Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/101/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111206720
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111206720.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov Michala

Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcov: 1./ O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX,
2./ K. I., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, obaja právne zast. JUDr. Michalom Treščákom ml.,
advokátom so sídlom v Košiciach, ul. Slovenskej jednoty č. 8, proti žalovanej: Slovenská republika, zast.
Okresným úradom Prešov, Námestie mieru č. 3, Prešov, o vydanie dedičstva, o odvolaní žalobcov v 1. a
2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 4.3.2013 č. k. 25C 62/2011-153 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že žalovaná je povinná vydať dedičstvo po poručiteľovi C. V. uvedené v uznesení
Okresného súdu Prešov z 21. 7. 2008 č. k. 26D/1909/2007 žalobcom do 1 mesiaca od právoplatnosti

tohto rozsudku.

II. Náhrada trov konania sa žalobcom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pani K. I. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) bola vzdialenou príbuznou C. V. (ďalej len ,,poručiteľ“). Otec
žalobkyne bol poručiteľovi bratancom. Poručiteľ žil ako slobodný mládenec spolu s matkou. Po smrti
matky zostal bývať v dome v obci N. sám. Poručiteľ inicioval, aby sa žalobkyňa s rodinou k nemu
nasťahovala, čo sa aj naplnilo a poručiteľ daroval žalobcom podiel v dome. V priebehu spolužitia v
jednom dome došlo k rekonštrukcii domu na náklady žalobcov, nehnuteľnosť vrátane záhrady sa užívala

spoločne. Všetky náklady na energie platili žalobcovia a poručiteľ prispieval sporadicky. Postupne
zo strany poručiteľa došlo k negatívnemu správaniu sa voči žalobcom. Žalobca trpel psychickými
poruchami, bol opakovane hospitalizovaný, požíval alkoholické nápoje. Kým žalobcovia hradili všetky
výdavky spojené s užívaním domu, odmietanie pomoci zo strany žalobcov sa postupne na strane
poručiteľa zintenzívňovalo. Poručiteľ trpel rakovinou a mal poruchy tráviaceho traktu. Jeho správanie
malo prvky agresivity. Bola mu poskytnutá opatrovnícka služba zo strany obce, ktorú vykonávala
obyvateľkaobce,ktorásanakoniecpostaralaajopohrebzprostriedkovporučiteľa.Zatakýchtookolností

dedičstvo pripadlo štátu ako odúmrť.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Zákon pre spoločnú domácnosť vyžaduje spoločný život ľudí, to však
neznamená že len bývanie v jednom dome viacerých osôb znamená, že tu spoločná domácnosť

existuje. Zákon pripúšťa možnosť, že v jednom obydlí, teda dome či byte existuje niekoľko domácnosti,
rozhodujúce totiž nie je len fakticita spoločného žitia respektíve žitia vedľa seba, ale to ako sa spolu
žijúce osoby voči sebe chovajú. Pri spoločnej domácnosti je tiež predpoklad spolužitia jeho trvalosť,
ktorá vyplýva zo vzájomného vzťahu medzi spolu žijúcimi osobami.Súd poukazuje na vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejme že spolužitie žalobcov a poručiteľa začalo
na zmluvnom základe a to podpísaním zaopatrovacej zmluvy vo forme notárskej zápisnice. Žalobcovia

teda do domu, ktorý im začal spoluvlastnícky patriť odišli aj za účelom plnenia si svojho záväzku. V
priebehu spolužitia s poručiteľom sa však vzťahy medzi žalobcami a ním nevyvinuli k lepšiemu, ale
naopak sa čoraz viac zhoršovali. Príčiny zhoršenie týchto vzťahov mohli byť rôzne, či už nestanovenie
si pravidiel spolužitia na jeho začiatku, vzájomné povahové antipatie účastníkov alebo neochota jednej
alebo druhej strany vzájomne sa rešpektovať. Spory medzi žalobcami a poručiteľom riešil obecný úrad,

polícia a v rámci konaní 12C 233/93, 12 C 342/97 aj súd.

V čase konania 12C 342/97 poručiteľ a žalobcovia nemali medzi sebou vytvorenú spoločnú domácnosť,
keďže ako je zrejme žalobcovia boli povinní plniť svoje povinnosti na základe zaopatrovacej zmluvy
a teda spoločná domácnosť tu vzniknúť nemohla, keďže ich vzájomný vzťah vznikol na zmluvnom
základe. Súd konštatoval, že v danom konaní bolo preukázané, že došlo k zániku povinnosti žalobcov,

pretože nastala dodatočná nemožnosť plnenia, keďže poručiteľ svojim správaním znemožňoval plnenie
dohodnutého záväzku. Po tomto konaní teda žalobcovia a poručiteľ ostali bývať v jednom dome, kde
samostatné bývanie už mali žalobcovia a samostatné bývanie mal poručiteľ, pričom medzi jednotlivými
obytnými priestormi boli spojovacie dvere, ktoré boli zo strany žalobcov zamykané. Ani po právoplatnosti
konania 12C 342/97 sa vzťahy účastníkov nedostali na takú úroveň, že by vytvorili spoločnú domácnosť.

Neskôr v roku 2005 oficiálne starostlivosť o poručiteľa prevzala svedkyňa H., ktorá za túto svoju činnosť
bola platená aj z obecného úradu. Tvrdenia žalobcov, že ich záväzok zanikol tým, že poručiteľ sám
odmietal starostlivosť o neho, ale oni sa naďalej o neho starali, sú nelogické, a v tomto konaní sa javia
ako účelové.

Súd ďalej poukazuje na ďalšiu podmienku vytvorenia spoločnej domácnosti, a to že osoby, ktoré žijú
v spoločnej domácnosti uhrádzajú spoločné náklady, prípadne sú odkázaní výživou na poručiteľa.
Keďže medzi žalobcami a poručiteľom nebol príbuzenský vzťah, ktorý by zakladal povinnosť poručiteľa
prispievať na výživu žalobcov, táto podmienka splnená nebola. Súd skúmal, či teda osoby, ktoré žili
v jednom dome, spoločne uhrádzali svoje náklady. Pri uhrádzaní nákladov na svoje potreby, nejde

len o to, že ide o spoločné uhrádzanie, ale ide o úhradu nákladov z akéhosi združeného fondu na
spoločné potreby domácnosti ako spoločenstva. Predovšetkým tieto okolnosti profilujú domácnosť ako
celok. V spoločnej domácnosti musí ísť o spoločné hospodárenie to znamená, že príjmy jedného člena
domácnosti nie sú striktne oddelené od príjmov ostatných členov a vybavenie domácnosti je zásadne
dané k užívaniu všetkým členom domácnosti, takže sa spravidla nerozlišuje ktoré veci z vybavenia

domácností jednotliví členovia môžu či nemôžu užívať (R 34/82).

Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania, poručiteľ neprispieval do akéhosi spoločného fondu,
žalobcovia ho nato nevyzvali, a tvrdenie žalobcov že uhrádzali všetky náklady spojené s energiami
neznamená, že spoločne hospodárili. Žalobcovia uhrádzali platby za energie, pretože po prestavbe

domu, hoci tam boli dve samostatné bytové jednotky, odberné miesto pre energie bolo len jedno na
meno žalobcu. Bolo na žalobcoch, aby si tieto vzťahy s poručiteľom vyriešili, čo sa však nestalo.

Je zrejmé, že poručiteľ samostatne hospodáril so svojim starobným dôchodkom. Svedkovia, ako aj
sami žalobcovia potvrdili, že tento dôchodok užíval aj na poskytovanie rôznych pôžičiek. Je tiež otázne,

vzhľadom na vek a potreby poručiteľa, v akých množstvách skutočne spotreboval či už elektrickú
energiou alebo vodu.

Súd zistil, že skutočne povaha poručiteľa bola zložitá, a spolužitie s ním sa javilo ako problematické, na
žalobcoch však bolo preukázať, že s poručiteľom viedli spoločnú domácnosť. Ako je uvedené vyššie,

spoločná domácnosť pri začiatku spolužitia nemohla vzniknúť, neskôr aj po súdnom konaní, a vzhľadom
na zložitú povahu poručiteľa už nevznikla vôbec, hoci už zmluvný základ pôvodného vzťahu poručiteľa
žalobcov neexistoval.

O tom, že poručiteľ a žalobcovia boli len osoby žijúce v jednom dome, a nevznikol medzi nimi silnejší

citový vzťah, svedčí aj postoj žalobcov k poručiteľovi po jeho smrti, kedy sa nepodieľali na vystrojení
pohrebu poručiteľa a v súčasnosti nejavia absolútne záujem ani o jeho hrob. Toto konanie nemôže
ospravedlniť ani prípadný finančný nedostatok na strane žalobcov.Súd nezistil, žeby svedkyňa H. navádzala poručiteľa nejakým spôsobom proti žalobcom. Vzájomné
konflikty medzi poručiteľom a žalobcami existovali už oveľa skôr ako začala zabezpečovať starostlivosť
o poručiteľa svedkyňa. Taktiež údajný zištný motív svedkyne nebol v konaní preukázaný, o tomto motíve

svedkyne vypovedali vo svojej výpovedi žalobcovia a svedok N., brat žalobkyne. Ako je zrejmé vzťahy
medzi poručiteľom a žalobcami boli narušené omnoho skôr ako do tohto vzťahu vstúpila svedkyňa, a
údajné navádzanie poručiteľa svedkyňou voči žalobcom, teda súd vyhodnotil len ako účelové tvrdenia.

S poukazom na vyššie uvedené súd návrh teda aj voči žalovanej 1/ ako nedôvodný zamietol.“

3. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade
navrhujúc napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Namietali nesprávne právne posúdenie

charakteru spoločnej domácnosti. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne v prípade potvrdenia rozsudku navrhli, aby odvolací súd pripustil
dovolanie.

5. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril navrhujúc rozsudok ako správny potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., zopakoval dokazovanie a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

7. Podľa § 474 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) ak nededia

poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom
najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu
starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

8. Podľa § 115 OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady

na svoje potreby.

9. Podľa § 485 ods. 1 OZ ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný,
je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má,
podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

10. Žalobcovia odvodzujú svoje právo na vydanie dedičstva zo zákonného titulu tzv. spolu žijúcich
osôb s poručiteľom. Zákonný titul na dedenie vychádza z druhej, resp. tretej skupiny zákonných dedičov.

11.Zákonnýmznakomspolužijúcichosôbjespoločnádomácnosťpredsmrťouporučiteľaaspoňpodobu

jedného roka a kumulatívne zákonná požiadavka odkázanosti na výživu poručiteľa alebo starostlivosť
o spoločnú domácnosť.

12. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že žalobcovia aj napriek nepriaznivej sociálnej situácii
(príjem z minimálnej mzdy 260 Eur, tri maloleté deti, z toho jedno postihnuté) neboli výživou na poručiteľa

odkázaní. Samotný poručiteľ vyžadoval starostlivosť.

13. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania však dospel k odlišným skutkovým zisteniam oproti
prvostupňovému súdu pri riešení otázky, či sa žalobcovia o spoločnú domácnosť starali. Odvolací súd
v tejto súvislosti vychádza z právneho názoru, že na účely spoločnej domácnosti sa za osoby trvalo

spolu žijúce môže považovať aj osoba, ktorú stelesňoval vo vzťahu k žalobcom poručiteľ, a to napriek
všetkým jeho osobnostným, povahovým črtám a negatívnej atmosfére, ktorú prevažne vytváral on sám.

14. Za dôležité považuje odvolací súd, že neboli to žalobcovia, ktorí by vytvárali prekážky v
komunikácii. Bola to práve nie jednoduchá až komplikovaná povaha poručiteľa, ktorý dával pociťovať

žalobcom pôvod nehnuteľnosti, v ktorej spolu bývali. Fakt je ale ten, že ako náhle išlo o otázku
ekonomického riešenia spoločného bývania, tak takmer stopercentne to boli žalobcovia, ktorí pokrývali
všetky náklady na bývanie. Nešlo len o platenie elektriny, plynu, znášanie nákladov na dodávku vody ale
aj akékoľvek udržiavacie práce na spoločnej nehnuteľnosti. Žalobcovia si zjavne nenárokovali náhradyza rekonštrukčné práce sledujúce skvalitnenie bývania pod jednou strechou, čo pri ,,cudzích“ osobách
sa nezvykne len tak tolerovať.

15. Je právne významné, že žalobkyňa bola pripravená poskytnúť stravu, tak ako to bolo spočiatku
celkom bežné. Bol to však poručiteľ, ktorý vytváral nepriaznivú atmosféru a trucovitým spôsobom
vytváral prekážky v komunikácii. Je pritom právne významné, že poručiteľ trpel duševnou poruchou a aj
pod jej vplyvom spolužitie bolo poznačené osobitosťami, za ktoré však niet dôvod viniť žalobcov, ktorí sa
snažili vychádzať poručiteľovi v ústrety. Z výsluchu žalobcov ale aj starostu mal odvolací súd potvrdenú

veľmi komplikovanú povahu poručiteľa. Niet sporu o jeho duševnej poruche.

16. Odvolací súd nemal dôvod neveriť najmä po výsluchu starostu, že poručiteľ bol nervovo labilný
človek s tendenciou k agresivite. Bolo preto pochopiteľné, že sa žalobkyňa zo strachu aj zamkla
a neumožnila vstup do časti nehnuteľnosti obývanej žalobcami. Logicky tiež vyznieva argumentácia
žalobkyne o tom, že sa starala o poumývanie spoločných, najmä sociálnych priestorov, vzhľadom na

poruchy traktu u poručiteľa.

17. Striktne formalisticky by sa síce mohlo na prvý pohľad zdať, že poručiteľ bol od žalobcov izolovaný.
Odvolací súd je však toho názoru, že trvalé spolužitie predpokladané zákonom môže mať rozmanité
podoby. Zákon nemôže byť natoľko kauzisticky, aby postihol všetky rozmanitosti života. Ak jedna strana

deklaruje všestrannú pripravenosť spoločne žiť tým, že sa stará o domácnosť vrátane uhrádzania
nákladov na domácnosť a reálne to aj robí, bolo by nespravodlivé takéto osoby vylúčiť z ochrany
deklarovanej zákonom vyplývajúcej z inštitútu spoločnej domácnosti len z dôvodu jednostranného
negativistického prístupu člena takejto domácnosti. Tak nemožno nadmerne priznať význam prvku
trucovitosti člena domácnosti najmä u plnoletých detí, ktoré sa, síce pod jednou strechou, ale predsa

len bývaním snažia pôsobiť samostatne. Obdobne u duševne chorých ľudí, a tým bol aj poručiteľ, treba
citlivo zvažovať slabšie a emočné povahy.

18. Spoločnou domácnosťou sa rozumie súžitie dvoch alebo viacerých fyzických osôb, ktoré spolu
žijú trvale a ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Tieto fyzické osoby si nemusia byť

nadmerne blízke. Ich spoločná domácnosť predpokladá spoločné bývanie v jednom alebo viacerých
bytoch (k naplneniu tohto znaku spoločnej domácnosti preto nepostačujú občasné návštevy); výnimka
z tohto pravidla je možná iba vtedy, ak ide o dočasný a prechodný pobyt v iných priestoroch napr. z
dôvodu liečenia, návštevy príbuzných, výkonu práce alebo z iných obdobných dôvodov.

19. Spoločná domácnosť predstavuje spotrebné spoločenstvo, v ktorom jeho členovia prispievajú k
úhrade a obstarávaniu spoločných potrieb.

20. Z obsahu spisu, predovšetkým z výpovedí účastníkov konania nepochybne vyplynulo, že žalobcovia
v 1. a 2. rade sa nasťahovali k pánovi V., ktorý bol bratanec otca žalobkyne v 2. rade. Po tom, čo pánovi

V. zomrela mama, žil v rodinnom dome sám a prišiel s návrhom, aby sa k nemu žalobcovia v 1. a 2.
rade nasťahovali s tým, že prevedie do ich vlastníctva 1/2-icu rodinného domu. Za účelom spolužitia
žalobcovia v 1. a 2. rade predali byt vo svojom vlastníctve. Keďže bol dom malý, pristavali časť, v ktorej
bývali. Neskôr po nasťahovaní sa však začala prejavovať povaha pána V..

21. Rovnako tak z výpovedí žalobcov vyplynulo, že spolu hospodárili, platili elektrinu i za poručiteľa,
a to aj v čase, keď oslabil jeho príjem a keď sa stal invalidným dôchodcom. Spoločne varili. Stravu,
ktorú varila začal odmietať až v čase, keď mu pani H. tvrdila, že mu dávajú do stravy lieky. Niekedy im
finančne prispel 100, resp. 300,- Sk alebo im nedal nič. Pán V. sa liečil, mal psychické problémy. Požíval
alkohol. Bol agresívny. Mal diagnostikovanú bludnú paranoidnú poruchu.

22. Pokiaľ sa robila prestavba domu, prerábala sa i časť domu, v ktorej býval pán V.. Spoločne užívali
plody so záhrady.

23. Z výpovede Ing. S. Q. vyplynulo, že vedel o vyhrotených vzťahoch medzi žalobcami v 1. a 2. rade

a pánom V.. S pánom V. sa vykonával pohovor v súvislosti s narušením dobrých mravov. Uviedol však,
že napriek týmto vzťahom sa žalobkyňa v 2. rade o pána V. naďalej starala.24. Z výpovede O. N. je zrejmé, že žalobcovia v 1. a 2. rade uhrádzali náklady na spoločné bývanie, a
to i keď im pán V. prispieval len občas pri financovaní inkasa. Problémy neboli, keď prišiel k žalobcom
do kuchyne a rozprávali sa, ale keď sa domáhal napríklad vstupu do spálne.

25. Rovnako tak svedkyňa O. H. potvrdila, že pán V. mal problémy s alkoholom s tým, že keď si vypil,
správal sa zle. Zasahovala aj polícia. Mala za to, že žalobcovia sa o pána V. nestarali a že sa starala iba
ona. Z výpovede tejto svedkyne bolo evidentné, že nedala dopustiť na kvalitu jej starostlivosti, s ktorým
aspektom je nevyhnutne spojené aj absolutizovanie jej prístupu a tým zákonite devalvovanie snahy

iných, vrátane žalobcov. Nemožno nebrať do úvahy, že starostlivosť pani H. sa vykonávala odplatne cez
obecný úrad. Sociálne opatrenia verejnoprávnej povahy však nespôsobujú rušenie súkromnoprávnych
vzťahov

26. Majúcnazreteliuvedenéskutočnostiodvolacísúdzastávanázor,žežalobcoviav1.a2.radetvorili
s poručiteľom síce nie zrovná ideálnu, či štandardnú spoločnú domácnosť, ale predsa len existovalo

medzi nimi dlhodobé spolužitie so spoločným financovaním spoločných nákladov a starali sa spoločnú
domácnosť.

27. Žalobcovia uhrádzali náklady spojené s vedením domácnosti, elektrinu, plyn, inkaso. Pokiaľ sa
na dome robili zmeny, neboli vynechané priestory obývané poručiteľom a bolo evidentné, že žalobcovia

k tomu pristupujú s dostatočnou dávkou samozrejmosti. Žalobcovia v 1. a 2. rade vybudovali pánovi
V. sociálne zariadenie.

28. Nie je žiadnou výpoveďou spochybnená tá skutočnosť, že by pán V. nemal mať problémy s
alkoholom, pričom po požití sa správal zle až agresívne.

29. Naštrbenie vzťahov, ak v domácnosti žije ťažko prispôsobivý člen so sklonom k požívaniu
alkoholických nápojov, ktorých požitie značne sťažuje spolužitie (napr. vyťahovanie sekery - čl. 181), je
iba pochopiteľné. Uvedený záver je dôvodný o to viac, ak sú v rodine 3 maloleté deti, pričom jedno z nich
trpí epilepsiou. Aj napriek týmto skutočnostiam žalobcovia v 1. a 2. rade s pánom V. naďalej spolunažívali

a tvorili spoločnú domácnosť a uhrádzali náklady spojené s jej prevádzkovaním.

30. Spolunažívanie žalobcov a pána V. nebolo vzorné, avšak nebolo to výlučne z dôvodov na strane
žalobcov. Žalobcovia v 1. a 2. rade ochraňovali svoje deti pred nevhodným správaním sa pána V..
Výstupy pána V. určite nezlepšovali zdravotný stav najmladšieho dieťaťa žalobcov trpiaceho epilepsiou.

31. Je nepochybne preukázané, že pán V. a žalobcovia v 1. a 2. rade prejavili vôľu žiť trvale v
spotrebnom spoločenstve. Z vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že by bola táto vôľa
do dôsledkov a definitívne zmenená.

32. Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že pani H. z peňazí z obecného úradu pomáhala
pánovi V., opatrovala ho. Akýkoľvek opatrovateľský príspevok sám o sebe nespochybňuje existenciu
spotrebného spoločenstva žalobcov v 1. a 2. rade a pána V.. Žalobcovia v 1. a 2. rade uhrádzali
náklady spojené s domácnosťou (elektrina, inkaso) a boli pripravení pánovi V. pomôcť. Pomoc však
odmietal, napr. odmietal jedlo z dôvodu, že ho chcú žalobcovia v 1. a 2. rade otráviť liekmi. Uvedené

odmietanie poskytnutej pomoci zjavne bolo determinované poruchou osobnosti (bludná paranoidná
porucha), požívaním alkoholických nápojov.

33. Odvolací sú zastáva názor, že spolužitie poručiteľa C. V. a žalobcov v 1. a 2. rade vykazovalo
znaky spoločnej domácnosti, teda že v predmetnej veci išlo o domácnosť tvoriacu fyzickými osobami,

ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

34. Za takejto situácie odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil tak,
že žalovaná je povinná vydať dedičstvo po poručiteľovi C. V. špecifikované v uznesení Okresného súdu
Prešov z 21. 7. 2008 č. k. 26D/1909/2007 žalobcom.

35. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.36. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu

patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

37. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania (§ 150 ods. 1 O.s.p.). Uvedené ustanovenie dáva súdu
možnosť prihliadnuť pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania na osobitosti jednotlivých prípadov

a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

38. Odvolací súd prihliadol na charakter sporu a dospel k záveru, že je spravodlivé, aby žalobcovia
v 1. a 2. rade si sami znášali trovy konania. Postoj štátu bol pochopiteľný, pretože spolužitie žalobcov s
poručiteľom vykazovalo neštandardné prvky a ktoré vnášali vážne pochybnosti o existencii relevantného
spoločenstva.

39. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 150 ods. 1 O.s.p. tak, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.