Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 9, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 36Cb/58/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111219890
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Smolko

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2111219890.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Martinom Smolkom, v právnej veci žalobcu: SMART

CORPORATION, s.r.o., so sídlom Ružová Dolina 6, Bratislava, IČO: 36 865 281, právne zastúpený
PROSMANAPAVLOVIČadvokátskakancelária,s.r.o.,Hlavná31,Trnava,protižalovanému:S&NMetall
UG, GmbH, so sídlom Auf dem Frongrund 16a, D-64807 Dieburg, Nemecká spolková republika, právne
zastúpený Marc-Aurel Rombach, Odborárske námestie č. 3, Bratislava, o zaplatenie 2.759,97 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 23.733 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25
% ročne

zo sumy 12.468 eur od 12.5.2011 do zaplatenia

zo sumy 11.265 eur od 17.5.2011 do zaplatenia

ako aj náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 1.423,50 eur a za trovy právneho
zastúpenia vo výške 3.703,64 eur do rúk právneho zástupcu žalobcu a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Štát nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 6. 9. 2011 domáhal vydania európskeho platobného
rozkazu proti žalovanému, ktorým by žalovanému súd uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 23.733 eur,
z toho 12.468 eur titulom vzniknutých nákladov na dopravu, zoradenie a montáž 40 Fcs, kontroly a
mazania mobilnou jednotkou a stojného a v sume 11.265 eur z titulu administratívnych a právnych

služieb, cestovných náhrad a ušlého zisku, pričom pohľadávka sa týka nájomnej zmluvy - komerčného
prenájmu. Navrhovateľ sa zároveň domáhal zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo
sumy 12.468 eur od 12. 5. 2011 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy
11.265 eur ročne od 17. 5. 2011 do zaplatenia. K žalobe boli priložené Faktúra č. 2011011 zo dňa 21.
4. 2011, Faktúra č. 2011012 zo dňa 26. 4. 2011, Všeobecné podmienky prenájmu nákladných vozňov,
Nájomná zmluva zo dňa 28. 3. 2011 a tiež Výzva na úhradu nákladov zo dňa 29. 4. 2011, Potvrdenie zo
dňa 5. 4. 2011 a Výzva na úhradu nákladov zo dňa 9. 6. 2011. Z tlačiva návrhu a z priložených príloh je

zrejmé, že uvedenú pohľadávku si žalobca uplatňuje v dôsledku porušenia Nájomnej zmluvy zo dňa 28.
3. 2011 žalovaným, keď žalovaný si neprevzal od žalobcu 40 vagónov Fcs pripravených na odovzdanie
na dočasné užívanie v rámci nájomného vzťahu. Suma 12.468 eur bola fakturovaná Faktúrou č. 2011011
so splatnosťou dňa 11. 5. 2011 a suma 11.265 eur bola fakturovaná Faktúrou č. 2011012 so splatnosťou
16. 5. 2011, pričom táto suma pozostáva najmä zo sumy ušlého zisku, ktorý predstavuje spolu sumu9.000 eur, ďalej z administratívnych a právnych nákladov v sume 945 eur a z cestovných nákladov v
sume 1.320 eur.

Okresný súd Trnava v skrátenom konaní vyhovel návrhu v plnom rozsahu a vydal dňa 27.10.2011

európsky platobný rozkaz č.k. 36Cb/58/2011-51. Nakoľko žalovaný včas podal proti platobnému rozkazu
odpor s odôvodnením, platobný rozkaz bol zo zákona v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. zrušený a vo veci
bolo nariadené pojednávanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 19. 11. 2012 (č.l. 145 spisu) uviedol, že žalobný návrh
žiada zamietnuť z dôvodu, že súd v Trnave nie je príslušný a že pohľadávka veriteľa neexistuje. Žalovaný
k otázke príslušnosti uviedol, že v tomto prípade si strany neurčili žiaden súd, že vo všeobecných

obchodných podmienkach žalobcu sa uvádza, že pre spory sú príslušné súdy na Slovensku, preto
je príslušný Okresný súd Bratislava I. K nedôvodnosti žaloby uviedol, že žalobca svoj návrh podložil
len návrhom a dvoma faktúrami, že žalobca je povinný dostatočne odôvodniť svoj návrh pred súdom
prvého stupňa podľa občianskeho súdneho poriadku. Ďalej spochybnil náklady vo výške 12.468 eur za
spojovanie spojníc vozňov, použite koľajníc, inšpekciu a mazanie vozňov z dôvodu, že vozne neboli

vôbec v Bratislave. Žalobca mal preukázať, kde boli vozne s číslami vozňov, ktoré koľajnice boli použité,
kto robil inšpekciu a údržbu vozňov. Žalobca neobjasnil, či tieto náklady skutočne vznikli. Žalovaný
ďalej spochybnil cestovné náklady vo výške 1.320 eur čo do dôvodu ich vzniku. Tvrdil, že strany sa
nikdy osobne nestretli, ani sa nevideli, nie je vysvetlené, pre ktoré cesty dané náklady vznikli. V otázke
sumy 9.000 eur, považuje žalovaný túto sumu za nepreukázanú a považuje za nedostatočné abstraktné

výpočty straty, žalobca by mal podľa neho predložiť zmluvy a menovať svedkov, z ktorých vyplynie,
že mohli vozne prenajať iným spôsobom iným a získať zisk v uvádzanej výške. Poukázal na to, že
žalobcovi nevyplýva žiaden nárok z listu, ktorého predmet je označený ako „confirmation“ zo dňa 5. 4.
2011, v ktorom žalovaný oznamuje, že je pripravený prevziať skutočne vzniknuté náklady navrhovateľa.
Tento list neznamená uznanie akejkoľvek pohľadávky. V otázke neexistencie pohľadávky uviedol že

zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania nie je platná z viacerých dôvodov. Zmluvné strany sa
nedohodli na podstatných náležitostiach zmluvy, ktorou je aj skutočnosť odkiaľ budú vozne dovážané.
Podľa všeobecných obchodných podmienok mali byť vozne situované v Bratislave, avšak žalobca nebol
schopný vozne pripraviť z Bratislavy a v rozpore so všeobecnými obchodnými podmienkami mali byť
vozne situované v Luxemburgu. Súčasne žalovaný uviedol, že miesto, kde mali byť vozne situované

je veľmi dôležité pre výpočet nákladov a toto je tak dôležitý bod, že to malo byť v zmluve upravené
a o nákladoch sa zmluvné strany mali dohodnúť. Taktiež zmluva neupravuje, kedy budú doručené
ECM - certifikáty pre železničné vozne. Bez týchto certifikátov nesmie byť železničný vozeň používaný
na iných európskych železničných sieťach a nemôžu byť vozne ďalej prenajímané. K dátumu 1. 4.
2011, kedy mali byť železničné vozne dodané žalovanému nebolo známe ani kde sa železničné vozne

nachádzajú, ani neboli predložené potrebné certifikáty vozňov, hoci žalovaný o ne viackrát žiadal a tým
bol oprávnený odmietnuť prijatie vozňov, čím súčasne stratil ďalšiu zákazku a bola mu tým spôsobená
škoda cca 11.000 eur. Poslednou náležitosťou, ktorá v zmluve podľa názoru žalovaného chýbala bolo
dojednanie upravujúce, čo sa stane pri odmietnutí prevzatia vozňov, aké náklady môžu byť v takom
prípade uplatnené a aká náhrada škody môže byť požadovaná.

Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 11. 2012 (č.l. 172 spisu) uviedol k namietanej miestnej
príslušnosti súdu v Trnave, že k Nájomnej zmluve zo dňa 28.03.2011 uzatvorenej medzi účastníkmi boli
priložené Všeobecné podmienky prenájmu nákladných vozňov, v ktorých bolo dohodnuté, že miestna
príslušnosť prináleží súdu na Slovensku, pričom konanie pred súdmi v Slovenskej republike upravuje
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Keďže medzi účastníkmi bolo dohodnuté, že v prípade

sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy je príslušný súd na území Slovenskej republiky, ale neurčili presne,
ktorý súd, žalobca zvolil Okresný súd Trnava. Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť
iba podľa § 88. Ak však navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo
ak miestnu príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až 87. Súd
skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku

účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Žalobca je toho názoru, že
prvým úkonom, ktorý žalovaný vo veci urobil bolo podanie odporu, v ktorom nenamietal miestnu ani inú
príslušnosť Okresného súdu v Trnave, preto aj keby bol Okresný súd v Trnave miestne nepríslušným
súdom, konaním vo veci samej a nevznesením námietky proti miestnej príslušnosti súdu žalovanýmsa tento stal príslušným. K námietke nepodloženosti žaloby uviedol, že suma fakturovaná faktúrou č.
2011011 je priama prefakturácia bez navýšenia faktúry č. 313000965 od vlastníka vagónov CFL cargo,
konkrétne ide o náklady, ktoré vznikli posunovaním a pripravením všetkých 40 FCS (kusov vagónov)

na luxembursko - nemeckej hranici (vagóny sa zhromažďovali a presúvali po celom Luxembursku),
inšpekciou a premazanim v Petange a úhradou stojného na luxembursko - nemeckej hranici od 01.04.
- 08.04.2011 v celkovej sume 12.468 eur. Tieto náklady sú len náklady, ktoré vznikli s prípravou
vagónov pre odporcu. Nie sú tam žiadne náklady, ktoré mali vzniknúť v súvislosti s presunom vagónov
do Bratislavy, ako sa mylne domnieva žalovaný. Ďalej žalobca uviedol, že po telefonickej a mailovej

dohode so žalovaným bolo miesto odovzdania a prebrania vagónov určené miesto: Wasserbillig (hranica
Luxemburska s Nemeckom), nakoľko zákazník žalovaného, ktorému mali byť ďalej prenajaté vagóny,
bol z Nemecka. V tomto prípade teda nie je na mieste argumentácia žalovaného o nedodaní vagónov
na miesto podľa Zmluvy, pretože toto bolo medzi nimi dohodnuté telefonický, mailovou komunikáciou
a v neposlednom rade konkludentným prejavom žalovaného, ktorý s tým súhlasil, pretože v deň
prevzatia bol práve na luxembursko - nemeckej hranici a nie v Bratislave. Žalobca ďalej uviedol, že

dohodnutá zmena miesta dodania vagónov bola práve na prospech žalovaného, ktorý týmto ušetril
značné finančné prostriedky. K namietaným nákladom vo výške 1.320 eur fakturovaných faktúrou č.
2011012 sa žalobca vyjadril tak, že ide o náklady spoločnosti Beraka, s.r.o., ktoré vznikli v súvislosti
s vycestovaním k odovzdaniu/prevzatiu 40FCS vagónov. Pán Juraj Stano, konateľ spoločnosti Beraka
s.r.o., na základe splnomocnenia od žalobcu sa dňa 05.04.2011 v nemeckom Darmsatdte osobne stretol

s pánom Christianom Schmittom, Managing Director spoločnosti S&N Metall UG. Ďalej sa žalobca
vyjadril k položke ušlý zisk v sume 9.000 eur a to tak, že o túto sumu žalobca prišiel nedodržaním
zmluvných podmienok zo strany žalovaného. Vstupná cena od CFL cargo bola 16 eur/vagón/deň a
realizačnácenaprenájmuprežalovanéhopodľapodpísanejnájomnejzmluvybola19eur,zčohovyplýva
rozdiel medzi cenou obstarania a prenájmom 3 eurá x 40 kusov vagónov x 275 dní = 33.000 eur.

Žalobca ďalej vysvetlil, že napriek tomu, že žalobca mal ušlý zisk vo výške 33.000 eur, u žalovaného si
uplatnillen9.000eur.Žalobcanemusídokazovaťžiadnupotencionálnumožnosťuzatvoriťzmluvusiným
zákazníkom tak, ako to tvrdí žalovaný, pretože ušlý zisk, ktorý si uplatňuje pochádza práve zo Zmluvy,
ktorú uzatvoril so žalovaným a jeho ušlý zisk predstavuje sumu, o ktorú prišiel porušením Zmluvy zo
strany žalovaného. K tvrdeniu, že pohľadávka žalobcu neexistuje, čo odôvodňuje žalovaný neplatnosťou

zmluvy z dôvodu, že sa zmluvné strany nedohodli na podstatných náležitostiach zmluvy uviedol žalobca,
že podmienky, kedy je zmluva neplatná si neurčujú zmluvné strany dohodou, ale sú určené priamo
v zákone. Ak teda zmluva spĺňa všetky náležitosti podľa zákona je platná. K tvrdeniu žalovaného, že
vagóny neboli dodané v Bratislave, tak ako bolo dohodnuté sa žalobca už vyjadril, že k zmene došlo po
vzájomnej dohode. K ECM certifikátom uviedol, že v deň odovzdania vagónov (1.4.2011) mal žalovaný k

dispozícii všetky potrebné technické výkresy, certifikáty, vrátane ECM - certifikátov a aj zoznam vagónov
od držiteľa vagónov CFL cargo. Tieto dokumenty mal pán Schmitt už na osobnom stretnutí s pánom
Jurajom Stanom dňa 05.04.2011 v Darmstadte, sú tiež prílohou Zmluvy a v neposlednom rade boli
predmetné certifikáty pripravené v mieste odovzdania vagónov na luxembursko - nemeckej hranici spolu
s vagónmi. Žalovaný si však vagóny neprevzal. Žalobca vyjadril domnienku, že žalovaný si začal hľadať

zámienky ako ,,vyklučkovať“ zo zmluvy až po tom, čo akceptoval a podpísal Confirmation - list zo dňa
05.04.2011, že bude znášať všetky náklady súvisiace s porušením Zmluvy. K tvrdeniu žalovaného, že
Zmluva ani Všeobecné podmienky prenájmu nákladných vozňov neobsahujú úpravu, čo sa stane pri
odmietnutí prevzatia vozňov, ako sa to stalo v konkrétnom prípade, aké náklady môžu byť uplatnené
a aké náhrady škody požadovaná žalobca uviedol, že ak tieto situácie nie sú zmluvnými stranami v

zmluve upravené postupuje sa v zmysle ustanovení § 373, § 378, § 379 a § 380 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka.

V podaní zo dňa 27.3.2013 (č.l. 217 spisu) žalovaný zopakoval niektoré argumenty z predchádzajúceho
písomného podania, predovšetkým argument o neplatnosti zmluvy z dôvodu, že sa nedohodli podstatné
náležitosti zmluvy, konkrétne, kde malo prísť k odovzdaniu predmetu nájmu. Pre prípad, že by mal

súd iný názor na túto otázku, má žalovaný právo na odstúpenie od zmluvy a tiež nárok na náhradu
škody z dôvodu dvoch porušení zmluvy, po prvé, ECM certifikáty neboli včas dodané, po druhé žalobca
nedodal vozne na zmluvne dohodnutom mieste dodania. K nedodaniu ECM certifikátov žalovaný uviedol
nariadenie EÚ 445/2011, podľa ktorého bol žalobca povinný mať ECM certifikáty od júla 2011. Pred
júlom 2011 bolo bežné, že držiteľ vozňov mal tzv. prechodné ECM MoU certifikáty u seba, preto

žalobca ich „mal mať“ u seba a dňa 28.3.2011 ich mal odovzdať novému držiteľovi. Ďalej konštatuje,
že v čase uzatvorenia zmluvy žalobca nevlastnil potrebné ECM certifikáty a žalobca tieto certifikátyodovzdal žalovanému až po niekoľkonásobnom žiadaní po dni dodania vozňov (8.4.2011). Žalovaný
ďalejpoukázalnaškodu,ktorámuvzniklastratouďalšejobjednávkynájmuvozňovvdôsledkunedodania
ECM certifikátov, ktorú škodu si bude uplatňovať voči žalobcovi, ak tento nestiahne svoj návrh. K

nedodaniu vozňov na zmluvne dohodnutom mieste dodania žalovaný uviedol, že zo zmluvy nie je
zrejmé žiadne miesto dodania. Za miesto dodania sa v zmluve akceptovala Bratislava a ešte krátko pred
uzatvorením zmluvy žalovaný vychádzal z toho, že náklady môže počítať z Bratislavy, avšak krátko pred
prevzatím vozňov zrazu žalobca oznámil, že vozne stoja v Luxemburgu a tam môžu byť prevzaté. S
týmto žalovaný nesúhlasil a keď navýšil prepravné náklady svojmu obchodnému partnerovi, ten zmluvu

so žalovaným odmietol z dôvodu chýbajúcich ECM certifikátov a príliš vysokým nákladom na prepravu.
Ďalejsakcestovnýmnákladomvovýške1.320euruviedol,žežalobcabymalpreukázať,žehožalovaný
poveril (požiadal) o osobné stretnutie v Darmstadte a ak žalobca uskutočnil túto cestu dobrovoľne, nemá
nárok na náhradu týchto nákladov.

Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 10.5.2013 (č.l. 255 spisu) konštatoval, že tvrdenie žalovaného,
že v zmluve chýba, kde sa vozne nachádzajú, resp. miesto kde sa majú prevziať a odovzdať a z

tohto dôvodu je neplatná, považuje za nezmyselné, nedôvodné a účelové, s úmyslom robiť prieťahy
v konaní. Žalovaný súčasne tvrdí, že žalobca dvakrát porušil uzatvorenú zmluvu, a tak porušil svoje
zmluvné povinnosti, čím vznikla žalovanému ,,podstatná škoda", ktorú musí žalobca nahradiť. Samotné
konštatovanie, že žalobca porušil Zmluvu a pôsobil škodu však nepostačuje na jej reálne uplatnenie.
Žalovaný neuviedol a bližšie nešpecifikoval, o aké porušenie zo strany žalobcu ide a taktiež nepreukázal

vznik akejkoľvek škody, ďalej nepreukázal tvrdenie, že uvedenú škodu spôsobil žalobca a príčinnú
súvislosť medzi konaním žalobcu a vznikom škody. Žalobca uviedol, že neexistuje žiaden inštitút
mimoriadneho odstúpenia od zmluvy, ktorý si uplatňuje, resp. mal uplatniť žalovaný a právny poriadok
Slovenskej republiky taký inštitút nepozná. Žalobca konštatuje, že žalovaný sa odvoláva na nariadenie
Komisie (EÚ) č. 445/2011 z 10. mája 2011, o systéme certifikácie subjektov zodpovedných za údržbu

nákladných vozňov a v podstate argumentuje, že žalobca mu nepredložil spolu s vagónmi aj ECM
- certifikáty, ktoré spĺňajú všetky podmienky podľa predmetného nariadenia. Dňa 01.04.2011 (deň
odovzdania) však žalovaný mal k dispozícii všetky potrebné technické výkresy, certifikáty, vrátane
ECM - certifikátov a aj zoznam vagónov od držiteľa vagónov CFL cargo. Žalobca znovu upozornil
na skutočnosť, že na osobnom stretnutí s pánom Jurajom Stanom dňa 05.04.2011 v Darmstadte,

tieto dokumenty pán Schmitt už mal a ďalšie dokumenty nevyžadoval, inak by to bolo v zápise
dokumentu ,,Confirmation“ - list zo dňa 05.04.2011 uvedené. Vyjadril sa aj ku škode, ktorá údajne vznikla
žalovanému vo výške 68.025,90 eur dôsledku nedodržania záväzkov žalobcu a to tak, že nie je to
žalobca, kto porušil svoje záväzky, ale práve žalovaný, k čomu sa aj sám priznal na stretnutí konanom
dňa 05.04.2011 v nemeckom Darmstadte, kde sa p. Christian Schmitt, Managing Director spoločnosti

S&N Metall UG, konateľ spoločnosti, osobne stretol s p. Jurajom Stanom, konateľom spoločnosti Beraka
s.r.o. a ospravedlňoval za vzniknutú situáciu (neprevzatie vagónov), ktorú vysvetlil tým, že jeho nemecký
zákazník odstúpil od zmluvy. Súčasne pán Schmitt ubezpečoval pána Stana, že vyvinie maximálne úsilie
aby prenajal vagóny inej spoločnosti a uhradí aj všetky náklady, ktoré vzniknú žalobcovi s obstarávaním
a neprevzatím 40FCS vagónov. K námietke žalovaného, že nedodal vozne na zmluvne dohodnutom

mieste dodania uviedol, že žalovaný o tejto skutočnosti vedel v dostatočne veľkom predstihu a túto
obojstranne dohodnutú zmenu nikdy nenamietal.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom zástupcov žalobcu a žalovaného, výsluchom právnych zástupcov
účastníkov, svedka Ing. Stana, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to predovšetkým s návrhom na
vydanie európskeho platobného rozkazu zo dňa 6.9.2011 a jeho prílohami, odporom zo dňa 20.12.2011,

s vyjadrením odporcu zo dňa 19.11.2012, so stanoviskom navrhovateľa zo dňa 18.12.2012 k vyjadreniu
odporcu, so stanoviskom právneho zástupcu odporcu zo dňa 27.3.2013 s prílohami, s vyjadrením
navrhovateľa zo dňa 10. 5. 2013, nájomnou zmluvou, faktúrami ako i s celým obsahom spisového
materiálu a zistil nasledujúci skutkový stav:

Mário Máťaš, konateľ žalobcu v konaní uviedol, že pri danom obchode na komunikáciu so žalovaným

resp. so zástupcom žalovaného pánom Schmittom bol poverený Ing. Mikula a on ako konateľ žalobcu
na celý obchod len dohliadal a kontroloval ho, detaily sú obsiahnuté v mailovej komunikácii medzi Ing.
Mikulom a pánom Schmittom. Na otázku súdu, akým spôsobom a kedy sa dohodla zmena miesta
odovzdania vagónov uviedol, že v praxi je bežné, že zmluvné strany neidentifikujú svojich odberateľovz dôvodu ochrany obchodu. Po podpise zmluvy bolo žalobcovi oznámené, že miestom používania
vagónov budú nemecké Drážďany a vzhľadom na to, že sa vagóny fyzicky odoberali od spoločnosti
CFL Cargo so sídlom v Luxemburgu, bolo nehospodárne prepravovať vagóny do Bratislavy a následne

z Bratislavy do Drážďan. Tieto náklady mal znášať nájomca, preto žalobca oznámil žalovanému nové
miestoodovzdaniavagónov,sčímžalovanýzdôvodumenšejnákladovostisúhlasil,očomhoinformovali
pán Mikula alebo pán Stano. K tvrdeniu žalovaného, že nesúhlasil so zmenou miesta odovzdania
vagónov z Bratislavy na luxembursko-nemeckú hranicu, pretože by to bolo pre neho nevýhodnejšie,
nehospodárne sa vyjadril, že žalovaný vedel o tom, že kde sú vagóny pristavené, nič nenamietal

voči tomu a podľa jeho názoru je preprava cez luxembursko-nemeckú hranicu ďaleko lacnejšia ako
z Bratislavy. Ďalej sa vyjadril k odovzdaniu dokladov, ktoré mali byť prílohou nájomnej zmluvy tak, že
nariadením Európskej komisie je nutnosť používania ECM certifikátov zavedená od 1.6.2013, inak sa
nevedel vyjadriť k danému obchodnému prípadu, ako to bolo s dokumentáciou, keďže ide o technický
detail,ktorýneriešil,avšakvzhľadomnato,žezostranyžalovanéhonebolivznesenéžiadnepripomienky
k ECM certifikátom a že žalobca mal v danom čase kópie ECM certifikátov z decembra 2010 k dispozícii,

konštatuje, že nebol dôvod ich žalovanému neodovzdať. Taktiež poukázal na vážnosť obchodného
partnera - štátnych luxemburských železníc, u ktorých nepripúšťa akékoľvek ďalšie spochybňovanie
ECM certifikátov. Potvrdil, že obchodom boli poverený pán Stano smerom k dodávateľovi vagónov a
pán Mikula smerom k odberateľovi - žalovanom. Pán Stano bol žalobcom poverený, aby na mieste
odovzdania zabezpečil fyzické odovzdanie vagónov a podpis príslušných protokolov. Následne, po tom

ako nedošlo k prevzatiu vozňov, spoločnosť CFL cargo vyzvala žalobcu, aby sa vyjadril k ďalšiemu
postupu, t.j. či žalobca vozne preberie alebo nepreberie. Žalobca sa rozhodol pre vrátenie vozňov
vzhľadom na komunikáciu s pánom Schmittom.

Právny zástupca žalobcu v konaní uviedol k zmene miesta dodania vagónov, že skutočnosť, že
konečným nájomcom má byť zákazník z Nemecka je zrejmá z listu žalovaného zo dňa 3.5.2011 a

skutočnosť, že bolo dohodnuté nové miesto dodania je zrejmá z mailovej komunikácie medzi pánom
Mikulom a pánom Schmidtom, v ktorej pán Mikula oznamuje pánovi Schmidtovi dňa 31.3.2011, že ho
pozýva na prijatie vagónov v Meerte (v blízkosti Vasserbilig), na čo pán Schmittom odpovedá, že mu
ďakuje za informáciu a po jeho návrate do Nemecka ho bude skoro informovať o jeho návšteve v
Luxemburgu. Miesto dodania nebolo žalovaným vôbec namietané, prvá taká námietka sa uplatnila až

v prvom písomnom vyjadrení v tomto konaní.

Pán Christian Schmidt konateľ žalovaného v konaní potvrdil pravosť svojho podpisu na nájomnej zmluve
uzatvorenej s navrhovateľom a potvrdil uzatvorenie tejto zmluvy. Vyjadril názor, že zmluva je neplatná,
pretože neobsahuje podstatné náležitosti, ako sú prepravné náklady, ich špecifikácia, výška, revízne
údaje vozňov, špecifikáciu vozňov. Na otázku súdu, prečo nájomná zmluva neobsahovala podstatné

náležitosti, ktoré podľa neho mala obsahovať, odpovedal, že uzatvoril takúto zmluvu v dobrej viere, že
pán Mikula ako poverený sprostredkovateľ nájmu ho ubezpečoval, že tieto podstatné náležitosti budú
doriešené dodatočne. Skonštatoval, že doklady o revízii mu boli predložené až dňa 8.4.2011 spolu s
ECM certifikátmi a presným označením vozňov. Dňa 6.4.2011 vypovedal e-mailom aj poštou nájomnú
zmluvu uzavretú so žalobcom z dôvodu, že spoločnosť MBE Logistic (ďalší nájomca) vypovedal zmluvu

žalovanému práve z dôvodu chýbajúcich dokumentov, ktoré žalobca nedoručil. Ďalej uviedol, že nikdy
nedošlo medzi zmluvnými stranami k dohode o zmene miesta dodania z miesta dodania Bratislava na
miesto dodania Mertert v Luxembursku, takáto zmena by bola nevýhodná, navýšili by sa náklady na
prepravu. Tvrdil, že o zmene miesta dodania sa dozvedel e-mailom v posledný marcový deň alebo až
dňa 1.4.2011 od pána Mikulu a že sa pána Mikulu pýtal na náklady a náklady neakceptoval, predĺžila

by sa trať o 300 - 400 km, čo spolu predstavovalo navýšenie o cca 20.000 eur. Na otázku súdu, prečo
podpísal potvrdenie zo dňa 5.4.2011 odpovedal, že neakceptoval tým náklady, ktoré sú uplatňované v
tomto konaní, išlo o zníženie nákladov a snahu nájsť nového zákazníka užívateľa predmetných vozňov.
Na pojednávaní potvrdil, že sa so svedkom Ing. Stanom osobne stretol v Darmstadte, a uviedol mu
dôvod, prečo s ním zákazník zrušil zmluvu, že to bolo z dôvodu absencie požadovaných dokladov.

Ďalej uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami protistrany o účinnosti používania ECM certifikátov, pretože v
Nemecku boli povinné od júla 2011. Dňa 1.4.2011 sa dotazoval na certifikáty a pán Stano mu povedal,
že ich zaobstará, takisto dňa 5.4.2011 pánovi Stanovi uviedol, že pokiaľ nebude mať ECM certifikáty
a kalkuláciu prepravných nákladov, že zmluvu zruší a že to bol aj dôvod, pre ktorý odstúpil od zmluvy
jeho odberateľSvedok Ing. Juraj Stano, konateľ spoločnosti Beraka, s.r.o., v konaní uviedol, že v danom obchode
vystupoval ako sprostredkovateľ prenájmu vozňov zo strany luxemburskej spoločnosti CFL Cargo,
keďže tam mal kontakty a bol poverený zo strany žalobcu na zabezpečenie dodania vagónov na

dohodnutom mieste v dohodnutom čase. Potvrdil, že pri odovzdaní mal k dispozícii všetky doklady
týkajúce sa predmetných vozňov, t.j. technické výkresy, popisy, ECM certifikáty, protokoly o odovzdaní a
prevzatí vozňov, súčasťou ktorého bol zoznam vozňov a doklady o revízii vozňov. Uviedol, že v daných
kruhoch je samozrejmosťou a najmä u spoločnosti ako je CFL Cargo, že by nedávali do nájmu vozne,
u ktorých by počas doby nájmu prepadla revízia. Žalobca mu oznámil, že žalovaná má všetky uvedené

doklady už k dispozícii a tak to vyplývalo aj z nájomnej zmluvy. Kontakt na zástupcu žalovaného pána
Schmidtazískalodžalobcuažpotom,ako4dniniktoneprebralvagónynadohodnutommieste.Následne
mu zavolal a dohodli sa, že sa dňa 5.4.2011 stretnú. Na osobnom stretnutí mu pán Schmidt uviedol, že
zákazník, ktorého mal on dohodnutého ako ďalšieho užívateľa prenajatých vozňov odstúpil od zmluvy
uzavretejsním.Dôvodmuneuviedolstým,žesadohodli,žemáajnaďalejzáujemonájompredmetných
vagónov, a že skúsi nájsť nového zákazníka a teda aby vozne ešte zostali v meste Vasserbili (Mertert),

kde boli pristavené. Na otázku súdu, či žalovaný namietal nesprávne miesto dodania, resp. prevzatia
vagónov, alebo nedodanie všetkých potrebných dokladov súvisiacich s vagónmi svedok odpovedal, že
takéto výhrady zástupca žalovaného mu nevzniesol. Ďalej uviedol, že 4.4.2011 mu spoločnosť CFL
Cargo oznámila, že ak by sa kontrakt nezrealizoval, tak spoločnosti CFL Cargo vznikli už náklady s
pristavením a prípravou vagónov, z ktorého dôvodu pripravil listinný dokument - potvrdenie zo dňa

5.4.2011 (č.l. 37 spisu), ktorý predložil pánovi Schmidtovi ako zástupcovi žalovaného na osobnom
stretnutí na oboznámenie a podpis s vysvetlením, že žalobca bude mať náklady spojené s pristavením
a prípravou vagónov, ktoré bude musieť zaplatiť spoločnosti CFL Cargo a preto ich bude musieť znášať
žalovaný, s čím pán Schmidt súhlasil a predmetné potvrdenie podpísal. Svedok ďalej uviedol, že v tom
čase ešte nebola známa výška týchto nákladov a na stretnutí sa ešte dohodli, že pán Schmidt sa pokúsi

do 8.4.2011 nájsť svojho zákazníka. Vyjadril sa, že tvrdenia pána Schmidta, že sa spolu nestretli, ani
nekomunikovali sa nezakladajú na pravde, že má výpisy z telefonických hovorov s pánom Schmidtom,
doklad o parkovnom s miesta stretnutia, že bol v Darmstadte osobne dňa 5. 4. 2011, ktoré miesto
stretnutia navrhol pán Schmidt a on bol ochotný za ním vycestovať. Svedočné si žiadne neuplatnil.

V čestnom vyhlásení zo dňa 4.10.2013 (č.l. 281 spisu) svedok Ing. Martin Mikula uviedol, že v

období roku 2011 sprostredkoval pre žalobcu kontakt so žalovaným. On osobne komunikoval s pánom
Schmidtom ohľadne detailov vzájomnej spolupráce. Pán Schmidt podpísal zmluvu o nájme bez nátlaku
pred odovzdaním vagónov. Odovzdanie malo prebehnúť v Luxembursku, čo sa dohodlo e-mailami. Ďalej
uviedol, že odovzdanie vagónov mal zabezpečiť Ing. Stano a že ku dňu odovzdania boli zo strany
žalobcu pripravené všetky potrebné doklady a vagóny boli nachystané v dohodnutom počte a v takom

stave, aby sa mohli používať. Pánovi Schmidtovi sa posielala nejaká dokumentácia e-mailom pred
odovzdaním. Vôbec si nespomína, že by sa pred odovzdaním žalovanému nesplnilo niečo, čo bolo
zmluvou podpísané. Ohľadne následne vytýkaných ECM certifikátov sa vyjadril tak, že žalovaný mal k
dispozícii všetky technické dokumenty potrebné k používaniu vozňov ešte pred odovzdaním vozňov a
navyše, keďže sa pohybuje v tejto oblasti vie, že ECM certifikáty v tej dobe neboli povinné a neboli v

roku 2011 povinnou súčasťou technických dokumentov.

Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný porušil nájomnú zmluvu zo dňa 27. 3. 2011 tým, že neprevzal
predmet nájmu v dohodnutý deň a na dohodnutom mieste odovzdania, pričom všetky podmienky zo
strany žalobcu ako prenajímateľa boli splnené, predmet nájmu bol spôsobilý na dohodnuté užívanie,
nachádzal sa na dohodnutom mieste a nájomca mal k dispozícii všetky potrebné podklady. Neprevzatím

predmetu nájmu žalovaný porušil nájomnú zmluvu a tým vznikli žalobcovi náklady (škoda), ktoré
pozostávali z nákladov vo výške 12.468 eur týkajúcich sa dopravy, zoradenia a montáže 40 ks vagónov,
kontroly a mazania pomocou mazacej jednotky v dielni a stojného, ktoré musel navrhovateľ uhradiť
spoločnosti CFL Cargo, ďalej náklady vo výške 945 eur spočívajúce v administratívnych a právnych
službách,nákladyvovýške1.320eurakocestovnénákladyaušlýziskvovýške9.000eur,spolunáklady

vo výške 23.733 eur.

Žalovaný v konaní spochybnil vznik pohľadávky, keď tvrdil, že nájomná zmluva bola neplatná, keďže
neboli dohodnuté podstatné náležitosti, ako je miesto odovzdania predmetu nájmu a pre prípad, ak
by mal súd iný názor, žalobca porušil dvakrát nájomnú zmluvu a tým žalovanému vzniklo právo na„mimoriadne“ odstúpenie od zmluvy, keď toto právo aj realizoval e-mailom a listom zo dňa 6.4.2011.
Podľa žalovaného žalobca nedodal včas ECM certifikáty, hoci bol na to podľa žalovaného povinný po
podpísaní zmluvy. Neodovzdanie ECM certifikátov bolo aj dôvodom, prečo zrušil zmluvu jeho ďalší

odberateľ a z tohto titulu mu vznikla aj škoda. Druhým porušením zmluvy zo strany žalobcu bolo
podľa žalovaného nedodanie vozňov na zmluvne dohodnutom mieste dodania. Žalovaný tvrdil, že s
novo určeným miestom dodania nesúhlasil, pretože prepravné náklady boli do Drážďan vyššie ako z
Bratislavy, preto navýšil tieto náklady jeho obchodnému partnerovi a ten zmluvu odmietol aj kvôli príliš
vysokým prepravným nákladom.

Z nájomnej zmluvy zo dňa 28. 3. 2011 (č.l. 26 - 32 spisu) súd zistil, že medzi účastníkmi bolo zmluvne
dohodnuté, že žalobca dodá žalovanému na obdobie 1 roka na dočasné užívanie 40 vozňov typu Fcs
s technickými údajmi podľa prílohy za nájomné 19 eur na 1 vozeň a 1 deň. Zároveň bolo dohodnuté,
že prepravné náklady z Bratislavy a späť do Bratislavy znáša žalovaný. Ohľadne ostatných dojednaní
je v zmluve odkaz na všeobecné obchodné podmienky nájomcu (žalovaného). Prílohou zmluvy boli
technické údaje k vozňom s poznámkou „už zaslané“, čísla vagónov s dátumom revízie a všeobecné

obchodné podmienky prenajímateľa (žalobcu).

Zo všeobecných obchodných podmienok prenájmu nákladných vozňov žalobcu (č.l. 12 - 24 spisu) je
zrejmé, že zmluvné strany si zvolili pre riešenie sporov a výklad zmluvy slovenské právo a založili
príslušnosť súdov na Slovensku. Nájomca sa tiež v článku 4 zaväzuje, že v plnej výške prevezme všetky
režijné náklady, ktoré prenajímateľovi vzniknú v súvislosti s prepravou vozňov na želanú železničnú

stanicu a ich sprístupnením.

Z mailovej komunikácie (č.l. 288-290) zo dňa 31. 3. 2011 a 4. 4. 2011 medzi Ing. Martinom Mikulom
a konateľom žalovaného pánom Schmittom je zrejmé, že nájomná zmluva zo dňa 28. 3. 2011 bola
modifikovaná v otázke dĺžky trvania nájomného vzťahu, kedy žalovaný žiadal o skrátenie nájomnej doby
do konca roka 2011 (t.j. na 9 mesiacov) a Ing. Mikula odsúhlasil toto skrátenie doby nájmu a súčasne

(mailom zo dňa 31. 3. 2011) Ing. Mikula pozval pána Schmitta na prehliadku vagónov dňa 1.4.2011 v
Merterte (Luxemburg), načo pán Schmitt (mailom zo dňa 31. 3. 2011) reagoval tak, že poďakoval za
informáciuažehobudeskoroinformovaťonávštevevLuxemburgu.Mailomzodňa4.4.2011Ing.Mikula
píše pánovi Schmittovi, že vozne sú pripravené na prehliadku s výzvou, aby ho informoval o návšteve.

Z listu zo dňa 5. 4. 2011 (č.l. 37 - 38) je zrejmé, že pán Schmitt podpísal ako dôsledok porušenia

nájomnej zmluvy z 28.3.2011 a neprevzatia 40 vagónov potvrdenie, ktorým potvrdzuje a akceptuje, že
na základe faktúry zaplatí všetky príslušné náklady spojené s neprevzatím 40 vagónov, ktoré znášal
žalobca, ktorého zastupuje Mário Máťaš.

Z listu zo dňa 6. 4. 2011 (č.l. 278 - 279) vyplýva, že pán Schmitt s okamžitou účinnosťou zrušuje nájomnú
zmluvu na nájom 40 ks vagónov z dôvodu, že žalobca nepredložil ECM certifikáty, ktoré sú povinnosťou

pre všetkých vlastníkov vagónov, ako aj potrebné potvrdenie, že všetky vagóny vozňového parku majú
certifikát zhodnosti a prešli technickou kontrolou. Zároveň oznamuje, že stále hľadá nového zákazníka,
ale na uzatvorenie zmluvy je potrebné mať všetky certifikáty.

Z listu zo dňa 29. 4. 2011 (č.l. 34 - 35) súd zistil, že navrhovateľ, odkazujúc na potvrdenie odporcu zo
dňa 5. 4. 2011, vyzval odporcu na úhradu nákladov na základe faktúry č. 2011011 na sumu 12.468 Eur

a faktúry č. 2011012 na sumu 11.265 Eur.

Z faktúry č. 2011011 zo dňa 21. 4. 2011 (č.l. 10) súd zistil, že faktúra odkazuje na faktúru CFL Cargo
(č.l. 177) a teda ide o refakturáciu nákladov, ktoré žalobca uhradil (č.l. 181) spoločnosti CFL Cargo za
dopravu, zoradenie a montáž 40 Fcs, kontrola a mazanie mobilnou jednotkou a stojné.

Z faktúry č. 2011012 zo dňa 26. 4. 2011 (č.l. 11) súd zistil, že žalobca v súvislosti s neprevzatím 40 ks

vagónov fakturuje ušlý zisk za obdobie od 1.4.2011 do 31.12.2011 vo výške 9.000 eur, cestovné nákladyza cestu uskutočnenú v dňoch 1.4. až 8.4.2011 vo výške 1.320 eur a administratívne a právne služby vo
výške 945 eur. Z mailovej komunikácie medzi žalobcom a spoločnosťou CFL Cargo a z návrhu nájomnej
zmluvy (č.l. 192 - 200 spisu) je zrejmé, že dohodnuté nájomné medzi zmluvnými stranami je 16 eur na

jeden vagón a jeden deň. Rozdiel medzi nájomným dohodnutým so žalovaným je 3 eur na jeden vagón
a jeden deň, čo pri 275 dňoch trvania nájmu a pri 40 vozňoch predstavuje sumu rozdielu 33.000 eur,
z čoho si žalobca uplatnil iba časť v sume 9.000 eur. Pri položke cestovné náklady ide o prefakturáciu
nákladov bez DPH, ktoré si uplatnila splnomocnená spoločnosť Beraka, s.r.o. voči žalobcovi faktúrou
č. 2011016 (č.l. 188, 189 spisu).

Podľa § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nájomnou
zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval
alebo z nej bral aj úžitky.

Podľa § 664 Občianskeho zákonníka je prenajímateľ povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave
spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto
stave ju na svoje náklady udržiavať.

Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nájomca povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak
nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej
užívania.

Podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nájom skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak
sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak.

Podľa § 679 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájomca je oprávnený odstúpiť od zmluvy kedykoľvek, ak
bola prenajatá vec odovzdaná v stave nespôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie alebo ak
sa stane neskôr - bez toho, aby nájomca porušil svoju povinnosť - nespôsobilou na dohodnuté alebo
obvyklé užívanie, ak sa stane neupotrebiteľnou alebo ak sa mu odníme taká časť veci, že by sa tým
zmaril účel zmluvy.

Podľa § 679 ods. 3 Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak
nájomca napriek písomnej výstrahe užíva prenajatú vec alebo ak trpí užívanie veci takým spôsobom, že
prenajímateľovi vzniká škoda alebo že mu hrozí značná škoda. Ak nejde o byt alebo nebytový priestor,
môže prenajímateľ tiež odstúpiť od zmluvy, ak nájomca, hoci upomenutý, nezaplatil splatné nájomné ani
do splatnosti ďalšieho nájomného, a ak je táto doba kratšia ako tri mesiace, do troch mesiacov, alebo

ak s ohľadom na právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu treba prenajatú vec vypratať.

Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak
tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Podľa odseku 2 v
prípadoch,keďprejavvôlenemožnovyložiťpodľaodseku1,vykladásaprejavvôlepodľavýznamu,ktorý
by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané

v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Podľa
odseku 3 tohto paragrafu pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi
sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

Podľa§344Obchodnéhozákonníkaodzmluvymožnoodstúpiťibavprípadoch,ktoréustanovujezmluva

alebo tento alebo iný zákon.

Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.Podľa § 378 Obchodného zákonníka sa škoda nahrádza v peniazoch; ak však o to oprávnená strana
požiada a ak to je možné a obvyklé, nahrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

Podľa § 379 Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a

ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového
vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať
s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri
obvyklej starostlivosti.

Podľa § 380 Obchodného zákonníka sa za škodu považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla
tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany.

Podľa § 384 osoba, ktorej hrozí škoda, je povinná s prihliadnutím na okolnosti prípadu urobiť opatrenia
potrebné na odvrátenie škody alebo na jej zmiernenie. Povinná osoba nie je povinná nahradiť škodu,
ktorá vznikla tým, že poškodený túto povinnosť nesplnil.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti, existencia
škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Porušenie právnej

povinnostispočívavexistenciitakéhoúkonu,ktorýjevrozporesobjektívnymprávom.Tátoprotiprávnosť
môže byť len výsledkom činnosti ľudí. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym
konaním alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je
protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne
záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať, ale aj zo zmlúv a

iných právnych úkonov. Pod pojmom škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Rozoznávame
skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného
(prípadne náklady potrebné nato, aby sa dosiahol predchádzajúci stav) Pod ušlým ziskom treba
rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Príčinná súvislosť znamená, že medzi

protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

Podľa § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka je dlžník v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok,
a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku

alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia. Podľa odseku 2 tohto paragrafu, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník
je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Navrhovanie dôkazov má priamu súvislosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže účastník
v konaní plniť od jeho samotného začiatku, pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na
všetky tvrdenia účastníka s tým, že nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou hrozbu takého
rozhodnutia súdu, ktoré vychádza so skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkomv opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo dostatočne nesplnil svoju dôkaznú
povinnosť.Dôkaznýmbremenompritomrozumiemezodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,ktorý
závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V prípade dôkaznej núdze sa neúspech pričíta

tomu účastníkovi, na ktorom podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Na základe zisteného skutkového stavu a zákonných ustanovení mal súd za preukázané, že žalobca
so žalovaným uzatvorili platnú nájomnú zmluvu dňa 28.3.2011, ktorá obsahovala všetky podstatné
náležitosti vyžadované zvoleným právnym poriadkom, t.j. všeobecne záväznými právnymi predpismi

Slovenskej republiky. Keďže nájomná zmluva je ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku,
zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom
type v Občianskom zákonníku, pričom v ostatnom sa spravuje príslušnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka. Súd má za preukázané, že podľa nájomnej zmluvy mal byť predmet nájmu odovzdaný a
prevzatý dňa 1.4.2011 v Bratislave, avšak po vzájomnej dohode potvrdenej e-mailovou komunikáciou
sa miesto odovzdania a prevzatia predmetu nájmu zmenilo na luxembursko-nemeckú hranicu (Mertert).

Rovnakým spôsobom sa zmluvné strany odchýlili aj od 1-ročnej doby nájmu pôvodne dohodnutej v
nájomnej zmluve keď túto následne vzájomnou dohodou potvrdenou e-mailovou komunikáciou určili na
9 mesiacov (do konca roka 2011). Takýmto modifikáciám písomnej nájomnej zmluvy nebránilo žiadne
ustanovenie tejto zmluvy ani všeobecných obchodných podmienok. Skutočnosť, že k odovzdaniu a
prevzatiu predmetu nájmu malo dôjsť na luxembursko -nemeckej hranici (Mertert) a nie v Bratislave

potvrdil vo svojej výpovedi aj svedok Ing. Juraj Stano a taktiež Ing. Martin Mikula vo svojom písomnom
vyjadrení. Žalovaný resp. jeho zástupca pán Schmitt svoje tvrdenie, že nesúhlasil s miestom dodania v
Mertert kvôli vyšším nákladom nijako hodnoverne nepreukázal, naopak, z e-mailovej komunikácie s Ing.
Martinom Mikulom vyplýva, že bol so zmenou miesta dodania uzrozumený a bol pripravený na stretnutie
za účelom prevzatia vozňov v Luxemburgu. Navyše, ak by sa vzal zreteľ aj na následné správanie

zmluvných strán, je nutné konštatovať, že námietku týkajúcu sa miesta odovzdania a prevzatia vozňov
uplatnil žalovaný prvýkrát až pred súdom vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2012 a túto nevzniesol ani
pri podpise potvrdenia zo dňa 5.4.2011, ani pri zrušení zmluvy zo dňa 6.4. 2011, takže túto námietku
súd považuje za nepreukázanú a vzhľadom na celkové okolnosti aj za účelovú. Otázkou rozdielu
nákladov na prepravu z miesta dodania Bratislava a z miesta dodania Mertert sa súd bližšie nezaoberal,

pretože po tom, ako žalovaný akceptoval zmenu miesta odovzdania a prevzatia predmetu nájmu musel
žalovaný rátať so záväzkom vyplývajúcim zo všeobecných obchodných podmienok, že v plnej výške
ponesie všetky režijné náklady, ktoré žalobcovi vzniknú v súvislosti s prepravou vozňov na želanú
železničnú stanicu a ich sprístupnením. Bez dotknutia toho, že súd sa touto otázkou bližšie nezaoberal,
ak by mal žalobca prepraviť vozne na odovzdanie do Bratislavy z Luxemburska, bol by v zmysle

všeobecných obchodných podmienok žalovaný povinný zaplatiť aj náklady na túto časť prepravy, preto
argumentácia žalobcu o výhodnosti odovzdania vozňov v Luxembursku sa súdu javí ako prijateľnejšia
a hodnovernejšia. Súd ďalej považuje za preukázanú aj skutočnosť, že žalobca si splnil svoju zákonnú
a zmluvnú povinnosť prenechať predmet nájmu v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Žalovaný v
písomnom potvrdení zo dňa 5.4.2011 písomne uznal, že neprevzal 40 ks vagónov a tak porušil nájomnú

zmluvu zo dňa 28. 3.2011 a zaviazal sa žalobcovi na základe faktúry zaplatiť všetky relevantné náklady,
ktoré mu vznikli v súvislosti s neprevzatím vagónov. Dňa 6.4.2011, teda deň po podpise uvedeného
potvrdenia žalovaný odoslal žalobcovi list, v ktorom uviedol, že od minulého roka je povinnosť, aby všetci
vlastníci vozňov mali ECM certifikáty a certifikáty zhody s tým, že tieto doklady si pýtajú jeho zákazníci
a žalobca stále tieto dokumenty nedoručil. Z uvedeného dôvodu žalovaný zrušil touto písomnosťou

zmluvu s okamžitou účinnosťou. Z nájomnej zmluvy však vyplýva opak, že už v čase podpisu, t.j. dňa
28.3.2011 mal žalovaný k dispozícii časť technickej dokumentácie a z výpovedí svedka Ing. Juraja
Stana, ako aj z písomného vyjadrenia Ing. Martina Mikulu je preukázané, že žalovaný mal ešte pred
plánovaným odovzdaním vozňov, t.j. pred 1.4.2011 k dispozícii všetky technické dokumenty potrebné k
používaniu vozňov a až do dňa 6.4.2011 nevyslovil žiadne výhrady voči žalobcovi, že by nesplnil nejakú

povinnosť, práve naopak, dňa 5.4.2011 podpísal potvrdenie, v ktorom uznal, že neprevzatím vozňov
porušil nájomnú zmluvu a zaviazal sa uhradiť žalobcovi všetky náklady. Súd vyhodnotil vo vzájomných
súvislostiach výpoveď svedka Ing. Juraja Stana, ako aj písomné vyjadrenie Ing. Martina Mikulu k tejto
otázke ako dostatočne hodnoverné a keďže žalovaný nepreukázal, že by pred „zrušením zmluvy“ zo
dňa 6.4.2011 nemal k dispozícii potrebné podklady, resp. že by podmieňoval prevzatie predmetu nájmu

predložením chýbajúcich podkladov, vyhodnotil súd túto obranu žalovaného ako účelovú. Keďže v
konaní nebolo preukázané, že by žalovaný v čase, kedy mal prevziať predmet nájmu, nemal všetkypotrebné podklady na užívanie predmetu nájmu a súčasne nájomca predložil súdu dôkaz (č.l. 201 - 203
spisu),ževčaseuzatvorenianájomnejzmluvymalvlastníkvagónovCFLcargoECMcertifikátynavšetky
svoje vagóny, nepovažoval súd za potrebné sa zaoberať otázkou, či bola v čase uzavretia nájomnej

zmluvy, resp. v krátkom čase po jej uzavretí zavedená povinnosť pre každého držiteľa železničných
vozňov mať ECM certifikát alebo prechodný ECM MoU certifikát. Na základe takéhoto vyhodnotenia
dôkazov k tejto otázke súd konštatuje, že na strane žalovaného neexistoval ani dôvod na odstúpenie od
nájomnej zmluvy z dôvodu chýbajúcich podkladov a ak by sme v zmysle obsahu považovali „zrušenie
zmluvy“ zo dňa 6.4.2011 za odstúpenie od zmluvy zo strany nájomcu podľa § 679 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 344 Obchodného zákonníka, toto odstúpenie od zmluvy nebolo dôvodné a
aj vzhľadom na to, že zo zmluvy, ani zo zákona mu nebola daná iná možnosť odstúpenia od zmluvy,
bolo ako také neplatné. Súd považuje vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za preukázanú aj
skutočnosť, že žalovaný porušil nájomnú zmluvu zo dňa 28.3.2011 tým, že neprevzal predmet nájmu
na dohodnutom mieste a v dohodnutom čase a tiež neuhradil režijné náklady, ktoré vznikli žalobcovi
ako prenajímateľovi v súvislosti s prepravou vozňov na želanú železničnú stanicu a s ich sprístupnením

v zmysle článku 4 všeobecných obchodných podmienok (12.468 eur). Keďže žalovaný od nájomnej
zmluvy platne neodstúpil, nájomná zmluva zostala v platnosti, avšak žalobca vzhľadom na porušenie
nájomnej zmluvy zo strany žalovaného a teda zmarenie „obchodu“ z jeho strany na výzvu spoločnosti
CFL cargo vrátil vozne tejto spoločnosti, aby tak zabránil vzniku ďalšej škody, čím konal v súlade s §
384 Obchodného zákonníka.

Súd považuje za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom
škody. Ak by žalovaný neporušil svoju zmluvnú povinnosť prevziať predmet nájmu na dohodnutom
mieste a v dohodnutom čase a neporušil svoju povinnosť uhradiť režijné náklady podľa článku 4
všeobecných obchodných podmienok, žalobcovi by jednoznačne škoda nevznikla a neprišiel by o
očakávaný zisk. Výšku škody a ušlého zisku súd priznáva tak, ako boli preukázané písomnými listinnými

dôkazmi a uplatnené žalobným návrhom.

Žalovaným namietané náklady vo výške 12.468 eur fakturované faktúrou č. 2011011 považuje súd za
dostatočne preukázané písomnými listinnými dôkazmi, keďže išlo o refakturáciu nákladov spoločnosti
CFL cargo spojených s prípravou predmetu nájmu na odovzdanie na dohodnutom mieste. Takisto
žalovaný namietaný ušlý zisk vo výške 9.000 eur fakturovaný faktúrou č. 2011012 považuje súd za

dostatočne zdôvodnený a preukázaný písomnými podkladmi. K námietkam žalovaného týkajúcim sa
cestovných nákladov vo výške 1.320 eur fakturovaných faktúrou č. 2011012, keď žalovaný tvrdil, že
účastníci sa nikdy osobne nestretli ani nevideli a že nie je zrejmé ako tieto náklady vznikli, súd konštatuje,
že konateľ žalovaného sám nakoniec pred súdom na pojednávaní priznal, že sa stretol so svedkom
Ing. Jurajom Stanom v Darmstadte a súd považuje za dostatočne preukázané, že Ing. Juraj Stano

ako konateľ spoločnosti Beraka, s.r.o. konal z poverenia žalobcu a že spoločnosť Beraka, s.r.o. si
cestovné náklady vyfakturovala voči žalobcovi, ktorý si ich následne uplatnil voči žalovanému. Súd tieto
náklady považuje za účelne vynaložené a za nevyhnutné v súvislosti s osobným odovzdaním vagónov
a potrebných dokladov a potvrdení o ich prevzatí.

Knámietkežalovanéhotýkajúcejsamiestnejpríslušnostitunajšiehosúdusúdpoukazujenaustanovenie

§ 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd skúma miestnu príslušnosť prv, než
začne konať o veci samej, neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom
úkone, ktorý účastníkovi patrí. Prvým úkonom, ktorý žalovaný vo veci urobil bol písomný odpor zo dňa
20. 12.2011, doručený súdu dňa 28.12.2011. V podanom odpore však žalovaný príslušnosť tunajšieho
súdu nenamietal, takže súd sa považuje na konanie v danej veci za príslušný.

Súd ďalšie dôkazy nevykonal, keďže účastníci konania vykonanie ďalších dôkazov nenavrhli a súd
nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy. Dôkaz výsluchom svedka Ing. Martina Mikulu súd
nevykonal, keďže sa z účasti na pojednávaní ospravedlnil a súčasne zaslal písomné vyjadrenie k veci,
ktoré súd vyhodnotil ako postačujúce na zistenie skutkového stavu.Súd teda v súlade s § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi konania
sporné, keďže o nich alebo o ich pravdivosti nemal dôvodné alebo závažné pochybnosti.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne a preto mu vyhovel
spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku.

Žalovaný sa neuhradením faktúr č. 2011011 a 2011012 v lehote splatnosti dostal do omeškania s
plnením peňažného záväzku, preto súd žalobcovo priznal nárok na úrok z omeškania v súlade s § 369
Obchodného zákonníka tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne plne úspešnému

žalobcovi priznal plnú náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s § 10 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny v sume 403,34 eur, keď 100% základnej
sadzby tarifnej odmeny, t.j. sumu 403,34 eur priznal pri 5 úkonoch právnej služby (1. prevzatie veci a
príprava zastúpenia, 2. návrh na vydanie európskeho platobné rozkazu, 3. vyjadrenie k podaniu odporcu

zo dňa 19. 11. 2012, 4. Vyjadrenie k podaniu odporcu zo dňa 27. 3. 2013, 5. Pojednávanie s prejednaním
veci zo dňa 9. 10. 2013), 25% základnej tarifnej odmeny v sume 100,84 eur priznal pri 2 úkonoch právnej
služby (1. pojednávanie bez prejednania veci zo dňa 28. 11. 2012, 2. pojednávanie bez prejednania
veci zo dňa 17. 4. 2013) a 200% základnej tarifnej odmeny v sume 806,68 Eur priznal pri jednom
úkone právnej služby (pojednávanie s prejednaním veci v rozsahu viac ako 2 hodiny zo dňa 26.6.2013).

Súčasne súd žalobcovi priznal 8 krát režijný paušál z toho 2 krát režijný paušál v sume 7,41 eur, 2 krát
režijný paušál v sume 7,63 eur a 4 krát režijný paušál v sume 7,81 eur. Celkovo súd priznal žalobcovi
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.086,37 eur bez DPH a 3.703,64 eur s DPH. Súd priznal
žalobcovi aj náhradu zaplateného súdneho poplatku vo výške 1423,50 eur. V zmysle § 149 ods. 1 O.s.p.
priznanú náhradu trov konania uložil zaplatiť žalovanému k rukám právneho zástupcu žalobcu.

O náhrade trov konania štátu, spočívajúcich v úhrade odmeny tlmočníčke súd rozhodol v zmysle § 141
ods. 2 O.s.p. tak, že štát nemá právo na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O.s.p./ (z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

- neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené /§ 205a O.s.p./,

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods. 3 O.s.p., časť prvej vety za bodkočiarkou.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

V prípade, že povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona /zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok/.