Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/142/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510203619
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1510203619.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

J. súd v D. v senáte zloženom z predsedníčky S.. J. S. a členiek S.. E. I. a K.. barbory D. v právnej veci

navrhovateľa: I. lekárska komora, so sídlom W. XX/A, D., X.: XX XXX XXX, zastúpený: S.. V. C., advokát,
so sídlom N. I. mlyne XX, D., proti odporcovi: K.. K. D., bytom K. XX, D., zastúpený: S.. K. D., N.., bytom
K. O. XX, D., o zaplatenie 82,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku V. súdu
D. V v D. č.k. XXC XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

J. súd v D. rozsudok V. súdu D. V v D. č.k. XXC XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomprvostupňovýsúdnávrhnavrhovateľazamietol.Navrhovateľazaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania vo výške 16,50 eur.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa

XX.X.XXXX domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým by súd zaviazal odporcu k zaplateniu sumy
82,98 eur s úrokom vo výške 9,5 % ročne z dlžnej sumy od X.X.XXXX až do zaplatenia, a nahradiť
mu trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že odporca ako člen I. lekárskej komory napriek opakovaným
výzvam zo strany navrhovateľa nezaplatil členský príspevok za rok XXXX, ktorý sa stal splatným dňa
XX.X.XXXX.

Po vykonanom dokazovaní súd ustálil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ je právnym nástupcom I. lekárskej komory zriadenej § 12 ods. 1 zákona č. 219/2002 Z.z.
Odporca bol dňa XX.X.XXXX zapísaný do registra lekárov vedeného I. na základe evidenčného listu
člena vyplneného odporcom dňa XX.XX.XXXX, čím sa v súlade s § 14 ods. 1 zák. č. 219/2002 Z.z.

v znení účinnom v rozhodnom čase stal členom I. lekárskej komory. V zmysle interných predpisov
navrhovateľa (článok 2 bod 5 Hospodárskeho poriadku účinného od 22.4.2005) výšku členského
príspevku na obdobie kalendárneho roka a jeho splatnosť určuje snem I. na základe návrhu W. I.. Z
pripojeného výpisu zo zápisnice z rokovania XX. snemu I., ktorý sa konal v dňoch XX. a XX.XX.XXXX
v D. vyplýva, že členský príspevok od XX.XX.XXXX bol určený nasledovne: do veku 30 rokov - 1.500,-
Sk, od dovŕšenia 30 rokov do dovŕšenia veku 65 rokov 2.500,- Sk, pri veku nad 65,- rokov, materská
dovolenka a nevykonávanie povolania lekára na území SR -200,- Sk. Termín splatnosti bol stanovený na

XX.X. v roku. Odporca, ktorého navrhovateľ evidoval ako člena I., bol písomne navrhovateľom vyzývaný
na úhradu členského príspevku na rok XXXX vo výške 2.500,- Sk (82,98 eur).Odporca vo svojej výpovedi uviedol, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 219/2002 Z.z. bola
jeho zástupkyňa v spore vedúcou legislatívneho odboru K. zdravotníctva SR. Od nej vedel, že paralelné
členstvo a vynútená registrácia v I. sú protizákonné. Aj preto pri vypĺňaní registračnej listiny, v ktorej

bolo uvedených viacero možností, zaznačil, že chce byť iba registrovaný, pričom svoju registračnú
povinnosť ako lekára nikdy nenamietal. Keďže od svojej zástupkyne dostal radu, že právne vynutiteľná
je iba registrácia v komore, považoval sa fakticky od samého počiatku len za registrovaného lekára
a nie člena I.. Aj z toho dôvodu explicitne ani raz nežiadal o zrušenie členstva v I.. Voči komore si
plnil len oznamovacie povinnosti. Oznámil zmenu pobytu a zvýšenie špecializácie, avšak neuhrádzal

členské poplatky. Hoci komora mala možnosť zahájiť voči nemu disciplinárne konania, keďže neplatenie
členských poplatkov členom predstavuje disciplinárne previnenie, žiadne takéto konanie voči nemu
vedené nebolo a nikdy nebol uznaný vinným z akéhokoľvek disciplinárneho previnenia. V oznámeniach
komore nikdy výslovne nenamietal, že nie je členom komory, avšak voči povinnosti zaplatiť členský
príspevok sa vždy bránil podaním odporu po doručení platobných rozkazov, ktorými si voči nemu
uplatňovali zaplatenie takýchto príspevkov za jednotlivé roky. Vyplnenie evidenčného listu člena I.

predstavovalo jeho prvý úkon voči komore. Členstvu by však podľa jeho názoru mal predchádzať akt
registrácie. Vyplnenie dotazníka člena považoval za poskytnutie údajov do registra a nie za poskytnutie
údajov člena I..

Podľa vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa v čase vyplnenia dotazníka odporcom
pravdepodobne neexistoval osobitný registračný dotazník. Po účinnosti nového zákona už existuje.

Z odôvodnenia rozsudku tunajšieho súdu č.k. 5C X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý nebol ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia v predmetnom konaní právoplatný, súd zistil, že sa odporca napriek vnútornej
výhrade stal v r. XXXX členom komory priamo zo zákona tým, že bol zapísaný do registra lekárov a
vykonával povolanie lekára poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z toho vychádzal aj V. súd D. I, ktorý
rozsudkom č.k. XXC XX/XXXX-XX z XX.XX.XXXX (ktorý podľa zistení súdu nadobudol právoplatnosť

dňa XX.XX.XXXX) uložil odporcovi zaplatiť členský príspevok 66,39 eur za rok XXXX. Proti platobnému
rozkazu, ktorý predchádzal vyššie označenému rozhodnutiu podal odporca dňa XX.XX.XXXX odpor,
z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva jeho vôľa nebyť členom komory. Odpor bol navrhovateľovi
doručený prostredníctvom jej právneho zástupcu dňa XX.XX.XXXX. Vzhľadom na to, že odporca
spochybnil právo navrhovateľa domáhať sa od svojich členov zaplatenia členských príspevkov súdnou

cestou s odôvodnením, že takéto oprávnenie navrhovateľovi priamo zo zákona priamo nevyplýva
a porušenie povinnosti platiť členské príspevky je navrhovateľ oprávnený sankcionovať výlučne
disciplinárnym opatrením, sa súd prioritne zaoberal svojou právomocou na rozhodovanie v predmete
sporu.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.) V občianskom súdnom
konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných
nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh

štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
o nich iné orgány (§ 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Každý má právo domáhať sa na súde ochrany
práva,ktoréboloohrozenéaleboporušené.Uvedenéprincípysúkorektívomzastrešujúcimcelýkomplex

vzťahov reglementovaných OSP. Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov (ďalej len Ústava) garantuje základné právo na súdnu ochranu. Podľa citovaného
článku Ústavy sa môže každý zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na inom orgáne I. republiky. Podľa čl. 46
ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.Podľa § 52 ods. 3 zák. č. 578/2004 Z.z. účinného v čase podania návrhu, členský príspevok sa
uhrádza podľa vnútorných predpisov komory a je príjmom komory. Hoci zákon explicitne neupravuje
oprávnenie komory vymáhať nedoplatky na členských príspevkoch, nie je možné navrhovateľovi

uprieť právo, aby si zaplatenie nedoplatkov na členských príspevkoch uplatňoval súdnou cestou,
keďže vymáhanie nárokov z verejno-právneho vzťahu komory a jej členov, vzniknutých z nezaplatenia
členských príspevkov, zákon nezveril do právomoci žiadneho orgánu. Na tomto práve nemení nič ani
skutočnosť, že nezaplatenie členských príspevkov môže komora ako porušenie povinnosti jej člena
sankcionovať uložením disciplinárneho opatrenia. Splnenie záväzku zaplatiť členský príspevok totiž v

dôsledku uloženia sankcie za nesplnenie povinnosti nezaniká.

Súd ďalej poukázal na ustanovenia § 14 ods. 1, 3; 15 ods. 2 písm. f); 18 ods. 2 písm. f) zákona č.
219/2002 Z.z. o povolaní lekára, o I. lekárskej komore, o povolaní zubného lekára, o I. komore zubných
lekárov, účinného do XX.XX.XXXX; § 43 ods. 1, 2; 95 ods. 3; 50 ods. 3; 51 ods. 2, písm. a), ods. 2 písm.
c) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve, ktorý nadobudol účinnosť dňa X.X.XXXX,

Konštatoval, že vzťah medzi komorou a jej členmi je vzťahom verejnoprávnym, keďže komora a jej
členovia nemajú vo vzájomných vzťahoch rovnaké postavenie. Komora ako samosprávny stavovský
orgán zriadený zákonom svojimi internými, pre členov záväznými predpismi, môže jednostranne členom
vnucovať svojou vôľu a členovia sú povinní podriadiť sa jej rozhodnutiam.

Súdsaoboznámilajsčlánkom17ods.1I.W.XX/XX/EHSz5.aprílaXXXXnauľahčenievoľnéhopohybu

lekárov a vzájomného uznávania ich diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách.
Z jeho obsahu vyplýva, že ak členský štát požaduje od svojich vlastných štátnych príslušníkov, ktorí
hodlajú začať alebo vykonávať lekársku činnosť, povolenie alebo členstvo alebo registráciu v profesijnej
organizácii alebo inštitúcii, členský štát v prípade poskytovania služieb urobí výnimku a oslobodí
príslušníkov členských štátov od tejto povinnosti. Dotknutá osoba bude mať pri poskytovaní služieb

rovnaké práva a povinnosti ako príslušníci hostiteľského členského štátu; obzvlášť bude dodržiavať
pravidlá správania sa odbornej a administratívnej povahy, ktoré sú platné v danom členskom štáte.
Na tento účel a ako doplnok k vyhláseniu stanovenému v odseku 2 ohľadne poskytovaných služieb,
môžu členské štáty, nakoľko to dovoľuje plnenie ustanovení týkajúcich sa profesionálneho správania
na ich území, požadovať alebo automatickú dočasnú registráciu, alebo formálne členstvo v profesijnej

organizácii alebo spoločnosti, alebo ako alternatívu registráciu za predpokladu, že takáto registrácia
alebo členstvo neoddiali, nijako neskomplikuje a finančne nezaťaží poskytovanie služieb. Ak hostiteľský
členský štát prijme opatrenie alebo ak si je vedomý skutočností, ktoré sú v protiklade s týmito
ustanoveniami, musí bezodkladne informovať členský štát, v ktorom je dotknutá osoba usadená.

Prvostupňový súd v danom prípade dospel k záveru, že so vznikom členstva odporcu v komore, ku

ktorému došlo ex lege v súlade s ust. § § 14 ods. 1 zákona č. 219/2002 Z.z. zápisom do registra lekárov,
odporcovi vznikla povinnosť platiť navrhovateľovi členský príspevok. K tomuto došlo napriek vnútornej
výhrade odporcu, ktorú prezentoval vo svojej výpovedi ako účastníka konania a odôvodňoval ju tým,
že podľa jeho presvedčenia bolo už v čase jeho registrácie paralelné členstvo a vynútená registrácia
protizákonné. Takúto argumentáciu odporcu súd nemohol akceptovať predovšetkým z dôvodu, že

povinné členstvo v komore, vyplývajúce zo zákona, bolo v čase jeho registrácie podmienkou výkonu
praxe lekára (§ 3 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 zák. č. 219/2002 Z.z.). Zákon výslovne upravoval
podmienky registrácie (§ 5 zák. č. 219/2002 Z.z.), avšak nestanovoval formu registračného dotazníka.
Okrem riadneho členstva definoval iba neregistrované a čestné členstvo (§ 14 ods. 3 až 5 zák. č.
219/2002 Z.z.), ktoré sa však nezapisovalo do registra lekárov. Navrhovateľovi teda zákon nebránil

v tom, aby s poukazom na súčasný zákonný vznik členstva v I. spojil zápis do registra lekárov s
vyplnením evidenčného listu člena I. a pre bližšiu špecifikáciu požadoval ako jeden z členských údajov
uviesť aj druh členstva podľa jeho interných predpisov, majúcich vplyv napr. na následne stanovenú
výšku členského poplatku orgánmi navrhovateľa. Aj odporcom vyznačené označenie „registrovaný“ sa
v dotazníku vzťahovalo k členstvu, vznikajúcemu ex lege. Neobstojí teda argumentácia odporcu, že tým

chcel vyjadriť, že sa necíti byť členom, ale výlučne registrovaným lekárom, keďže takýto status, oddelený
od členstva v I. v čase účinnosti zákona č. 219/2002 Z.z., de jure neexistoval.Povinné členstvo v komorách sa chápe ako podmienka výkonu praxe vo väčšine krajín. Európsky súd
pre ľudské práva v prípadoch Le P. et al. v. D. v roku XXXX a O. a Le P. v. D. v roku XXXX riešil, či to
nie je v rozpore so slobodou združovania podľa článku 11 Európskeho dohovoru o ľudských právach,

ktorý zahrňuje aj slobodu nezdružovať sa. V oboch sporoch išlo o povinnosť lekárov byt členmi lekárskej
komory. Podľa súdu je lekárska komora založená zákonodarcom, nie jednotlivcami. Je začlenená do
štruktúry štátu, sleduje ciele verejného záujmu - ochranu zdravia a zabezpečuje určitú verejnú kontrolu
výkonu lekárskeho povolania. Má administratívne, normatívne a disciplinárne právomoci a používa pri
ich výkone postupy, ktoré sú vlastné verejnej moci. Nie je teda združením v zmysle čl. 11 Dohovoru,

ktorý sa na členstvo v nej nevzťahuje. Za týchto podmienok existencia komory a jej korelátu, povinnosti
členov určitého povolania stať sa jej členmi a podriadiť sa právomoci jej orgánov, nemá za cieľ ani za
dôsledok obmedzenie alebo popretie práva, zabezpečeného článkom 11 Dohovoru.

Hoci zástupkyňa odporcu na pojednávaní konanom dňa XX.XX.XXXX dala podnet, aby bola otázka, či
§ 14 ods. 3 zák. č. 219/2002 Z.z., ktorý upravoval povinné členstvo registrovaného lekára v I. lekárskej
komore bol v súlade s čl. 17 ods. 1 smernice Rady 93/16/EHS bolo riešené ako prejudiciálna otázka

v danom spore, súd po preskúmaní možnosti aplikácie jednak ustanovenia citovanej smernice ako
prameňa európskeho práva ako aj možnosti použitia ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. na daný prípad
dospel k záveru, že v posudzovanom spore nie sú podmienky na predloženie otázky predformulovanej
zástupkyňou odporcu Súdnemu dvoru ES. I. dvor ES (ďalej len ESD) nie je totiž oprávnený posudzovať,
či konkrétne ustanovenie vnútroštátneho práva je v súlade s komunitárnym právom, t.j. s ustanovením

smernice. Oprávneným požiadať ESD o výklad právnej normy komunitárneho práva je len vnútroštátny
súd, pred ktorým prebieha konanie, z ktorého vznikla potreba vyriešenia predbežnej otázky ohľadom
platnosti alebo výkladu právnej normy komunitárneho práva, ktorá má byť aplikovaná v prebiehajúcom
konaní. Odporca sa položenou otázkou nedomáhal výkladu konkrétneho ustanovenia komunitárneho
práva, znenie článku 17 smernice nepovažoval za nezrozumiteľné alebo nejasné. Jediná podmienka na

predloženie ESD, ktorá bola v danom prípade splnená bolo, že šlo o živý spis na reálnom skutkovom
základe, ktorá však sama osebe bez naplnenia ostatných podmienok nestačila na postup podľa § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p.. Keďže súd nie je viazaný návrhom účastníkov konania, nakoľko konanie o
predbežnej otázke, ak sa súd rozhodne, že požiada ESD o rozhodnutie o takejto otázke , iniciuje z
vlastnej úradnej povinnosti, dospel vzhľadom na vyššie uvedené k záveru, že predkladať ESD otázku

formulovanú zástupkyňou odporcu by nebolo dôvodné.

V súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. však považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci vykonať
dôkaz oboznámením sa so spisom tunajšieho súdu sp. zn. 5C X/XXXX (predtým vedené pod sp.
zn. XXRo XXX/XXXX), ktoré konanie navyše sama zástupkyňa odporcu v podanom odpore žiadala v
súlade s ust. § 112 O.s.p. spojiť na spoločné konanie s konaním XXRo XXX/XXXX, neskôr vedeným

pod sp. zn. XXC XX/XXXX a to vzhľadom na skutkovú totožnosť a rovnakých účastníkov konania.
Spojenie uvedených konaní vzhľadom na rozdielnych zákonných sudcov neprichádzalo do úvahy. V
čase pojednávania v tejto veci, nariadeného na XX.XX.XXXX sa však spis 5C X/XXXX po vyhlásení
rozsudku dňa XX.XX.XXXX nachádzal v dôsledku odvolania navrhovateľa na odvolacom súde. Nakoľko
o odvolaní nebolo rozhodnuté ani do decembra XXXX, kedy si súd vyžiadal rovnopis neprávoplatného

rozhodnutia súdu prvého stupňa, upustil v záujme rýchlosti konania od zamýšľaného procesného
postupu a uspokojil sa s oboznámením sa s týmto rozhodnutím, keď mal za to, že pre spravodlivé
rozhodnutie vo veci je postačujúce zistenie skutkových okolností, ktoré vyšli najavo z jeho odôvodnenia,
na ktoré prihliadal v súlade s ust. § 132 O.s.p..

Navrhovateľ vo svojich vyjadreniach tvrdil, že neeviduje žiadnu písomnú žiadosť o vyčiarknutie odporcu

zo zoznamu členov I.. Hoci súd zastáva názor, že v čase registrácie nemal údaj vyplnený odporcom v
evidenčnom liste člena I. - označenie formy členstva ako registrovaný žiadnu relevanciu, za relevantný
úkon odporcu smerujúci k prejaveniu jeho písomnej vôle nebyť členom komory, ktoré malo mať za
následok jeho vyčiarknutie z registra členov komory (§ 51 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z.),
súd vyhodnotil písomne podaný odpor voči platobnému rozkazu vydanému V. súdom D. I v konaní, v

ktorom si navrhovateľ voči odporcovi uplatnil povinnosť zaplatiť členský príspevok za r. XXXX. Uvedený
odpor bol vychádzajúc z dokazovania vykonaného v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 5C X/XXXX podaný
dňa XX.XX.XXXX a právnemu zástupcovi navrhovateľa bol účinne doručený dňa XX.XX.XXXX, t.j. predsplatnosťou členského príspevku za r. XXXX, ktorý si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní. Vzhľadom na
skutočnosť, že v súvislosti s účinnosťou podstatných ustanovení zák. č. 578/2004 Z.z., t.j. od 01.01.2005
sa členstvo v komore stalo dobrovoľné, súd je toho názoru, že nie je možné odporcu nútiť zostať členom

komory a domáhať sa plnenia s tým súvisiacich povinností, pokiaľ svoju vôľu, aby ho komora prestala
ako svojho člena evidovať, vyjadril dostatočne určitým písomným prejavom najneskôr XX.XX.XXXX. V
tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ust. § 51 ods. 2 zák. č. 578/2004 Z.z. nestanovuje pre žiadosť
o vyčiarknutie zo zoznamu členov, okrem písomnej, žiadnu osobitnú formu a teda prejav odporcu zo
dňa XX.XX.XXXX súd vyhodnotil v tejto súvislosti ako relevantný, majúci za následok povinnosť komory

pristúpiť k vyčiarknutiu odporcu zo zoznamu členov.

K výkladu ustanovenia čl. 17 Smernice Rady EHS 93/16, na ktoré sa odvolával vo svojej argumentácii
odporca a z ktorého vyvodzoval, že navrhovateľ od neho požaduje zaplatenie žalovanej istiny
neoprávnene, súd považuje za potrebné dodať, že toto ustanovenie sa vzťahuje na lekárov členského
štátu, ktorí hodlajú začať alebo vykonávať lekársku činnosť na území iného členského štátu a
zabezpečuje im isté výhody v podobe oslobodenia od určitých povinnosti. Nevzťahuje sa však na

vlastných príslušníkov konkrétneho členského štátu, ktorý má poskytovať výhody, v tomto prípade
príslušníkov I. republiky. Naopak, znenie vyššie označeného článku implicitne predpokladá legitímnu
požiadavku členského štátu na povinné členstvo v stavovskej komore voči vlastným príslušníkom („ak
členský štát požaduje od svojich vlastných štátnych príslušníkov, ktorí hodlajú začať alebo vykonávať
lekársku činnosť, povolenie alebo členstvo alebo registráciu v profesijnej organizácii alebo inštitúcii,

členský štát v prípade poskytovania služieb urobí výnimku a oslobodí príslušníkov členských štátov od
tejto povinnosti“ - logickým výkladom v nadväznosti na kontext celej smernice je potrebné rozumieť
príslušníkov iných členských štátov, ktorí mienia poskytovať služby v hosťujúcom štáte). Podporne k
tomuto záveru svedčí aj skutočnosť, zistená z článku zverejneného v odbornom periodiku, že odhliadnuc
od I. republiky bolo v r. XXXX členstvo v stavovských komorách povinné vo všetkých štátoch Európskej

únie okrem A. a K. (U.: U. noviny č. XX/XXXX, str. X,X, zo dňa XX.XX.XXXX). Zákon č. 219/2002
Z.z. účinný do 31.12.2004 zakotvoval aj u nás povinné členstvo v komore pre všetky osoby, ktoré
vykonávali povolanie lekára poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Tento zákon bol s účinnosťou od
01.01.2005 v podstatnej časti nahradený zákonom č. 578/2004 Z.z., ktorý vo svojom ustanovení § 50
ods. 3 uviedol, že členstvo v komore je dobrovoľne a v prechodných ustanoveniach (§ 95 ods. 3), že člen

komory, ktorý je ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona členom komory zriadenej podľa doterajších
predpisov, sa stáva členom komory podľa tohto zákona. Lekárom, na ktorých sa vzťahovalo povinné
členstvo v komore v zmysle zákona č. 219/2002 Z.z. a mali záujem využiť dobrovoľnosť organizovania
v stavovskej organizácii, prípadne tým, ktorí sa stali členmi ex lege s vnútornou výhradou, ako je tomu
v prípade odporcu, zákon č. 578/2004 Z.z. umožnil svojim ustanovením § 51 ods. 2 písm. a) písomne

požiadať o vyčiarknutie zo zoznamu členov, pričom na základe takejto žiadosti má komora obligatórne
povinnosť vyčiarknuť takéhoto zdravotníckeho pracovníka zo zoznamu svojich členov. V prílohe č. 1 k
zákonu č. 578/2004 Z.z. je uvedený ZOZNAM PREBERANÝCH PRÁVNYCH AKTOV EURÓPSKYCH
SPOLOČENSTIEV A EURÓPSKEJ ÚNIE medzi ktorými je zahrnutá aj Smernica Rady 93/16/EHS z 5.
apríla 1993 na uľahčenie voľného pohybu lekárov a vzájomného uznávania ich diplomov, osvedčení a

iných dokladov o formálnych kvalifikáciách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 165, 07. 07.
1993), z čoho vyplýva, že táto smernica bola do nášho právneho poriadku implementovaná.

Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že vzhľadom na dostatočne relevantným spôsobom
prejavenú vôľu odporcu nebyť členom komory už pred splatnosťou členského poplatku za r. XXXX,
uplatneného navrhovateľom v tomto konaní, nie je možné návrhu vyhovieť a preto ho v plnom rozsahu

zamietol.

Súčasne súd navrhovateľa podľa ust. § 142 ods. 1 OSP ako procesne neúspešného účastníka konania
zaviazal odporcovi uhradiť trovy konania, spočívajúce zo zaplateného súdneho poplatku za podaný
odpor v sume 16,50 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote navrhovateľ prostredníctvom právneho

zástupcu, podaním zo dňa XX.X.XXXX. Nestotožnil sa s právnym názorom súdu, že odpor proti
platobnému rozkazu v konaní o zaplatenie členského príspevku za rok 2004, aj keď bol urobený predsplatnosťou členského príspevku za rok XXXX, možno považovať za relevantný prejav vôle odporcu
nebyť členom I. lekárskej komory (ďalej len „I.“). Žiadosť o vyčiarknutie zo zoznamu členov I. podľa §
51 ods. 2 písm. a) zák. č. 578/2004 Z.z. je možné považovať za jednostranný adresovaný právny úkon,

ktorý pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej bol adresovaný. Odpor proti platobnému rozkazu bol
adresovanýsúduanienavrhovateľovi.Pritomprávnehozástupcu,ktorýzastupovalnavrhovateľavtomto
konaní, navrhovateľ splnomocnil len na právne úkony vymáhania nezaplateného členského príspevku
a nie na úkony smerujúce k vyčiarknutiu odporcu zo zoznamu členov I.. Navyše z obsahu odporu
zo dňa XX.X.XXXX nemožno jednoznačne vyvodiť, že si odporca želá byť vyčiarknutý zo zoznamu

členov. Toto podanie vyjadruje len jeho vnútorný nesúhlas so skutočnosťou, že zápisom do registra
mu zároveň vznikla aj povinnosť byť členom I.. Pritom povinné členstvo v I. bolo v čase registrácie
odporcu podmienkou výkonu praxe lekára podľa § 3 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 zák. č. 219/2002
Z.z.. Navrhovateľ trvá na názore, že po tom ako od X.X.XXXX sa stalo členstvo v komore dobrovoľným,
odporcovi nič nebránilo prejaviť písomne jeho nesúhlas s členstvom priamo navrhovateľovi. Domáha
sa preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a odporcu zaviazal zaplatiť mu žalovanú istinu

82,98 Eur s 9,5 %-tným úrokom z omeškania od X.X.XXXX až do zaplatenia, a nahradiť mu trovy
prvostupňového aj odvolacieho konania, ktoré navrhovateľ vyčíslil priamo v odvolaní.

K odvolaniu sa vyjadril odporca písomne prostredníctvom svojej zástupkyne podaním zo dňa
XX.X.XXXX. Stotožnil sa so záverom súdu, že odporca jasne vyjadril svoju vôľu na E. liste člena I., že
nechce byť členom I., ale len registrovaným lekárom. Tvrdenie zástupkyne odporcu, že ustanovenia § 14

ods. 1, 3 v spojení s § 3 ods. 1 a § 5 ods. 1 zák. č. 219/2002 Z.z. sa dňom vstupu I. republiky do E. únie,
t.j. od X.X.XXXX, dostali do rozporu s čl. 17 Smernice Rady 93/16/EHS, nepriamo potvrdil aj J. súd D.. Aj
podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 219/2002 Z.z. je lekárom pre účely tohto zákona ten, kto vykonáva
povolanie lekára a je zapísaný v registri lekárov. Podľa § 31 ods. 1 písm. e) zák. č. 578/2004 Z.z. sa na
výkon zdravotníckeho povolania vyžaduje registrácia. Ani jedno z citovaných ustanovení v pôvodnom

a ani platnom zákone nespájal výkon práce lekára s povinnosťou byť členom I.. Povinnosť byť popri
registrácii aj povinným členom I. bola nad rámec povinností uložených v § 17 Smernice Rady 93/16/
EHS. Odporca sa nikdy nepovažoval za člena I., pričom povinnosť registrácie si riadne plnil aj tým, že
pre účely registrácie vyplnil formulár, ktorý I. bez jeho vedomia premenovala na E. list člena I.. Odvolacia
námietka odporcu o účinnosti prejavu vôle odporcu nebyť členom I. je preto odpútavaním pozornosti od

podstaty problému. Žiada, aby odvolací súd odvolaniu navrhovateľ nevyhovel a navrhovateľa zaviazal
zaplatiť mu na náhradu trov 16,50 Eur.

J. súd v D. ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa §
156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový

súd náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje
rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací
súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd považuje za potrebné len zdôrazniť, že z prejavov
vôle odporcu od vyplnenia evidenčného listu v roku XXXX bolo nepochybné, že nechce a ani sa

nepovažuje za člena I.. Jeho členstvo vzniklo len na základe kogentnej právnej úpravy, platnej v
čase jeho registrácie do registra I.. Tomu nasvedčovali aj súdne spory za neplatenie členských
príspevkov odporcom aj pred rokom XXXX. Až právna úprava zavedená zákonom č. 578/2004 Z.z.,
s účinnosťou od 1.1.2005, umožnila dobrovoľné členstvo v I.. Je pravdou, že ustanovenie § 51 ods.
2 zák. č. 578/2004 viaže vyčiarknutie zo zoznamu členov I. na písomnú žiadosť člena, ako to uvádza

v odvolaní navrhovateľ. Avšak vyžadovať striktne formálne podanie, ak z iných písomných podaní a
celkového správania odporcu od roku XXXX nepochybne vyplýva vôľa odporcu nebyť členom I., by bolo
neprimerane arbitrárne a v rozpore s ústavne konformným výkladom garantovaných ľudských práv a
slobôd. Podstatné je, že v písomne podanom odpore zo dňa XX.X.XXXX, doručenom navrhovateľovi
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, bola jednoznačne prejavená vôľa odporcu, a v súlade s

ňou mal navrhovateľ ďalej postupovať za právneho stavu, keď výlučne vôľa dotknutých osôb bola
rozhodujúca pre vznik alebo zánik členstva v I.. Priznanie ochrany uplatnenému nároku navrhovateľaby za uvedenej situácie bolo porušením zásady uvedenej v § 3 ods. 1 O.s.p., že súdy musia dbať na to,
aby sa práva nezneužívali na úkor iných práv a chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Na obsah vyjadrenia odporcu k podanému odvolaniu, odvolací súd neprihliadal, pretože je len

zopakovaním skutočností uvádzaných odporcom v prvostupňovom konaní, s ktorými sa už súd
dostatočne vyporiadal v napadnutom rozsudku.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil v celom rozsahu
ako vecne správny.

Odporca bol vo veci plne úspešný aj v odvolacom konaní. Uplatnil si náhradu výlučne za uhradený súdny
poplatok v sume 16,50 Eur, ktorá mu už bola priznaná napadnutým rozsudkom. Iné trovy odvolacieho

konania zo spisu nevyplývajú. Odvolací súd mu preto náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.