Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/196/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7208234490
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7208234490.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.AndrejaŠalatuasudcovJUDr.Táne

Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu A. E., S.M. XXX, proti žalovanému SAMSON,
spol.sr.o.,Košice,Južnátrieda66,IČO:31687741,zast.Mgr.MiroslavomČerným,advokátom,Košice,
Letná 40, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a i., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku 28C/215/2008-240 z 28.1.2013 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru,
vykonané listom žalovaného z 13.11.2008 je neplatné a vec o žalobe žalobcu v časti o zaplatenie
náhradymzdyprineplatnomskončenípracovnéhopomeru2881,23€s8,5%úrokmizomeškaniaročne

od 26.2.2009 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté tiež o trovách
konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., že v konaní neboli spornými a vykonaným dokazovaním boli
tiež dostatočne preukázané skutočnosti, že medzi žalovaným, ako zamestnávateľom, a žalobcom,
ako zamestnancom, došlo k založeniu pracovného pomeru, ktorý medzi nimi trval i pred doručením
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi 13.11.2008, že v rámci pracovnou zmluvou
dohodnutého druhu prác vodič - opravár žalobca vykonával údržby a opravy veľkých stavebných a

cestných strojov, pri ktorej pracovnej činnosti vykonával tiež zámočnícke práce, včítane obrábania
kovov a zvárania, a to aj v manipulačnej výške presahujúcej 3 m, vzhľadom na výšku strojov, ktoré
nepochybne opravoval, že 13.11.2008 v skorých ranných hodinách mu zamestnávateľ nariadil vykonať
práce, spočívajúce v zhotovení konzoly pre plynové kúrenie a jej uchytenie zváraním na oceľový
nosný stĺp vo výške 4,25 m, že žalobca výslovne odmietol nariadené práce vykonať, ako aj, že v
nadväznosti na to, toho istého dňa približne o 11:00 hod., mu spoločne doručili konatelia žalovaného
okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré im po prečítaní vrátil späť a odmietol potvrdiť jeho

prevzatie. Z písomnosti označenej ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ z 13.11.2008 mal
za preukázané, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom pre porušenie pracovnej
disciplíny zvlášť závažným spôsobom, ktorého sa - podľa skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru - mal dopustiť tým, že odmietol vykonať práce v súvislosti s plnením
pracovných úloh v prevádzke zamestnávateľa na priamy príkaz nadriadeného, v prítomnosti všetkých
konateľov. Zo zhodných tvrdení konateľov žalovaného ustálil, že žalobca dôvod odopretia vykonania
nariadených prác nijak nezdôvodnil, že sa nezaujímal o podrobnosti týkajúce sa nariadených prác z

hľadiska použitého materiálu a konkrétneho pracovného postupu, že nežiadal od žalovaného vykonanie
opatrení na zabezpečenie pred pádom pri práci vo výške, nedomáhal sa ochranných pracovných
pomôcok zabezpečujúcich bezpečnosť práce vo výške, ani zamestnávateľovi neoznámil existenciu
zdravotných problémov, či iných prekážok brániacich mu vykonať nariadené práce a, že sám v tejtosúvislosti výslovne uviedol, že žalovanému nepovedal, že dôvodom odmietnutia vykonania prác sú jeho
zdravotné problémy a obavy o bezpečnosť. Na základe znaleckého posudku (ďalej len ZP) č.5/2012
z 25.6.2012 Q.. U. I., znalkyne z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Choroby z povolania

skutkovouzavrel,žežalobca13.11.2008nebolzdravotnespôsobilývykonaťnariadenúprácu-uchytenie
konzoly pre plynové kúrenie zváraním na oceľový nosný stĺp vo výške 4,25 m. Vykonaným dokazovaním
nemal za preukázané, aby žalovaný vykonal opatrenia potrebné pre zabezpečenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri nariadenej práci vo výške, osobitne ani, aby pre výkon nariadených prác vo výške
mal k dispozícii lešenie. Tvrdenia samotného „žalobcu“ v tejto súvislosti označil za nekonzistentné,

keď na jednom mieste uviedol, že vedel zabezpečiť lešenie, na inom, že mal k dispozícii „haky“
lešenie, na inom mieste zase (na pojednávaní 12.1.2012), že mimo rebríka a bezpečnostného pásu
iné prostriedky na prekonanie výšky a zabezpečenie pred pádom k dispozícii neboli a nakoniec tiež, že
mal k dispozícii „trubkové“ lešenie. Na preukázanie tohto tvrdenia mu „žalobca“ v konaní nepredložil,
ani neoznačil žiaden dôkaz. Naopak, tvrdenie „žalobcu“ o možnosti použitia lešenia priamo mu vyvrátili
v konaní vypočutí svedkovia - zamestnanci žalovaného, ktorí, včítane svedka P. X., zastávajúceho

funkciu zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, o existencii lešenia u
žalovaného vedomosť nemali. Takto zistený skutkový stav právne posúdil najmä podľa § 1 ods.4,§ 15,§
16,§ 17,§ 38 ods.1-4,§ 43 ods.1,§ 47 ods.1,3,§ 68 ods.1,2,§ 70,§ 74,§ 77,§ 81 písm. a),§ 146 ods.2
veta druhá,§ 147,§ 148 Z. p.,§ 30 ods.1 písm. a),b),c),ods.3 písm. a),ods.4 písm. a),ods.6,§ 31 ods.4
zák.č.355/07 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v znení účinnom do 30.4.2010,§ 3 nar.vl.č.392/06 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a
zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov, bodov 5.1.1.,5.1.2,5.1.4 a 5.2.3.
prílohy č.2 nar.vl.č.392/06 Z. z. (ich znenie citoval). Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a
z cit. právnej úpravy posúdil uplatnený nárok žalobcu v časti návrhu na určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru vykonaného listom žalovaného z 13.11.2008 za dôvodný. Vo svojom

závere o dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku žalobcu vyšiel z toho, že dojednaním o druhu
práce, na ktorý žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu, ako zamestnanca prijal, v pracovnej zmluve, došlo
k vymedzeniu šírky dispozičného oprávnenia žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k žalobcovi
ako zamestnancovi, v rámci ktorého bol oprávnený vyžadovať od neho plnenie pracovných úloh, ktoré
bol povinný osobne vykonať podľa § 47 ods.1 Z. p. Poukázal na to, že vo všeobecnosti konkretizácia

pracovných úloh, ktoré v rámci dohodnutého druhu prác je zamestnanec povinný vykonávať, môže byť
realizovaná zamestnávateľom v písomnej forme v podobe pracovnej náplne, ktorá však z obsahového
hľadiska úplne nevyčerpáva všeobecne vymedzený druh práce v pracovnej zmluve, a tiež v inej ako v
písomnej forme, najčastejšie v podobe ústnych príkazov na plnenie pracovnej úlohy, bez ohľadu na to, či
takáto pracovná úloha je alebo nie vymedzená pracovnou náplňou, pokiaľ spadá do rozsahu druhového

určenia prác v pracovnej zmluve. S ohľadom na druh práce dohodnutý medzi účastníkmi v Pracovnej
zmluve z 1.4.2002, kde sa žalobca zaviazal vykonávať tiež práce „opravára“, spočívajúce podľa opisu
pracovnej činnosti v pracovnej zmluve „v údržbe a opravách zemných strojov a mechanizmov“, v rámci
ktorého pri plnení pracovných úloh bežne vykonával tiež zámočnícke práce, práce s kovom a osobitne
tiež zváračské práce, na ktoré mal žalovaným iniciovanú a pravidelnými preskúšavaniami udržiavanú

odbornú spôsobilosť, mal za to, že žalovaný pokynom žalobcovi zhotoviť a upevniť zváraním kovovú
konzolu na oceľový nosník v dielni, nachádzajúcej sa v mieste, pracovnou zmluvou dojednanom ako
miesto výkonu práce, pridelil mu prácu spadajúcu do rozsahu dohodnutého druhu práce a ako takú bol
inak povinný túto prácu vykonať, že odmietnuť vykonať takto pridelenú prácu mohol „žalovaný“ len za
predpokladu, že by výkon tejto práce bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo

s dobrými mravmi [§ 47 ods.3 písm. b) Z. p.] alebo ak by výkonom tejto práce bol bezprostredne a
vážne ohrozený život alebo zdravie „žalovaného“ alebo iných osôb [§ 47 ods.3 písm. b) Z. p.] alebo v
prípade,žebytakútoprácužalobcanemoholvykonať,vzhľadomnasvojzdravotnýstav(por.R31/1980).
Dospel k záveru, že posudkom znalca bolo v konaní jednoznačne preukázané, že v čase keď žalovaný
nariadil žalobcovi vykonať práce spočívajúce v zhotovení a montáži konzoly na plynové kúrenie vo výške

4,25 m, žalobca nebol zdravotne spôsobilý na výkon takejto práce, ktorá v sebe zahŕňala i prácu vo
výške, preto napriek tomu, že táto práca spadala do dohodnutého druhu prác a mala byť vykonaná i na
mieste dohodnutom ako miesto výkonu prác v pracovnej zmluve, žalovaný nemohol takéto práce zveriť
žalobcovi a pokiaľ sa tak stalo, žalobca ich mohol bez následkov odmietnuť, že pre posúdenie zdravotnej
spôsobilosti žalobcu je pritom rozhodujúci objektívny stav jeho zdravia v rozhodnom čase (v deň

pridelenia a odmietnutia práce) bez ohľadu na to, či o ňom vedel on alebo zamestnávateľ a bez ohľadu
na to, či skôr alebo v súvislosti s pridelením práce na zdravotné problémy zamestnanec upozorňoval
alebo či odmietol práce vykonávať výslovne z tohto dôvodu, že vedomosť/nevedomosť zamestnanca
o existencii dôvodu pre odmietnutie vykonania prác a vplyv na rozhodnutie odmietnuť práce, je vovšeobecnosti skutočnosťou, majúcou dosah len na posúdenie prípadného zavinenia za porušenie
pracovnej disciplíny, pokiaľ by objektívne takáto skutočnosť (existencia zdravotnej nespôsobilosti)
preukázaná nebola, že pokiaľ v danom prípade nastala situácia, že žalovaný poveril žalobcu prácou, o

ktorej sa so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že zodpovedá zdravotnému stavu zamestnanca,
keďže zamestnanec na svoj nepriaznivý zdravotný stav neupozornil, je potrebné poukázať na to, že
do značnej miery na tom má podiel i samotný žalovaný, ktorý, napriek tomu, že - ako sám uvádzal
- žalobca bežne vykonával práce i vo výškach (a to i vo väčších ako v tomto konkrétnom prípade),
nesplnil si povinnosť zhodnotiť rizikové faktory a pracovné podmienky pre výkon prác žalobcu, v súlade

s § 31 zák.č.355/07 Z. z., a zabezpečiť posúdenie jeho zdravotnej spôsobilosti na ich výkon, cestou
lekára zdravotnej pracovnej služby. Zdôraznil, že ako skutkovo uzavrel a konštatoval tiež znalec vo
svojom ZP, k takémuto posúdeniu zdravotnej spôsobilosti žalobcu na výkon prác vo výške, nedošlo,
že ak by tak žalovaný urobil, bol by mu známy zdravotný stav žalobcu a vyhol by sa tak situácii,
keď pridelil zamestnancovi prácu na ktorú zdravotne spôsobilý nebol, že zdravotná nespôsobilosť na
výkon nariadenej práce je sama o sebe prekážkou toho, aby jej odmietnutie žalobcom mohlo byť

žalovaným posúdené ako porušenie povinnosti vykonať pridelené práce podľa pracovnej zmluvy, a
tým ako porušenie pracovnej disciplíny, že ďalším, zdravotnej nespôsobilosti rovnocenným, dôvodom,
pre ktorý žalovaný nemohol posúdiť odmietnutie nariadenej práce žalobcom ako porušenie povinnosti
vykonať pridelené práce podľa pracovnej zmluvy, je skutočnosť, že žalovaný nevykonal dostatočné
opatrenia potrebné pre zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri nariadenej práci vo výške,

pričom výkon takto nariadených prác, so zreteľom na výšku v ktorej sa mali uskutočniť, bez potrebného
zabezpečenia bezprostredne a vážne ohrozovali život alebo zdravie „žalovaného“, že podľa jeho
posúdenia takýmto opatrením so zreteľom na povahu nariadenej práce a výšku, v ktorej mala byť
realizovaná, rozhodne nebolo len zabezpečenie možnosti použitia skladacieho rebríka na prácu vo
výške, pretože podľa nar.vl.č.392/06 Z. z. rebríky ako pracovné stanovištia sa môžu používať len tam,

kde nie je odôvodnené použitie iných, bezpečnejších prostriedkov (najmä plošiny a lešenia), naviac
možno ich použiť len pri takých prácach, pri výkone ktorých možno bezpečne nie len stáť ale i držať
sa. Poukázal ďalej na to, že v konaní nebolo tvrdené a nevyplynulo ani z vykonaného dokazovania, aby
použitie lešenia alebo iného vhodného prostriedku na vytvorenie bezpečného stanovišťa pre prácu vo
výške bolo nemožné, preto tento spôsob zabezpečenia práce vo výške mal byť - podľa jeho úvahy -

uprednostnený pred použitím rebríka, že nariadená práca spočívajúca v navarení konzoly na oceľový
nosný stĺp naviac - podľa tvrdenia žalobcu -, ktoré žalovaný v konaní nijak nerozporoval, predpokladala
súčasnú manipuláciu minimálne s elektródou a konzolou, popri tom zároveň i s ochrannou helmou a
bezpochyby tak vyžadovala použitie oboch rúk súčasne, a tým vylučovala možnosť použitia jednej ruky
na držanie sa. Pokiaľ v súvislosti so zabezpečením pracovných podmienok pre prácu vo výške žalovaný

poukazovalnato,žežalobcaabsolvovalškolenieopredpisochobezpečnostiaochranezdraviapripráci,
poukázal na to, že zabezpečenie znalosti predpisov zamestnancami je len jedným z mnohých opatrení
zamestnávateľa na zabezpečenie bezpečných podmienok pre výkon prác, poučenie však samo o sebe
nezbavuje zamestnávateľa povinnosti podľa zák. prijímať aj iné opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti,
„včítanie“ zabezpečenia prostriedkov na výkon prác vo výške. Riadiac sa týmito úvahami uzavrel, že

žalobca odmietnutím vykonania žalovaným nariadenej pracovnej úlohy 13.11.2008 povinnosť vykonávať
práce podľa pokynov zamestnávateľa neporušil, neporušil preto ani pracovnú disciplínu, a preto pokiaľ z
uvedenéhodôvodužalovanýskončilsnimpracovnýpomerokamžite,tentojehoprávnyúkonjeneplatný.
Pri takomto spôsobe právneho posúdenia uplatneného nároku žalobcu, za bezvýznamné považoval
zaoberať sa tiež ďalšími hmotnoprávnymi, formálnymi i materiálnymi podmienkami platnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, vykonaného listom žalovaného z 13.11.2008, nakoľko ich posúdenie,
nechbyužboloakékoľvek,bynebolospôsobiléovplyvniťjehozáveroneplatnostiokamžitéhoskončenia
pracovného pomeru žalobcu, pre nenaplnenie uplatneného dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Vec o žalobe žalobcu v časti o zaplatenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru 2 881,23 € s 8,5 % úrokmi z omeškania ročne od 26.2.2009 do zaplatenia, vylúčil na samostatné

konanie postupom podľa § 112 ods.2 O. s. p., nakoľko z dôvodu potreby doplnenia dokazovania v tejto
časti uplatneného nároku žalobcu, so zreteľom i na hospodárnosť konania, sa s konaním o žalobe v
časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v ktorom sa rieši otázka základu uplatneného
nároku na náhradu mzdy - podľa jeho posúdenia - na spoločné konanie nehodili. Napokon uviedol, že
vo vylúčenom konaní sa vysporiada s návrhom žalobcu na pripustenie zmeny žaloby v časti uplatnenej

náhrady mzdy a v konečnom rozhodnutí sa vyporiada tiež s trovami celého konania.
Voči rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a uviedol, že nesúhlasí s rozsudkom v celom rozsahu,
a to hlavne z dôvodov § 221 ods.1 písm. h) O. s. p., súd nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, konanie má inú vadu,ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli uplatnené a f) rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za prvé pripomenul žalobu žalobcu z 22.12.2008 (z ktorej
čiastočne citoval) a vytýkal súdu, že sa v druhom ods. na 2.str. predmetného rozsudku len zmienil, že
„v priebehu konania žalobca obsahovo doplnil a spresnil opis rozhodujúcich skutočností v žalobe“, čo -
ako vyplýva z rozsudku, ktorý sa výlučne oprel o stanovisko súdneho znalca z medicínskeho prostredia
- nie je podľa neho spresnenie a doplnenie, ale úplná zmena návrhu pôvodnej žaloby, čo je z právneho

hľadiska neprípustné. Poukázal na to, že tvrdenie žalobcu, ktoré súd uviedol na str.2, odsek 1., riadok
5-7 je nepravdivé „žalobca túto prácu odmietol vykonať vzhľadom na to, že mal zdravotné ťažkosti (stav
po operácii obličky, cukrovka, vysoký krvný tlak a veľká citlivosť nôh)“. Označil za zaujímavé, že žalobca
mesiac po podaní žaloby na súd nevedel, že odmietol prácu zo zdravotných dôvodov a ani ich jediným
slovom v žalobe nespomenul a po 4 rokoch je to jediný a hlavný dôvod prečo odmietol prácu. Uviedol
ďalej, že z uvedeného je zrejmé, že tieto tvrdenia žalobcu sú tendenčné a nepravdivé, čo súd však prijal

bez výhrad. S týmto v žiadnom prípade nesúhlasil a pripomenul pôvodný a pravdivý dôvod výpovede
danej žalobcovi, ktorý bol preukázaný v súdnom konaní a je nesporný. Ďalej poukázal na dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru (citoval obsah okamžitého skončenia pracovného pomeru)
a uviedol, že v tomto prípade sa jedná o konkrétne vymedzený dôvod okamžitého zrušenia pracovného
pomeru a to tým, že bolo konkrétne vymedzené kto, kedy a akým spôsobom porušil pracovnú disciplínu

a preto je možné bez ďalšieho vyvodiť v akom konkrétnom konaní žalobcu videl dôvod na okamžité
skončenie pracovného pomeru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vykonané v ten istý
deň závažného porušenia pracovnej disciplíny a, že tieto skutočnosti správne ozrejmil aj súd na
str.10 rozsudku z 13.7.2009 (časť z jeho odôvodnenia citoval). Zdôraznil, že na konkretizáciu dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru stačí úplne stručné uvedenie skutočností, oprávňujúcich na

okamžité skončenie pracovného pomeru týmto spôsobom, zhodné v podstate s ich uvedením v Z. p.
a zakladajúcich zákonný dôvod pre tento postih ale tak, ako v tomto prípade, kde aj súd preukázal,
že žalobcovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka a je dôvodom skončenia
pracovného pomeru. Citujúc znenie § 81 písm. a) Z. p. tvrdil, že z celého súdneho konania vyplynulo,
že žalobca porušil svoje základné povinnosti a počas celého konania ani nedošlo k pochybnostiam k

akému druhu porušenia prišlo a akú prácu odmietol vykonať, ani s akou vulgárnosťou to urobil, že ak má
byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru
z jeho strany, musí byť porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca - žalobcu zavinené,
minimálne z nedbanlivosti a musí dosiahnuť určitý stupeň intenzity, že v celom súdnom konaní bolo
riadne preukázané, že k porušeniu pracovných povinností došlo zo strany žalobcu úmyselne a stupeň

intenzity bol ten najzávažnejší - obzvlášť hrubým spôsobom. Podotkol, že svoje vyjadrenie opiera aj
o rozsudky Najvyššieho súdu SR 3Cdo/109/01 a 3Cdo/63/2003. Na základe vyjadrenia v rozsudku
na str.13 ods.2, ktoré len stručne zhrnul, považoval za podstatné to, že pre posúdenie zdravotnej
spôsobilosti žalobcu je pritom rozhodujúci objektívny stav jeho zdravia v rozhodnom čase, bez ohľadu na
to, či o tom vedel on alebo zamestnávateľ, či na zdravotné problémy upozorňoval alebo neupozorňoval

a v konečnom dôsledku za všetko nesie vinu on ako zamestnávateľ, lebo vraj nevykonával posúdenie
zdravotnej spôsobilosti. Takto vyhodnotenú skutočnosť zásadne odmietol a poukázal na to, že v každom
prípade,jeprvoradouúlohouzamestnanca,abyinformovalsvojhozamestnávateľaosvojomzdravotnom
stave, čo sa stalo v auguste 2008, kedy „žalovaný“ po liečení nastúpil do práce na pôvodné miesto bez
akýchkoľvek výhrad k svojmu zaradeniu alebo s vysvetlením svojho prípadne zhoršeného zdravotného

stavu. Položil otázku, ako mohol zamestnávateľ - on vedieť o zdravotných problémoch žalobcu, keď
tento sa na nič nesťažoval, od lekára žiadny doklad nepredložil a lekár nič nenamietal voči tomu, aby
pracoval na svojom pôvodnom mieste. Označil ďalej za zaujímavé, že zrazu po 4 rokoch každý lekár
tvrdí, že tu bol veľmi vážny stav, že súd sa s touto otázkou nevysporiadal, nakoľko voči samotnému
ZP namietal (reprodukoval, čo namietal). Vytýkal súdu, že mal vypočuť jak znalca za účasti sporových

strán, pričom tak neučinil a mal osobne vypočuť aj lekárku, ktorá po operácii uschopnila žalobcu a bez
akýchkoľvek pripomienok k jeho zdravotnému stavu, že ak v danom čase 08/2008 nebol zdravotný stav
taký, ako tvrdí znalec, ako sa mohol tak výrazne zmeniť počas ani nie 3 mesiacov, keď došlo k incidentu
- 11/2008, že z uvedeného vyplýva ďalšia nezodpovedaná otázka, s ktorou sa súd nevysporiadal a
to, ako často sa má konať tzv. posúdenie zdravotnej spôsobilosti, keď od poslednej lekárskej správy

neubehli ani celé 3 mesiace, že z uvedenej situácie vyplýva, že nezanedbal vôbec nič a tvrdenia znalca
a zároveň aj súdu, sú nesprávne vyhodnotené a tendenčné; že za všetko, čo sa môže zamestnancovi
stať, nech sa deje čokoľvek - môže zamestnávateľ, že s takýmto hodnotením nemôže súhlasiť a
pripomenul, že aj zamestnanci majú svoje povinnosti zakotvené v Z. p. § 148. Ďalej vytýkal súdu, žeokrem iných neoverených skutočností si osvojil tvrdenie znalca, že nevykonával zdravotné kontroly
zamestnancov v zmysle zák. o výkone pracovnej zdravotnej služby, čo je nepravdivé, nakoľko mal
uzatvorenú zmluvu s poskytovateľom Fakultná nemocnica L. Pasteura Košice na vykonávanie týchto

prehliadok, pričom sa to v zmysle zák. týkalo aj tak len jeho vodičov, pričom ostaní zamestnanci, tak
ako aj žalobca patrili do kategórie, kde je potrebné vyjadrenie obvodného lekára, čo bolo z jeho strany
splnené (Dôkaz: zmluva s Fakultnou nemocnicou L. Pasteura, Košice), že súd túto skutočnosť ani
nezisťoval, ani nevyhodnotil, ako prišiel znalec k tomu, že tieto kontroly sa nevykonávali a aký druh
kontroly bol potrebný pre činnosť žalobcu a do ktorej kategórie tento patril, že súd vyhodnotil, skutočnosť

z výpovedí svedkov, že nemal k dispozícii prostriedky, aby žalobca vykonal takúto prácu, čo jednoznačne
odmietal a pripomínal svoje vyjadrenia, kde boli priložené aj písomné doklady a nie matné spomienky
svedkov (Vyjadrenie z 24.2.2009, kde boli súdu zaslané tieto doklady Dôkaz: pracovná zmluva, popis
pracovnej činnosti opravára, dodatok k zmluve, doklad o preškolení žalobcu na zváračský preukaz).
Ku konštatovaniu súdu, že k danej práci a to navarenie konzoly bolo treba použitie dvoch rúk a tým
sa nedalo ako držať a danú prácu nebolo možné vykonať, uviedol, že s ním zásadne nesúhlasí a to

už z toho dôvodu, že predmetnú prácu zvládol bez problémov iný pracovník, ktorý ju riadne vykonal
a neutrpel žiadny úraz. Pripomenul, že ide o jednoduchý úkon, na ktorý mal žalobca kvalifikáciu, mal
zváračský preukaz, bol platne preškolený, mal pracovné podmienky, bolo to v hale, bezvetrie, boli tam
ďalší spolupracovníci, ktorí mu boli nápomocní, mal rebrík a na práce vo výškach bol platne preškolený,
čo napísal už vo vyjadrení 24.2.2009 (aj z neho citoval), takže tvrdenie súdu, že predmetnú prácu

nešlo vykonať je nepravdivé a jeho záver je nesprávny. Poukázal na to, že 11.5.2009 zaslal ďalšie
požadované doklady, že 10.10.2011 zaslal vyjadrenie a listinné dôkazy (Dôkaz: záznam o oboznámení
zamestnancov a prezenčná listina), z ktorých citoval, že k náročnosti danej práce sa vyjadrili jeho
konatelia jednoznačne vo vyjadrení z 10.10.2011 (aj z neho citoval), že 22.10.2012 zaslal súdu aj
vyjadrenie, z ktorého tiež citoval, že - ako z uvedených písomných dôkazov vyplýva - žalobca ním

bol riadne preškolený na každú činnosť v jeho pracovnej zmluve a nechcel nič viac a nič menej ako
jeho normálny pracovný výkon tak, ako každý iný pracovný deň, že v prípade, že sa cítil v uvedený
deň horšie ako inokedy, mal možnosť odmietnuť vykonať nariadenú prácu slušne tak, ako sa to robí
medzi slušnými ľuďmi, kde stačilo povedať -„prepáčte, ale dnes sa necítim dobre myslím, že toto by
som nezvládol, urobím to neskôr...“ alebo iné slušné odôvodnenie svojej momentálnej indispozície, že

riešenie danej situácie by bolo určite iné, ale vyjadrenie, ktoré učinil žalobca voči jeho konateľom tak, ako
je uvedené na str.2 rozsudku (časť z neho citoval), je jednoznačným porušením zásad nielen slušného
správania, ale jednoznačne aj zákonných pravidiel, ktoré medzi zamestnancom a zamestnávateľom
upravuje Z. p. a reakcia zamestnávateľa - jeho bola presne taká, ako si to vyžaduje Z. p. na udržanie
riadnej pracovnej disciplíny - okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko inú alternatívu žalobca

svojmu zamestnávateľovi ani neposkytol. Napokon uviedol, že dodatočné ospravedlňovanie tohto
žalobcovho konania jeho zdravotným stavom, zisťovaným so štvorročným odstupom, ktorý v čase jeho
neospravedlniteľného konania nebol nikomu zo zúčastnených strán známy, nie je dôvodom na zrušenie
danej výpovede, ktorá nereflektovala na žalobcov zdravotný stav, ale na jeho jednoznačné a protiprávne
konanie, ktoré je nezlučiteľné so Z. p. Na základe uvedených skutočností a po vykonanom dokazovaní

navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie, resp. rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu
zamietnuť.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s rozsudkom súhlasí v celom rozsahu a poukázal na
to, že podrobné odôvodnenie jeho súhlasu je uvedené v odôvodnení označeného rozsudku. Inak
naďalej, zotrvával na svojich doterajších tvrdeniach a podaniach, zotrváva teda na tom, že ak je dôvod

okamžitého skončenia pracovného pomeru (OSPP) vymedzený tak všeobecne a nekonkrétne ako v liste
žalovaného z 13.11.2008, potom treba uzavrieť, že skutkovo vymedzený dôvod „...odmietnutie práce...“
je možné vzťahovať aj na nelegálnu prácu, nútenú prácu a p. a on nikdy nemal žiadne problémy s
pracovnou disciplínou u žalovaného, že skutkovo vymedzený dôvod musí byť vymedzený v OSPP a nie
vovyjadrenísažalovanéhokjehožalobeatobôžnieažvrámcivykonávanéhodokazovaniapredsúdom,

ako to vyplýva z už viac ako vyčerpávajúceho dokazovania, že už z prvého vyjadrenia žalovaného vo
vzťahu k jeho pracovnej náplni - popisu pracovných činností a tiež z okamžitého skončenia pracovného
pomeru vykonaného listom žalovaného z 13.11.2008 vyplýva, že nebolo v jeho pracovnej náplni z
1.4.2002, vychádzajúc z dohodnutého druhu práce - mechanik stavebných strojov, vykonávať zváračské
práce vo výške 3, 5 m pre žalovaného alebo jeho dodávateľa, pretože nešlo o nastavovanie, údržbu,

opravu veľkého stavebného alebo cestného stroja ani mechanizmu, ale išlo o kúrenárske práce, ktoré
nesúviseli nijak s jeho náplňou mechanika stavebných a cestných strojov, že v súdenom prípade nešlo
o stavebné, ani cestné stroje a nešlo ani o ich údržbu ani o ich opravu, navyše išlo jednoznačne o
prácu, ktorá bola v rozpore s obsahom jeho pracovnej náplne z 1.4.2002, ktorá ako popis pracovnejnáplne opravára bola a je súdu k dispozícii, že okrem uvedeného, ako je to uvedené aj v § 148 Z.
p. v znení platnom a účinnom v čase dania mu OSPP, on ako zamestnanec, má právo na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ako to vyplýva z vykonaného dokazovania (najmä ZP) ani

toto jeho právo, ktorému by mala zodpovedať povinnosť žalovaného zakotvená v § 147 Z. p., nebolo
rešpektované, pretože vykonávať zváračské práce vo výške 3,5 m je viac ako nebezpečné, ak sa pri
takejto práci vyžaduje zabezpečenie plošinou, čo je povinnosť zamestnávateľa (§ 147 Z. p.), preto táto
plošina mala byť už zabezpečená pred príkazom na zváranie vo výške 3,5 m, najmä ak v tom čase
išlo v jeho prípade o 57 ročného zamestnanca, ktorý to pred súdom toho času podľa uznesenia NS SR

nielen lekárskym potvrdením, ale aj ZP, ktorý navrhol vykonať súd a nie on, preukázal, tiež aj výpoveďou
svedkov P.. X. U. V.. S., ktorí potvrdili, že u žalovaného nebol k dispozícii bezpečnostný pás ani plošina
a ak bol len rebrík, ako to rozporne tvrdili konatelia žalovaného (účelové tvrdenie zainteresovaného vo
veci), tak mal byť zabezpečený bezpečnostný pás a plošina, ale tieto neboli, z čoho vyplýva, že nebol
k dispozícii ani bezpečnostný pás, ani plošina, že ako už uviedol, v predmetnom konaní po doplnení
dokazovania, opierajúce sa o právny názor najvyššieho súdu, už vôbec nebolo sporné, že nedôvodne

odmietol príkaz vo výške 3,5 m vykonať odbornú montáž konzolou na plynové kúrenie. Preto naďalej
tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovaného z 13.11.2008, nebolo
ani jediným možným riešením, čo mu potvrdil a teda uznal a dal za pravdu aj odvolací krajský súd v
predmetnom uznesení 5Co/92/2011-136 z 18.5.2011 a pretože okamžité skončenie pracovného pomeru
vykonaného listom žalovaného z 13.11.2008 nebolo vymedzené jasne, nebolo určité a konkrétne a

nebolo ani jediným možným riešením a bolo mu dané v rozpore so Z. p., jeho ust. o bezpečnosti o
ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci, navrhol s poukazom na správne zistený skutkový stav veci, po
vykonanídokazovaniavzmysleuzneseniaNajvyššiehosúduvBratislaveanastr.9uvedenéhoprávneho
názoru odvolacieho súdu v jeho uznesení 5Co/92/2011-136 z 18.5.2011, ktoré súd už vykonal, rozsudok,
ktorým sa určilo, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovaného z 13.11.2008

je neplatné, potvrdiť.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j.
neuvedených v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.
s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie

má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,
pretože dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c)] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom
len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa

nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr.
preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy
účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
- hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,

súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Žalovaný v odvolaní neuviedol, aký dôkaz ním navrhnutý a spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť súd nevykonal a neuviedol ani právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd
nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ktoré uplatnil už v konaní pred

súdom.
Výhrady žalovaného, že súd nezisťoval a nevyhodnotil, ako prišiel znalec k tomu, že zdravotné kontroly
zamestnancov podľa zák. o výkone pracovnej zdravotnej služby sa nevykonávali, aký druh kontroly bol
potrebný pre činnosť žalobcu a do ktorej kategórie tento patril, nemajú právny význam, lebo úlohou
znalca je posúdiť skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, urobiť závery z hľadiska svojej odbornosti

a nie zisťovať, resp. hodnotiť skutkový stav.
V prejednávanej veci súd zisťoval, či u žalobcu 13.11.2004 objektívne existovali dôvody, pre ktoré
odmietol vykonať práce nariadené jeho nadriadeným a ktorými mali byť jeho zdravotné problémy a
obavy o bezpečnosť (napr. jeho zdravotnou dokumentáciou, výsluchom jeho lekára, resp. ZP), a to aj
so zreteľom na tú skutočnosť, že ich mal vykonať vo výške 3,5 m z rebríka a tiež zistiť, či mu žalovaný

vytvoril vhodné pracovné podmienky tak, aby bola zaistená bezpečnosť práce a ochrana zdravia pri
práci, čo je povinnosťou zamestnávateľa.
Súd, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, vykonal uložené mu dokazovanie a následne dospel
k správnemu záveru, že pre posúdenie zdravotnej spôsobilosti žalobcu bol rozhodujúci objektívny stavjeho zdravia v rozhodujúcom čase (deň pridelenia odmietnutia práce) a to bez ohľadu na to, či o
ňom vedel alebo nevedel zamestnávateľ - žalovaný a bez ohľadu na to, či skôr alebo v súvislosti s
pridelením práce na zdravotné problémy zamestnanec upozorňoval alebo či odmietol práce vykonávať

výslovne z tohto dôvodu. Zabezpečenie znalosti predpisov zamestnancami, ohľadom bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci tak, ako na to správne poukázal súd v odôvodnení rozsudku, bolo len jedným
z mnohých opatrení zamestnávateľa na zaistenie bezpečných podmienok pre výkon práce a poučenie
zamestnávateľa samo o sebe ho nezbavilo povinnosti podľa zák. prijímať aj iné opatrenia na zaistenie
bezpečnosti, včítane zabezpečenia prostriedkov na výkon prác vo výške.

Záver, že žalobca odmietnutím vykonania žalovaným nariadenej pracovnej úlohy 13.11.2008, povinnosť
vykonávať práce podľa pokynov zamestnávateľa neporušil a, preto neporušil ani pracovnú disciplínu,
je správny.
Je potrebné, o. i., vziať do úvahy, že žalovaný ani vo svojom vyjadrení (č.l.222-224) k ZP z 22.10.2012
nenamietal žiadne skutočnosti, ktorými by spochybnil odbornú stránku vypracovaného ZP, lebo v ňom
namietal len skutkové závery uvádzané žalobcom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §

132-135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-135 O. s. p.
Žalovaný v odvolaní v podstate opakuje, že v okamžitom skončení pracovného pomeru podľa § 68
ods.1 písm. b) Z. p. bol konkrétne vymedzený dôvod okamžitého zrušenia pracovného pomeru, čo súd

v rozsudku nevyhodnotil inak, ako žalovaný, preto jeho výhrady nemajú opodstatnenie.
Čo sa týka odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. e) O. s. p., žalobca neuvádza žiadnu
skutočnosť alebo dôkaz, ktorý nebol uplatnený pred súdom a ktorý by sa tykal podmienok konania,
vecnej príslušnosti, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorým by malo byť preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, že nebol riadne

poučený podľa § 120 ods.4 O. s. p. a že bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia
súdu.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil, z podradenia skutkového stavu pod právnu

normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania a na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.
K výhradám žalovaného, že žalobca v prípade, ak sa cítil v uvedený deň horšie, ako inokedy, mal
možnosť odmietnuť vykonať nariadenú prácu slušne tak, ako sa to robí medzi slušnými ľuďmi, jepotrebné uviesť, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo neslušné, resp. hrubé
správanie sa žalobcu voči zamestnávateľovi - jeho konateľom, ale odmietnutie práce na priamy príkaz
nadriadeného, ktorý dôvod nie je možné dodatočne meniť, ani zamieňať s inými dôvodmi na skončenie

pracovného pomeru.
Aj súdna prax sa zjednotila v tom, že v písomnom okamžitom zrušení pracovného pomeru musí byť jeho
dôvod uvedený nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov upravených v § 53 ods.1 Z. p. (teraz § 68
ods.1 Z. p.) bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom
konaní sa vidí, aby bolo zaistené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Je pritom

potrebné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je výnimočným
spôsobom rozviazania pracovného pomeru, že ním možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej
disciplíny (teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu, nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný
určitý pracovný postup, či proces a p.), a to prinajmenšom z nedbanlivosti zamestnanca.
Podľa § 224 ods.4 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3, o trovách odvolacieho

konania rozhodne súd prvého stupňa.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.