Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41CoE/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6709208097
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6709208097.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnej R. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J.Y. XXXX/XX, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX
4118/09, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 605,45 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 21Er/451/2009-21 zo dňa 24. júla 2012, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 21Er/451/2009-21 zo dňa 24. júla 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, oprávneného
zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie
sumy 605,45 Eur s prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR
00041/09 vydaný dňa 11.05.2009 Stálym rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“). Povinnému bola uložená povinnosť
zaplatiťoprávnenémusumu605,45Eurspríslušenstvomdotrochdníodprávoplatnostirozhodcovského
rozsudku. Vydaný bol na základe Zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru („VPPÚ“). Tieto v bode 17 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi
zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom alebo
pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca
strana podá návrh na začatie konania. Na základe ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) a § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku, ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008,
ako aj čl. 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“) posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu. Poukázal

na to, že zo znenia zmluvy je teda zrejmé, že označenie jednej zo zmluvných strán - dlžníka je v
zmluve duplicitné jednak údajmi, ktoré ho identifikujú ako podnikateľa vykonávajúceho podnikateľskú
činnosť na základe živnostenského oprávnenia a jednak údajmi, ktoré ho neidentifikujú ako podnikateľa
pri vykonávaní podnikateľskej činnosti, ale ako fyzickú osobu. V zmysle § 8 Obchodného zákonníka
vykonáva podnikateľ právne úkony pri podnikateľskej činnosti pod obchodným menom, v predmetnej
zmluve je však dlžník okrem už hore uvedených údajov označený nielen obchodným menom, ale aj
menom a priezviskom, tieto údaje sú však vlastné iba fyzickým osobám, čo je zrejmé z príslušnej

úpravy zákona o mene a priezvisku. Na základe uvedeného možno podľa názoru súdu dospieť k
záveru, že znenie predmetnej zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným v častioznačenia zmluvných strán konkrétne - dlžníka je duplicitné a nejednoznačné, a ani výkladom zmluvy
nie je možné určiť, ktoré označenie dlžníka by malo mať prednosť nakoľko nejde o vzťah individuálne
dojednaného zmluvného ustanovenia oproti ustanoveniu obsiahnutému vo všeobecných obchodných

podmienkach. Zo znenia zmluvy teda nie je možné jednoznačne určiť, kto bol účastníkom právneho
úkonu, či dlžník fyzická osoba alebo živnostník. Z predmetnej zmluvy o úvere nie možné je vzhľadom
na duplicitné označenie dlžníka jednoznačne určiť, či zmluvu uzavrel ako podnikateľ pod svojim
obchodným menom a IČO-om, alebo ako fyzická osoba pod svojim menom, priezviskom a rodným
číslom, a teda nie je možné ani určiť či dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu

ako podnikateľovi alebo ako fyzickej osobe. Zo znenia zmluvy a jej grafickej úpravy je zrejmé, že
predmetná zmluva o úvere je uzatvorená na vopred predtlačenom formulári, ktorý používa oprávnený
ako veriteľ pri svojej podnikateľskej činnosti opakovane, návrh zmluvy bol teda vytvorený veriteľom
a dlžník k nemu len pristúpil. Platí teda všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve
použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v
neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať

v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacerý výklad a následne v zlej viere využiť mnohoznačnosti tohto
ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07).
Text zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím
konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich
strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov, procesom

hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred
doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý
nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkon a nie je interpretom tohto právneho úkonu
poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností, spojených s podpisom
a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na

konanie účastníkov po podpise zmluvy. (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07) Súd teda
pri výklade zmluvy prihliadol na okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že
zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa opakovane. Zmluvu za veriteľa uzavrel mandatár, pričom adhézna
forma zmluvy (vopred predtlačený formulár) nenasvedčuje tomu, že by uzatvorenie zmluvy sprevádzali

rokovania, či vyjednávanie o obsahu zmluvy, pričom najmä takéto okolnosti sú typickým konaním
dvoch podnikateľov pri uzatváraní vzájomných zmlúv, a práve v tomto prostredí sa viac ako pri konaní
iných subjektov súkromnoprávnych vzťahov prejavuje pôsobenie individuálnej autonómie subjektov
súkromnoprávnych vzťahov a ich zmluvnej slobody. Z hľadiska obsahu je zmluva značne jednostranná
s množstvom zmluvných pokút a sankcií v neprospech dlžníka. Z obsahu zmluvy a jej formálnej úpravy

je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, ktorej obsah dlžník nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť.
Na základe už uvedených okolností uzatvárania zmluvy a obsahu zmluvy okresný súd nemal za
preukázaný nespotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, nakoľko zo zmluvy
nie je zrejmé, že dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Pričom spotrebiteľom je v zmysle legálnej definície podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka

osoba, ktorá nekoná pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti,
a naopak „nespotrebiteľom“ je ten kto pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti. Na základe a s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, ako aj s poukazom
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 okresný súd dospel k názoru, že zmluvu je potrebné
vykladať v prospech strany, ktorá návrh zmluvy nepripravila, teda dlžníka. S poukazom na ust § 54

ods. 2 Občianskeho poriadku, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, okresný súd dospel k názoru, že vecná pôsobnosť noriem
obsiahnutých v ustanovenia §52 až 54 Občianskeho zákonníka, ako aj Smernice na právny vzťah
zo zmluvy o úvere zo dňa 26.05.2008 je daná. Okresný súd poukázal aj na, čl. 288 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice, ako aj judikatúru

Súdneho dvora (ES), konkrétne na rozsudky súdneho dvora (ES) č. C-334/92 zo dňa 16.12.1993, kde
citoval body 20 a 21, č. C- 14/83 zo dňa 10.04.1984 bod 16, č.C- 79/83 zo dňa 10.04.1984 bod 16
a 26, č. C- 240/98 zo dňa 27.06.200 a č. C-168/05 zo dňa 26.10.2006, kde citoval body 25 až 27
a bod 38 a tiež rozsudok Súdneho dvora (ES) č. C-243/08, z ktorého citoval bod 43. V súvislosti s
neprijateľnými podmienkami okresný súd uviedol, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje

exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, preto pri posudzovaní
neprijateľných podmienok súd nie je viazaný ich výpočtom v zákone. Skutočnosť, že sa táto podmienka
v príkladnom výpočte neprijateľných podmienok v zákone v čase uzavretia zmluvy nenachádzala
neznamená, že takéto dojednanie nie je neprijateľnou podmienkou pretože už v čase uzavretia Zmluvysa tieto podmienky nachádzali v prílohe Smernice v ods. 1 písm. e) a q). Dojednanie rozhodcovskej
doložky so spotrebiteľom je nielen nekalou podmienkou podľa čl. 2 písm. a) Smernice v spojení s
ustanovením 1 písm. q) Prílohy Smernice, ale ide o podmienku na základe ktorej rozhodcovský súd

priznal oprávnenému neprimerane vysokú sankciu za neplnenie Zmluvy povinným. Aj tieto neprimerané
sankcie obsiahnuté vo VOP okresný súd označil za nekalé podmienky. Uviedol, že rozhodcovský súd
venoval pri rozhodovaní vo veci pozornosť len podnikateľskému riziku oprávneného, ale nevenoval
náležitúpozornosťochranespotrebiteľa,vzmluvnomvzťahuslabšejstrany,pretožeabsolútneopomenul
skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v nerovnom postavení, najmä

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj silu informovanosti. Všetky vyššie uvedené skutočnosti viedli
okresný súd k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá viedla
k tomu, že povinnému bola odopretá ochrana práv upravených Smernicou, Smernicou o aproximácii v
spojení s príslušnými právnymi predpismi upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a úvery. Tiež poukázal na
skutočnosť, že povinný nemohol ovplyvniť obsah Zmluvy, pretože jej súčasťou sú aj VPPÚ, obsahom
ktorých je aj rozhodcovská doložka a všetky sankcie. Aplikujúc zásadu nepriameho účinku práva

Európskej únie okresný súd vykladal obsah ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu
uzavretia Zmluvy vo svetle znenia Smernice, ktorá sa stáva nielen výkladovým pravidlom, ale aj priamo
aplikovateľným právom. Dojednané sankcie okresný súd označil za rozporné s príslušnými normami
vnútroštátneho práva a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale aj v rozpore s dobrými mravmi,
čo je v príkrom rozpore so zásadou ekvity. Okresný súd poukázal na pochybenie rozhodcovského súdu,

ktorý sa tiež nezaoberal skutočnosťou, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť, ročnú percentuálnu
mieru nákladov, zakotvenú v ust. § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch, z čoho vyplýva, že úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedených skutočností okresný súd
dospel k záveru, že povinnému ako spotrebiteľovi bola odopretá ochrana poskytovaná vnútroštátnym
aj európskym právom na ochranu spotrebiteľa, čo má za následok jej neplatnosť, na ktorú okresný súd

prihliadol ex offo a dospel k záveru, že spotrebiteľ takouto podmienkou nie je viazaný. Rozhodcovský
rozsudok označil za nulitný právny akt, teda právny akt vydaný bez riadneho splnomocnenia, pretože
rozhodcovská doložka je absolútne neplatná. S ohľadom na tieto skutočnosti okresný súd exekúciu
zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože predložený exekučný titul nie je
formálne a materiálne vykonateľný.

O vylúčení, resp. nevylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z ďalšieho vykonávania
predmetnej exekúcie okresný súd nepovažoval za účelné rozhodovať, nakoľko v predmetnej exekučnej
veci sú dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a
vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným
právnym predpisom SR, ale aj citovaným normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré

súd vo svojom rozhodnutí poukázal.

O trovách exekúcie rozhodol okresný súd podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku s odôvodnením,
že exekúcia bola zastavená zavinením oprávneného, ktorý sa domáhal vykonania exekúcie na podklade
nevykonateľného exekučného titulu. Preto súd uložil oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdneho
exekútora. Súdny exekútor si v zmysle ustanovenia § 14 ods.1 vyhlášky MS SR č.288/1995 Z.z.(ďalej len

„Vyhláška“) uplatnil právo na odmenu súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti paušálnou sumou
zajednotlivéúkonyvovýške33,19Eur.Tútomusúdpriznaltak,akosijusúdnyexekútoruplatnil,nakoľko
tobolovsúladespríslušnýmiustanoveniami.Súdnyexekútorsiuplatnilajodmenuzaspísanienávrhuna
vykonanie exekúcie do zápisnice v sume 16,60 Eur podľa §21a Vyhlášky, čo mu okresný súd nepriznal s
odôvodnením, že odmena súdneho exekútora pri zastavení exekúcie sa určuje podľa §14 a 15 Vyhlášky

podľa počtu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, najmenej však sumou 33,19 Eur. Uvedené kritérium
na určenie odmeny súdneho exekútora pri zastavení exekúcie stanovené v § 14 a § 15 vyhlášky je
kogentné a nemožno sa od neho odchýliť. Z hľadiska systematického výkladu je potrebné odlíšiť, že
odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice je upravená v ustanovení § 21a
Vyhlášky, vo štvrtom oddiele druhého dielu Vyhlášky, ktorý upravuje odmenu za ďalšiu činnosť súdneho

exekútora. Teda aj zo systematického zaradenia uvedeného ustanovenia v predmetnej vyhláške je
zrejmé, že odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice je odmenou za ďalšiu
činnosť súdneho exekútora, pričom pri zastavení exekúcie sa súdnemu exekútorovi určuje odmena
za výkon exekučnej činnosti. Pri rozhodovaní súdu o zastavení exekúcie je predmetom rozhodovania
odmena za výkon exekučnej činnosti, ale nie odmena za ďalšiu činnosť súdneho exekútora. Na základe

uvedeného súd súdnemu exekútorovi uplatnenú odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúciedo zápisnice nepriznal. Okresný súd teda priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie spolu vo výške
39,83 Eur vrátane DPH.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Po

vymenovaní odvolacích dôvodov, odvolateľ uviedol, že navrhuje aby súd na základe ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. konanie prerušil a podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy(vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s článkom 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V odvolaní uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, pretože

neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s
neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Ďalej namietol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením
§ 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského
rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku.
Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný

žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného
ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd , je v priamo
rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii,

keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný)
vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového
obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon
o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky

právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na
účastníkov konania. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s jeho argumentáciou k interpretácii ust.

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený navrhol, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadkus čl. 1 Ústavy SR. Oprávnený ďalej namieta, že ustanovenie § 45 ods.2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe

existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom a bol by zbavený
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom

odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na Smernicu

Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí,
že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou

svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V
odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe
zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere

spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale
vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Oprávnený
namieta aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný

podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie
je tak v rozpore s dobrými mravmi, ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený

poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej,
že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z
omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Oprávnený v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie NS SR č.k. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška
úrokov 0,25% denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto

stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. č.k. 2Obdo
26/2004 zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si

byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne
a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom

skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie
okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Súčasťou odvolania je aj návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa ust. §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolateľ znovu napadol priamu
aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkýmfyzickým a právnickým osobám, teda ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a
včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti
poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26.

februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na
ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou
súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení.

Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva,
že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať

do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru
oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu
Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru
oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/
EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol,

aby odvolací súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu“?

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa §
212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2
O.s.p. potvrdil.

Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd
rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. §

109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskejrepubliky,atoprerozporsprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektovpráva
v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že
článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom.
Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva

Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku
177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú
právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke

práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti I. B., C-76/10 v
bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu

je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané
normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.

Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii.

Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd
predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,
na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto
prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v

danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie
predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej
veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky
oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici,
výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým
aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v
prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho
dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva

Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o
prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia
práva Európskej únie je súdu úplne zjavná. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená

Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru
EÚ, odvolací súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv

na výsledok samotného sporu. Rovnako ako okresný súd, ani odvolací súd nezastáva názor, že by
zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012
a pod. ). K druhej otázke formulovanej oprávneným odvolací súd uvádza, že základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol

transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom
dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu

na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je uvedená
v druhej navrhnutej otázke smerovanej Súdnemu dvoru EÚ nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že

rozhodcovskádoložkaoprávnenéhonebolasospotrebiteľomindividuálnedohodnutá,spôsobujeznačnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou.Sohľadomnauvedenéskutočnostiodvolacísúdnepovažujeanidruhúotázkuformulovanú
oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu. V súvislosti s treťou otázkou,
ktorú oprávnený nastolil, odvolací súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá

pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách,dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky
relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je
takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda
môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s
vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve

na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený
žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného
poriadku, preto odvolací súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu. Z predloženého
spisu zistil, že oprávnený a povinný ako dlžník uzatvorili dňa 26.05.2008 Zmluvu úvere č. XXXXXXX

(ďalej len „Zmlvua“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 663,88 Eur, ktorý sa
zaviazal splatiť v 5 mesačných splátkach po 199,16 Eur. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (ďalej len „VPPÚ“) sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z predmetnej
zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred rozhodcovským súdom
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu alebo cestou príslušného súdu SR v súdnom konaní

podľa Občianskehosúdnehoporiadku.Predmetnázmluvabolapodkladomprevydanierozhodcovského
rozsudku. Odvolací súd sa primárne zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový vzťah
medzi oprávneným a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou. V právnom poriadku Slovenskej republiky je
úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver
poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho
podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex
specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o

ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou
zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať
ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov
a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení

Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na
aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a
nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Odvolací súd tiež poukazuje
na ustanovenie § 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Podľa
ust. § 4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom

konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré
je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z
pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu
účastníkoviobchodnéhovzťahuprinedodržanídobromyseľnosti,čestnosti,zvyklostiapraxeapriktorom
sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej

slobody. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré
sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne
považovať za typovú zmluvu podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom
ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj

všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských
zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa
z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých

dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť právaa jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky
jednostranneprostredníctvomformulárovýchzmlúv.Ochranespotrebiteľavenujemimoriadnupozornosť
aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je základným právnym aktom

ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z.
(účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy
o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky
zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako
interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno

na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka odvolateľa je neopodstatnená, keďže
okresnýsúdnapadnutérozhodnutieodôvodnilpráveaplikáciouvnútroštátnychprepisov,nakomunitárne
právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napriek
aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom znení, okresný súd správne posúdil vzťah
medzi oprávneným a povinným, ako spotrebiteľský. Rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej
zmluvy, ktorej obsah povinná nielenže nemohla ovplyvniť, ale znením rozhodcovskej doložky bola

povinnej odňatá aj zákonná možnosť neprijať návrh rozhodcovskej doložky, pretože v predtlačenom
formulári zmluvy vyhotovenom oprávneným, je rovno vyjadrený súhlas dlžníka banky, teda povinného,
na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v
zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia všeobecnej časti formulárovej

zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú
v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čím sa povinná reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú
obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený

ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom
úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným. Odvolací súd tiež poukazuje na priložené obchodné
podmienky, ktoré mali byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pretože Zmluva odkazuje na „VPPÚ“. S

ohľadom na skutočnosť, že priložená kópia obchodných podmienok nie je ani datovaná, ani podpísaná,
súd vyjadruje pochybnosť nad tým, či povinný mal vôbec možnosť oboznámiť sa s ich obsahom.

V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o
ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS
545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom
na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom

ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho
charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať
aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd
tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007
(publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998)

a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.

Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo
1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval
charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o
spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovenímzmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinná pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky
proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne
používanú oprávneným, ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je

nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok.
Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis
spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na
prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové
zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola

osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nevyváženého. Na základe toho zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
rozhodcu, alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v
skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Rozhodcovská doložka
začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu nebola individuálne

dojednaná, jej znenie obchádza zákon a poškodzuje práva spotrebiteľa, čo je v rozpore s dobrými
mravmi a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53
ods. l Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože
v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká, už od
počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací
súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom
ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o

vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je
zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného
stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol
ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný, alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský
súd neskúmal rozhodcovskú doložku, ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z

predmetnej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania
rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok
javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnej odopretá ochrana poskytovaná
príslušnými ustanoveniami Smernice, ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách,
keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane

spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci
k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor,
že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný
absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Podľa ust. § 4 ods. 1 a 2 ZoRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie existencie
rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a vyslovenie jej platnosti je jej písomná forma,
resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom, alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Kľúčovým v danom prípade je reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje osobitnú definíciu písomnej formy rozhodcovskej doložky, popri
ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia.

V prípade, ak sa rozhodcovská doložka nenachádza priamo v zmluve uzavretej medzi účastníkmi,
resp. bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve, ale len vo vopred pripravených všeobecných

podmienkach dodávateľa bez toho, aby bola samostatne verifikovaná podpisom žiadateľa o uzatvoreniezmluvy, nemožno mať za to, že „rozhodcovská zmluva (doložka) je obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami“ (§ 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákonná úprava formy
rozhodcovskej zmluvy je striktná vzhľadom na jej význam pre účastníkov zmluvy. Ak by totiž bolo

úmyslom zákonodarcu mať za platne uzavretú aj rozhodcovskú doložku „uzavretú“ vo všeobecných
obchodných podmienkach (odkaz v hlavnej zmluve na rozhodcovskú doložku vo všeobecných
obchodných podmienkach), bol by to uzákonil, resp. aspoň uviedol v dôvodovej správe. Na tomto závere
v danom prípade nemení nič ani odkaz na Všeobecné obchodné podmienky v Zmluve, v zmysle
ktorého povinný deklaroval, že ich berie na vedomie. V danej veci treba ešte zdôrazniť, že zmluva medzi

právnym predchodcom oprávneného a povinným neobsahuje ani jednoznačný a zrozumiteľný odkaz na
Všeobecné obchodné podmienky, od ktorých rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc.

Všeobecné obchodné podmienky, a teda ani rozhodcovská doložka neboli technicky spojené so
Zmluvou, ale aj bez ohľadu na túto skutočnosť nemožno z uvedenej formy vyvodiť jasný záver, že prílohy
kZmluve,naktoréodkazuječiužsamotnáZmluvaaleboustanoveniaVOP, obsahujúnepochybnýprejav
vôle účastníkov Zmluvy, že sú s ňou riadne oboznámení a súhlasia s jej znením a obsahom. Zmluvné

strany musia byť pri podpise návrhu zmluvy riadne oboznámené nielen so Zmluvou, ale aj všetkými
obchodnými podmienkami a inými prílohami Zmluvy. Z predložených dokladov však nevyplýva, že by
predložené VOP boli platné v čase uzavretia Zmluvy, nakoľko to nie je možné vyvodiť z nedatovaného a
nepodpísaného dokumentu. (viď. Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011). Úprava formy
rozhodcovskej zmluvy v ust. § 4 ZoRK je prísne striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna

podmienka v danom prípade nebola dodržaná.

V danom prípade rozhodcovská doložka nie je platne uzavretá v dôsledku nedodržania zákonnom
predpísanej písomnej formy. Nebol potom dôvod, aby exekučný súd skúmal jej obsah z toho hľadiska,
či táto podmienka spotrebiteľskej zmluvy sa prieči dobrým mravom, resp. či je neprijateľná v zmysle
ochrany spotrebiteľa.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.