Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/266/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214837
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214837.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/264/2012-87 zo dňa 27.1.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 275 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Martin), v exekučnej veci
vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/14606/10 (povinný D. B. - dlžník). Navrhovateľ v návrhu
tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v lehote 15 dní,
o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol až 3.12.2010 (rozhodnutím o poverení). K rozhodnutiu došlo

po uplynutí zákonnom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 5 mesiacov.

Navrhovateľ tvrdil, že on utrpel majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40

eur, na administratívne spracovanie textov, urgencie adresovaných exekučnému súdu sumu 15 eur. Pri
uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy argumentoval skutkovo tým, že márnym uplynutím času došlo
u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia akéhokoľvek
účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného
času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov
pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik

ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v
požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, pričom za primeranú náhradunemajetkovej ujmy považoval sumu 275 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý
mesiac omeškania x 5 mesiacov). Vychádzal pritom aj zo záverov viacerých rozhodnutí Ústavného súdu
SR v nálezoch (navrhovateľ ich konkrétne označuje v návrhu) prijaté vo veci porušovania práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 17
ods. 1,2,3, § 15, § 16, § 19 ods. 1,2,3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom ku 31.12.2012.

Prioritne konštatoval svoju právomoc označenú právu vec prejednať, keďže bola splnená zákonná
podmienka predbežného prerokovania nároku u príslušného štátneho orgánu - Ministerstvo
spravodlivosti SR.

Vec prejednal a meritórne rozhodol v neprítomnosti účastníkov podľa § 101 ods. 2 O.s.p., neakceptoval

návrh navrhovateľa (doručený súdu 24.1.2014) o zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a
otázke zákonného sudcu, neakceptovanie označeného návrhu na zrušenie pojednávania okresný súd
oznámil právnemu zástupcovi navrhovateľa postupujúc v súlade s § 119 ods. 1,2 Občianskeho súdneho
poriadku (súd poukazuje na č.l. 82 spisu).

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 17Er/5873/2010 zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 26.11.2010 podal na Okresný súd
Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej u Exekútorského úradu pod sp. zn.
Ex 14606/10. Exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pod sp. zn. SR 06075/10 zo

dňa 21.7.2010, právoplatný 23.8.2010, vykonateľný 26.8.2010. V označenej exekučnej veci okresný súd
poverenie na vykonanie exekúcie vydal dňa 3.12.2010, poverenie na vykonanie exekúcie bolo doručené
súdnemu exekútorovi 13.12.2010.

Okresný súd dospel k záveru, že v súdenej veci nebol naplnený prioritný zákonný predpoklad

zodpovednostného vzťahu, existencia nesprávneho úradného postupu. Exekučný súd v označenej
exekučnej veci o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v lehote 7 dní po doručení
žiadosti. Konal teda riadne, všetky úkony súdu smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a
boli vykonávané v súlade s Exekučným poriadkom. Súd nemal v konaní preukázané žiadne prieťahy
v exekučnom konaní - teda opomenutie vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, následne

nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu
na škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd sa zaoberal aj hodnotením vznesenej
námietky premlčania odporcom voči uplatnenému nároku, konštatoval nedôvodnosť uvedenej námietky
a včasnosť podania návrhu na začatie konania v súdenej veci.
Neakceptoval súd procesný návrh právneho zástupcu navrhovateľa na doplnenie dokazovania

predložením znaleckého posudku (mal zadať objednávku na spracovanie), ktorý mal vyčísliť výšku
vzniknutej škody, za ktorú podľa tvrdenia navrhovateľa zodpovedá odporca, zamietnutie tohto
procesného návrhu okresný súd zdôvodňuje tým, že navrhovateľ nepreukázal či už zadal objednávku,
kedy bude tento znalecký posudok vyhotovený, teda nemal preukázanú vôbec jeho existenciu.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, žepodal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon

súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
Odvolateľ zvýraznil, že v žiadosti o zrušenie pojednávania uviedol skutočnosti, pre ktoré sú všetci
sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodnutia veci podľa § 15 O.s.p. Vec mala
byť predložená na rozhodnutie predsedovi súdu a pre prípad, že predseda súdu má za to, že nie

je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, mal podľa § 16 ods. 1O.s.p. predložiť vec nadriadenému
súdu. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie

krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného

súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa

jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil právo odvolateľa na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen
predložiť dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so

všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k
týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich proti
tvrdení. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil

sám. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto
zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese aprocese pred Ústavným súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka

nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým

základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj

posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť súdu a
zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa,
ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 14 spisu uvádza, že sa zaujatá necíti, a
to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Navrhovateľ vo
svojom podaní na výzvu súdu zo dňa 30.10.2012 (na čl. 12 spisu) výslovne uviedol, že súdu námietku

zaujatostipodľaust.§15aods.1O.s.p.nepodal.Navyšenadriadenýsúduznesením5NcC425/2013-60
zo dňa 26.6.2013 posudzoval otázku vylúčenia - nevylúčenia sudcov a zákonná sudkyňa označeným
rozhodnutím z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola. Ku dňu rozhodovania odvolacieho
súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Miriam Štillová mala byť vylúčená
z prejednania a rozhodovania veci a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca

nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o
jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky,
aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na
uvedené procesné závery bol potom neopodstatnený i návrh navrhovateľa na zrušenie nariadeného
pojednávania. Neexistoval totiž dôležitý dôvod, pre ktoré pojednávanie (na ktorom okresný súd vec

prejednal a meritórne rozhodol) malo byť odročené.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany. Mal vedomosť o postoji

odporcu k prejednávanej veci. Bolo na navrhovateľovi, či súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť
sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci
súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd v napadnutom rozsudku o takomto

procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod, keďže navrhovateľ takýto procesný
návrh u okresného súdu neuplatnil.Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
17Er/5873/2010 (sp. zn. súdneho exekútora Ex 14606/2010), skutkové zistenia súdu prvého stupňa

korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný
súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky,
z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec
aplikoval.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci postupy exekučného súdu až do
vydania poverenia exekútorovi boli realizované v zákonnej lehote 15 dní a jednoznačne bolo v konaní
preukázané nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o omeškaní exekučného súdu pri vydaní poverenia
súdnemu exekútorovi v dotknutej exekučnej veci. Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne
a sám, ale prioritne vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ navrhol priamo v návrhu na začatie konania.
Súdprvéhostupňavychádzalzrozhodujúcehodôkazu,ktorýmbolobsahexekučnéhospisu,údaje,ktoré

súdprvéhostupňauvádzavpísomnomodôvodnenírozhodnutiavychádzajúzpravdivýcharelevantných
procesných postupov v exekučnom konaní.
Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. Je jednoznačné, že v posudzovanej exekučnej veci nebola splnená prvá (prioritná)
podmienka zodpovednostného vzťahu neexistoval totiž tvrdený nesprávny úradný postup. Vzhľadom

na tento konštatovaný (aj preukázaný) záver bolo nadbytočné zaoberať sa ďalšími zložkami
zodpovednostného vzťahu. Obdobne za nadbytočné treba vyhodnotiť ďalší návrh navrhovateľa na
vykonanie dokazovania - znaleckým posudkom.

Odvolací argument navrhovateľa poukazujúci na aplikáciu ust. § 114 ods. 3 O.s.p. a na tomto základe

na spôsob rozhodovania rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.) svoje opodstatnenie nemá. Je
jednoznačné, že v súdenej veci odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril. Neexistovala teda
procesná situácia, ktorá by aplikáciu o odvolateľom namietaných ustanovení umožnila. Navyše bolo
v konaní preukázané, že nesprávny úradný postup v navrhovateľom označenej exekučnej veci
neexistoval.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .