajného záznamu o dopravnej nehode), žalovaný porušil
aj povinnosť stanovenú v § 48 ods. 2 citovaného zákona. Na žalovaného totiž momentom naloženia
pracovného stroja (drviča) a jeho prevzatím na prepravu prešla zodpovednosť za tento náklad, a to i
napriek tomu, že jeho nakládku zabezpečovala tretia osoba.

V súvislosti s argumentáciou žalovaného o tom, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav veci, keď nenariadil znalecké dokazovanie za účelom posúdenia otázky, či mohlo dôjsť k posunu
prepravovaného stroja v dôsledku jazdy vodiča alebo v dôsledku nesprávneho naloženia stroja, odvolací
súd zdôrazňuje, že vzhľadom na vyššie uvedené predpoklady výkonu cestnej nákladnej dopravy
žalovaným ako právnickou osobou vykonávajúcou v tejto oblasti podnikateľskú činnosť, neobstojí

námietka, že ak stroj na náves motorového vozidla nakladala spoločnosť EKO-DEMOLÁCIE s.r.o., on
nemôže niesť zodpovednosť za jeho naloženie. Žalovaný totiž v konaní nepreukázal, a ani netvrdil,
že by v rámci prepravnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou EKO-DEMOLÁCIE s.r.o. mal osobitným
spôsobom upravené podmienky týkajúce sa nakládky predmetného stroja. Sám žalovaný v priebehu
konania pred súdom prvého stupňa uviedol, že prepravná zmluva medzi ním a spoločnosťou EKO-

DEMOLÁCIE s.r.o. neobsahovala žiadne osobitné dojednania týkajúce sa prepravy pracovného stroja,
takže, ako správne ustálil súd prvého stupňa, momentom, kedy došlo k jeho naloženiu, žalovaný prevzal
zodpovednosť za prepravovaný náklad. Z výpovede svedka V. S., vodiča vykonávajúceho prepravu,
vyplynulo, že žalovaný mal vedomosť o vlastnostiach nákladu určeného na prepravu, vedel, že sa bude
prepravovať ťažký pracovný stroj. Žalovaný, a nie objednávateľ prepravy (resp. odosielateľ zásielky) bol

subjektom zodpovedným za riadne umiestnenie a upevnenie nákladu tak, aby náklad mohol byť riadne
a bezpečne prepravený na miesto vykládky. Zodpovednosť odosielateľa, ktorý realizoval nakládku, by
bola daná vtedy, ak by priamo pri nakládke došlo k poškodeniu stroja napr. nesprávnou manipuláciou
so strojom alebo zariadeniami použitými na jeho naloženie.

Pokiaľ žalovaný namietal, že jeho vodič sám ani nemohol posúdiť, resp. ovplyvniť spôsob naloženia

stroja z hľadiska bezpečnosti prepravy, táto jeho námietka je s poukazom na právnu úpravu obsiahnutúv ust. § 48 ods. 2 zák.č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách irelevantná. Žalovaný
ako dopravca pri výkone svojej podnikateľskej činnosti v tejto oblasti bol totiž povinný zabezpečiť a
skontrolovať nielen vhodnosť vozidla určeného na prepravovaný náklad, ale aj spôsob jeho umiestnenia

a upevnenia. Ak splnenie týchto predpokladov na uskutočnenie bezpečnej prepravy nebol spôsobilý
posúdiť samotný vodič (resp. vodiči - zamestnanci žalovaného V. S. a F. Y.), žalovaný si mal za
týmto účelom zabezpečiť inú spôsobilú osobu. Ak takto nepostupoval, a s naloženým vozidlom sa
zapojil do cestnej premávky, nesie zodpovednosť za škodu vzniknutú na majetku žalovaného, ku ktorej
došlo vypadnutím stroja z návesu na vozovku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom

prvostupňového súdu o splnení zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu
podľa § 420 ods. 1, 2 Obč. zák.

Pokiaľ ide o náhradu škody súd prvého stupňa pri jej vyčíslení vychádzal zo znaleckého posudku
č. 17/2006 zo dňa 30.05.2006 vyhotoveného znalcom Ing. Slavomírom Lackom. Žalovaný, ktorý
závery tohto znaleckého posudku spochybňoval, však nepredložil do skončenia dokazovania pred
súdom prvého stupňa žiadne dôkazy, ktorými by závery znaleckého dokazovania relevantne spochybnil

alebo vyvrátil. Na námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho postupu znalca pri vyčíslení hodnoty
zvyškov a na námietku, že znalec vypracoval posudok len na základe ponuky spoločnosti vyrábajúcej
predmetný stroj, a nie na základe vyhl.č. 492/2004 Z.z., súd prvého stupňa doplnil dokazovanie o
výsluch znalca, z výpovede ktorého vyplynulo, že pri vyhotovení posudku a pri stanovení výšky škody
postupoval podľa vyhl.č. 492/2004 Z.z. príloha č. 4 s tým, že len v prípade, ak by nebolo možné

získať rozpočet od autorizovaného strediska, robila by sa kalkulácia na základe cenníka servisného
strediska (neautorizovaného, ale zaoberajúceho sa opravou porovnateľných strojov). Ak teda znalec
získal za účelom výpočtu nákladov na opravu cenník od autorizovaného servisného strediska, nebol
dôvod stanovovať náklady na opravu kalkuláciou alebo odborným odhadom (príloha č. 4 bod B.6. ods.
6 vyhl.č. 492/2004 Z.z. o stanovení hodnoty majetku) a to ani za situácie, že by autorizované stredisko

bolo len jediné a zároveň by bolo aj výrobcom.

Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených potvrdil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo veci
samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. s tým, že na jeho dôvody, s ktorými sa stotožňuje
v podrobnostiach odkazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p.

Preskúmaním napadnutého rozsudku v časti výroku o náhrade trov konania však odvolací súd zistil, že

odvolanie žalobcu je čiastočne opodstatnené. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách právneho
zastúpenia síce správne ustálil, že žalobca má nárok na náhradu aj za úkony právnej služby spočívajúce
v čiastočnom späťvzatí žaloby, nesprávne však posúdil základ pre určenie odmeny v súvislosti s
čiastočným späťvzatím žaloby, keď vychádzal len zo sumy, o ktorú bola žaloba dôvodne podaná vzatá
späť po podaní žaloby. Podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. a s poukazom

na znenie § 10 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. patrí advokátovi odmena za právnu službu vyčíslená z výšky
žalovanej istiny, ktorá bola predmetom konania v čase vykonania právneho úkonu.

K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 12.10.2011 sp. zn. 3 M
Obdo 6/2010, v ktorom sa na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom
zaoberal totožnou problematikou týkajúcou sa vyčíslenia odmeny za poskytovanie právnych služieb pri

čiastočnom späťvzatí žaloby. V súlade s týmto názorom odvolací súd konštatuje, že za úkon čiastočného
späťvzatia žaloby zo dňa 21.12.2007 advokátovi správne patrí odmena vo výške 858,06 Eur + 5,91
Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo predmetom konania zaplatenie istiny 217 236,87 Eur.
Za úkon čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 11.01.2008 advokátovi správne patrí odmena vo výške
858,06 Eur + 6,31 Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo predmetom konania zaplatenie istiny

217 236,87 Eur. Za úkon čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 05.08.2008 advokátovi správne patrí
odmena vo výške 844,85 Eur + 6,31 Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo predmetom konania
zaplatenie istiny 217 236,87 Eur. Za úkon čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 03.08.2009 advokátovi
správne patrí odmena vo výške 838,21 Eur + 6,95 Eur paušálna náhrada, pretože v tom čase bolo
predmetom konania zaplatenie istiny

206 969,42 Eur. Ďalej odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pochybil aj pri vyčíslení odmeny advokáta
za zastupovanie na pojednávaní konanom dňa 10.11.2008 keď mu priznal odmenu za úkon 838,21Eur + 6,31 Eur režijný paušál, hoci správne mal priznať túto vo výške 844,85 Eur + 6,31 Eur režijný
paušál, keďže v uvedenom čase bol predmetom konania nárok vo výške 217 236,87 Eur. Taktiež
prvostupňový súd pochybil pri vyčíslení odmeny advokáta za zastupovanie na pojednávaní konanom

dňa 06.12.2012, keď mu priznal odmenu len vo výške 831,57 Eur + 7,63 Eur paušálna náhrada napriek
tomu, že pojednávanie presiahlo dĺžku 2 hodín, o čom svedčí zápisnica o pojednávaní, ktoré sa začalo
o 10.00 hod a skončilo o 12.05 hod. Keďže pojednávanie trvalo viac ako 2 hodiny v zmysle ust. § 14
ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z., advokátovi patrí odmena vo výške hodnoty 2 úkonov právnej služby, teda
1 663,14 Eur + 7,63 Eur paušálna náhrada.

Pokiaľ však prvého stupňa nepriznal žalobcovi náhradu trov spočívajúcich v odmene advokáta za
písomné vyjadrenia zo dňa 28.11.2008, zo dňa 09.12.2009, zo dňa 28.01.2011, zo dňa 09.03.2011 a zo
dňa 24.08.2012 s odôvodnením, že nešlo o účelne vynaložené trovy, s týmto názorom prvostupňového
súdu sa odvolací súd stotožnil. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenie zo dňa 28.11.2008, týmto právny
zástupca žalobcu špecifikoval žalovanú pohľadávku, čo však mohol a mal urobiť už pri úprave žaloby
a čiastočnom späťvzatí, za ktorý úkon mu bola odmena riadne priznaná, preto odmena za úpravu

a špecifikáciu žaloby v podaní zo dňa 28.11.2008 mu nepatrí. Rovnako mu nepatrí ani odmena za
písomné vyjadrenie zo dňa 09.02.2009, pretože vyjadrenie bolo vyhotovené bez výzvy prvostupňového
súdu. Výzva súdu zo dňa 09.12.2009 smerovala len k vyžiadaniu originálu fotodokumentácie resp. k
oznámeniu, či s ňou žalobca disponuje. Advokátovi nepatrí odmena ani za úkon spočívajúci v písomnom
vyjadrení 28.01.2011, pretože prvostupňový súd písomné vyjadrenie od žalobcu nežiadal a žalobca

sa prostredníctvom advokáta mohol vyjadriť aj na pojednávaní, ktoré sa konalo následne a trvalo len
40 minút (od 11.00 hod. do 11.40 hod.), takže neobstojí tvrdenie žalobcu o tom, že ak by predmetné
vyjadrenie prednášal na pojednávaní ústne, presiahlo by dve hodiny. Súd prvého stupňa nepochybil ani
v tom, keď za úkon spočívajúci v písomnom vyjadrení zo dňa 09.03.2011 nepriznal advokátovi odmenu.
Treba zdôrazniť, že za úpravy žalobného petitu a jednotlivé úkony späťvzatia bola advokátovi riadne

priznaná odmena, preto predmetné písomné vyjadrenie nebolo úkonom, za ktorý by mu bolo potrebné
priznať odmenu. Nešlo o účelne vynaložené trovy, rovnako ako v prípade písomného vyjadrenia zo dňa
24.08.2012, pretože skutočnosti v tomto vyjadrení uvedené mohol právny zástupca žalobcu prezentovať
už v podanej žalobe.

Ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu v súvislosti s rozhodnutím

prvostupňového súdu o nároku na náhradu za stratu času. Odvolací súd je názoru, že prvostupňovým
súdom priznaná náhrada za stratu času za jednu cestu z Bratislavy do Trenčína a späť strávenú cestou
na pojednávanie v trvaní 6 polhodín (teda 1 1 hodiny jedným smerom) je vzhľadom na vzdialenosť oboch
miest primeraná. Pokiaľ žalobca poukázal na plánovač ciest, ktorým bol čas určený na 1 hodinu a 36
minút, odvolací súd je názoru, že dĺžka času je závislá aj od momentálnej dopravnej situácie (môže byť

teda o niekoľko minút dlhšia, ale aj kratšia ako 1 1 hodiny).

Odvolací súd preto dospel k záveru, že odmena advokáta za jednotlivé úkony právnych služieb
vypočítané v súlade s tarifou tak, ako bolo uvedené vyššie, predstavuje sumu 14 258,12 Eur, ku ktorej
je potrebné pripočítať 20 % DPH vo výške 2 851,62 Eur ako DPH, čo predstavuje celkom 17 109,74 Eur.
V časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok

podľa § 220 O.s.p. a rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo
výške 12 253,21 Eur spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 17 109,74 Eur.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní neúspech len v nepatrnej časti (týkajúcej sa

časti náhrady trov konania) priznal plnú náhradu trov spočívajúcich v odmene advokáta za poskytnuté
právne služby - za písomné vyhotovenie odvolania v časti výroku o náhrade trov konania a 253,94 Eur +
paušálna náhrada 7,63 Eur s tým, že tu za základ tarifnej odmeny odvolací súd považoval sumu 9 786,46
Eur ako rozdiel medzi uplatňovanou a nepriznanou časťou náhrady trov prvostupňového konania (22
404,90 - 12 618,44), pretože tá bola predmetom odvolania žalobcu (v súlade s ust. § 10ods. 2 vyhl.č.

655/2004 Z.z.) a za písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného vo veci samej a 831,57 Eur + paušálnanáhrada 7,63 Eur + 20 % DPH 220,15 Eur, všetko v súlade s prísl. ust. vyhl.č. 655/2004 Z.z. Trovy
odvolacieho konania celkom predstavujú sumu 1 320,92 Eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.