Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 19C/201/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225111
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Fakanová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1212225111.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti odporcovi: SR - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Súd z a m i e t a návrh na prerušenie konania.

Súd n e p r i z n á v a odporcovi náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012 sa domáhal navrhovateľ vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom Š. Q. (kde po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX7655/2010) v zákonom

stanovenej lehote. Navrhovateľ sa zároveň domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal odporcu
na zaplatenie 125,- € z titulu majetkovej škody a 495,- € z titulu nemajetkovej ujmy.

Svoj návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že navrhovateľ, ako veriteľ zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX,
navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka Š. Q.I.. Po prijatí
19C/201/2012-132-

IČS: 1212225111

- 2 -

návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX7655/2010.
Súdny exekútor predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne

a vecne príslušnému exekučnému súdu (Okresný súd Bratislava II) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011 k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberaťsa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, keďže exekučným
titulom bolo vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie
rozhodcovskej komisie, vo vzťahu ku ktorej nebola založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, je úplne iným právnym inštitútom ako rozsudok rozhodcovského súdu. Exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 07.12.2010 a to rozhodnutím o poverení,
teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 9 mesiacov). Navrhovateľ mal za to,
že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať

nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe, keď ním prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Navrhovateľ uviedol,
že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- €, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- €. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne
a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonania exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Navrhovateľ uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.

Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom navrhovateľ uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva
a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože

samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonania
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v
primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je dostatočným

19C/201/2012-133-
IČS: 1212225111

- 3 -

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ mal za
to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa riziku
zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie

povinného, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať
vniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
navrhovateľa, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u
členov riadiacich orgánov navrhovateľa, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil

navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ vyčíslil
výšku nemajetkovej ujmy s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, pričom poukázal na nálezy
ústavného súdu sp. zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS
118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36,

III. ÚS 301/05-38 a III. ÚS 82/03-25. Navrhovateľ mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na
základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 55,- € za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.Odporca s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť, nakoľko mal za to, že navrhovateľ nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, danosť
príčinnej súvislosti ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Odporca uviedol, že lehota

na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu
prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Odporca mal za

to, že z ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku platného pred dňom 01.06.2011
vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského
súdu, teda aj rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS
16/02 dospel odporca k záveru, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní, keď skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv. Odporca taktiež uviedol, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúci v existencii prieťahov, keď navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR,
ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca

zároveň vzniesol námietku premlčania, keďže mal za to, že k uplynutiu lehoty na rozhodnutie o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie došlo tri roky pred dňom, kedy bola odporcovi doručená žiadosť o
predbežné

19C/201/2012-134-

IČS: 1212225111

- 4 -

prerokovanie nároku. Odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal vznik a ani výšku škody. Odporca
mal za to, že akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému a udržiavanie
systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považoval
odporca za účelové, keďže navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi,
k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad

poskytnutých úverov. Odporca mal za to, že požadovať paušálne sumy za navrhovateľom veľmi
všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/
skutočnosťami. Odporca taktiež uviedol, že navrhovateľ nepreukázal tak vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové

okolnosti sú osobitné a nemožno vychádzať z paušálnej sumy 660,- € na základe nálezov Ústavného
súdu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa vychádza z významu sporu pre navrhovateľa,
zo skutočnosti či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave, ako aj zo skutočnosti či sa jedná
o právnickú alebo fyzickú osobu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011, odporca uviedol, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe, frustrácie, úzkosti,

neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ nekonkretizoval, v čom spočíval "zánik
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov" navrhovateľa, a ako situácia "ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa". Odporca s poukazom na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 a článok v denníku SME zo dňa

16.07.2012 uviedol, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na
všetkých úrovniach štátnej moci. V takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie navrhovateľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa

považoval odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval nárok na
náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípadeporušenia práva navrhovateľa, už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce.

Súd vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu, ktorí sa
na pojednávanie dňa 04.03.2014 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní. Odporca svoju neúčasť na
pojednávaní ospravedlnil podaním doručeným súdu dňa 28.02.2014 a žiadal aby súd rozhodol v jeho
neprítomnosti.

Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.02.2014, žiadal navrhovateľ o zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu, že v konaní doposiaľ nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené
ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu, keďže
uznesením krajského súdu bolo rozhodnuté, že

19C/201/2012-135-

IČS: 1212225111

- 5 -

sudcovia Okresného súdu Bratislava II nie sú z prejednávania veci vylúčení, s čím navrhovateľ
nesúhlasí. Navrhovateľ mal za to, že v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad a opačný postup súdu môže mať za následok porušenie základného práva, účastníka konania
(sťažovateľa) zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd dospel k

záveru, že žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania nie je dôvodná a súd preto vec
prejednal v neprítomnosti navrhovateľa.

Navrhovateľ v podaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 27.02.2014 zároveň uviedol, že v tejto súvislosti
podal sťažnosť na Ústavný súd SR podľa čl. 127 Ústavy SR, v konaní o ktorej sa rozhoduje o

otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu a z tohto dôvodu sú dané dôvody na
prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP a ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c)
OSP. Navrhovateľ preto zároveň navrhol, aby súd konanie prerušil a to do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení

práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah
spisu a zistil nasledovný skutkový stav veci:

Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 0Er/670/2010 súd zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 15.06.2010, doručenej súdu dňa 04.08.2010, pre exekučný titul, rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 00883/10 vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa
17.03.2010 v prospech oprávneného navrhovateľa proti povinnému Q.Š. Š., nar. XX.XX.XXXX, vydal

tunajší súd poverenie č. XXXX XXXXXX* zo dňa 07.12.2010, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, Bratislava vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti
zaplatiť istinu 760,20 eur s príslušenstvom. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 06.12.2010, č. k.
0Er/670/2010-8, súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania zamietol, nakoľko úroky z omeškania priznané

rozhodcovským rozsudkom sa priečia dobrým mravom a sú v rozpore s platným právom.

Podľa§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.19C/201/2012-136-
IČS: 1212225111

- 6 -

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, účinného v čase namietaného nesprávneho úradného postupu,
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona v platnom znení pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu

19C/201/2012-137-
IČS: 1212225111

- 7 -

bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa
§ 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.Podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov súd dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému Š.
Q., vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 0Er/670/2010 vydal tunajší súd dňa 07.12.2010 na základe

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej tunajšiemu súdu dňa 04.08.2010,
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 XXXXXX* a uznesením zo dňa 06.12.2010 predmetnú
žiadosť v časti úrokov z omeškania zamietol. Z uvedených skutkových okolností jednoznačne vyplýva,
že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 125
dňoch od podania žiadosti, zároveň však žiadosť o udelenie poverenia čiastočne zamietol. Navrhovateľ

sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal náhrady
majetkovej a nemajetkovej ujmy voči odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako
zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho
úradného postupu, existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi

škodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§9ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote. Súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní,
ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003 Z. z. všeobecný
súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko však právna úprava

zákona č. 514/2003 Z. z. účinná v období namietaného nesprávneho úradného postupu
19C/201/2012-138-
IČS: 1212225111

- 8 -

nevyžadovala ako podklad pre ustálenie otázky, či skutočne došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,

ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledokprieťahy
v súdnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo,
že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd dospel v súlade

s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Aj napriek skutočnosti, že exekučný
súd nerozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
tunajšieho súdu, keď exekučný súd nebol lehotou stanovenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

viazaný. V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného ku dňu podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je uvedené, že 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z.z. ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení adopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
vyplýva, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku. Pokiaľ teda navrhovateľ žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, v tomto prípade sa na rozhodnutie o žiadosti
súdnehoexekútoraovydaniepoverenianavykonanieexekúcienevzťahuje15-dňoválehota.Nazáklade
uvedeného dospel súd k záveru, že nebol splnený už prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
keď nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu porušením povinnosti urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ zároveň nepreukázal splnenie druhého predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť však vzhľadom
na vyššie uvedené dôvody nemala vplyv na rozhodnutie súdu vo veci. Pokiaľ sa navrhovateľ
domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal súd za to, že aj
v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý
zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Navrhovateľ v konaní nepredložil ani neoznačil
žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony
zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd mal za to, že paušálne vyčíslené administratívne
výdavky nie sú skutočnou škodou a

19C/201/2012-139-
IČS: 1212225111

- 9 -

jedná sa iba o jednostranné tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených
dôkazoch. Z exekučného spisu súd urgencie zo strany navrhovateľa nezistil a navrhovateľ tieto ani
nijako nezdokladoval. Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstvaadôvernýchinformáciíniejemožnékorešpondenčnepredložiťúčtovnédoklady,preukazujúce

škodu spočívajúcu v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca, mal súd za to, že od začiatku konania (27.09.2012)
mal navrhovateľ dostatok času a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako
korešpondenčnou cestou. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo
navrhovateľa. Keďže navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden

dôkaz) a nepreukázal ani splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu v časti vzniku
majetkovej ujmy, súd jeho návrh zamietol.

Navrhovateľ sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcievzákonomstanovenejdobeniejedostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto
ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a

unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátnehoorgánuniejeabsolútne,alevzáujmezaisteniaprávnejistotypodliehazákonnýmobmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlades § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky
nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní

rozhodovaníaproblémyspôsobenévedeniuspoločnosti.Navrhovateľuviedol,ženezákonnýmzásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a
ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov

spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť spoločnosti, súd mal za to, že navrhovateľ nevyužil svoju zákonnú možnosť a nielenže vydanie
rozhodnutia na súde
19C/201/2012-140-
IČS: 1212225111

- 10 -

neurgoval, ale ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Navyše súd s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011 zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené

členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali
byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko
im nevzniká ujma priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť). Pokiaľ teda išlo o druhý z predpokladov
zodpovednosti za škodu, a to existenciu nemajetkovej ujmy súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu

a dospel k záveru, že navrhovateľ ju v konaní nepreukázal.

Súd mal ďalej za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu
za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Ak by aj navrhovateľ vznik nesprávneho úradného

postupu, majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preukázal, navrhovateľ nepreukázal, že by mu tvrdené
náklady nevznikli aj tak.

Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jedného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Súd zároveň vyhodnotil návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ako nedôvodný, nakoľko súd mal z
úradnejčinnostizapreukázané,žeuznesenímÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa20.06.2013,

č. k. IV. ÚS 388/2013-11, ústavný súd sťažnosť navrhovateľa pre porušenie jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 NcC/47/2012
z 15.10.2012 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. Predmetné
konanie na Ústavnom súde bolo teda právoplatne skončené. Súd navyše zastáva názor, že podanie

ústavnejsťažnostiprotirozhodnutiusúduovylúčenísudcovokresnéhosúduniejetakýmdôvodom,ktorý
by zakladal či už obligatórnu povinnosť súdu konanie prerušiť alebo fakultatívnu možnosť prerušenia
konania. O námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným
Krajským súdom v Bratislave uznesením zo dňa 15.10.2012, č. k. 2NcC/47/2012-25. Súd mal za to,
že vedenie konania o ústavnej sťažnosti nie je dôvodom na prerušenie konania, keďže sa jedná sa o

procesnú otázku a nie o otázku, ktorá je prejudiciálnou vo vzťahu k riešeniu sporu vo veci samej. Súd
preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže úspešnému odporcovi v konaní žiadne
trovy nevznikli (aspoň zo spisu nevyplývajú), súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne
v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona